Neprestáva ma udivovať, ako fantasticky na Liptove fungujú experimentálne smery, nadžánrovosť a nový, moderný jazz. Z tohto pohľadu bol prvý deň Jazzy Festu presne tým, čo potrebovali poslucháči na začiatku a v závere počuť.
Jazz vždy bol aj bude menšinovým žánrom, akonáhle sa čo i len priblíži ku komercii, stráca svoje charakteristické prvky. Slobodu v tvorbe, moderné prístupy a inovácie, to, čo ho v skutočnosti robí jazzom odjakživa – improvizáciu. Na Liptove to dobre vedia. Už 20 rokov prinášajú publiku to najkvalitnejšie, čo sa aktuálne v tomto žánri deje. V skratke povedané, ak chcete vedieť, aké sú dnes trendy v jazze, rezervujte si posledný júlový piatok a víkend v Liptovskom Mikuláši, stonásobne sa vám to vráti. Intelektuálne podkuté publikum v tomto meste ma neprestáva fascinovať. Je také vnímavé, pozorné, otvorené novým štýlom, schopné vstrebávať avantgardu, ihneď vypozorovať, čo je dobré a kvalitné v hudbe, oceniť interpretačné výkony sólistov a najmä, rozlíšiť zrno od pliev.
Je pre mňa nerozlúsknuteľnou záhadou, prečo štát, keď sa tak bil do pŕs, ako podporuje menšiny, práve na dvadsiate výročie, neposkytol financie Mikulášskemu Jazzovému festivalu, organizátori ktorého sa pri príležitosti 20. výročia rozhodli pre rebranding. Po novom Jazzy Fest s podtitulom Fest dobrý jazz, nedostal od FPU ani cent. Aká iná hudba ostáva vždy menšinovým žánrom, vyžaduje vzdelanie a rozhľad poslucháča, nemá komerčný charakter, kultivuje, podčiarkuje vizualizáciu vnímania a poskytuje toľko hudobných, nadžánrových zážitkov, ako práve jazz? Ak nevie te odpovedať, asi ste práve pochopili logiku uvažovania štátnych úradníkov. Zrejme podporovanie iných menšín sa dnes nosí, no zjavne nie tej menšiny, ktorá predstavuje v našej spoločnosti inteligenciu a vzdelanosť. To je predsa vždy nebezpečné. Zato podporenie priemernosti, podpriemernosti a vybraných menšín z okliešteného rozpočtu prináša istotu, že budú sledované davmi a masami či trendmi, ktoré sú „in“.
Napriek strate hlavného partnera Jazzy Fest prežil aj tento rok – „v plnej poľnej“ odštartoval svoje výročie v Liptovskom Mikuláši. Ostali pr i ňom tí, ktorí ho podporujú celé roky – partneri a priatelia, verní fanúšikovia a organizátori. Ján Novotný a jeho zať Martin Budaj naďalej prinášajú fanúšikom to najkvalitnejšie, čo sa v súčasnosti na jazzovej scéne deje. A za 20 rokov nepoľavili v nárokoch na kvalitu, naopak, festival si ju neustále udržiava, zlepšuje sa – či už v programe alebo servise pre publikum. Jednoducho, vždy viete, že na Jazzy Feste bude fest dobre (ak teda správne chápem zmysel slova fest).
Program jubilejného ročníka otvoril na námestí Osloboditeľov Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band. Pódium aj publikum boli zaliate slnkom, dvojitá oslava sa mohla začať. Big band Matúša Jakabčica totiž tiež tohto roku slávi 20 rokov existencie. Tak trochu paradoxne, jeho aktuálnu šnúru podporil FPU, ktorý odznel ako partner tesne po tom, čo Martin Budaj privítal na námestí ľudí a uviedol kapelu. Politiku však bokom, poďme radšej k hudbe (je to nesmierna úľava). Program koncertu zostavil Jakabčic väčšinou z albumu Room #555, ale i novými dielami, doposiaľ nevydanými na nosiči. Kompozície majú originálne témy a čo najviac z autorského hľadiska zaujme, je spôsob ich rozvíjania. Súhra plechových dychov, ich farby počas sóla gitary, precízna rytmika hráčov, vynikli hneď v prvej skladbe, ktorú big band uviedol. Matúš Jakabčic je hráč, ktorý k improvizáciám pristupuje s premysleným konceptom. Má schopnosť vzdialiť sa od tonálneho centra, rozvíjať lineárnu štruktúru diela a vytieňovať motívy v rôznych náladách. Oporou formácie sú kvalitní muzikanti. Lukáš Oravec na krídlovke a klavirista Klaudius Kováč boli sólistami v prvej skladbe On a Bright Day so sviežim rytmom bossa novy. Novinkou v repertoári skupiny bola Rhythm For M.B. Pulzujúci kontrabas a nad ním sa postupne rozvíjajúca ďalšia téma v plechových dychoch. Orchester postupne pridával na objeme zvuku, aby sa táto mnohovrstevnatosť zliala do kompaktného, no príjemne diferencovaného zvuku. V tomto big bande cítiť klasicky pevné základy, no zároveň moderný, nový prístup. Ten bol počuť v sólach – saxofonistu Martina Uhereka – nedalo sa nevšimnúť si osobitý vklad bubeníka Mariána Ševčíka a trombónistu Michala Motýľa (basový trombón). Medzi skladbami, ktoré zazneli zo spomínaného dvoj-CD, boli aj Košice Song no. 2. Je to jedna zo zapamätateľných tém tohto albumu, pekná skladba so swingujúcou pulzáciou. V ich aranžmánoch dokáže Jakabčic esteticky deliť témy do jednotlivých sekcií orchestra, pričom sám ansámbel od gitary ho viedol. Najviac ma zaujali baladicky ladené kompozície, v ktorých vynikol kultivovaný zvuk orchestra, jeho vyvážený zvuk a schopnosť spievať frázy dynamicky presvedčivo a konzistentne. Celkovo zazneli štyri nové skladby (popri uvedení známych kusov z dvojalbumu), ktoré už Jakabčicov big band uviedol tohto roku premiérovo na festivale v Banskej Bystrici a v rámci podujatia Esprit v Astorke. V svižnejších kompozíciách zneli často až free jazzovo ladené plochy, v ktorých sa vynímala v základe téma a práve vďaka detailne diferencovanému zvuku sme si ju mohli vypočuť vždy v nových farbách. Je to partia dobre zohratých muzikantov, ktorí tvoria toto teleso – medzi drevenými dychovými nástrojmi mal na altovom saxofóne pamätné sólo český interpret Marek Kotača (Jenasong), v plechových sa okrem spomínaného Lukáša Oravca vynímal maďarský trubkár Ádám Gráf (prvá trúbka, krídlovka). Záverom odznela titulná skladba albumu Room 555. Skvelý, chytľavý riff v úvode, po ktorom bola uvedená téma, dal dobrý základ pre virtuózne inštrumentálne sóla (saxofónové, gitarové, klavírne, trúbkové, kontrabasové…). A tie Liptáci vedia dostatočne oceniť.
V Dome kultúry už napokon začala o siedmej hodine večer séria troch koncertov, pred ktorými sa publiku prihovoril primátor mesta Liptovský Mikuláš Ján Blcháč. Poďakoval organizátorom za šírenie dobrého mena mesta a udelil cenu primátora organizátorovi Jánovi Novotnému. Je dôkazom toho, že ak človek skutočne má túžbu vytvoriť festival s verným publikom, dá sa aj z malého festivalu, alebo skôr koncertu, ako doslova pán Novotný povedal „klbka jazzových fanúšikov“ vytvoriť kontinuita, veľký, troj-dňový festival s ľuďmi, ktorí sa pravidelne stretávajú, poznajú a majú radi jazz.
Večer otvorila medzinárodná formácia Jiří Kotača Quartet s hosťujúcim švédskym gitaristom Alfom Carlssonom. Pred piatimi rokmi vydali debut Journeys, pred pár mesiacmi sa objavil na trhu očakávaný druhý album Our Stories. Hudobníci rozprávajú svoje príbehy farbisto a prekračujú hranice jazzu. Robia to pritom mimoriadne vkusne, s poéziou a veľkou dávkou muzikality. Deväť autorských skladieb českého trubkára Jiřího Kotaču a švédskeho gitaristu Alfa Carlssona má svoje stabilné základy v modernom jazze, no sú prístupné rozmanitým štýlom. A fungujú výborne aj na koncertoch, najmä preto, že sú otvorené, písané vo voľných formách. Kvarteto, ktoré okrem Kotaču a Carlsonna tvorili Peter Korman (kontrabas) a Kristián Kuruc (bicie nástroje, basgitara), začalo koncert úvodnou skladbou z albumu – Wanderer. Jej dlhú, rytmicky voľnú introdukciu (Kotača má dlhé intrá rád) začala gitara sériou akordov, po ktorej nasledovala téma. Nič tak nie je v jazze dokonalé ako nepárna metrika, ktorá vám nedá pri počúvaní pocit stability. Presne v momente, keď očakávate ťažkú dobu, nepríde. Wanderer sa vďaka tomu doslova vznáša. Jej téma je rozpoznateľná, zapamätateľná motívom, no ako celok ju musíte rozlúsknuť. Toto kvarteto nehrá na „prvú dobu“ – myslené rytmicky, tonálne aj harmonicky. Ich výlety v témach a improvizáciách sú cesty, ktoré dokáže spojiť jazz a vzájomná muzikantská súhra. Prvá skladba je ako Schubertovo putovanie, len inou cestou. Vo výsledku však aj tak prichádza k stretnutiu. Ani tak nie je podstatný žáner ako filozofia a poetika hudby. Tak, ako dobre priestorovo znie na albume, rovnako v sále bola schopná vytvárať zvukové vrstvy, harmonické prepojenia, aj vzdialené, cez ktoré sa postupne muzikanti dostávali v improvizáciách k téme. Perkusívne bicie nástroje, mäkký tón krídlovky, virtuózne prvky Carlssona, pevný základ kontrabasu, práca s tempom ku gradácii, v ktorej kulminovali všetky nástroje, aby opäť v sínusoide mohla prísť úľava, bol to nesmierny hudobný zážitok. Tak, ako sa gitarovou introdukciou skladba začala, rovnako končila, minimalistickým opakovaním jedného tónu až do stratena.
Pútnik nikdy nemá svoje stabilné miesto. Muzikanti pokračovali treťou najdlhšou skladbou albumu Supercell. Opäť dlhá introdukcia, dialogická práca dvojice muzikantov a následne ich súhra v improvizáciách, schopnosť vytvoriť dramatický oblúk, ktorý vznikol práve na tomto mieste a v tejto sále, ich hudobnícky vklad a zohratosť, priniesli na koncerte nové tvary. Skutočnú silu albumu zistíte, až keď funguje aj naživo. Plochy, ktoré na albume predviedli, dokázali na pódiu ešte viac rozšíriť. Najviac ma presvedčili lyrické úseky v skladbách, ktoré zaznievali v priestore. Nebol to len opakovaný motív, ktorý naberal na intenzite, znel vždy v novom kontexte. Či už v inej inštrumentácii alebo výraze a spôsob, akým Kotača pracoval so zvukom v priestore, svedčil o jeho bohatých skúsenostiach so živým hraním. Boli to aj zmeny nálad, ktoré dokázali vytvoriť. Prišli náhle – moment hudobného prekvapenia, zjavne vyvolaný osobnými zážitkami. Ak si trebárs vypočujete na albume skladbu Air-Conditioned JK, len ťažko si viete predstaviť, ako jej efekty budú znieť na koncerte. A predsa jej náladovosť hudobníci ustáli (a keď sa tak zamyslíte, za príbehom mohla byť taká obyčajná prablbosť ako nefungujúca klíma, lebo efekty skladby sa na niečo také podobali, no naživo to bola hudba ako lusk).
Experimenty, s ktorými pracujú, si vedia obhájiť aj naživo, nielen pri precíznej práci v štúdiu. V mnohých skladbách dominovala hravosť, frekventované zmeny v inštrumentálnych dialógoch, tempách a harmónii (Brno Boyz), v ďalších melanchólia a cinematická hudba (Hotel Piast – po vypočutí tejto skladby sa tomuto hotelu vyhnete oblúkom). Ak sme hovorili o priestorových efektoch, aj v tejto kompozícii boli základom. Prepojenie so severskou hudbou počuť v kompozícii Faith. Statický gitarový motív, pravidelné bicie, nad nimi sa v trúbke rozvíja prekrásna melódia, ktorá vás priam objíma. Kotača si toto zoskupenie našiel pre svoj svet – experimentov a intímnych dialógov. Je to zohratá partia v otvorenosti rôznym štýlom, žánrom, ktorá sa riadi cestou intuitívnych procesov. Ich najnovší album otvára rôzne cesty, pritom je to mimoriadne komplexné, dobre vystavané dielo.
Neprestáva ma udivovať, ako fantasticky na Liptove fungujú experimentálne smery, nadžánrovosť a nový, moderný jazz. Z tohto pohľadu bol prvý deň Jazzy Festu presne tým, čo potrebovali poslucháči na začiatku a v závere počuť. Či už Kotača Quartet alebo Nikola Bankov v závere, ponúkli publiku presne to, čo počuť chcú. Je zjavné, že festival funguje už 20 rokov, má svoje vzdelané publikum a vychutná si skôr náročnejšie kompozície, súhru muzikantov, živú tvorbu na pódiu ako „tradičnejšie“ piesne (nie v ponímaní historickej epochy tradicionálu). Preto možno aj česká spevácka hviezda Marta Kloučková nebola tým hosťom, aký by si publikum žiadalo. No dramaturgicky, na oddych pred záverom, to bola vhodná voľba. Kloučková sa obklopila skvelými hudobníkmi. Klavirista Vít Křišťan, gitarista David Dorůžka, kontrabasista Jaromír Honzák a bubeník Marek Urbánek sú vyzretí, skúsení hudobníci, ktorí dokážu vytvárať poetické, takmer impresionisticky ladené hudobné plochy v konotácii k textom speváčky. Tie sa často koncentrujú na jednu tému – rozchodu, boľavého srdca a vysporiadania sa s ním. Oscilujú medzi piesňou, šansónom a jazzom, pričom speváčka pre prirodzenosť prejavu využíva najmä hrudný register v speve. Pre uveriteľnosť emócií je to vhodné, no nato, aby odspievala celý koncert, je to dosť málo. Pritom v nej osobne potenciál vidím. Chcelo by to zrejme ešte viac skúseností z pódia na to, aby dosiahla vyrovnaný vokálny prejav, čistejšiu intonáciu a využila farby a registre podstatne viac. Navyše má charizmu – a to je niečo, čo si nekúpite.
Hneď v prvej skladbe sme počuli unikátne kontrabasové sólo – speváčka je typ interpreta, ktorý sa na pódiu dokáže o priestor podeliť. V ďalšej z albumu Stopa snu, ktorej autorom je David Dorůžka, zase gitarové sólo. Inštrumentálna pasáž tvorila gro skladby, v nej sme mohli obdivovať muzikantskú súhru. Český gitarista nie je hudobník, ktorý by chcel zapĺňať pódium, keď nemá čo povedať. Jeho hudobná inteligencia a komunikácia s ostatnými členmi kapely sú na vysokej úrovni. Vokálna linka tvorila obsah samostatný, popri nej paralelne ko-existoval samostatný, inštrumentálny svet. V ňom často vynikli práve inštrumentálne farebné a motivické svety. Mierne až pomalé tempo piesní dávalo tomuto koncertu pomerne jednoliaty nádych. Pre mňa osobne boli dominantní hudobníci. Napríklad keď klavír, v statickom motíve, hranom od začiatku, dokázal vyhrať aj novú, melodickú líniu po gitaristovej improvizácii. Bol farebný, odovzdával emóciu, pritom Křišťan hral s absolútnou technickou presnosťou, dynamicky v úzadí, nechal speváčku vyniknúť, len v medzihrách komunikoval svoj obsah naliehavejšie. Sú to pekné skladby, možno len nie určené na festival, skôr do klubovej atmosféry, kde môžete rozjímať. Možno fungujú z cédečka, ale na tomto podujatí skôr publikum ocenilo hudobné procesy, ktoré sa diali medzi hráčmi v inštrumentálnom svete (plač gitary v skladbe Krajinou, improvizácie Víta Křišťana).
Na mieste, kde skončil Ornette Coleman, americká a európska avantgarda, ostalo prázdno. Dnes prichádzajú mladí hudobníci, ktorí plynulo nadväzujú na avantgardné hnutia free jazzových zoskupení, na revolučne nové hranie s princípom kolektívnej improvizácie. Iste, Ornie bol len jeden – jeho špecifický tón, prieraznosť zvuku v niektorých kompozíciách, spôsob, akým dokázal prekročiť limity hudobného nástroja a povýšiť improvizáciu ako jediný základ kompozície, sa už nikdy nezopakuje. No jeho spôsob tvorby neustále existuje. Túto hru ustáť, dokážu len tí najlepší z najlepších. A práve také zoskupenie uzavrelo prvý festivalový večer. Saxofonista slovenského pôvodu Nikola Bankov, ktorý žije v zahraničí a žne tam úspechy, takých muzikantov vo svojom V4 Quartete má. Poľský klavirista Piotr Wylezol, český kontrabasista Tomáš Baroš, maďarský bubeník Ferenc Németh spoločne s mladým saxofonistom a skladateľom tvoria formáciu, ktorá na free tvorbu, voľné hranie, nadväzuje.
V časoch, keď Coleman začínal, mnohí jeho tvorbu odmietali, tvrdiac, že improvizovať voľne s viacerými muzikantmi, len so zadaním jediného impulzu, dokáže každý. Potom domachrovali, keď si to chceli skúsiť. Na intuitívnu tvorbu na pódiu, spontánnosť, treba mať ten najvyšší stupeň muzikality a techniky, no najmä si treba prejsť všetkými štýlmi jazzu, od jeho počiatkov, ktoré sa v princípoch odrážajú, zároveň byť otvorený voči ostatným žánrom. Je to hrubá kostra, ktorú Bankov zadá, polyrytmické a polymetrické štruktúry, no pritom v stavbe skladbe vycítite určité pravidlá, ktorými sa hudobníci riadia. Aj tá najvoľnejšia forma musí mať svoju štruktúru, často dokonca prísnejšiu, ako by sa mohlo zdať. Altový saxofón je oproti tenoru jemnejší zvukom, no pre mňa mal vždy viac zaujímavé farebné možnosti ako prieraznejší tenor. V skupine hudobníkov boli sonoritou hráči vyrovnaní, úvodom znel štandard If I Should Lose You. Ak ste si ho zafixovali v podaní Cheta Bakera a iných dychárov, zabudnite. Dá sa z neho dostať podstatne viac clivoty, a dokonca so súčasným nádychom. Nemusí byť všetko retro.
Wylezol v hre používal sofistikované kontrasty. Je to hráč, ktorý dokáže Lisztove skladby zahrať aj, keď ho prebudíte o polnoci (to sú tie, na ktoré potrebujete tretiu ruku). Raz zaujal dramatickými akordmi blízke Rachmaninovovi, inokedy melódiu úplne oprostil. Bubeník Németh udivoval polyrytmami – keď sme sa ho pýtali po koncerte, ako sa v štruktúre týchto rytmov orientuje a ako ich hrá, so srdečným úsmevom odvetil, že sám nevie. Jednoducho hrá. No spôsob, akým ich vytvára – robiac kontrasty s lineárnymi líniami skladieb, a pritom celkom nenápadne, je bravúrny. Melodické línie kontrabasistu Baroša, s jeho nepredvídateľnými akcentmi, hraničné polohy kontrabasu, v ktorých ho doslova rozospieval v rýchlych tempách, bola dychvyrážajúca. A napokon Bankov. Altový saxofón mu umožňoval dostať sa do vysokých línií, prekrásne melodických, ale rovnako tak nádherne „pošpinených“ jazzom. V bluesových prvkov využíval stred a spodné polohy. Jeho pohyblivé improvizácie zneli s ľahkosťou, nič v prípade Bankova nebolo forsírované. Má talent od Boha, s ktorým narába mimoriadne umne.
V mnohých kompozíciách dominovali silné vplyvy európskou hudbou – keď sa raz stretnú na pódiu zástupcovia V4, hneď to skrátka má život – nie ako v politike, však? Bankov, okrem toho, že je skvelý interpret, má aj veľký kompozičný dar. Ak si spomínate, s ľudovou pesničkou Červené jabĺčko akoby sa v poslednom období vrece roztrhlo. Mnohí jazzmeni ju upravujú, keď žijú v zahraničí, spievajú ju, aby si pripomenuli domovinu. Skladba Nikolu Bankova Song For My Country začala odvolávkou na túto pieseň. Garantujem vám však, že v takej interpretácii ste ju ešte nepočuli. Tému ešte bolo možné rozpoznať, respektíve jej fragment, no už počas jej úvodu bola sprevádzaná akordmi a rytmikou, ktorá dávala tušiť, že v improvizácii nadobudne iné tvary. Občas síce boli počuť niektoré fragmentárne útržky, no napokon sa od nej hráči vzdialili. Bol to moment, kedy improvizácia vznikala práve na tomto mieste, v tomto čase. Z hudobníkov ste mohli vycítiť, ako na seba navzájom reagujú (skladba je súčasťou jeho debutového albumu Bright Future). Modálne prvky využíval Bankov v rôznych skladbách, jeho schopnosť voľne tvoriť bez prípravy je unikátna, aj v jazzovom svete. Počas vyše hodinového koncertu tejto zostavy sme počuli autorské skladby Nikolu Bankova, Piotra Wylezola a Tomáša Baroša. Vo všetkých využívali hráči obdobný princíp s kolektívnou improvizáciou. A Liptovský Mikuláš sa zrazu zmenil na veľkú európsku metropolu – vďaka festivalu, ktorý týchto interpretov priniesol. Nasledujúce dni sľubujú rovnako zásadný a výnimočný program.
Zuzana Vachová
Foto: Pavol Staník
