„Doba, ktorá sa začína, sa bude v umeleckých smeroch prejavovať určitou triezvosťou v rámci zachádzania do extrémnych polôh. Opäť sa začne hľadať istá distingvovanosť a slušnosť v prejave,“ hovorí Vladislav Slnko Šarišský, hudobný skladateľ, ktorý vytvoril hudbu k choreografii Andreja Petroviča v rámci projektu Baletu SND, tretieho ročníka Fashion Ballet. Po premiérach si predstavenia môžete pozrieť 29. a 30. mája.
Tretí ročník projektu Fashion Ballet prináša v novej edícii opäť štyri pôvodné miniatúry. Jeho myšlienka odkazuje na odvekú spätosť tanečného umenia a módy od čias, keď módnymi ikonami boli slávne baleríny, ktoré udávali módne trendy. Móda po stáročia vystihuje našu vizuálnu identitu, hodnoty a jedinečnosť. Nová edícia tohto výnimočného projektu predstaví štyri originálne diela dvanástich súčasných tvorcov z oblasti tanca, módneho dizajnu a hudby. Výsledkom bude opäť exkluzívny večer, ktorého hlavnými témami sú kreativita, kooperácia a inovatívnosť.
Choreografie Andreja Cagáňa, Andreja Petroviča, Mareka Gregu a Niny Polákovej oblečú štyri renomované slovenské dizajnérky – Ida Sandor, Veronika Hložníková, Jaroslava Würll Kocanová a Petra Kovacs.
Novinkou tohto ročníka je, že pre každú choreografiu vznikla aj pôvodná hudba, pod ktorú sa podpísali renomovaní hudobníci Roman Harvan, Vladislav Šarišský, Stanislav Palúch a Ľubica Čekovská. V miniatúrach účinkujú sólisti a zbor Baletu SND. „Nový ročník projektu Fashion Ballet je už tradíciou nášho repertoáru. Jednou z priorít nášho tímu je uvádzať pôvodnú domácu tvorbu, súčasťou tretieho ročníka projektu sa okrem tanečných choreografov a módnych dizajnérov stali slovenskí hudobní skladatelia. Som rada, že naše pozvanie na takúto skvelú spoluprácu prijali pozvanie tieto osobnosti,“ povedala Nina Poláková, riaditeľka Baletu SND.
DREAM OUT
Choreografia: Andrej Cagáň
Hudba: Roman Harvan
Kostýmový dizajn: Ida Sandor
Pôvodná tanečná miniatúra Dream out je výsledkom vzájomnej inšpirácie tanečníka Andreja Cagáňa a violončelistu Romana Harvana, ktorých umelecké kariéry sú dlhodobo späté so Slovenským národným divadlom.
Cagáň sa pri tvorbe choreografie inšpiroval snami. Tvrdí, že práve v snoch prichádzajú často tie najlepšie inšpirácie a nápady. „Mojím zámerom nebolo priniesť touto choreografiou nejaký hlboký odkaz či posolstvo. Chcem predstaviť krásu tanca a svoje vlastné videnie krásy a radosti cez tanec. Chcel by som, aby sa ľudia na chvíľku uvoľnili, vzdialili od bežného života a ponorili sa do krátkeho príbehu, prerozprávaného tanečnou rečou,“ vraví o svojom diele Cagáň. Jeho snom bolo preniesť svoje sny na dosky Slovenského národného divadla. Ako povedal, už ani nedúfal, že sa mu to niekedy podarí. Snažil sa priniesť škálu pocitov a zážitkov, ktoré sa v snoch môžu prejaviť. „Pre tanečníkov je jednoduchšie, keď môžu zo seba dať von pocity. Aj preto som im dal v niečom voľnú ruku.“ S autorom hudby Romanom Harvanom sa pohybujú na rovnakej pôde, už roky pracujú pre SND, no s dizajnérkou Idou Sandor sa stretli prvýkrát. Tá chcela najprv počuť víziu choreografa a snažila sa vyhnúť klasickým baletným prvkom v kostýmoch. Jej tvorba sa vyznačuje minimalizmom, geometrickými tvarmi, originálnym strihom, kvalitnými materiálmi a zmyslom pre detail. „Dlho som rozmýšľala, ako uchopiť túto tému. Inšpiráciou pre tvorbu kostýmov boli samotné sny. Sny, ktoré nikdy nie sú úplné, komplexné, ucelené, ale práve naopak, sú krátke, neukončené, nezmyselné – a to som preniesla do strihov modelov. Moje kostýmy nesú prvky elegancie a nadčasovosti, ale zvolila som úplne netradičný materiál,“ približuje dizajnérka. Objavila ho úplne náhodne – šijú sa z neho paplóny a periny, až dodatočne sa preň rozhodla, lebo jej látka asociovala tému choreografie – sny.
Hudbu k predstaveniu tvoril violončelista a skladateľ Roman Harvan, ktorý si v porovnaní s Ľubicou Čekovskou, Stanom Palúchom či Vladislavom Šarišským nepripadal takým významným skladateľom. „Veľmi som sa potešil, ale zároveň ma premkla určitá bázeň,“ uviedol na tlačovej konferencii Roman Harvan. Inšpiráciou preňho boli balety začiatku 20. storočia, ktoré má rád. Tvorivý proces poňal hravou formou, hlavnú tému skladby skomponoval na základe prvotného motívu choreografa. V choreografii sa neprezentuje len ako violončelista, ale aj ako performer. Violončelo počuť na začiatku, po krátkej hre ho odloží a zaspí: „Človek môže celý život prespať, a naďalej chodiť s otvorenými očami, no to nie je môj prípad. Snažím sa niečo nájsť ako tvorca. Každý tvorca má obdobia, kedy sa mu darí a zrazu to upadne a prestane sa mu dariť. A presne to je ten moment v diele, kedy skúša a má pocit, že sa mu nedarí. Odloží teda violončelo, upadne do spánku a príde k nemu tanečnica, ktorá sa ho dotkne. Pôsobí naňho ako múza, dokonca zahrá aj na violončele tón. Možno stačí jeden tón, no musí prísť v správnej chvíli, obnáša istý moment zázračnosti.“
V hudbe sa Harvan prispôsoboval tanečnej choreografii: „Myslím si, že som spravil dobre, pretože by som spravil úplne inú hudbu, keby som sa tancu neprispôsoboval. Bolo pre mňa veľmi fascinujúce dívať sa na tanečníkov, lebo vnímajú hudbu úplne inak ako hudobníci. Vnímajú ju cez telo, vnútorný tep akoby tep srdca. Všimol som si, že využívanie istého motívu, opakujúceho sa, je veľmi dobrý materiál pre tanečníkov. Zvolil som si teda obmedzenosť, ktorá bola pre mňa prínosom a dostal som sa do nového módu tvorenia hudby.“
Tak, ako je viacplánovosť v tomto diele typická, rovnako postupne v hudbe odhaľujeme mnohé vrstvy – od úvodného violončela, ku ktorému sa postupne pridávajú jednotlivé vrstvy elektronického podkladu. Najsilnejšou inšpiráciou pre Harvana je obdobie psychedelickej hudby 60-tych rokov, kapely ako napríklad Pink Floyd dosiahli vrchol tohto efektu zvuku na poslucháča. Podľa neho vznikol nejaký fenomén práve v týchto rokoch, v ktorých nehrali prioritnú funkciu povzbudzujúce látky, o ktorých sa často hovorí, ale v konečnom dôsledku je to ľudský faktor, ktorý hudbu vytvoril. Skladby tohto obdobia mu bohatosťou zvukov pripomínajú maľby van Gogha. Havran si pri interpretovaní hudby, ktorá znie ako podklad k jeho vlastnej interpretácii, nepomáhal žiadnym programom ani umelými efektmi. Všetky party si nahral, no uvedomil si, že v nich musí byť aj ľudský faktor. Hudba teda nie je úplne čistá a presná, pretože dokonalosť prináša do vnímania hudby aj nudu. Ani v 60-tych rokoch hudobníci nehľadali presnosť a dokonalosť, tak isto skladateľ nechcel, aby jeho živé hranie a improvizácie na pódiu dopĺňala dokonalá hudba. „Mám rád vnútorný svet. Dream out je pre mňa choreografia, kde vidím malého chlapca, ktorý sa chce prebudiť, ísť predo mnou a ukázať mi cestu, otvoriť dvere do izby. Vždy som si myslel, že v hudbe môžem byť slobodný, no dostal som sa do istej zviazanosti. Treba však mať hranice. Človek by si mal určiť hranice, ktoré sú veľmi dôležité na to, aby si vytvoril slobodu. Keď tvorí sám pre seba, nepotrebuje hranice, lebo sa pozná, no keď robí s niekým, musí ich mať. Keď totiž máte oproti sebe nejaké silnejšie ego, môže sa stať, že vás prehltne. Mne tie obmedzenia, ktoré boli témou dané, priniesli oslobodenie. Preto, že inak by som nikdy nič podobné nevytvoril“.
PARADE
Choreografia: Andrej Petrovič
Hudba: Vladislav Šarišský
Kostýmový dizajn: Veronika Hložníková
Choreograf Andrej Petrovič vo svojej miniatúre Parade odkazuje na éru nástupu baletnej moderny zo začiatku 20. storočia. Choreografiu s rovnakým názvom uviedol Leonid Mjasin v roku 1917 v súbore Sergeja Ďagileva Ballets russes na hudbu Erika Satieho a vo výprave Pabla Picassa. Petrovičovo dielo predstavuje päticu módnych dizajnérov a ich snahu o umelecké dielo, dynamickú konfrontáciu nápadov. Všetko sa mení príchodom múzy, ktorá je impulzom aj motiváciou. „Odkazom Parade je asi to, že individualizmus je v umení mimoriadne dôležitý, ja však verím, že našu jedinečnosť najväčšmi prejavíme v schopnosti spolupracovať,“ hovorí choreograf a dodáva, že tento princíp uplatnil aj on sám pri tvorbe tohto diela.
„Mojim spolutvorcom – skladateľovi Vladislavovi Šarišskému a dizajnérke Veronike Hložníkovej som vysvetlil, čo je nosnou myšlienkou diela, z čoho sa budú skladať jednotlivé obrazy, aký to bude mať začiatok a koniec. Obaja mali možnosť zúčastniť sa na skúškach, ukázal som im pár choreografických sekvencií, aby si to vedeli vizualizovať. Aby sa mali čím inšpirovať pri tvorbe a následne inšpirovať mňa a choreografiu. Hudba vznikala spolu s pohybom, skladateľ Šarišský bol viackrát na skúškach v sále, aby hudbu doslova našil na choreografiu a zároveň jeho hudba dávala impulzy k vzniku choreografie,“ vysvetľuje Petrovič.
„Keďže predstavujem piatich mužov, módnych tvorcov a ich múzu, zamerala som sa na rôzne charaktery návrhárov, ich egá a zároveň ochotu spolupracovať a tiež ich túžbu preniknúť do ženského sveta a urobiť ženu krásnou. Dôležité pre mňa boli nielen rozhovory s choreografom, ale aj možnosť vidieť tanečníkov na skúške, navnímať ich individualitu, jedinečnosť, spôsob hýbania sa, charakter. To bolo pre mňa určujúcim momentom pre vytvorenie ich kostýmov,“ dodáva k svojim návrhom dizajnérka Veronika Hložníková. Najviac z protagonistov svieti, čo sa kostýmov týka, žena, muži sú v čierno-bielych kostýmoch s niektorými výraznými prvkami: „Som obdivovateľka hudby aj tanca, všetky tie choreografie sú krásne,“ dodala Hložníková.
Autorom hudby je Vladislav Šarišský, ktorý už na balete s Andrejom Petrovičom spolupracoval aj v minulosti na projekte Extáza v Košiciach. „Dielo má v sebe vzdušnosť, správa sa v hudbe, pohybe a kostýmoch voľne, neviazane a zrozumiteľne. Je zbavené škrupulárnej, protokolárnej grimasy vysokého, v úvodzovkách umeleckého sveta. Vzniklo viac hudby a nakoniec bolo najväčším problémom, v akom poradí by mali štyri skladby odznieť. Myslím si, že Andrej Petrovič ten oblúk vyskladal pekne. Počas tvorby sme zistili, že logika tvorby presne zrkadlí to, ako skladby po sebe v rámci svojich vnútorných nálad, nasledujú. Od turbulentných vzťahov a pohybov na všetky strany sveta, keď človek dostane nápad a je inšpirovaný a v tom momente by chcel všetkými svojimi končatinami urobiť všetky veci súčasne, aj vysloviť jednými ústami všetky pravdy súčasne, aj tie, čo si odporujú, to však nejde. Z tohto turbulentného prostredia sa postupne začína zjednocovať na tom, čo z toho je ochotný opustiť. A zrazu zistí, že ten smer je len jeden. A čím viac sa blíži k výsledku, dospieva k pokoju na srdci a rozorvanosť ostáva niekde opäť navrátená hore tej múze,“ vysvetlil Šarišský svoj hudobný koncept.
Hudba Šarišského je zo štyroch choreografií celého projektu najmenej predvídateľná, obsahovo a formálne bohatá, najviac experimentuje so zvukom a rytmikou. Z veľkej, mohutnej zvukovosti sa ku koncu, postupne dostáva k pomerne jednoduchému zvuku, takmer až lyrickému koncu. „Andrej Petrovič sa vnára do témy, ktorá nie je hudobná. Vytvára pohyb bez hudby, overuje si ho tým, že k nemu pridáva modelovú hudbu, ktorá pomáha tanečníkom, aby nacvičenú choreografiu mohli mať v časovom spektre. Výsledok sa dostane ku mne, vypínam jeho pôvodnú hudbu a pozerám pohyb bez hudby. Snažím sa nájsť hudbu do tanca, ktorá tanec spraví ešte viditeľnejším,“ povedal nám Vladislav Slnko Šarišský. Je schopný reagovať aj tak, že sa zúčastňuje skúšok a sleduje na pódiu vytváranie choreografie. Jeho hudba plynie v štyroch kompozíciách od zložitosti cez postupné zjednodušovanie, spomaľovanie až po úplne jednoduchú oprostenosť. Tak, ako vidíme, čo prežíva človek pri dotknutí múzy, skladateľ potvrdil, že na sebe vidí rovnaké prežívanie tohto procesu. Z množstva vecí nakoniec vyselektuje len funkčné minimum na to, aby myšlienky preniesol a vyjadril. To všetko ostatné, čo človek zanechal, podľa neho ostáva, možno do budúcnosti, a to nielen v tanci, hudobnej kompozícii, ale i v láske a v živote. Čím je preňho súčasné baletné umenie, ktoré reprezentuje okrem klasického tanca aj moderné tanečné techniky? „Pohyb sa vyjadrovacími prostriedkami veľmi vyvinul a do vyjadrovacieho aparátu prijal množstvo nových, prvkov, ktorého je ľudské telo vôbec schopné. Pôvodná estetika krásneho klasického tanca, kráľovsky reprezentujúceho najväčšie myšlienky elegancie a výsostného postavenia ľudského ducha v tejto zemi, bola v 20. storočí príchodom naturalizmu totálne narušená. Muselo sa to stať, aby sme nestratili poňatie o tom, čo je na druhej strane, no myslím, že doba, ktorá sa začína, sa bude v umeleckých smeroch prejavovať určitou triezvosťou v rámci zachádzania do extrémnych polôh. Opäť sa začne hľadať istá distingvovanosť a slušnosť v prejave“.
GAIA
Choreografia: Marek Grega
Hudba: Stanislav Palúch
Kostýmový dizajn: Jaroslava Würll Kocanová
Choreografia Gaia Mareka Gregu, dlhoročného sólistu SĽUK-u, je zrkadlom ľudstva a vzťahu človeku k matke zemi. Inšpiráciou k námetu bol pre choreografa soundtrack k dokumentárnemu filmu Home od Armanda Amara. Hudba k filmu ho nútila rozmýšľať nad tým, ako by sa dala téma zdevastovanej zeme vinou nenásytného človeka vyjadriť choreografiou na krátkej ploche.
„Gaia je moja výpoveď o tom, ako sa človek svojou chamtivosťou a nenásytnosťou stáva hyenou. Nehľadí na to, čo bude, keď tu už nebude on. Berie a berie, no nevracia jej nič späť. Gaia je v mojom príbehu ako zlomený kvet, ktorý už nikdy nenarastie, ak sa ľudstvo nezmení. Bojuje s človekom z posledných síl, pretože tempo chamtivého človeka je čoraz rýchlejšie. V tomto krátkom diele chcem ukázať obraz o tom, ako to môže dopadnúť v ďalekej, no možno už v blízkej budúcnosti, ak sa ľudia nezačnú správať zodpovedne,“ objasňuje ideu choreografie Marek Grega, ktorého poznáme aj ako tanečníka a choreografa SĽUKU. „Gaia je v preklade matka Zem. Už od mladosti milujem dokumenty, najmä o prírode. Všetky tie dokumentárne filmy sa mi pospájali do tohto baletu. Dlhé roky je mi inšpiráciou hudba Armanda Amara, tak isto film Home, ktorý hovorí o tom, akí sú ľudia chamtiví, nenásytní a rýchli. Vždy som si pri tejto choreografii predstavoval, ako prírodu ničíme, dlho som rozmýšľal, ako by sa dokázala táto téma vtesnať do 15-tich minút a postupne som tie čriepky pospájal. Najprv sa Gaia zjavuje v svetle, tesne po jadrovom výbuchu a na planéte už neostalo nič, niečo, ako vidíme v postapokalyptických filmoch. Chcel som však vyzdvihnúť nie matku zem, ale ľudstvo – to reprezentovalo sedem tanečníkov. Možno kebyže niekto múdrejší príde na to, ako spomaliť, ako nájsť iné, ako fosílne palivá, dá sa to zastaviť. Ale aj tak je to všetko o zisku, čo asi všetci vieme,“ povedal o svojej choreografii Marek Grega.
V treťom ročníku Fashion Ballet sa Grega prepojil s dizajnérkou Jaroslavou Würll Kocanovou, ktorá je známa tým, že vo svojej tvorbe bohato čerpá z folklóru a vzorov ľudových výšiviek. „Marek mi predstavil svoju víziu a ja som sa hneď ponorila do svojich cestovateľských zážitkov. Celé sa to malo niesť v apokalyptickej atmosfére konca sveta, s myšlienkou poukázať na našu prírodu, ktorú síce milujeme, ale nevážime si ju. Dielo by malo byť apelom, aby sme k tomu, čo sa s ňou deje, neboli ľahostajní. Obaja vychádzame v tvorbe z folklóru – nechceli sme to však podať folklórnou formou. Ide skôr o náš rukopis, snahu, aby bol náš štýl rozpoznateľný,“ hovorí dizajnérka, ktorá možnosť spolupráce s Baletom SND považuje za splnený sen.
„Balet a tanec spája najmä pohyb, elegancia a expresivita. Obe sféry sa navzájom ovplyvňujú, inšpirujú, sú prepojené umením, výrazom a kreativitou. To ma na tom najviac baví a inšpiruje. Milujem spojenie tanca a módy. Bez vetra sa ani lístok nepohne. Ak chceš predať šaty, musia sa hýbať. Spojenie baletu a módy bolo odjakživa mojím snom,“ dodáva Würll Kocanová.
CHVENIE OKAMIHU / Trembling of the moment
Choreografia: Nina Poláková
Hudba: Ľubica Čekovská
Kostýmový dizajn: Petra Kovacs
Choreografia Chvenie okamihu je výsledkom spolupráce troch výnimočných umelkýň – choreografky Niny Polákovej, módnej dizajnérky Petry Kovacs a hudobníčky Ľubice Čekovskej.
Nina Poláková, slovenská primabalerína so svetovým renomé, sa vo vibrujúcom duete zamýšľa nad výzvami, ktoré život ponúka, dôležitosťou vzťahov medzi ľuďmi, ako aj vzťahu k sebe samému a odkrýva zákutia ženskej duše. „Nie je to moja prvá choreografia, ale stále sa cítim ako nováčik. Mala som možnosť postaviť pár krátkych baletných miniatúr vo Viedni alebo na Slovensku. Táto je moja štvrtá. Som človek, ktorý často premýšľa o otázkach života. Život sa skladá z mnohých okamihov, zážitkov a dojmov, ktoré pôsobia na človeka, či už sú to ľudia alebo rôzne situácie. Závisí od nás, ako sa s nimi vysporiadame a čo v nás zanechajú. Chvenie okamihu je myslené ako vzťah ženy a muža, nie však konkrétny, ani milenecký. Prežívame silné vzťahy, aj príjemné, aj nepríjemné a ak si ich pripustíme do našej blízkosti, pôsobia na nás. To, čo z nich spravíme, ako ovplyvnia náš charakter a osobnosť, ostáva len na nás. Bola to moja prvotná myšlienka. Kostýmová dizajnérka Petra Kovacs prijala hneď na prvom stretnutí môj námet, zhodli sme sa na ňom,“ popísala choreografka Poláková.
Ľubica Čekovská, najoceňovanejšia slovenská skladateľka, vytvorila pre Fashion Ballet ’24 emocionálne bohatú hudbu ako esenciu obrazu krehkosti vzťahu.
Sugestívnosť diela dotvárajú kostýmy Petry Kovacs. Mladá módna dizajnérka vo svojej tvorbe skúma rovnováhu medzi eleganciou a hravým štýlom ulice. Zjednocujúcou líniou je charakteristická dievčenská krehkosť. „Svojou tvorbou rozprávam stále nový príbeh, často s romantickým uhlom pohľadu, s veľkou dávkou humoru a kvapkou trpkosti, ktoré so sebou vždy prináša život,“ hovorí výtvarníčka, ktorá patrí k výrazným talentom súčasnej generácie a vo svojej tvorbe sa dlhodobo venuje otázkam ekológie a udržateľnosti módy. Jej kostýmy v choreografii Chvenie okamihu majú optimistické farby, keďže pri komunikovaní s choreografkou o vzťahu muža a ženy si pri tvorbe spomenula na prvé životné lásky. „Chcela som krehkými materiálmi, ktoré som použila, vyjadriť krehkosť vzťahu, pretože vzťah nie je samozrejmý. Výraznou farebnosťou som poukázala na silu individuality dvoch protagonistov vzťahu. Lepšie sa mi vyjadruje farbami, nie čierno-bielo, aj preto som využila pestré farby,“ vyjadrila sa Kovacs.
Dramaturgička Eva Gajdošová zhodnotila tohtoročný Fashion Ballet: „Tvorcovia tak, ako v tomto ročníku, aj po minulé roky, mali veľkú slobodu v témach. Ak by som chcela zadefinovať tento ročník, najviac je typická rôznorodosť. A to nielen v prístupe k tvorbe choreografie a prístupne k tvorbe hudby, ale je nádhernou ukážkou toho, akí všestranní sú tanečníci Baletu SND. Dokážu interpretovať najnáročnejšiu klasiku, tak isto tanec inšpirovaný folklórom, čo nie je z hľadiska tempa a rytmu, jednoduché. Dokážu tak isto zvládať moderné štýly a vedia improvizovať, byť kreatívni. Pre mňa osobne je najväčší prínos tohto ročníka to, akých máme talentovaných tanečníkov a zároveň šikovných módnych návrhárov a taktiež skladateľov“. Čo sa týka ďalšieho ročníka, Eva Gajdošová by sa chcela ohliadnuť naspäť a priniesť to najlepšie, čo Fashion Ballet doposiaľ divákom ponúkol.
Fashion Ballet ’24 štyri originálne diela môžete po premiérach 24. a 25. mája a vidieť v dvoch reprízach 29. a 30. mája 2024 v novej budove SND. Vstupenky sa dajú zakúpiť online na snd.sk alebo v pokladnici SND.
Zdroj: Jana Alexová, PR manažérka SND, doplnila Zuzana Vachová
Foto: Juraj Žilinčár, titulná: Choreografia PARADE: Francesco Pio de Benedictis, Veronika Yungová, Federico Aramu
