„Tanečníci sa do divadla vracajú s radosťou. Sme kolektívne teleso, tanečníci sú zvyknutí pracovať spolu, zdieľať spoločne radosť a zážitky z tanca,“ hovorí o prvých dňoch „oživeného“ Baletu SND jeho dramaturgička Eva Gajdošová.
Kultúra bola asi najviac poznačená pandémiou – divadlá, kluby, koncertné sály sa zatvorili ako prvé a otvorili svoje brány ako posledné. Ľudia, ktorí priamo nepracujú v tomto sektore možno očakávali, že uvoľnením opatrení o polnoci zaznie gong a otvoria sa divadlá. Asi by sme im na začiatok mali vysvetliť, že to tak nie je… Ako sa začal baletný súbor SND opäť pripravovať po korone do života?
Dnes, keď sa rozprávame (9. júna 2020 – pozn.red.), je to druhý deň, čo sa tanečníci vrátili na baletnú sálu – po takmer troch mesiacoch. Aj keď sa všetci snažili trénovať doma, podmienky, ktoré mali, boli neporovnateľné s tými na baletnej sále. Domáci priestor im neumožňoval robiť skoky, piruety, variácie na špičkách, nemali každodenné skúšky repertoáru, čo ovplyvnilo na ich výkonnosť. Od konca júna majú dovolenku, čo znamená ďalšiu pauzu a tak sa v auguste tento proces zopakuje úplne od začiatku, akoby nanovo, aby zhruba po mesiaci mohli opäť tancovať na javisku. Napriek tomu je dobré, že tieto júnové tréningy prerušia trojmesačnú nútenú pauzu a že sa pred letom všetci spolu stretnú.
Napriek tomu, že umelci SND ostali doma, aj baletný súbor mal mnoho aktivít na sociálnych sieťach. Zapájali ste verejnosť, zúčastňovali ste sa na rôznych aktivitách, dokonca aj online festivale. Čo všetko ste počas „corona obdobia“ robili doma?
Pandémia nás zasiahla vo vrcholnej fáze prípravy inscenácie Popoluška s choreografom Michaelom Corderom, ktorá mala byť v apríli. Stihol odletieť do Anglicka pred uzatvorením hraníc a s nádejou, že sa o dva týždne vráti, čoskoro sme však už vedeli, že to bude trvať podstatne dlhšie, ako bol prvý plán.
Začali ste teda fungovať v online priestore…
Museli sme sa nastaviť na fungovanie v tomto priestore. Nechceli sme stratiť kontakt s našimi divákmi a priaznivcami. Popoluška už bola v tom čase takmer vypredaná, ako aj ďalšie naše predstavenia, diváci nám písali na sociálnych sieťach, ako im je to ľúto, chceli sme udržať ich záujem a ich priazeň. Spolu s marketingom a v dramaturgmi činohry a opery sme sa snažili preniesť naše aktivity do online priestoru. Inšpirovali sme sa aj inými divadlami, oslovili sme našich tanečníkov, aby nakrútili krátke rozcvičky, ktoré si mohli spolu s nimi zacvičiť bežní ľudia, dokonca aj deti. Tanečníci sa do tejto prvej etapy ochotne zapájali, bolo to pre mnohých motivujúce. Aj keď sa snažili doma poctivo trénovať, motivácia sa po čase prirodzene vytráca. Ďalšou formou ich aktivity boli krátke videá, z ktorých sme zostrihali spot k Medzinárodnému dňu tanca. Boli odrazom ich kreativity a schopnosti vytvoriť krátke tanečné ukážky aj v obmedzenom priestore, boli aj akýmsi oknom do ich sveta počas corony. Ich pohybové videá sa stali aj podkladom k spotu, ktorý odvysielala RTVS pri príležitosti ukončenia 2. svetovej vojny v máji. Podľa zadania vytvorili minútové sóla (vzniklo aj jedno dueto) na hudbu Sergeja Prokofieva – ako hold nášho baletu k výročiu oslobodenia. Ich krátke tanečné práce boli originálne a svieže, myslím, že toto obdobie v tanečníkoch podnietilo tvorivosť.
Neskôr sme mali aj komerčnejšie ladenú aktivitu “Tancujeme v kuchyni“, keďže téma varenia bola počas corony u všetkých veľmi aktuálna. Zámerom bolo – keďže sme medzinárodný súbor – nafotiť recepty medzinárodnej kuchyne.
V tom čase už vznikol projekt SND doma, do ktorého sa zapojili všetky tri súbory – Činohra, Opera aj Balet. Dával priestor pre tvorbu našich umelcov, ktorú sme posúvali našim divákom formou, ktorá bola možná – či už išlo o videá tanečníkov, čítanie hercov, árie operných spevákov, koncerty členov orchestra, ktoré sa vysielali najskôr z domu, potom z priestorov divadla, Modrého salóna alebo z kaviarne Libresso. Tento projekt v júni vyústi do premiéry inscenácie Carmen, ktorú uvedieme v online priestore a ktorá sa v týchto dňoch nakrúca.
O aký projekt ide? Budeme si ho môcť aj pozrieť?
Tento viac filmový, než divadelný projekt, v ktorom sa predstavia všetky tri súbory, vznikol z iniciatívy dramaturgov všetkých troch súborov spolu s Miriam Kičiňovou a Marekom Mokošom. Inšpiráciou bola známa opera Georga Bizeta Carmen, presnejšie suita pre šesť violončiel, ktorú hrajú členovia orchestra SND pod taktovkou Martina Leginusa, choreografom všetkých tanečných častí je Igor Holováč. Ide o jedinečný projekt, ktorý prepojil všetky tri súbory a ktorého premiéra sa bude konať prostredníctvom sociálnych sietí. V prvej fáze sa nakrúcajú jednotlivé čísla, ktoré sa v druhej fáze nastrihajú a upravia, vznikne akýsi divadelný záznam, divadlo bez divákov. Je to kompromis, no zároveň je to jediná premiéra, ktorá vznikla počas corony. Som rada, že toto obdobie spojilo naše súbory, že vznikla možno nová platforma, ktorá bude priestorom na prelínanie sa ľudí a tém z troch súborov SND.
Verejnoprávna televízia odvysiela 26. júna galavečer Ďakujeme Ti Slovensko, na ktorom tiež spolupracuje Balet SND. Čo si pre tento projekt pripravil súbor?
Galavečer vznikol z iniciatívy Slovenskej televízie, ku ktorej sa veľmi ochotne pridalo aj Slovenské národné divadlo. Dve významné národné a kultúrne inštitúcie Slovenska vytvorili priestor, v ktorom slovenské osobnosti, športovci a umelci vyjadria vďaku ľuďom, ktorí počas corony nemohli zostať doma a boli vystavení väčšiemu riziku. Balet SND prispel na tento galavečer dvoma novými choreografiami Igora Holováča v interpretácii našich sólistov. Duetá sa študovali ešte v čase, keď ešte divadlo nebolo otvorené, ale v rámci dodržania všetkých prísnych hygienických opatrení a s rúškami, sa to podarilo.
Aké choreografie pripravil Igor Holováč a akú hudbu k nim vybral?
Ide o dve komorné duetá na hudbu P. I. Čajkovského a slovenského skladateľa Michala Vileca v choreografii Igora Holováča. Obe skladby hrajú členovia orchestra SND v komornom obsadení. Obe duetá vznikali v čase corony, sú autentické, emotívne, osobné, reflektujú – z pohľadu choreografa aj interpretov – prežívanie tohto náročného obdobia, ktoré bolo okrem iného aj preverením našich vzťahov. Takže sú to vlastne také baletné „covid“ duetá, v ktorých ideu choreografa podporili tvorivým prístupom aj samotní interpreti.
Registrovali aj u vás umelci debatu v širokej verejnosti, ktorá sa vyjadrovala na margo umeleckej obce a mnohí tvrdili, že umenie a kultúru v našej spoločnosti nepotrebujeme? Bolo to najmä v období keď zástupcovia audiovizuálneho priemyslu prišli s výzvou o pomoc pre umelcov a verejnosť ich posielala do reťazcov vykladať tovar…
Paradoxom toho obdobia bolo, že hoci mnohí spochybňovali umenie a umelcov, práve umenie – film, hudba, knihy atď im pomáhali prežiť obdobie corony. Nemôžem hovoriť za všetkých tanečníkov, ale myslím si, že naši tanečníci mali možnosť uvedomiť si, aká dôležitá je v rámci ich tanečnej kariéry garantovaná finančná podpora. Na rozdiel od mnohých divadiel vo svete, ktoré fungujú na neštátnej podpore a nemohli tanečníkov platiť počas corony. Ak to porovnám s tanečníkmi, ktorí pôsobia na nezávislej scéne, títo nemohli robiť projekty, za ktoré dostávajú peniaze z grantov, museli zrušiť festivaly a ďalšie akcie, z ktorých žijú a ocitli pred zásadnou otázkou, či budú vôbec môcť vo svojej profesii pokračovať. Mnohí museli na nejaký čas začať robiť inú prácu, oveľa podradnejšiu, aby uživili seba a svoje rodiny. Corona odhalila mnohé problémy, otvorila otázky fungovania tanečníkov v kamenných divadlách aj na nezávislej scéne, spôsob financovania a mnohé ďalšie okruhy.
Nemyslíte si, že v tomto prípade nešlo o nepochopenie veci zo strany verejnosti? Tanečník, ktorý sa od piatich rokov venuje profesionálne tancu, v tomto prípade tanec možno prirovnať k vrcholovému športu, alebo hudbe – veď každý muzikant musí denne venovať nástroju niekoľko hodín, okrem toho to stojí ďalšie finančné investície do hudobného nástroja, majstrovských kurzov… Prečo sa títo ľudia majú zrazu ocitnúť pri takej práci ako je vykladanie tovaru v reťazci? Váži si naša spoločnosť kultúru dostatočne? Vyspelé európske krajiny investovali do kultúry milióny eur, nemusíme sa porovnávať s Nemeckom ani Francúzskom, ale môžeme hovoriť o nám bližších štátoch. A možno sa tá verejnosť v tom ocitla trošku aj nevinne, pretože mnohé médiá servírujú ľuďom „umenie“ vo forme lacných seriálov a televíznych šou, vrátane verejnoprávnej televízie, ktorá si v tomto nie dostatočne plní úlohu, ktorá jej vyplýva zo zákona…
Myslím, že kultúra ani zďaleka nemá v našej spoločnosti miesto, aké si zasluhuje. To, že naše médiá sa nedostatočne venujú umeniu a že umenie nemá v spoločnosti váhu, vieme už dlhé roky, no počas corony sa to ešte zvýraznilo. Pre porovnanie nemusíme ísť ani do Nemecka, stačí sa porovnať so susedným Českom. Pri porovnaní s ponukou českej televízie ČT2 a ČT art som mala pocit, že naše televízie nevyužili príležitosť zamerať sa na umenie, nahradiť ľuďom divadlá a koncertné siene, zážitky z umeleckých podujatí, o ktoré ľudia počas corony prišli. ČT art prišla v marci s projektom – Nemáte divadlo, máte ČT art, nemáte balet – máte ČT art atď, proste okamžite zareagovali a ihneď pridali do svojho zaujímavého programu viac obsahu a začali vlastne suplovať divadlá. Myslím, že v archíve RTVS by sa dalo nájsť omnoho viac hodnotných programov, prenosov z divadelných predstavení, opier, baletov, ako nakoniec ponúkli.
Asi ešte dlho potrvá, kým si na Slovensku prehodnotíme priority a nezmení to ani corona. Balet SND bol však aj počas nej, hoci len v online priestore na festivale v Mexiku s baletom Don Quijote. Aký je to festival? Mali tam naši tanečníci ísť osobne?
Festival Danzatlán, ktorý sa tohto roku konal už po piaty krát, vznikol z iniciatívy mexickej primabaleríny so svetovým renomé Elisy Cabrery. Naši diváci mali možnosť vidieť jej vystúpenie na jednom z Galavečerov Umenie pre život, ale aj celkom nedávno na odovzdávaní cien Nadácie Mariusa Petipu, ktoré sa konalo v rámci premiéry baletu Don Quijote v úvode storočnice Slovenského národného divadla. Elisa Cabrera spoločne s Michailom Kaniskinom si odniesli cenu za šírenie odkazu Mariusa Petipu, rovnakú cenu získal aj Balet SND. Keď prišlo od Elisy Cabrery pozvanie na festival Danzatlán, vnímali sme to ako veľkú príležitosť pre súbor prezentovať sa na prestížnom festivale. Pandémia znemožnila vycestovať všetkým účastníkom a tak sme boli radi, že ho organizátori spustili ako online festival.
Ako sa dá baletný festival usporiadať v online priestore? Zdá sa, že toto zvláštne obdobie prinútilo ľudí prispôsobiť sa a vynašli sa dokonca aj v tom, čo sa predtým nedalo predpokladať…
Napriek tomu, že bol festival online, snažil sa udržal takmer všetky aktivity, hlavný program – predstavenia známych svetových telies, medzi ktorými bol aj Balet SND, dopĺňali prednášky, kongresy, majstrovské lekcie klasického tanca, ktoré viedli renomovaní baletní majstri. To, že sa to dialo online, je kompromisom, ale vďaka tomu sa im podarilo udržať kontinuita festivalu. Jednu z prednášok viedol aj choreograf Vasilij Medvedev, ktorý zasvätene hovoril o odkaze Mariusa Petipu. Ako žiak konzervatória spolupracoval s baletnými majstrami, ktorí ešte zažili Mariusa Petipu, dá sa povedal, že má informácie k téme Petipa z prvej ruky.
To je zrejme dôvod prečo Vasilij Medvedev vo svojich choreografiách tak dbá na čistotu a do baletov vracia niektoré scény z Petipovho originálu, ktoré rokmi iní choreografi vypustili…
Pri inscenovaní svojich diel sa riadi princípmi, ktoré získal od svojich učiteľov, pamätníkov Mariusa Petipu. On sa snaží jeho odkaz odovzdať ďalším generáciám tanečníkov a tvorcov. Podľa neho je to jediný spôsob, ako je možné toto baletné dedičstvo uchovať pre budúcnosť. Balety Korzár, Esmeralda a Don Quijote, ktoré uviedol Vasilij Medvedev a Stanislav Fečo v SND spája snaha inscenovať ich bez kompromisov v rámci choreografie, scénickej a kostýmovej výpravy aj hudby.
A keď sme už pri predstaveniach, povedzme si, čo z plánovaných premiér ostane a čoho ste sa ako súbor museli vzdať? Pretože je zjavné, že počas troch mesiacov SND utrpelo značné finančné škody a zrejme nebude možné zrealizovať všetky naplánované premiéry…
Budúcu sezónu sme mali začať svetovou premiérou Majstra a Margaréty na motívy románu Michaila Bulgakova a na hudbu Petra Breinera, ale z dôvodu finančnej situácie divadla sme museli túto premiéru odložiť o rok. Z pôvodných plánov sme teda ponechali iba Popolušku v choreografii Michaila Cordera, tú plánujeme uviesť až v druhej polovici sezóny – na jar 2021a v jesennej časti sezóny sa chceme vrátiť k dvom najúspešnejším titulom – Nižinskij – Boh tanca, pod ktorý sa podpísal Daniel de Andrade a Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovci od Borisa Eifmana. Vieme, že oba tituly majú potenciál opäť pritiahnuť ľudí do divadla, chceme ich uviesť v novom obsadení. Ostatné plánované premiéry sa presúvajú na ďalšiu sezónu, teda na rok 2021. Do novej sezóny by sme chceli presunúť aj výstavu fotografií Martina Črepa, ktorú sme pôvodne pripravovali pre storočnicu. Tvoria ju portréty našich tanečníkov, zachytávajúce rôzne emócie. Ďalším projektom by mala byť publikácia s fotografiami Petra Brenkusa.
Ja nepatrím medzi skeptikov, ale niektorí už teraz strašia ďalšou vlnou v septembri a keď počúvam tie smelé plány na september a jarnú prípravu Popolušky, dá sa vôbec v tomto období plánovať sezóna?
Corona ukázala všetkým, že nie je možné robiť si pevné plány. To, čo s istotou vieme povedať je, že určite potrvá niekoľko mesiacov, možno rokov, kým sa finančne stabilizujeme a vyrovnáme ten výpadok tržieb, ktoré sme mali pred coronou. Myslím si, že v tejto chvíli nikto nechce dávať akési vízie alebo s istotou tvrdiť, čo sa bude diať v novej sezóne. Uvidíme, aká bude situácia a podľa nej sa budeme riadiť.
Zrazu teda aj divadlo musí improvizovať. Predtým bolo vždy všetko nalinajkované pol roka dopredu a dnes to neplatí…
Dnes sa nikto nevie zaručiť za hrací plán, ale zároveň ho v tejto chvíli urgentne potrebujeme. V týchto dňoch sa v divadle finalizujú hracie plány na budúcu sezónu, aby sme mohli začať predaj vstupeniek, napriek tomu, že od septembra môžu ešte nastať zmeny.
Na záver si dovolím ľudskú otázku. Keďže sa súbor stretol na sále po troch mesiacoch, určite tam boli aj radostné emócie. Ako sa tanečníci zvítali a ako sa dostávajú do formy?
Riaditeľ baletu Jozef Dolinský ml. ako bývalý sólista vie, ako ťažko sa tanečník dostáva do formy po toľkých mesiacoch a aké je dôležité postupne zvyšovať záťaž. Takže prvý týždeň sme začali s cvičením Pilates pod vedením Nikolety Rafaelisovej. Postupne sa pridávajú tréningy techniky klasického tanca pod vedením baletných majstrov Nory Gallovičovej, Igora Holováča, Cosminy Zaharie. Tu v divadle mám pocit, že ľudia už prekonali strach z corony – hoci sme sa ešte pre nedávno báli podať si ruku, teraz vidím spontánnosť, uvoľnenosť aj objatia. Sme kolektívne teleso, ľudia sú zvyknutí pracovať spolu a zdieľať radosť a zážitky, odovzdávať si energiu, je pre nich prirodzené byť spolu. Myslím si, že jednoznačne prevláda radosť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Balet SND – Peter Brenkus, portrétová foto Evy Gajdošovej – Martin Črep
