Prvý ročník Bratislava Crossover festivalu ani nemohol mať lepší štart. Formácia Fats Jazz Band na čele s lídrom Ladislavom Fančovičom predviedla v Slovenskom rozhlase v sobotu 6. apríla 2019 fúziu klasickej hudby s jazzom a latku nasadila poriadne vysoko.
Vždy, keď sa multiinštrumentalista Ladislav Fančovič na pódiu objaví, poslucháč vie, že prinesie prekvapivý repertoár. A môže to byť aj pokojne Chopinov Minútový valčík, ktorý je obľúbeným kúskom všetkých klaviristov – ide totiž o tempo, v ktorom skladba odznie, no vždy ešte ostane melodickým valčíkom. Áno, interpreti klasiky nie sú žiadni suchári a môže byť s nimi celkom zábava, hlavne keď si dajú preteky, kto túto skladbu rýchlejšie zahrá.
Aj koncert v rámci Bratislava Crossover festivalu sa začal práve týmto valčíkom, ale keďže išlo o fúziu európskej hudby a jazzu, Chopinov Minútový valčík dostal novú tvár. Nepochybne ste v nej rozpoznali typické melodické úryvky, no v prvom rade bola zmenená metro-rytmická štruktúra. Valčík na štyri doby ste ešte asi od Chopina nepočuli, však? V jazze je to celkom štandardná záležitosť, napokon, jeden z najlepších jazzových kontrabasistov práve túto skladbu so svojím Sextetom interpretoval. A tiež na štyri doby a tiež v šialenom tempe. Darmo sa publikum dychtivo dívalo na majestátny píšťalový organ Pod pyramídou, tento kúsok si Fančovič vychutnal na klavíri – napokon, je vyštudovaný klavirista, profesionál. A k Chopinovi klavír jednoducho patrí, aj keď vzhľadom na aktuálne CD Fats Jazz Bandu asi všetci očakávali úvodom organ.
Crossover na pohľad takých odlišných žánrov ako je európska hudba a jazz sa môže zdať na prvý pohľad doslova nepredstaviteľná kombinácia, ale v histórii máme mnoho príkladov muzikantov, ktorí týmito experimentmi posúvali hranice hudby. A Ladislav Fančovič patrí práve medzi tých invenčných interpretov, ktorí sa neuspokoja len so zahratím nôt z partitúry (ak nehovoríme o koncerte v Slovenskej filharmónii), ale v starom jazze si môže slobodne dovoliť experimentovať.
Na jednej strane dokázal, ako veľmi mu záleží čo najviac sa štýlovo priblížiť k interpretácii starého jazzu. Všetci muzikanti hrajú na historických hudobných nástrojoch, Fančovič poctivo počúva staré nahrávky a tvorbou tónu, frázovaním, štýlom interpretácie, ba aj oblečením sa snaží priniesť na pódia hudbu v takej podobe, v akej znela v 30-tych a 40-tych rokoch. A darí sa mu – spoločne s ostatnými hudobníkmi telesa, mimoriadne dobre.
Hlavným dôvodom je, že Fančovič našiel tú správnu mieru – balans, do akej miery má „nová“ kompozícia v podaní jazzového ansámblu zachovať prvky európskej hudby a aký má byť vklad samotnej kapely. To dokáže len hudobník, ktorý je v oboch týchto žánroch doma, a to Fančovič nepochybne je.
Ak by sme mali porovnať interpretáciu Chopinovho valčíku od Johna Kirbyho a Fats Jazz Bandu, rozhodne by sme tam našli množstvo odlišností – ale práve to robí hudbu hudbou a zvlášť crossover vysokého levelu. Fančovič sa nikdy neznížil ku kopírovaniu velikánov, na to je až príliš dobrý muzikant a líder bandu. Od Kirbyho sme na koncerte počuli viacero skladieb – Prelúdium inšpirované opäť Chopinom, kde vynikol skúsený trumpetista Ľubomír Kamenský, ktorý má tiež klasické vzdelanie a je podkutý aj v interpretácii klasiky. Kirby sa inšpiroval aj Schubertom a jeho Serenáda znela v tento večer v Slovenskom rozhlase. Známa melódia znela v podaní klarinetu a popritom ju dopĺňala vynikajúca rytmická sekcia s jednotlivými sólami zneli interpretačne presvedčivo. Takže Schubert ostal odpočívať v pokoji, pretože muzikantom sa podarilo nájsť ten správny jazzový drive a zároveň zachovať tému nepoškvrnenú.
Jednou z najväčších výziev bolo Chopinovo Impromptu cis mol – opäť v úprave od Kirbyho. Treba povedať, že Kirby hrá klasickú hudbu ako o preteky. Je mu akoby jedno, či hrá práve lyrické pasáže alebo tie v tempe, latku posúva čo najvyššie ako sa to len vôbec dá. Fančovičov prístup je trošku odlišný a v tom je ozajstný majster. Kým v minulosti jazzmeni súperili, kto zahrá skladby v čo najrýchlejšom tempe, a pritom dokázali do interpretácie dostať charakteristickú jazzovú pulzáciu, sóla na dychových nástrojoch či klavírnu tému, Fats Jazz Band hrá kultivovanejším prejavom a tým sa o čosi viac približuje k originálu. Vtedy to bola jednoducho súčasť doby. A pravdupovediac, Ladislav Fančovič nemá s kým súperiť, pretože je na Slovensku jedinečným a azda aj jediným interpretom, ktorý dokáže do posledného detailu vyskladať repertoár, sám si spraviť aranžmány (často len podľa sluchu podľa nahrávok) a presvedčivo zahrať Chopina na klavíri, Fatsa Wallera na organe a zároveň striedať saxofóny – od altového, cez tenorový…
Ozdobou bandu je Janka Dekánková, ktorú sme videli v štýlovej róbe spievať známu pieseň Sugar Maceo Pinkarda aj za sprievodu píšťalového organu (Ladislav Fančovič), ktorý je v Slovenskom rozhlase je naozaj unikátny. Pieseň Sugar sme počuli od mnohých známych jazzových speváčok, Janka Dekánková zvolila štýlovú historickú interpretáciu korešpondujúcu s 30-mi rokmi, v ktorej krásne pracovala s registrami, pekne frázovala spolu s orchestrom a hlavne dokázala nasadiť správne hlboký a sýty tón, na čo je potrebná špeciálna hlasová technika. Treba poznamenať, že je jednou zo speváčok, ktoré jednotlivým štýlom jazzu 30-tych a 40-tych rokov rozumejú a dokážu im prispôsobiť nielen vokálnu interpretáciu a výraz, ale aj imidž, čo len dotvára komplexný charakter bandu.
Druhým spevákom v kapele je Matúš Uhliarik, ktorý občas zaskakuje na klavíri, ale keď sa ako spevák objaví pred mikrofónom, jeho spev, gestá a neodolateľný „kukuč“ každej žene pripomenie naliehavú otázku: prečo džentlmeni vymreli? Uhliarik spieva aj náročné melódie s ľahkosťou a šarmom a známe štandardy tým získavajú na presvedčivosti aj vďaka nemu.
Keďže líder bandu prispôsobil repertoár festivalu, vybral aj skladby, kde sa vyskytuje fagot. Z tohto dôvodu bol hosťom koncertu fagotista Slovenskej filharmónie Peter Kajan. Fagot sa objavil v prekrásnom foxtrote Sippi a v orientálne znejúcej skladbe Persian Rug. Skúsený interpret Kajan výborne zapadol do orchestra a napriek tomu, že fagot, ktorý sa v európskej hudbe používa od baroka, je priam predurčený na interpretáciu klasickej hudby, dokázal swingovať a dodať fagotu jazzový drive.
Aký by to bol koncert Fats Jazz Bandu, keby tam chýbali skladby od Fatsa Wallera? Za všetky možno Fats Waller Stomp, kde Fančovič opäť ukázal umenie za takým náročným hudobným nástrojom, akým je organ. Mimochodom, aj Fats hral túto skladbu na organe a medzi rytmickou a dychovou sekciou znie naozaj originálne. Bol to skrátka objaviteľ, ktorému táto kapela vzdáva hold, a to právom.
Počas koncertu pokrstili aj CD Swingin´ Organ, ktoré vzniklo na Vianoce. Sú na ňom raritné skladby Fatsa Wallera – možno málokto vie, že Fats, okrem toho, že mal v obľube whisky, hral aj na organe. V konečnom dôsledku za myšlienkou tohto CD stojí Andrea Serečinová, ktorá oslovila Ladislava Fančoviča, aby „svojou troškou“ prispel na Organový festival. Od takého geniálneho muzikanta ako je Fančovič, sme predsa nemohli čakať žiadne trochárčenie. Dal dokopy repertoár, naučil sa za pár mesiacov hrať na organe a za dva dni nahrávania bolo CD na svete. Na pódiu ho spoločne pokrstili okrem lídra Fats Jazz Bandu aj Andrea Serečinová, ktorá veľmi trefne nazvala stretnutie s Ladislavom Fančovičom ako „stretnutím tretieho druhu“, spoločne s Gabrielom Bianchim a jeho manželkou. Ako inak, obľúbeným drinkom Fatsa Wallera a organovou píšťalou.
Bol to skrátka výnimočný večer, ktorý si zaslúžil standing ovations a niekoľko prídavkov. Ako správne podotkol pán Bianchi, z tohto orchestra sála radosť, ktorú necíti na iných jazzových koncertoch od hudobníkov, ktorí absolvovali Berklee College of Music… Vysvetlenie je jednoduché: za Fats Jazz Bandom sa skrýva partia hudobníkov, ktorí majú z hrania starého jazzu radosť, rovnako z objavovania nového repertoáru, do svojich koncertov sa vkladajú na maximum a výsledok je presne to, čo sme mali možnosť vidieť aj v rámci otvorenia Bratislava Crossover Festivalu.
Zdroj foto: Ján Lukáš, Rudolf Baranovič
