Na Deň nezávislosti Ukrajiny vstúpila do kín historická snímka oslavujúca veľkého národného hrdinu, zbojníka Dovbuša. Po vzore českého Žižku či slovensko-poľského filmu Jánošík – Pravdivá história tu máme ďalšiu modernú filmovú povesť. Vydarila sa našim susedom výpravná cesta do minulosti za ľudovými hrdinami?
Uvedenie Dovbuša v kinách vo svetle aktuálneho diania na východ od našich hraníc so sebou prináša rad úvah a zosilnených predstáv o utláčanom národe, ktoré si možno ľahko aktualizovať. Dovbuš totiž prichádza v dobe, kedy sa mnohí na Ukrajine možno ocitli v jeho koži. Pri sledovaní bojových scén preto nemožno celkom potlačiť núdzu prirovnať filmových hrdinov k súčasníkom. No v slovenských reáliách by legenda o tomto ukrajinskom zbojníkovi, ktorý súcití s ľudom, ťažko mohla vzbudiť vášne akéhosi obrodenia. Našťastie, Dovbuš má čo ponúknuť aj mimo svojej domoviny.
Možno predpokladať, že každý, kto sa dopočul o jednom z najnákladnejších ukrajinských historických filmov, vkročí do kinosály pripravený pozrieť sa krivo na márne snahy čosi autenticky a zároveň štýlovo zobraziť aj s menším rozpočtom. Predsa len, naše oči sú už dobre vycvičené na avataroch a avengeroch. Drahý európsky film totiž ani zďaleka neznamená to isté čo drahý americký. Obavy sa však v tomto prípade rázom rozplynú, keď filmári Dovbuša už v prvých záberoch predvedú v poriadnom štýle.
Slovom, filmový Dovbuš vzbudzuje dojem, akoby mu predlohou nebola historická osobnosť či ľudová povesť, ale svalnatý komiks, ktorý neváha nechať hrdinu vykonať aj pár nadľudských činov. Zároveň sú prvky “soft fantasy” u Dovbuša prítomné len okrajovo. Väčšinou žijú len v rečiach a poverách, vďaka čomu prenikajú do celkovej atmosféry, nikdy však neprerastú do rozprávkových rozmerov. Snímka tak funkčne balansuje medzi historickou drámou a akčnejším, energickou hudbou sprevádzaným trilerom. Možno sa len domnievať, nakoľko sa autori inšpirovali Kráľom Artušom od Guya Ritchieho a či vôbec, ale vo finále tak či tak dosiahli úroveň moderného zábavnejšieho historického portrétu. Potvrdzuje to aj umne a s mierou pridaný humor, ktorý nijak nenarúša dramatické udalosti. Na Dovbušovi sa tak dá dobre zasmiať, ale aj spoľahlivo zabudnúť na smiech, keď prídu problémy.
K modernosti prispieva bohatý akčný strih a širokouhlé zábery na hrdinov a prírodu, ktorá divákov cez kameru vťahuje do seba, čím viac sa k nej objektív približuje. V prítmí lesa a obrazom ako z Revenanta získava film Dovbuš potrebnú surovosť a chladnú krásu. No je tu ešte jeden aspekt, ktorý ku kráse, mystike aj komiksovosti prispieva veľkým dielom, a tým je voľba hereckých predstaviteľov a predstaviteliek.
Petr Jákl si pre obsadenie filmu Žižka musel zájsť až za oceán, no režisér Oles Sanin nemusel ísť pre podmanivé a prenikavé tváre nikam ďaleko. Vo filme účinkuje celá plejáda očarujúcich zjavení v podobe ukrajinských hercov a herečiek. Až je trochu neuveriteľné, že sa tvorcom podarilo takto vkusne obsadiť postavy na všetkých úrovniach. Hoci pre bežného slovenského diváka sú to tváre bez výnimky neznáme, v skutočnosti ide zväčša o oceňovaných a renomovaných ukrajinských hereckých umelcov. Absolútnym vrcholom je podivne krásna postava akéhosi mesiáša. Táto “postavička” je evidentnou narážkou na Ježiša Krista a svojou sčasti komickou rovinou vrhá na celé dielo nové svetlo. Divákov jednoducho pohltí. Herecké obsadenie je tak uholným kameňom, na ktorom snímka Dovbuš pomerne isto stojí. Bez toho, aby sme sa museli pozerať na dokola obsadzovaných hercov, ide o ojedinelý zážitok. Nedeje sa často, aby sa v jednom európskom filme stretlo toľko rozdielnych, ale v rovnakej miere uhrančivých typov.
Dovbušom otriasa iba problematická príbehová expozícia. Veľká časť úvodu mätie svojho diváka rozkúskovanou formou predstavenia postáv a konfliktov. Divák sa nemá šancu oboznámiť so situáciou s pomocou obrazu ani s pomocou dialógov. Zásadné otázky pri sledovaní prvej polhodiny tak v podstate znejú takto: “kto je kto?”; “Koľko Dovbušov vlastne existuje?”; “Ktorý z nich je ten hlavný?” a podobne. Keď sa dej po úvode trochu utrasie a spomalí, pominie aj zmätok. Ďalej už príbeh funguje lepšie ako v prípade Žižku a jeho únavného politikárčenia. Dovbuš kombinuje akciu s ľahko pochopiteľnými stratégiami a zvratmi, ktoré sa tu a tam snažia pôsobiť prekvapivo až geniálne. Hoci to väčšinou nefunguje, vo výsledku je už zvyšok filmu dobre vystavaný a na sledovanie príjemný.
Zaujímavé je, že samotné kľúčové udalosti príbehu znejú našincom náramne povedome. Nevedno, či autor Oles Sanin pri písaní scenára vychádzal viac z historických faktov alebo naopak, či mu pri tvorbe prišla vhod skôr romantizovaná verzia Dovbuša. S istotou možno povedať len to, že ukrajinská ľudová slovesnosť a príbehové tradície nie sú tým našim príliš vzdialené a väčšinu konfliktov a motívov okolo hrdinov žijúcich na dedine či v karpatských lesoch poznáme z našej domácej literatúry. Či už ide o návrat vyhnanca k jeho milovanej Aničke, ktorá sa však medzitým vydala za iného, alebo čarovné valašky a opasky a nadprirodzenú silu hrdinu, všetko okolo Dovbuša pôsobí známo a svojim spôsobom to bolo aj mne blízke, aj keď nie práve originálne. Príbeh o Dovbušovi je preto skôr klasikou, než čímsi nepoznaným. Klasika, avšak ukovaná v atraktívnom modernom prevedení, ktoré ulahodí aj divákom zvyknutým na západné filmy.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Magic Box Slovakia
