Filharmonici nie sú žiadni suchári: ohňostroj filmovej hudby pod taktovkou Štúra

Dirigent Rastislav Štúr filmovú hudbu cíti prirodzene a Slovenskí filharmonici dokázali pod jeho taktovkou a silou osobnosti priniesť publiku energetickú nálož, interpretačné výkony s espritom, drivom, až to sem-tam vyzeralo ako na rockovom koncerte.

Koncerty zostavené z filmovej hudby sú pre poslucháčov totálnym trhákom. Po prvýkrát zazneli pod taktovkou Rastislava Štúra ešte v roku 2010 v Historickej budove SND a na programe boli Holstove Planéty a  suitu Hviezdne vojny Johna Williamsa. Ako samotný dirigent priznal, bol to nápad jeho brata, ktorý je veľkým fanúšikom tohto legendárneho skladateľa a my len úvodom poznamenávame, že brat maestra Štúra má vycibrený vkus.

Obrovský boom filmovej hudby ako samostatného, svojbytne stojaceho žánru sme zažívali najmä v 90-tych rokoch. Soundtracky, ktoré dokázali žiť svojím samostatným životom, melódie a sugestívne témy patriace k hrdinom či témam lásky, bojov, krimi témam… Zrazu sa z filmovej hudby stal jeden veľký fenomén, no len máloktorý zo skladateľov ovládal ten kumšt skutočného majstrovstva komponovania hudby k obrazu tak, aby citlivo dokázal skĺbiť dve samostatne stojace umelecké zložky. Navyše spôsobom, aby výsledkom nebola lacná, gýčová partitúra. Tie témy si pamätáme dodnes. Nepochybne, jedno z najsugestívnejších diel, ktoré kedy vznikli, práve z kompozičného pera Johna Williamsa, je hudba k filmu E.T. mimozemšťan (a mnoho ďalších, pochopiteľne). Ruku na srdce, viete si predstaviť scénu, keď malý Elliott vzlieta na bicykli aj s partiou kamarátov k zapadajúcemu slnku a neznela by hudba? Práve Williamsova hudba? Motív, ktorý sa vám dostane okamžite pod kožu, počas naháňačky políciou graduje, mení sa, najprv stupňuje, potom sa z neho stáva radostná eufória, v hudbe, no i na plátne. Tá scéna by zrazu nemala žiadnu emóciu, ak by neznel hudobný sprievod. Príkladov je mnoho, ani Čeľustí by ste sa tak nebáli v kine a tak srdcervúco neplakali pri sledovaní filmu Schindlerov zoznam.

Skutočnosť, že koncerty filmovej hudby v Redute sa stali úspešnými ani netreba pripomínať. Sála v Redute praská vo švíkoch, vstupenky sa vypredajú okamžite na dva koncerty, aprílové koncerty musela Slovenská filharmónia usporiadať tri – vo štvrtok, piatok a v sobotu 21., 22. a 23. apríla o 19:00. Pri vstupe do sály vás čaká vskutku interesantný pohľad hodný sociologického výskumu: publikum tvoria ľudia niekoľkých generácií, od tých najmenších detí vo veku päť rokov, ktoré živo a dostatočne nahlas reagujú na Harryho Pottera, cez školákov, ktorým mamičky vysvetľujú, kto bol Robin Hood (bohatým bral a chudobným dával, taký anglický Jánošík, zaznelo v publiku…), cez tínedžerov či mladé páry dupkajúcich v rytme na trhák Mission Impossible, strednú generáciu vychutnávajúcu si symfonizmus náročných partitúr (áno, skladatelia filmovej hudby nekomponujú unisono a pomocou počítača, ale k tomu sa ešte dostaneme) až po seniorov rozplývajúcich sa nad Severom proti Juhu.

Už úvod koncertu bol originálny, priniesol do publika uvoľnenú atmosféru a zo spontánnych reakcií ľudí, ktoré sa skôr podobali, akoby boli na rockovom koncerte, bolo zrejmé, že nečaká nás nič decentné. Filharmonici zahrali fanfáru 20th Century Fox, ktorá už celé desiatky rokov sprevádza logo filmových štúdií pred premietaním celovečerných filmov. Mimochodom, autorom tejto vzrušujúcej zvučky, ktorá už neodmysliteľne patrí k veľkým plátnam pred uvedením filmov, je Alfred Newman (bol šéfom hudobného oddelenia filmových štúdií od roku 1940 – 1960), vznikla v roku 1933 a nahrali ju o dva roky neskôr, keď ju spoločnosť 20th Century Fox uviedla na trh. V Redute sa stlmili svetlá, orchester bol zrazu v tme, hráči mali noty podsvietené, prostredie sály sa zachovalo efektnými, svietiacimi lustrami, na plátne za hudobníkmi sme videli známe logo spoločnosti a v reflektore sa ukázal dirigent večera – Rastislav Štúr. Grandiózny príchod maestra, ktorý naznačoval, že to bude špeciálny, výnimočný večer. A taký aj bol.

V prvom rade. Filmovú hudbu nemôže naštudovať a uvádzať každý dirigent. Vyžaduje si to osobité predpoklady. Asi ten najzásadnejší a zároveň najelementárnejší je pozitívny vzťah k filmovému umeniu. Zvláštne? Iste, možno otázka, ktorá sa javí nepochopiteľnou, no nie každý, obzvlášť hudobník, a už vôbec nie dirigent má vrúcny vzťah k filmom, skôr by sme mohli hovoriť vo väčšine prípadov o ambivalentnom vzťahu. No v prípade Rastislava Štúra určite nie, dokonca mu neujde v kine ani jediná novinka – či už klasika, trhák, európsky film, živo sa zaujíma o filmové umenie a to je preňho bod plus a pre hráčov tiež.

Štúr diriguje tieto koncerty už od roku 2010, nielen s filharmonikmi, ale ako informovala Martina Tolstova, tlačová tajomníčka Slovenskej filharmónie, so Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK a uviedol ho aj v Botanickej záhrade v Šanghaji pre 20000 ľudí. Je teda dostatočne skúsený a hlavne – je dôverne oboznámený s filmovou hudbou, ktorú interpretuje. Za dirigentským pultom dokáže byť nielen kultivovaný, no i temperamentný, strhne hráčov, dostane z nich maximum. No nielen hráčov, ale i publikum. Pritom nerobí lacnú šou, elegantne zvláda pozíciu zlatej strednej cesty prevedenia týchto diel. Rytmicky rozpohybovaný, pri veľkých melodických témach sa vynímali jeho ruky, orchester viedol k vyspievaniu témy, dôsledne dbal na nástupy, v protipohyboch tém (ktorých je v niektorých pekelne ťažkých partitúrach vskutku dômyselne skomponovaných) dbal o artikuláciu, kompaktnosť a udržanie orchestra. Túto hudbu cíti prirodzene a interpreti dokázali pod jeho taktovkou a silou osobnosti priniesť publiku energetickú bombu, interpretačné výkony s espritom, drivom, až to sem-tam vyzeralo ako na rockovom koncerte. Samozrejme – výkony nenechali ľudí v hľadisku chladnými, reakcie sa dostavili okamžite.

Koncert bol rozdelený na dve časti, v prvej znela hudba z filmových dobrodružstiev, v druhej polovici vzdal orchester a dirigent hold svetoznámemu skladateľovi a dirigentovi Johnovi Williamsovi. Otváracou skladbou večera bola hlavná téma z kultového filmu Sedem statočných skladateľa Elmera Bernsteina. Dnes už patrí táto snímka medzi absolútne topky westernového žánru, no v čase svojho vzniku (1960) napriek hviezdnemu hereckému obsadeniu – Steve McQueen, Yul Brynner a Charles Bronson, až tak nebodovala. Film získal jedinú nomináciu na Oscara, práve za hudbu. Partitúra Bernsteina sa stala nezabudnuteľnou, je to strhujúca téma (znela v úprave Scotta Richardsa), tému vynikajúco hral na trúbke Ľubomír Kamenský. Je to zvukovo príťažlivá téma a partitúra, z ktorej okamžite cítite, že to boli časy, kedy ešte skladatelia pracovali poctivo, bez pomoci rôznych výdobytkov modernej doby. Vynikajúci, pulzujúci rytmus, nad ním sa vnášajúca téma, ktorú si zapamätáte na prvé počutie, to je tá mágia komponovania (a samozrejme, talent nájsť takú tému).

Bill Conti je ďalším takýmto majstrom. Jeho hudba k filmu Sever proti Juhu je toho dôkazom, no nielen táto téma. Conti dokáže skomponovať čokoľvek a spraví to s bravúrou. Robil hudbu k Rockymu či dokonca k Bondovke, s absolútnou suverenitou, no hlavne, starou školou. Nádherná, sugestívna, krásne vyspievaná téma znela v sláčikoch, no popri tom sa odvíjal v dychoch ďalší samostatný dej. Je to štýl romantiky Odviate vetrom, v ktorej cítite vo vnútri drámu, no zároveň lásku. Conti je unikátny tvorca, ktorý dokáže dômyselne pracovať s leitmotívmi (áno, iste, hovoríme v tomto prípade presne o kompozičných postupoch odvodených od Wagnera, skladatelia filmovej hudby skutočne nie sú žiadne béčka, ale nesmierne talentovaní a remeselne zdatní tvorcovia).

Michael Kamen bol americký hudobný skladateľ a dirigent. Zložil hudbu pre viac ako osemdesiat celovečerných filmov a za svoju tvorbu získal niekoľko Oscarov, Zlatých glóbusov a cien Emmy. Na koncerte znela jeho Predohra k filmu Robin Hood – Kráľ zbojníkov. Kamen do nej dostal všetko: už úvodné napätie v hlbokých polohách sláčikov, fanfáry v plechoch, bubny, symbolizujú družinu Robina Hooda a jeho boja dobra so zlom, no do tejto témy vstupuje aj téma lásky. Orchester pod taktovkou Rastislava Štúra hral brilantne. Pravdupovediac, plechové dychy také čisté a esprit, s akým hrali, bol citeľný. Vzájomná výmena energie s publikom fungovala a hráčom priniesla impulzy v podobe drivu, pôsobivo vyspievaných tém, teleso znelo vyvážene a energicky. Predohra Kamena nie je dlhá, o to intenzívnejšie a koncentrovanejšie však znela.

Apropo, počas prevedenia jednotlivých skladieb sme mohli na plátne sledovať aj statické obrázky k filmom, tie však boli vďaka približovaniu a vzďaľovaniu vkusne rozpohybované. Nezachytili sme v tom žiadny zásadný kľúč, ktorý by sa pridržiaval partitúry, aby sedeli aj rytmicky (to už by zjavne odpútavalo od hudby samotnej), no každopádne, identifikácia filmov práve na základe fotografií, ktoré sa len postupne, z detailov zjavovali, bola príjemným oživením koncertu. Lepšie boli zvládnuté v prvej polovici ako druhej, zdá sa, že zatiaľ je tento nápad len v úvode, no keď ho vymyslia a prepracujú pedantnejšie, mohol by zafungovať. Nikdy sa však nesmie stať, aby sa pozornosť poslucháčov skoncentrovala viac na obraz, ten sa v prípade živej hudobnej produkcie stáva len doplnkovou informáciou, nie kľúčovou.

Aj Legenda o vášni Jamesa Hornera, ďalšieho skvelého autora, ktorý sa preslávil najmä využívaním prvkov keltskej hudobnej kultúry vo svojich dielach, bola originálnym príspevkom. Áno, je to presne ten autor, ktorý sa podpísal pod hudbu k filmu Titanic. Striedanie nálad a žánrov – romantické, dramatické, dobrodružné, akčné, tým bola charakteristická prvá časť koncertu. Klavírna predohra (Jana Nagy-Juhász) otvorila téma Ludlowovcov a keď sme počuli širokú melódiu sláčikov, na plátne sa postupne odhaľovali tváre hercov – Brad Pitt, Anthony Hopkins, Aidan Quinn, Julia Ormond. Rastislav Štúr nádherne vytvaroval melodický oblúk, aby sa k záveru kompozície dostal k intímnemu sólu v interpretácii prvého koncertného majstra filharmonikov, Jarolíma Emmanuela Ružičku.

Medzi elitných skladateľov filmovej hudby patrí Hans Zimmer, preto nikoho neprekvapuje, že práve on bol oslovený, aby vytvoril hudbu k filmu Piráti z Karibiku. Na koncerte sme počuli tretiu zo série dobrodružnej „ságy“, ku ktorej patrí, respektíve charakteristickú tvár jej dáva Johnny Depp. Aj vďaka jeho hereckému výkonu sa postava Jacka Sparrowa stala priam legendárnou. Tému Pirátov okamžite rozpoznáte, je to chytľavá hudba, no tretí diel filmu Na konci sveta je špecifický navyše tým, že v ňom využíva Zimmer aj zbor – v úvodnom prevedení v origináli ju spieva mladý chlapec, na konci zbor – filharmonici s nástrojmi sa teda zmenili v Redute aj na spevákov. Následne sa nám otvorilo úchvatné, dynamické dielo plné kontrastov a viacerých vrstiev. V tom je Zimmer absolútny majster – nielen zvukov, ale dokáže rozohrať v orchestri niekoľko tém naraz, vkusne dokonca používa aj motívy z predchádzajúcich častí Pirátov (Prekliatie Čiernej perly). V podstate sme počuli prierez soundtrackom – niekoľko skladieb, od začiatku, až po záverečnú skladbu Drink Up Me Hearties (titulková skladba pripomínajúca ústrednú tému Sparrowa). Výrazovo orchester zvládal meniť polohy od zábavnej, dobrodružnej, cez dramatickú, či optimistickú, napätú – skladby boli mimoriadne variabilné a inštrumentálne invenčné. Je to nepochybne jedna z najlepších partitúr, aké kedy vznikli k filmu. Skladba Singapore využíva hudobno-výrazové prostriedky čínskej hudby – stretávajú sa v nej kultúry dvoch kontinentov, pomalšiu verziu témy sme si vypočuli v kompozícii s názvom I See Dead People in Boats a veľmi múdro bolo prehodené poradie na koncerte, keďže vo filme odznela pred skladbou Up Is Down (hoci na soundtracku je to presne naopak). Zimmer dokáže majstrovsky pracovať s orchestrom: namixuje husle, flautu, ale i raritnejšie používané nástroje a aj menej tradičných kombinácií a dosiahne unikátny zvuk. A samozrejme, hojne využíva bicie nástroje, čím dosahuje nebývalú dynamiku a napätie. Piráti mali samozrejme najväčší úspech u publika – jednotlivé skladby po sebe nasledujúce boli v podaní orchestra zahraté so švihom, nespútanou energiou a aj vďaka tomu, hráči využili rekvizity a nasadili si klobúky v štýle hlavnej postavy. Bolo to živé, farebné, dynamické – nielen po hudobnej, ale i vizuálnej stránke.

Život je ako bonboniéra, nikdy nevieš, čo ochutnáš. Forrest Gump sa tým riadil celý život a po mohutnom zvuku Pirátov prišla úľava v podobe krásne naivnej, dojímavej melódie ďalšieho populárneho autora Alana Silvestriho. Možno sa môže javiť jeho hudba ako banálna, tak aj bola prevedená, s tou krásnou naivitou v melódii, no práve o to dôležité prepojenie s myšlienkou filmu ide. A o tom je koncert filmovej hudby – pokiaľ dirigent nepozná filmy, nemá k filmovému umeniu vzťah, nikdy z hráčov nedokáže dostať taký výsledok, aký sme počuli v ten večer v Redute. Z interpretácie Rastislava Štúra však bolo zjavné, že všetky tieto filmy videl a diela neinterpretuje len podľa predpísaných značiek v partitúre.

Aký by to bol koncert bez filmovej Bondovky? Legendárna téma Johna Barryho však znela v úprave Adriána Harvana, ktorý nerobí aranžmány prvoplánovo. Je to výnimočný muzikant, aranžér, ktorý dokáže aj zo slovenskej ľudovky spraviť pieseň, o ktorej si najprv myslíte, že počúvate Stinga. Ohromujúca bola jazzová pulzácia vo vnútri skladby, okrem témy, ktorú sme celú dokázali identifikovať plnohodnotne až neskôr, sa rozohrával vo vnútri orchestra samostatný vesmír zostavený z rôznorodých partov, no ako celok fungoval dokonale. Jednotiacim momentom bola pritom poslucháčom dobre známa, až notorická téma.

Absolútnou topkou prvej časti večera bola hudba z filmu Mission Impossible. Hlavnú tému skomponoval Lalo Schifrin, na tom by nebolo nič zvláštne, no z orchestra, od kontrabasu sa k basgitare premiestnil Robert Vizvári a zrazu skladba nabrala úplne iný švih. Mať v symfonickom orchestri jazzmana sa vždy vyplatí, však… Počuť v Redute skutočnú jazzovú basu, to sa tiež nestáva často, je to ozajstný sviatok. Vizvári je v rytmike neomylný, témy sa držal, dokonca v citlivých groovoch si dovolil podstatne viac, ako sa na pravého muzikanta patrí. Synkopicky stavané motívy plechových dychov sa v priestore vynímali, no aj tak nad celým orchestrom kraľoval sýty, až magický zvuk basgitary.

V druhej polovici koncertu sa k slovu dostala tvorba Johna Williamsa, ktorý sa vo februári dožil úctyhodných 90 rokov. Stále tvorí, diriguje, je mimoriadne činný, aktívny, plný životného elánu. Oscarový tvorca, ktorý vo svojej tvorbe rád používa dokonalý čistý interval, kvintu (práve tento interval tvorí kostru mnohých jeho slávnych melódií), je skladateľ, ktorý vychádza z tradícií poctivej starej európskej školy. Napriek mnohým vplyvom moderných trendov nikdy v jeho tvorbe nebudete počuť žiadne nezmyselné efekty, je vyznavačom symfonickej hudby.

Mimochodom, nikdy netvorí pomocou počítača, hoci si to dnešní skladatelia týmto spôsobom uľahčujú. Pri tvorbe používa klavír, ceruzku a notový papier. Jeho rukopis viac-menej spoznáte. Rád využíva leitmotívy, no to pri filmovej hudbe nie je ničím novým. Williams dokáže majstrovsky upriamiť pozornosť divákov na samotný príbeh filmu bez toho, aby ste sa zamerali príliš na hudbu. Vie to aj s mohutným symfonickým zvukom, je mu blízky novoromantický zvuk, je to tvorca, ktorý pracuje so všetkým, čo mu orchester ponúka a v kompozíciách to dokáže doviesť do dokonalosti.

Diabolský tanec z filmu Čarodejnice z Eastwicku otvoril druhú časť koncertu a ihneď sme vedeli, že sme sa ocitli v inom svete. Williamsovom vesmíre dokonalosti. Snímka spája rozmanité žánre – je to spoločenská satira, je v nej aj faustovský príbeh, ale i horor. Tomu zodpovedá aj partitúra, sarkastický tanec v sebe spája temnotu, dekadenciu, šialenú komédiu, pedantne skombinované dychové nástroje s variabilnými bicími nástrojmi. Švih skombinovaný s eleganciou, akou orchester túto skladbu zahral, takmer dvihol divákov zo sedadiel. A to ešte nevedeli, čo všetko a najmä ako, ich od Williamsa čaká.

Hneď v druhej ukážke, hlavnej téme z filmu Narodený 4. júla, sa ako sólista predviedol Rastislav Suchan. Ušľachtilá téma v prevedení trubkára mala prekrásny, čistý zvuk, bezchybnú intonáciu, v pomalom tempe ju dokázal vyhrať s obdivuhodným tónom, precítene – v sprievode sláčikov. Skladateľ často spolupracuje s Timom Morrisonom, aj to je dôvod, prečo túto legendárnu tému obsadil práve týmto hudobným nástrojom.

Po pomalej, hĺbavej skladbe nasledovalo ďalšie dobrodružstvo – Indiana Jones a Dobyvatelia stratenej archy – Pochod dobyvateľov a suita z filmu Navždy a ďaleko.

Program bol zostavený zaujímavo, dynamicky a každý z filmov priniesol nové hudobné dobrodružstvo, no pritom jasný Williamsov rukopis – napríklad v Navždy a ďaleko využíva írsku hudbu. Nie však citáciami írskej hudby, ale autentickými kompozíciami, pričom majstrovsky zachytáva podstatu tejto hudobnej kultúry a dokáže spraviť prienik tradičnej západnej a írskej hudby. Zemitosť, s akou orchester dokázal interpretovať motívy írskej hudby a naopak spevnosť tradičných prvkov, bola obdivuhodná.

Určite sa musíme pristaviť pri hudbe k filmu Harry Potter a väzeň z Azkabanu. To, čo skladateľ vytvoril, je úžasný mix Prokofieva, Šostakoviča, Stravinského – kompozične bravúrne dielo v šialene rýchlom tempe (chválime náročné sólo na flaute) miestami až na hranici hrateľnosti. Je to jedno z najnáročnejších diel Williamsa – soundtrack kombinuje avantgardný jazz s prvkami stredovekej hudby tak prirodzene, akoby to bola úplne štandardná syntéza. No v kombinácii s obrazom fungujú v symbióze a dokážu vdýchnuť život Rokfortu. Ak si ešte doposiaľ niekto myslel, že filmová hudba, to sú len nudné sláčiky a pokrivkávajúce Andante, rozhodne by si mal vypočuť Harryho Pottera…

Ešte sme si ani nestihli poriadne vydýchnuť a vzápätí znela hlavná téma z filmu Schindlerov zoznam v podaní prvého koncertného majstra Jarolíma Emmanuela Ružičku. Clivá židovská uspávanka znela nádherne, so smútkom a bolesťou, dokonca v intonácii použil v nosných melodických tónoch štvrťtóny, čím pôvodnú tému obohatil o ďalší rozmer. Je to silná téma a Williamsovi sa ňou podarilo zhmotniť smútok židovského ľudu. Dodnes si pamätám, ako po premiére filmu, keď sme odchádzali z kina, sme mlčky kráčajúc, no tú tému sme neustále počuli kdesi vo vnútri.

Pohltí totiž celého človeka. Má v sebe neskutočnú hĺbku, lyriku, ale i nevypovedateľnú clivotu a túžbu po slobode. Je to večný, neutíchajúci plač. Po všetkých tých hudobných výletoch sme sa vrátili slohovo do 19. storočia, obdobia romantizmu, partitúra Williamsa je čistá, dominujú v nej sólo husle, ako ďalší nástroj, ktorý sa v hudobnom dialógu ozval, bol anglický roh (azda flauta by bola vhodnejšia, k citlivým husliam v mezzoforte bol prihlučný). Po uvedení kontrastnej témy s kontrapunktom huslí sa orchester opäť dostal k intímnej výpovedi, aby bolesť ukončil tichý nárek sólových huslí vo vysokých polohách.

Po tejto srdcervúcej téme, ktorá dojíma k slzám sa dobrodružný Hook možno nie až tak hodil, no niečo nás muselo premostiť k záveru a legendárnej, svietiacej taktovke Rastislava Štúra. Publikum sa jej dočkalo aj tohto roku, hoci najprv to vyzeralo trochu desivo, že nebude. Hviezdne vojny svietili nielen vďaka taktovke, ale aj efektom, o ktorý sa postarali osvetľovači. Je to repertoár, ktorý Slovenskí filharmonici dôverne poznajú a opäť raz dokázali, že nie sú len strojení a strohí hráči klasických diel, no dokážu odovzdať publiku aj inteligentnú zábavu na úrovni.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Peter Brenkus