Alice in WonderBand predviedli fascinujúce hudobno-tanečné divadlo, talianske trio Suonno d’Ajere predstavilo poetiku Neapolskej piesne a maďarská kapela Ötödik Évszak kombináciu ľudovej hudby a šansónu. V Európe nájdeme nesmierne hudobné bohatstvo, ktoré doslova volá po nových spojeniach – a tie boli predstavené na World Music Festivale v Bratislave.
Ďalší deň World Music Festivalu Bratislava priniesol v sobotu program už od ranných hodín. Od desiatej sa konali bezplatné akcie pre celé rodiny s názvom World music je pre všetkých. Koncerty, workshop so skupinou Alice in WonderBand, vokálna skupina Milánosz z Čiech, speváčka Zuzana Homolová, skupina Jamadan, pesničkárka Ildikó Kraicová, mladá vokálna skupina Sila a ďalší program korunovali večerné koncerty v Kácečku. Tie patrili európskym hudobným skupinám, ktoré sú súčasťou medzinárodného projektu Sounds of Europe.
World Music Festival Bratislava: Hudba, ktorá ľudí spája
Ako prvé vystúpilo duo, ktoré si hovorí Alice in WonderBand. Vizuálne, pohybovo, spevácky i hudobne príťažlivú dvojicu zo Srbska uviedlo české spevácke kvarteto Milánosz. Vokálna skupina sa sústredí na spev z rôznych kútov Európy. Keď ich človek počuje, uvedomí si, aké rozmanité môžu byť vplyvy, ktoré môžeme nájsť v slovanských spevoch. Zaujala najmä hrdelnosť ich spevu, vo frázovaní ukončenie melodických línií jedným ženských, nosným hlasom. Boli to tiež intervaly, ktoré sa nám na Slovensku môžu zdať vzdialené, až exotické.
Rovnako tak rytmika ich prejavu využívala nepárne metrá – tie sme počuli najmä počas spoločného vystúpenia s Alice in WonderBand. K vytlieskavaniu rytmu sa pridalo spontánne aj publikum – je to jeden z typických znakov srbského dua. Do procesu okamžite a veľmi prirodzene dokážu vtiahnuť aj obecenstvo. Psychologický účinok stupňovania spevu, ktorý sa neustále, po jednom tóne zvyšoval intervalovo, umocňoval pocit gradácie z piesne. Aj vokálne zoskupenia dokážu fungovať mimoriadne účinne – nepotrebujú na to ani hudobné nástroje, aby suplovali pocit bohatosti zvuku.
Alice in WonderBand: Hudba z Balkánu rozbúcha srdce strednej Európy
Ana Vrbaški a Marko Dinjaški – to je dvojica, ktorá zaplnila pódium a priam zmagnetizovala publikum. Životní a hudobní partneri spolu koncertujú vyše 27 rokov, takže presne vedia, ako pracovať s rytmom a ako do hudby angažovať obecenstvo. Okrem toho, že tvoria nesmierne sympatický pár, sú zladení v každom jednom pohybe, tóne, rytmike a celkovom prejave. Nie je to však kalkul, nič v ich vystúpení nie je pretechnizované ani vypočítané. Ich príťažlivosť spočíva práve vo vzájomnej harmónii, ktorú na publikum prenášajú. Predstavujú hudbu Macedónska, Bulharska, Srbska, Rumunska, Albánska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, v repertoári majú dokonca aj maďarskú pieseň či tureckú a grécku pieseň. Objavujú nové súvislosti v hudbe jednotlivých krajín a regiónov v premyslenej koncepcii korunovanej technikou body music. Telo je v nej využité ako perkusívny hudobný nástroj, ktorý spájajú so spevom, no ich performancia prináša okrem týchto prvkov podstatne viac.
Jednotlivé skladby, ktoré na World Music Festivale v Bratislave predstavili, boli syntézou spevu, hudby, tanca, pohybe na pódiu – to všetko dômyselne zrežírované. Ich vystúpenie bolo divadelným predstavením, s výraznými vizuálnymi prvkami samotných umelcov. Svietivá červená farba šiat speváčky, jej celkový imidž a jej partner, odetý do čierneho, koncentrácia na rytmus, takmer až rituálny charakter mnohých skladieb, ich autentická interpretácia v speve a tanečné choreografie pôsobili efektne. Najmä v plochách skladby, keď sa rytmus obmedzil na základné vytlieskavanie. Pieseň z Macedónie vytvárala tieto kontrastné plochy, ale i rytmické prvky a celkovú zvukovosť, ktorá ju od Balkánu odlišuje. Nechýbali v nej kombinácie metro-rytmických štruktúr a charakteristické predlžovania dôb.
K piesni z Bosny Mene majka jednu ima, v ktorej bolo počuť vplyvy rôznych kultúr, angažovali interpreti aj publikum. Vytlieskavanie rytmu sa stalo komunikačným prostriedkom. Alice in WonderBand sa síce snažia o oprostenie hudby a vyniknutie jej čistoty, no vo vnútri štruktúry, mimo základných rytmov (ktoré tlieskali aj diváci) využívajú komplikované prvky a sóla. Speváčka Ana ukázala bohatosť svojho vokálu v rôznych registroch, farbách, ale i zvukoch, ktorými sa blížila k prírode. V niektorých piesňach sa táto blízkosť zreteľne ukázala, boli to príbehové skladby, ktoré sa prejavom čo najviac snažili priblížiť k autentickému prejavu daného regiónu a krajín. Taktiež scaty obohacovali voľné časti piesní, ktoré mali improvizačný charakter. Rozsah speváčky je obdivuhodný. Od hlbokých zamatových polôh až po čisté výšky – v rôznych výrazoch, boli v jej podaní sebaisté a presvedčivé.
Hudba Balkánu má v sebe rytmiku, ktorá sa človeku môže spočiatku javiť ako nový prvok, na ktorý sa v počúvaní koncentruje, aby zachytil ťažkú dobu, no vystúpenie Alice in WonderBand bolo komplexné, pútavé aj inými zložkami. Iste, primárnou bola rytmika, no expresívne spevy, pohyb na pódiu, odlišnosť zvukových plôch, spôsob, akým táto dvojica dokázala vytvoriť v hudbe napätie, boli úžasným divadlom. Záver ich koncertu patril balade Ruse Kose, ktorú má mnoho národov vo svojej vlastnej verzii. Spravidla sa v jej interpretácii dbá na kontrasty v tempe, ktoré sú výrazné. Tak ju poňalo aj duo. Tancom v páre zvýraznili jej intimitu – bol to tanec plný napätia a zároveň súladu. Neprechádzali však v stvárnení tejto piesne do popových sfér – často ju totiž počuť aj v popových úpravách a potom stráca svoj charakter.
Talianske trio Suonno d’Ajere, ktorého názov skupiny možno preložiť ako Sen včerajška, sa odvoláva na tradíciu Neapolskej piesne. Dobre vieme aj z iných podujatí (dokonca aj vystúpení v koncertných sálach), akú moc má aj v súčasnosti tento osobitý štýl. Piesne môžu spievať operní speváci, popoví, vždy zasiahnu publikum. Je to v ich poetickosti, nostalgii, intímnosti a sile príbehov – ktorým, aj keď nerozumiete, hudba a emócie vám ich rozpovedia. V histórii sa Neapolská pieseň dotýkala rôznorodého publika, počúvali ju bežní ľudia, na uliciach, rovnako tak bola obľúbená v aristokratickej spoločnosti.
Trio formácie tvorí speváčka Irene Scarpato, gitarista Gian Marco Libeccio a hráč na mandolínu (a mandoloncello) Marcello Smigliante Gentile. Frontmankou kapely je absolventka jazzovej hudby na Neapolskom konzervatóriu, predtým sa venovala štúdiu vokálnej techniky operného a moderného spevu. Je typickou plnokrvnou speváčkou, ktorá razom upúta pozornosť publika – svojím zjavom, ale i vokálnym prejavom. Rafinovanosť jej pohybov, ktoré súznejú s prevedením piesní, má až scénický charakter – to všetko vypracované do detailu. Jej hlas je čistý, plný vo výškach, ale i spodných polohách znelý, čo však bolo na vystúpení tejto formácie očarujúce, bola ich vzájomná kompatibilita. Kantilény, ktoré spievala, dopovedali hudobné nástroje (najmä mandolína) – v precíznej, vyváženej dynamike. Neapolská pieseň je o príbehoch – nie však rozpovedaných slovom, ale i hudbou. Mandolína mala svoje party v piesňach, bola v neustálom pohybe, sledovala citlivé, voľné frázovanie speváčky a rytmicky ho podporovala. Rovnako tak hráč na tento nástroj fascinoval virtuóznymi prvkami.
V podaní Suonno d’Ajere sme počuli precízne vypracovanú antológiu Neapolskej piesne v koncertantnej podobe. Od prvých taktov bolo zrejmé, že sú nielen zohratí, ale i vyštudovaní vo svojich odboroch. Súlad spočíval v dialogických partoch – vedených v melodickej, rytmickej, dynamickej i výrazovej hladine, v súzvuku a harmónii na takej úrovni, že si už dokonalejšiu ani nemožno predstaviť. Aj keď sa spočiatku mohlo zdať, že práve vokál je v tomto zoskupení nosný, časom ste objavovali inštrumentálne nuansy, ktoré boli v skladbách nielen podporné, ale i rozhodujúce. Formovali náladu a stali sa univerzálnym jazykom, ktorému porozumel každý.
Nedala sa nevšimnúť intonačná čistota speváčky Irene Scarpato, jej veľké spektrum farieb a výrazová presvedčivosť, s akým piesne stvárnila. Či už to boli serenády alebo dojímavo-smutné až plačlivé príbehy či temperamentnejšie skladby, publikum sa do každej dokázalo vcítiť. Vzácna bola aj jej vyváženosť dynamiky – nikdy hlas neforsírovala, pritom vedela dosiahnuť aj dramatickejší výraz. A taktiež vyváženosť registrov –tóny interpretovala bezchybne, najmä dlhé boli sebaisté, nenašli ste v nich ani jediného zakolísania. Takáto čistota prejavu sa vidí skutočne vzácne. Aj z rozsiahlejších inštrumentálnych introdukcií vo voľnej rytmike, po ktorých nasledovalo vrúcne sólo spevu, ste už mohli vytušiť, že to bude bolestný príbeh so spomienkami do minulosti. A tie mali živší charakter. Slovo, dikcia a deklamácia, bola v týchto prípadoch absolútne podriadená hudbe. Niekedy to boli akoby nedopovedané príbehy, zážitky, ktorých koniec ostal visieť vo vzduchu. Aj tým boli krásne a odzbrojujúce. Speváčka niekedy prešla do šepotu či rozprávania, obdivovali sme jej bohaté výrazové možnosti. Rozkošné boli aj piesne veselého charakteru, v mierne rýchlejšom tempe a keď už ste si mysleli, že vás v nich nič neprekvapí, zrazu prišlo omamné mandolínové sólo. To, čo ostalo nevypovedané v slovách, dopovedala mandolína – práve tá bola nositeľom nových myšlienok a obsahu. To všetko v absolútnej rytmickej pregnantnosti. Možno tieto technické poznámky môžu trochu rušiť, no práve v tom bola interpretácia Suonno d’Ajere uveriteľná a presvedčivá.
Rovnako tak program mali vymyslený dramaturgicky pestro – od spomínaných serenád, cez piesne veselšieho rázu, napríklad až k príťažlivej rytmike sa „pohupujúcej“ swingovke (aj s bravúrnym sólom). Koncert intímneho charakteru v malom zoskupení sa na prvý pohľad môže zdať ako tradičným repertoárom, no aj vďaka nemu sme objavili svet tejto nesmrteľnej piesne – bohatý, farebný, zábavný, smutný i nostalgický zároveň.
Koncertný večer festivalového dňa ukončila maďarská kapela Ötödik Évszak. Piate ročné obdobie – názov zoskupenia, môže pôsobiť ako z inej planéty alebo niečo vzdialené evokujúce hudbu budúcnosti, no je to hudba, ktorá pevne stavia na základoch a tradícii. A popri tom kombinuje tieto základy s novým elementom, ktorý im dáva úplne nové vyznenie. Konkrétne je to speváčka, ktoré má maďarsko-francúzsky pôvod, Izabella Caussanel. Krehká žena s nežným vokálom prináša do maďarskej ľudovej hudby poetiku šansónu – možno na prvý pohľad nepredstaviteľná kombinácia, no funguje priam magicky. Čo však bolo na tejto formácii unikátne, nedávala vyniknúť vokál, naopak, sústredila sa na vyznenie inštrumentálnej zložky skladieb. Bolo to ako spojenie dvoch svetov: živelná, temperamentná ľudovka spolu s barovou hudbou založenou na šansóne – priamo z Francúzska. Vďaka matke Izabelly, maďarskej speváčky a jej francúzskemu otcovi, spoznala oba svety detailne. Táto kombinácia kultúr a štýlov síce pôsobí na prvý pohľad nezlučiteľne, no fungovala na pódiu veľmi dobre. Bolo to najmä vďaka muzikantom. Peknou čerešničkou na tejto bohatej hudobnej nádielke bol spev. Spievaný najmä hrudným registrom, prirodzeným hlasom v dynamike skôr v piane, maximálne v mezzoforte, bez experimentov, v čistých líniách, ktoré nepôsobili rušivo, skôr tvorili kulisu k hudbe. Tá však nebola tradičná, často dokonca pôsobila v kontradikcii s hudbou, no ak ste si na tento výsledný zvuk zvykli, mal v sebe príchuť istej exotiky. A samozrejme, o to intenzívnejšie pôsobila autentická ľudová hudba z oblasti Karpatskej kotliny, v ktorej sme počuli mix rôznych štýlov.
Členmi kapely, okrem maďarsko-francúzskej speváčky, ktorá prináša do zvuku atmosféru večerných prechádzok Parížom, sú muzikanti: Sándor „Sündi“ Csoóri ml. (spev, viola, tamburína), Máté Hegedüs (husle), Ferenc Zimber (cimbal) a Gergő Csobán Szabó (spev, kontrabas). Zvuk archaickej cimbalovky mal štýlovú čistotu, zároveň predstavil jej obrovské bohatstvo. V téme sa predstavila speváčka, aby potom prišlo na rad tradičné cifrovanie v rýchlejšom tempe. V zmenách temp a metro-rytmických štruktúr boli skladby vystavané nesmierne variabilne. Presnú, razantnú štvordobovosť striedala krásne pulzujúca hudba na tri doby, ktorá priniesla spevnosť a lahodnosť. Ani pri nej však muzikanti neostali dlho, ich improvizačné majstrovstvo bolo neskutočné. Zemitosť sa striedala s poetickosťou a lyrickosťou a zrazu vám to v rámci jednej skladby prišlo celkom prirodzené, no ak by ste len teoreticky niekomu povedali, že takáto kombinácia dokáže fungovať, asi by vám neuveril. No práve táto formácia bola dôkazom, že ak sa stretnú zohratí muzikanti, dokážu spojiť maďarskú hudbu s poéziou francúzskeho spevného rozprávania. V hudbe využívali spomenutú rôznorodosť – boli to tiež príbehy, dômyselne vystavané, no prinášali odlišné vône a príchute. Využívali aj pentatoniku, ktorá je v tradíciách folklórnej hudby bohato zastúpená. Ďalším typickým prvkom, s ktorým pracovali, bola mnohovrstevnosť zvuku, rovnako tak boli prítomné polyrytmy, ktoré dokážu interpretovať len excelentní hráči. Časté boli aj modálne prvky, najmä v piesňach baladického charakteru.
Dramaturgiu koncertu muzikanti vyskladali tak, aby každá z prezentovaných skladieb bola osobitým svetom. Ľúbostná pieseň, v ktorej vynikala silná akcentácia ťažkých dôb, s úspornejšou inštrumentáciou – nad týmito prvkami doslova „plával“ subtílny vokál speváčky, bola striedaná rezkou, inštrumentálne hutnejšou piesňou, kde dominovali sóla hudobníkov. Ak ste však čakali formálnu jednotu a logiku, mýlili ste sa. Zrazu prišlo prekvapivé, šansónovo ladené sólo speváčky – a to bez inštrumentálneho sprievodu, ktoré malo voľný charakter. Skôr to bola vokálna meditácia vo francúzskom jazyku a prekvapivo sa z motívu, ktorý spievala, zrazu stal ľudovkársky ohňostroj. Vo výsledku to bol zvuk moderný, no zároveň autentický – práve toto spojenie bolo na hudbe maďarskej kapely najviac očarujúce.
Tento festivalový večer World Music Festivalu Bratislava potvrdil, že nemusíme cestovať na iné kontinenty, aby sme dokázali – hoc i len v susedstve, objaviť nepoznané krásy. A je zjavné, že ich možnosti a zdroje sú stále nevyčerpateľné.
Zuzana Vachová
Foto: Rudolf Baranovič
