Historická dráma o holokauste vychádza v dobe, keď antisemitizmus a neznášanlivosť v Európe celkovo naberajú na sile. Preto by sa mal film Ema a smrtihlav čím skôr dostať ku každému divákovi a diváčke. (Film sme videli v predpremiére na festivale Cinematik)
Synopsa filmu Ema a smrtihlav: Maďarská krajčírka Marika prišla o prácu a odchádza z Bratislavy, aby sa mohla vrátiť do domu po svojom manželovi v slovensko-maďarskom pohraničí. Vo vojnovom Slovenskom štáte to vrie. Česi už boli vyhnaní z krajiny, židia sú deportovaní a Marika so svojim maďarským pôvodom to tiež nemá ľahké. Navyše, v jej stodole sa pred nacistami a gardistami schováva židovský chlapec. Ako osamelá žena púta pozornosť kapitána Hlinkovej gardy aj nemeckého nacistického dôstojníka.
Film bol nakrútený podľa novely slovenského spisovateľa Petra Krištúfka, ktorý plánoval príbeh sám preniesť na strieborné plátno, no kvôli tragickej nehode z roku 2018 to už nestihol. Dôležitú úlohu nakrútiť historickú drámu po ňom prevzala uznávaná slovenská režisérka Iveta Grófová, ktorá si v minulosti odniesla Krištáľového medveďa z festivalu Berlinale za svoj film Piata loď.
Internetom sa ozývajú hlasy, podľa ktorých Ema a smrtihlav neprináša do tematického priestoru nič objavné; že filmy o holokauste nám už v minulosti ukázali viac, no ja si dovolím nesúhlasiť. Snímka Ivety Grófovej totiž prináša obdivuhodnú citlivosť. Pocit hrôzy nenavodzuje prvotne brutálnymi až neľudskými výjavmi a napriek prítomnosti detského hrdinu sa súčasne neusiluje tlmiť autentickosť minulosti. Drží sa niekde v strede, tak, aby nám príbeh netupil vnímanie svojou surovosťou, ale tiež tak, aby sme mu verili. Tým vzniká veľa priestoru pre jemnocit.
Kamera Martina Štrbu sa dostáva k postavám na vzdialenosť výdychu, ktorý takmer rosí objektív. Štrba príhodne experimentuje s lomom svetla a deformáciou obrazu, čím sa plynulo prechádza od vnímania deja jasnou mysľou po horúčkovité vidiny alebo, ak chcete, presunu od triezveho povrchu do napätého vnútra hrdinov a zase späť. Experimentálna rovina však nikoho neodradí, ukazuje sa len vo chvíľach veľkého napätia psychickej sily predovšetkým u hlavnej hrdinky Mariky a veľmi dobre stopuje aj prežívanie obecenstva.
Marika v podaní herečky Alexandry Borbély prežíva viacero ťažkých emócií na palete pocitov vojnovej obete. V jednej chvíli sa bojí o dieťa, potom o seba, inokedy cíti smútok či hnev, občas všetko dohromady. Pri tak hĺbavej a osamelej postave však musíme rátať s tým, že sa veľká časť prežívania navonok celkom nepreukáže. Našťastie Borbély aj ďalším hercom (Milan Ondrík, Nico Klimek, Alexander E. Fennon) pomáha scenár, ktorý im necháva dostatok priestoru pre budovanie si vzťahov a určité charakterové odhalenia. V tej šialenej dobe šla ľudskosť často bokom, no tu a tam sa zachvela a aj malé skutky dobra potom žiarili ako sviečka v tmavej noci. Ema a smrtihlav prináša viacero takých momentov.
Ak vám postačuje živiť svoje umelecké vnímanie navonok malými scénami, kde je dôležitejšie naplnenie jemným významom než prudká dráma, potom sa vám na film bude dívať dobre. Pre iných to môže byť menšia skúška trpezlivosti. Pri pomalšom tempe a štedrej minutáži mnohým psychologizácia postáv stačiť nemusí. Stále však existuje dôvod, prečo by si mal film pozrieť každý.
Žijeme v dobe národniarskych nálad. Veľká časť Slovákov dokonca verí v slávnu minulosť samostatného národa, ku ktorej by sa chceli vrátiť. Multikultúrny a multijazyčný film Ivety Grófovej však dokazuje, že taký obraz minulosti je len výmyslom či márnym prianím a že jediný čas, pri ktorom možno hovoriť o “čistom” Slovensku, bol čas násilného vnucovania nacionalizmu, núteného vysťahovania ľudí inej národnosti a na veľké nešťastie aj čas deportácií do táborov smrti. Ak je toto pozitívnym obrazom našej hrdej národnosti, potom sme filmy ako Ema a smrtihlav nikdy poriadne nepochopili a mali by sme sa o to znova snažiť.
Stálo by za to premietnuť film nielen vo veľkých kinách, ale doviezť ho do každej dediny, ukázať ho tým, ktorých na svete najviac trápi dvojjazyčné označenie obcí, tým, ktorí svojich nepriateľov vidia vo vojnových utečencoch, ktorí svoje potreby tvrdohlavo stavajú pred potreby iných.
Ema a smrtihlav prináša posolstvo, aké sme tu už mali. Robí to znova nie pre nedostatok kreativity, ale pre našu nepoučiteľnosť. Máme tak ďalšiu šancu niečo v sebe zmeniť.
Matúš Trišč
