Radosť z hudby bola citeľná od prvých tónov. Napokon, hráči po takej pauze a len zopár koncertoch, s nie práve priaznivými vyhliadkami (ktoré sa medzičasom aj potvrdili), si muzicírovanie užívali. Ako sólista sa predstavil Miloš Biháry, ktorý si nepochybne zaslúži obdiv. Je to klavirista, ktorý má len 21 rokov a pustiť sa v takomto veku do jedného z najťažších diel klavírnej literatúry, si zasluhuje úctu.
Hromžíte nad časmi, keď ste sa nemohli dostať do koncertnej sály a bolo vám vyššou mocou odopreté vypočuť si koncert naživo? Lebo hrali váš obľúbený klavírny koncert Rachmaninova? No tak sa pekne pohodlne usaďte, zhlboka sa cez rúško nadýchnite, meditujte do bieleho plafóna alebo čítajte Foucaulta, lebo nasleduje absolútne vákuum. Nič, nula, ZERO. S láskou si zaspomínajme na online koncert Slovenskej filharmónie – pod taktovkou Olivera Dohnányiho (8.10. o 19:00), ktorý sme si síce nemohli vypočuť priamo v sále, ale paradoxne, stream koncertu priniesol do našich obývačiek pozoruhodné, nové rozmery. Slovenská filharmónia disponuje mimoriadnou kvalitou zvukovej techniky, takže ak máte doma trošku lepšie reproduktory, mohli ste mať na hodinku a pol doma celý orchester aj s koncertným krídlom. No v prvom rade – živý prenos dokáže zabezpečiť na obraze detaily, ktoré by vám (ak už nie posluchom, tak vizuálne určite), mohli ujsť.
Za režisérskym pultom totiž sedí hudobný skladateľ Marek Piaček – podľa výsledku, ktorý sme videli, je nepochybné, že s naštudovanou partitúrou, takže vďaka multikamerovému záznamu strihanému naživo, sme si mohli vychutnať každé jedno sólo inštrumentalistu. A samozrejme, so žiadnym oneskorením. Kamery s robotickým ovládaním zachytili inštrumentalistov ešte predtým, ako sa sólo ozvalo, takže bolo zrejmé, že o nástupe sólistu režisér vedomosť mal. Detaily sa krásne, s citlivom, na rytmus strihanom obraze striedali s celkami, takže divák mal z koncertu plnohodnotný zážitok, aj keď bol online. Dokonca bonus – v sále nemáte možnosť vždy vidieť sólistov a detaily ich hudobných nástrojov tak, ako prostredníctvom piatich kamier, ani dirigenta v bezprostrednej blízkosti, a nielen od chrbta, ale aj jeho výraz tváre a gestá, ako keď pozeráte streamovaný koncert. Síce bez tej slávnostnej atmosféry, ktorá pred časmi pandémie patrila ku koncertom klasickej hudby (predstava, že sa v našich obývačkách v panelákoch oblečieme do gala a tvárime sa, že sme na koncerte, predsa len prekračuje hranice aj tých najabsurdnejších postojov), ale pri vysokej kvalite zvuku a obrazu sme akosi aj pozabudli na ten trpko-sarkastický obraz teplákovo-gaučovej kultúry.
Glinkova predohra k opere Ruslan a Ľudmila otvorila koncertný večer v energickom móde. Pod taktovkou Oliver Dohnányiho sa z orchestra od prvých tónov podarilo dostať potrebnú zvukomalebnosť, razanciu, ale aj emocionálne vypätú, širokú, romantickú melodiku, ktorú ruská hudba bytostne potrebuje. Predpísané tempo Presto už od prvých taktov kladie na hráčov extrémne nároky: trebárs kontrabasy majú v partitúre náročný part, ktorý znel v prevedení filharmonikov čisto.
Poslucháčovi sa možno mohla v podvedomí vyplaviť legendárna interpretácia Valerija Gergijeva s orchestrom v Mariinskom divadle, ktorému štandardné Presto nestačilo a v umeleckom zápale ho takmer až násobil. Po vypočutí ruskej predstavy interpretácie otca ruskej hudby, ostáva človek mimovoľne v údive, že statika budovy to vydržala a kontrabasisti, čelisti, ani huslisti neutrpeli počas interpretácie diela žiadne zranenie. Toľko Valerij Abisalovič Gergijev a teraz späť do Slovenskej filharmónie, no predsa ešte odbočka. Bolo by zaujímavé vypočuť si naštudovanie Glinku od nového šéfdirigenta Raiskina, ktorého Beethovenova „Osudová“ tiež tak trošku zakolísala pevnými základmi prekrásnej historickej budovy. Ale veď, tak to má byť. Energie a výbušnosti pri Beethovenovi predsa nikdy nie je dosť!
Radosť z hudby bola citeľná od prvých tónov. Napokon, hráči po takej pauze a len zopár koncertoch, s nie práve priaznivými vyhliadkami (ktoré sa medzičasom aj potvrdili), si muzicírovanie užívali. Precízne nástupy, pekné oblúky vo frázach, no najmä skutočnosť, že sa im darilo držať nasadené tempo pod vedením dirigenta Dohnányiho, svedčili o tom, že hrajú s espritom – aj pred prázdnou sálou. Nasadené fortissimo znelo s patričným efektom a vyvážene, taktiež kontrastné úseky v piánach. Dychári vyspievali svoje kantilény – klarinety, flauty, aj fanfárové plechy zneli pekne, čisto, v sláčikoch bola počuteľná lyrickosť a so srdcom vyspievaná široká ruská melodika. Glinkova predohra k opere Ruslan a Ľudmila mala v podaní filharmonikov vynikajúci náboj a rytmickú precíznosť a tvorila tak pred ďalším ruským dielom vhodné entré.
Miloš Biháry ako študent VŠMU si zobral pomerne ťažké sústo. Je to typ klaviristu, ktorý sa dokáže technicky prebojovať aj tým najnáročnejším repertoárom, pretože sa mu skrátka páči, ako pre náš portál v rozhovore prezradil. No veď aj Chopinova Sonáta h mol č. 3, op. 58 patrí medzi top kategórie čo sa týka náročnosti, výstavby a pochopenia a pasujú sa s ňou aj vyzretejší umelci. A napriek tomu ju Biháry nacvičil „lebo sa mi páči viac ako b molová“. Predpokladáme, že tak nejako to bolo aj s Koncertom pre klavír a orchester č. 2 c mol, op. 18 Sergeja Rachmaninova. Tento interpret okrem vysokých technických kvalít disponuje aj mimoriadnou muzikálnosťou, takže bol predpoklad, že s dielom sa vysporiada, aj keď kladie na klaviristu mimoriadne nároky (keď legendárny Vladimir Aškenazy prehlásil, že na Rachmaninova, a špeciálne na tento koncert, by si prial mať o čosi dlhšie prsty, nebol to fór, ale skutočné želanie a veľmi dobre vedel, prečo to povedal).
V prvej časti Moderato Biháry uchopil dostatočne dramaticky tému, ktorú Rachmaninov rozvíja v celkom koncerte, až na záver tretej vety, ktorú si hudobne dovolil odľahčiť – a treba povedať, že Bihárymu ako jazzmanovi aj táto poloha neskutočne pristala. Klavírny koncert sa otvára sériou typicky „rachmaninovovských“ akordov, ktoré sú jeho charakteristickým rukopisom v mnohých kompozíciách. Obraz znejúcich zvonov ruskej pravoslávnej cirkvi, ktoré v ňom boli zakorenené od detstva, je potrebné hrať veľkolepo, mohutne, no zároveň s istou dávkou vnútornej epiky. Biháry sa dokázal o ne oprieť a zahrať ich s potrebnou plnosťou. Farbu a krásnu plastickosť predviedol aj orchester, korešpondoval so sólistom a nechal ho vyniknúť v sólových partoch, no v témach nezanikol. V lyrických častiach sólista dokázal vybudovať veľmi pekný melodický oblúk, takmer až romanticky sa nesúci. Napokon, Rachmaninov bol vždy majster kontrastov. Drámu dokázal vsadiť do poézie ako nikto iný. Bihárymu sa síce občas stalo, že si hral po svojom a nerešpektoval tempo, ale kolízie neboli také vážne, aby to orchester pod taktovkou Dohnányiho nedokázal stmeliť. Klaviristovou hlavnou devízou je, že aj technicky ťažké party hrá s ľahkosťou. Jeho prirodzenú muzikalitu sme už spomínali – je citeľné, že frázy a dynamiku nemá vydreté. V koncerte to nepreháňal ani s agogikou, čo by ani Rachmaninovovi nepristalo (a čo niektorí klaviristi, áno aj tí veľká robia a je to zdrvujúci pocit…).
Je otázne, ako pristupovať k druhej, pomalej časti koncertu, Adagio sostenuto. Kým mnohí interpreti volia romantickejší charakter interpretácie, Biháry zvolil racionálnejší. Nie, že by jeho prejavu chýbali emócie – gradáciu témy dokázal vystupňovať, aj jeho pianissimá zneli precítene, no vo frázovaní bol triezvy a skôr sa prikláňal k estetike hudby 20. storočia, hoci spevná téma má v sebe priam neuveriteľný sentiment. Tak to má byť – pokiaľ interpret nevloží svoj osobný vklad do interpretácie, ale kopíruje ostatných velikánov, prestáva byť zaujímavým.
Nočná mora každého klaviristu – finále, Allegro scherzando, sa spočiatku stala pre sólistu úskalím a počuli sme aj nečisté tóny v akordoch, no Miloš Biháry má ako umelec neskutočný dar. Schopnosť koncentrácie, spamätať sa a ísť so sebavedomím ďalej bez toho, aby to jeho výkon poznačilo. S technicky náročným partom sa nakoniec víťazne popasoval. Významne treba pochváliť aj orchester, precítenú sláčikovú sekciu, hobojové sólo či trombóny.
Jediné, čo možno Bihárymu vytknúť, boli nedotiahnuté, nečisté trilky (markantne počuteľné v druhej časti), nedostatočne plynulé rozložené akordy, v druhej časti, kde by sa žiadalo viac legata, či chyby v akordoch v tretej časti (ale to sa každému interpretovi stať môže, nemožno to pripisovať nepripravenosti).
Miloš Biháry si nepochybne zaslúži obdiv. Je to klavirista, ktorý má len 21 rokov a pustiť sa v takomto veku do jedného z najťažších diel klavírnej literatúry, si nepochybne zasluhuje úctu.
Smetana a jeho cyklus symfonických básní Moja vlasť je tak notoricky známym dielom, že na prvý pohľad sa v programe javil ako dramaturgický omyl. Až následne si poslucháč uvedomil, ako raritne je toto dielo u nás hrávané. Počas večera pri našich počítačoch a mobiloch zneli zo šiestich symfonických básní autora tri – Vltava, Šárka a Z českých luhov a hájov. Orchester presne „maľoval“ predstavy Smetanu – príbeh Vltavy, začínajúci od prvých dvoch pramienkov (krásne flauty, následne klarinety) až po spojenie oboch do jedného veľkého prúdu rieky. Bola to presne tá krásna krajina v predstavách autora so spevnou melodikou, ktorá znela v orchestri. To, čo nedokážu možno pochopiť a vyspievať niektoré zahraničné ansámble, tak práve tie naše (a samozrejme české) majú zmysel pre Smetanovu melodiku, aj keď pôvod tejto konkrétnej možno nájsť (paradoxne) v talianskej ľudovej piesni. Filharmonikom sa podarilo atmosféricky vykresliť Vltavu, z orchestra zneli nádherné farby a dôsledne podčiarknutý pastorálny charakter symfonickej básne.
Aj ďalšia z vybraných symfonických básní – Šárka, má programový charakter. Skladbu orchester otvoril dynamickým úvodom, rozzúreným dievčaťom, ktoré pre neveru milenca prisahá pomstu celému mužskému pokoleniu. V skladbe sa dočkáme aj kontrastnej témy – milostného vzplanutia Ctirada, ktoré filharmonici predviedli bravúrne, s veľkým emocionálnym nábojom. Online sme videli aj detail na lesný roh – veľmi podstatný signál v programovej koncepcii skladby. Krvavú hrôzu a pomstu Šárky pod vedením Dohnányiho orchester bravúrne vygradoval.
Z českých luhov a hájov sa síce nedrží žiadneho fixného programu, no i tak je z kompozície zreteľný a najmä okamžite počuteľný oslavný charakter krás krajiny. Výrazovo sa orchester najprv predstavil v lyrickejšej polohe a vynikajúco zvýraznil melanchóliu Smetanovej predlohy. Excelentný, intonačne čistý výkon podali hornisti, ale aj ďalší dychári. Kontrastná časť skladby plynule prechádza do veselšej, oslavnej časti, ktorá má tanečný charakter. Hudobníci ju hrali s iskrivou energiou a patričným espritom. Napriek tomu, že boli v nevýhode – bez publika, bez toho potrebného kontaktu, dali do umeleckého výkonu všetko. A dnes už len môžu v kútiku duše dúfať, kedy sa na pódiá vrátia opäť. A my s nimi.
Zuzana Vachová
Zdroj foto zo skúšky SF: Alexander Trizuljak
