Konečne naživo: originálna dramaturgia koncertu Luptáka a Palovičovej

Prvý Koncert s publikom. Tento názov síce znie na prvé počutie ako názov sci-fi príbehu, ale všetci, ktorí sme navštívili v utorok 9. júna Slovenskú filharmóniu, ktorá ako prvá na Slovensku spustila sériu živých koncertov s publikom, vieme, že je to realita. Aj keď v hľadisku to sci-fi trošku pripomínalo…

Obecenstvo v rúškach, šachovnicové sedenie a spočiatku zmätok medzi návštevníkmi. Vo filharmónii nikdy nebola núdza o publikum, teraz, po nepríjemnom, vákuovom období prázdna, kedy celé tri mesiace bolo publikum doma a len vďaka streamom si mohlo vychutnať osem koncertov, nazvaných príznačne, Koncerty bez publika, sa opätovne stretlo. Zatiaľ len na sérii komorných koncertov, ktoré odštartovala dvojica skúsených interpretov – violončelista Jozef Lupták a klaviristka Jordana Palovičová.


Generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marian Lapšanský.

Zvláštny mix emócií mal na jednej strane spontánnu radosť, no na druhej v ňom bola citeľná horkastá príchuť prázdnoty a ťažoby, ktorá tak neomylne v nás zapustila korene počas tých troch mesiacov. Tie pocity neslobody a stiesnenosti znásobovala skutočnosť, že človek dýchal cez rúško. Vidieť však vo filharmónii v hľadisku „staré známe“ tváre, ktoré do hľadiska už neodmysliteľne patria, doslova zahrialo pri srdci. A či už to bude znieť klišé alebo nie, no fakt, že sa prihovoril „preriedenému“ publiku aj generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marian Lapšanský, mal zmysel. Jeho príhovor totiž nebol strojený, napísaný, ale mal v sebe veľkú dávku človečenstva, prirodzenosti a publiku priniesol presne aspoň kúsok z toho pocitu, aký mávalo v koncertnej sále pred vypuknutím pandémie. Apropo, na koncert sa prišla pozrieť aj ministerka kultúry SR Natália Milanová, takže mnohí zvedavci si išli krky vykrútiť, aby ju v lóži vzhliadli aspoň na chvíľu. Úprimne, mňa viac zaujímala kompozícia Ilju Zeljenku, ktorá otvárala tento koncertný večer. A nesklamala…

Zeljenkove Hry pre Biancu pre klavír a štyri bongá boli síce úvodnou skladbou večera, ale pokojne by mohli tvoriť aj triumfálny záver. Je až neskutočné, ako, priam bytostne s touto kompozíciou splynula Jordana Palovičová. Len drobné melodické motívy strieda Zeljenka s invenčnými, rytmicky pestrými plochami v podaní klavíra, ktorý mu v tomto prípade poslúžil ako bicí nástroj, k tomu ešte doplnený štyrmi bongami. Navyše, bongá v spojitosti s klavírom využíva nielen ako hudobné nástroje, ale aj ako vizuálne prvky a práve tento moment sa ukázal byť ako hlavná sila vystúpenia. Jordana Palovičová je zvláštnym, moderným spôsobom atraktívna žena, s veľmi dobre postavenou (aj z estetického hľadiska nádhernou) rukou. Nielenže ako interpretka uchopila súčasnú kompozíciu premyslene a výrazovo uspôsobila razantnú dynamiku, zároveň zvládla rytmicky obtiažne (s výraznými synkopickými motívmi) časti, ale výborne sa na ňu aj pozeralo. Áno, aj toto estetické kritérium bolo pri tejto skladbe nesmierne dôležité. Predstavte si romanticky oblečenú drobnú, blond klaviristku s veľkými modrými očami a nevinným výrazom v čipkovanej bielej sukienke, ako hrá práve túto skladbu od Zeljenku. Nemysliteľné. Palovičová vo svojom modernom čiernom outfite, zvláštne, priam mysticky krásna, no najmä „súčasná“.

Metrorytmická štruktúra kompozície prináša na klavíri mnoho úskalí – nepravidelných rytmov a plus k tomu v kombinácii s bongami, skrátka, hudobný svet tejto skladby je mimoriadne osobitý. Je delená na niekoľko samostatných „mikrokozmov“, začína sa úvodnou explóziou, ktorú na chvíľu strieda lyrická časť. Kto pozná Zeljenku, vie, že nežnosť uňho netrvá dlho a aj tú vie zamaskovať do súčasnej hudobnej reči. Palovičovej tento repertoár pristal: výrazovo dosiahla potrebnú razanciu, rytmicky bola exaktná, v pomyselne snivých, krátkych pasážach, ktoré skladateľ ihneď prerušil buď bongami alebo forte sekvenciami v spodnom registri, dosiahla mimoriadnu presvedčivosť. Najmä časti v rýchlom tempe zvládla vďaka bravúrnej technike excelentne. Zeljenka v jej podaní – to bola ozajstná radosť.

Dramaturgia koncertu sa vyvíjala zaujímavo: po sólo výkone klaviristky dostal priestor violončelista Jozef Lupták, s ďalším súčasným skladateľom, Vladimírom Godárom Passacagliou pre sólové violončelo. Baroko moderným rukopisom malo v sebe očarujúcu hudobnú poéziu. Poslucháči boli vtiahnutí do hudobného procesu od úvodného basového ostináta, na ktorom skladateľ vybudoval variačným procesom celú skladbu. Objavovať v nej úvodnú tému bol zážitok, pretože sonorikou je čelo nesmierne zaujímavé – poskytuje spektrum farieb, ktoré nikdy neprestane baviť. Godár je navyše typ skladateľa, ktorého rozpoznáte. K barokovej hudbe ho viaže obzvlášť silné puto a zároveň jeho moderný kompozičný rukopis je citeľný najmä v rytmike a tonalite.

Prehliadka hudbou 20. storočia pokračovala bonbónikom od estónskeho skladateľa, miláčikom interpretov, ale najmä obecenstva – Arvom Pärtom a jeho „Bratmi“, priam kultovou skladbou Fratres. Skladateľ síce nepredpisuje pre túto skladbu komponovanú v štýle tintinnabuli fixnú inštrumentáciu, no spravidla býva hrávaná v nasledovnom nástrojovom obsadení: husle, sláčikový orchester a perkusie. V jej vnútri ju totiž zreteľne delí na tri časti (a práve perkusie majú funkciu oddelenia jednotlivých častí), pričom je to súbor variácií na jednu tému. Pärt dáva tému do kontrastu – raz ju povyšuje do priam frenetickej zvukovosti a inokedy povyšuje na piedestál ticho. Je to autor, ktorý si ticho ctí a v jeho tvorbe sa s ním stretávame často. Tým, že Fratres patrí medzi jeho klenoty a poslucháč má „Bratov“ napočúvaných v inej inštrumentácii, akosi chýbal ten zvuk mrazivých sláčikov, spočiatku nie a nie si privyknúť na čelo a už vôbec nie na klavír, no určite to nebola chyba interpretov. Skladba bola pochopená a interpretovaná presne v intenciách, ako ju skladateľ mienil – je to hudobný filozof a jeho myšlienky interpreti pretavili aj do hudby. Nechýbali tie kontrasty, ktoré skladateľ predpísal, vyjadrenie duchovna a večnosti, ktorá podľa autora zvádza v nás samotných neustály boj.


Koncert pokračoval Leošom Janáčkom a jeho Rozprávkami pre violončelo a klavír. Opäť ďalší skvelý výber. V podstate je to jediná kompozícia Janáčka pre toto obsadenie. V dramaturgickej línii koncertu tvorila opäť lahôdku. Janáčka poznáme ako osobitého melodika, ktorý sa inšpiroval najmä moravským folklórom. V prípade tejto kompozície však bola podnetom k vzniku Rozprávka o cárovi Berendejovi (epická báseň Vasilija Žukovského). Ak by ste čakali neskoro romantické hudobno-vyjadrovacie prostriedky, aj v tomto prípade by ste trafili vedľa. Janáček má v tejto kompozícii bližšie skôr k ranej tvorbe Stravinského. Z 9-časťovej Rozprávky uviedli interpreti tri rýchle časti, v ktorých má klavír nielen sprievodnú úlohu, ale tvorí rovnocenný, dynamický part, ktorý preberá aj melódiu. Na Janáčka až nezvykle odvážne dielo priam sršalo v podaní interpretov iskrivou energiou a malo veľmi dobrý esprit. Bolo zjavné, že dvojica je dobre zohratá a prejavilo sa to zvlášť v tejto kompozícii.

Aj keď by sa na pohľad mohlo zdať, že Beethoven do tejto dramaturgie akosi nesedí, všetci vieme, že svoje miesto tam mal. Konečne sme si ho mohli predsa vychutnať aj v sále. To, čo sa od začiatku roka tak intenzívne hovorilo, respektíve prípravy sa začali už minulý rok, sa konečne začína napĺňať aj v praxi. Je rok Beethovena – pripomíname si 250. výročie jeho narodenia a preto ako vrchol koncertu znela Sonáta pre violončelo a klavír č. 3 A dur, op. 69. Práve táto sonáta je najmä z pohľadu interpretov považovaná za prvú čelovú sonátu, v ktorej majú oba nástroje adekvátny priestor. Azda nemusíme pripomínať, že práve na Beethovenovom dedičstve neskôr budovali nadstavbu aj mnohí predstavitelia romantizmu. Už hneď v prvej časti obaja interpreti svorne používali viac agogiky, než sa pre klasicizmus sluší a patrí. V porovnaní so svetovými interpretmi typu Yo-Yo Ma to bola ešte pomerne triezva interpretácia v intenciách klasicizmu. Hoci Beethoven predpisuje v časti Allegro, ma non tanto tému, ktorú hrá violončelo sólo v piane, znelo viac-menej v mezzoforte. Podstatne vydarenejšie zneli časti, v ktorých sa búrlivák Beethoven realizoval vo výbušných akordických pasážach (a nesmieme zabudnúť za nádherne vyvážené trilky) a vo violončele vo fortissimách. Opäť sa ukázalo, že hudobníci sú veľmi dobre zohratí: rytmicky im to sedelo na výbornú, okrem niektorých fráz, ktoré už sčasti tlačili do sladkého romantického výrazu zahrali pekne vyvážené klasicistické dielo a ich najväčšia sila sa ukázala v tom, na čom táto sonáta stojí: a to v dialógových pasážach, ktoré sú v kompozícii náročné.

Otvárací Koncert s publikom – akokoľvek zvláštne či absurdne to znie, budeme si na tento názov asi musieť zvyknúť, máme teda úspešne za sebou a ďalší z tohto cyklu pokračuje v utorok, 16. júna. Publiku sa predstaví klavirista Matej Arendárik, v ktorého interpretácii zaznejú dve slávne diela klavírnej literatúry – Šesť klavírnych skladieb, op. 118 Johannesa Brahmsa a Obrázky z výstavy Modesta Petroviča Musorgského. Nezabudnite, že vstupenky si môžete vyzdvihnúť v pokladnici SF ešte aj v utorok od 13:00 do 17:00 a hodinu pred koncertom. Naša redakcia tam nebude chýbať, veď musíte uznať, po trojmesačnom pôste počuť hudbu naživo, to je ako malý zázrak…

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Slovenská filharmónia


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno