„Stále tvrdím, že bez klasického vzdelania nemôžete robiť jazz. To je akoby spisovateľ nepoznal abecedu,“ hovorí pre náš portál interpret a skladateľ, ktorého kompozícia Weather Report z albumu Final Definition sa dostala do nominácie amerického rebríčka Billboard ako jediná z Európy.
Skôr, ako sa dostaneme k Vášmu projektu „Eugen Botos Finally“, asi na úvod otázka, ktorá ma vždy zaujíma pri hudobníkoch, ktorí sa rozhodnú skúsiť „crossover“. Nie je ich veľa a nie vždy sa to musí podariť, ale Vám to vyšlo. Čo Vás viedlo k tomu, že ste sa po deviatich rokoch, kedy ste pôsobili ako prvý huslista v Opere SND, rozhodli pre sólovú kariéru, no najmä ste zmenili žáner?
Vyštudoval som hru na husliach na konzervatóriu v Bratislave, v triede profesora Viliama Kořínka. Potom som študoval na VŠMU, kde ma vzali až na druhýkrát. Údajne som podľa komisie prvýkrát nemal “talent”, ale na druhýkrát to už vyšlo. Počas štúdia na VŠMU som sa zoznámil s koncertným majstrom, vynikajúcim huslistom Vladimírom Harvanom, ktorý ma pripravil na konkurz do SND. V opere SND som bol celých 9 rokov. Miloval som tú hudbu a považujem to za veľké šťastie, že som mohol hrať pod taktovkou takých dirigentov ako Ondrej Lenárd, Peter Feranec, Rastislav Štúr, Jaroslav Kyzlink. Mal som tú česť hrať so spevákmi ako Juan Diego Florez, Elina Garanca, Anna Netrebko. Žil som v tom čase husľami, a to 24 hodín denne. Popri SND som pôsobil aj v telese môjho otca Violin Orchestra Bratislava, kde som mal možnosť hrať hudbu od folklóru, po operety, muzikály, klasickú hudbu, evergreeny a tiež kapelu Finally, ktorú som mal ako hobby. Proste som všetko do seba nasával a jedného dňa prišlo rozhodnutie, že by som sa chcel posunúť ako “Eugen Botoš” ďalej. SND mi zaberalo veľmi veľa času na to, aby som sa mohol venovať sebe. V tom čase som spoznal Janka Kulhanka, ktorý mi v jednom podniku povedal, že mi pomôže robiť to, na čo som toľko času nemal – a to pop hudbu, funk,jazz… Prišiel som za pánom Chudovským a požiadal som o neplatené voľno na 6 mesiacov a už som sa nevrátil. Čo sa týka tej konkrétnej otázky, či bol crossover jednoduchý, tak môžem odpovedať, že áno. Ja som mal to šťastie hrať rôzne žánre od 13 rokov profesionálne s otcom, že ten “prerod” išiel plynule. Samozrejme, od 5 rokov sa u nás počúvali platne Earth Wind & Fire, Level 42, Marcus Miller. To všetko vo mne celý ten čas žilo…
Pochádzate z muzikantskej rodiny, takže vždy je väčší predpoklad, že nie ste hudobník, ktorý je naučený len otrocky hrať z nôt. Navyše, vyštudovali ste husle na Konzervatóriu a následne aj na VŠMU, ale vo Vašej kapele hráte na klávesy. Bola táto zmena pre Vás prirodzená a jednoduchá?
V prvom rade som vyštudovaný huslista. Čo sa týka klávesov, nebudem nikdy technicky na takej úrovni, ako som bol na husliach. Ja sa ale považujem v prvom rade za muzikanta, ktorý píše hudbu, ktorému hudba znie v hlave a vie ju dať na notový papier a následne ju nahrať. Zahrám aj na basgitare, klávesových nástrojoch, na husliach, viole. Je to pre mňa niečo výnimočné, lebo ako sa hovorí, “čím viac hudobných nástrojov ovládaš, tým viac si muzikant”.
Jazz a klasická hudba – to sú dva rozdielne svety, nielen v tom, ako ich poslucháč vníma, ale v štruktúre kompozícií, v hudobnej forme, harmónii, metrorytmickej štruktúre, atď… no hlavný rozdiel je v tom, že jazzový muzikant improvizuje a to je niečo, čo sa nedá naučiť. Respektíve niekedy možno čiastočne aj predpripraviť dá, ale skúsený poslucháč naučenú improvizáciu vycíti. Je to moment, ktorý je pre Vás na jazze lákavý? To, čo je oproti klasike slobodnejšie a bohatšie?
Určite je hudba ktorú robíme slobodnejšia, i keď ja som zástanca toho, že sa veľmi prísne držíme notového zápisu, predpísanej harmónii. Aj tí najväčší jazzoví muzikanti vedia do poslednej noty, čo hrajú, kedy, ako a aký nástroj. Klasická hudba má veľmi veľa spoločného s jazzovou. Stovky najväčších jazzových muzikantov má klasické vzdelanie. Ja stále tvrdím a asi aj tvrdiť budem, že bez klasického vzdelania nemôžete robiť jazz. To je akoby spisovateľ nepoznal abecedu… Ako môj obľúbený klavirista Chick Corea odpovedal na otázku, aký je Váš najobľúbenejší jazzman. Odpovedal: “Johan Sebastian Bach“. Baví nás ale hrať hudbu, na ktorej sme vyrastali aj s Róbertom Vizvárim, ktorú sme počúvali od detstva funk, jazz, jazzrock).
Skôr, ako sa dostaneme k medzinárodnej scéne, spomeňme aj tú našu. Zo slovenskej a českej scény ste spolupracovali s mnohými umelcami – s Luciou Bílou, Majkom Spiritom, Marcelom Palonderom či dokonca Kalim. To je celkom pestrý žánrový záber. Čo je pre Vás hlavný kľúč k spolupráci? Do akej miery je pre Vás dnes česko-slovenská scéna zaujímavá, keďže úspešný na zahraničnej scéne?
Ja nemám predsudky k žiadnemu umelcovi a v momente, keď sa postavím na pódium s kýmkoľvek, mojim cieľom je podať stopercentný výkon. Často sa stane, že dostanem “zákazku” na aranžovanie konkrétneho koncertu, s konkrétnymi umelcami. Dostanem zadanie, nástrojové obsadenie a mojim cieľom je urobiť to najlepšie ako viem. Veľmi veľa ľudí v showbiznise ma označilo, že sem ťahám “amerikanizmus”, čo vlastne ani dodnes neviem čo je… Trošku mi tieto predsudky vadia. Plánujem tento rok začať pracovať na veľkom projekte s umelcami Česka a zo Slovenska. Chcem týmto albumom priniesť do týchto končín niečo nové. Komponujem skladby tak, aby sa v jednotlivých skladbách našli aj laici.
V roku 2002 ste založili trio, ktoré interpretuje súčasný jazz. Je to síce široký záber, rovnako ako fusion, pretože dnes si pod fusion poslucháč môže predstaviť akúkoľvek fúziu jazzu s rôznymi inými hudobnými štýlmi, od rocku, cez funky až po latino. Viem, že muzikanti nemajú radi „škatuľkovanie“, no vo Vašich kompozíciách je citeľná živelná rytmika funky, muzika má ohromný drive, čo vlastne robí jazz jazzom. Bolo smerovanie kapely od začiatku fúziou jazzu a funky? Čím je pre Vás funky a jazz atraktívna kombinácia?
Ako som už spomínal, ovplyvnený som bol hudbou Chicka Coreu, Level 42, Mezzoforte, ale aj Stingom, Whitney Houston, Georga Michael, Puccinim, Verdim, cigánskou hudbou, folklórom… Mám rád, keď rytmika šľape. Nemám rád hudbu, kde po vypočutí štyroch taktov spíte. To neznamená, že vkuse musíte “mlátiť” do nástroja, ako si to mnoho ľudí vysvetľuje. Teraz som napísal baladu, ktorú sme nahrali s výborným saxofonistom Andreym Chmutom. Pri balade musíte cítiť emóciu, zimomriavky. Aj toto je istým spôsobom “drive”. V dnešnej modernej hudbe mi chýba práve to “hudobné”, umelecké. Dnes je trendom skladať hudbu ako pexeso. Kúpite si za 9.90 sample a z nich poskladáte 10 podkladov. Umelcom sa stáva každý. Preto aj 80% dnešnej hudby znie rovnako. Ak by som mal laikovi vysvetliť , v čom je funk a kazz atraktívny, tak by som ho odkázal na velikána všetkých velikánov, Michaela Jacksona. On bol kráľ ‘pop music’, ale 80% jeho tvorby je postavená na funk jazzovom podklade. Nie nadarmo mu nahrávali na albumoch tí najväčší velikáni funk hudby, Rod Temperton, Louis Johnson, Jonathan Moffett, Herbie Hancock, Nathan East. Funk preto, že po 3 taktoch vás rytmus jeho hudby postaví na tanečný parket a jazz v tom, že v jeho hudbe cítite ten nadhľad muzikantský celkovo, hudobný vkus atď.
Mimoriadne zaujímavá je zostava muzikantov z tria, ktoré ste založili ako prvé. Na basgitare hrá Róbert Vizvári, ktorý je kontrabasistom Slovenskej filharmónie a gitaristom bol Martin Koleda. Vizvári, podľa mňa, patrí medzi svetovú špičku basgitaristov, čo sa ukázalo aj na albumoch, ktoré ste neskôr spolu vydali. Ako si spomínate na začiatky, na prvé koncerty, keď ste rozbiehali kapelu? Mali ste to namierené na európsky trh a svetový?
Róbert Vizvári pre mňa patrí jednoznačne medzi svetovú špičku, len on je taký skromný človek, že ani svojou povahou ani tým aký je, nepatrí do tohto sveta. Jemu uznanie dali ľudia a muzikanti ako Marcus Miller, Mark KING, Victor Wooten… Čo sa týka plánu, nemali sme absolútne žiaden cieľ. Vnímali sme to ako hobby popri filharmónii a SND. Až v roku 2007 sme začali pracovať na našom prvom albume My Space. Vtedy ešte Facebook aj YouTube bol v plienkach, Instagram ani neexistoval. Existovala ale platforma MySpace.com. Jedného dňa, keď som mal prvý song nahratý, (song Manhattan) – som si večer sadol za počítač a rozhodol som sa cez túto platformu osloviť saxofonistu. A rovno jedného z tých najlepších, Erica Marienthala. Ráno keď som sa zobudil, som mal od neho odpoveď, že skladba sa mu veľmi páči a chce ju nahrať grátis pre nás. A v ten deň celý tento úžasný príbeh začal.
V roku 2007 ste s projektom Finally nahrali debutový album, účinkovali ste na Bratislavských jazzových dňoch a album ste aj vydali a pokrstili. Okamžite sa stal úspešným – v digitálnej podobe sa po 6 mesiacoch predalo 7700 kusov. Podarilo sa Vám dostať silnú zostavu medzinárodne uznávaných muzikantov, od saxofonistu Erica Marienthala, ktorý spolupracoval s Chickom Coreom, Seana Freemana, Janeka Gwizdala a mnohých ďalších. Ako vznikajú tieto spolupráce s medzinárodne etablovanými hudobníkmi?
Vznikli vďaka mojej priebojnosti a určitej formy drzosti (nie namyslenosti!!). Samozrejme, tomu predchádzalo xy faktorov. Napríklad, že každú kompozíciu som odkomunikoval s mojím otcom, ktorý má absolútny sluch a keď píše partitúru, tak bez hudobného nástroja, rovno do nôt – celé obsadenie. Veľa “debát” bolo s mojim otcom, ktorý sa za každú hlúposť v mojich kompozíciách so mnou vyhádal. Ďalší faktor bol, že sme prerábali s Róbertom Vizvárim neustále každý detail v hudbe. A keď už toto všetko bolo hotové, tak tie svetové hudobné esá proste povedali áno.
Dnes už saxofonista Eric Marienthal, držiteľ dvoch Grammy, ktorý okrem Chicka Coreu spolupracoval s takými legendami ako Stevie Wonder či B.B. King, nie je slovenskému publiku neznámy. Nahrával s AMC Trio, koncertoval aj s inými jazzmenmi a Vašou kapelou absolvoval európske turné v roku 2009. Možno tá otázka bude bolieť, ale predsa: je na Slovensku dosť príležitostí, aby ste si zahrali a boli patrične ohodnotení? Ak by ste mali porovnať európsku scénu a mestá, ktoré ste v rámci turné navštívili – Prahu, Budapešť, Viedeň, Miláno, Poznaň, Londýn, aká je situácia na Slovensku?
Ono to bolo v podstate tak, že my sme v roku 2009 dostali ponuku od pána Daněka účinkovať na Bratislavských jazzových dňoch. A ja som sa rozhodol, že zavoláme Erica Marienthala ako hosťa. Saxofonistu, ktorý nikdy v živote na Slovensku nebol, a ktorého poznali asi piati muzikanti. V tom čase na Slovensku nebolo trendom, že by slovenské kapely oslovovali veľké mená zo sveta. Po našom účinkovaní na jazzových dňoch sa roztrhlo vrece spoluprác slovenských kapiel so svetom. Čo ma veľmi teší, a som tomu nesmierne rád. Čo sa príležitostí týka, je to veľmi slabé. Je tu málo klubov, málo peňazí a všetko sa to odvíja od toho, či ľudia prídu na Váš koncert, a obetujú tých 20e na vstupnom. Veľa jazzových kapiel funguje cez granty, vtedy sa to dá a je to oveľa jednoduchšie. Len musíte mať dobre vypracovaný projekt, známosti a aj šťastie, aby Vám ten grant schválili. My keď sme robili turné na Slovensku, boli sme odkázaní na sponzorov a verili sme, že ľudia prídu na náš koncert. Samozrejme, nemôžeme porovnávať metropoly ako Londýn, Miláno, Viedeň s Bratislavou. Tieto mestá žijú kultúrou, umením. Veľa peňazí ide na kultúru, lebo každá jedna vyspelá krajina pochopila, že od kultúry sa posudzuje aj národ. Ja dúfam a verím, že raz to bude aj u nás. Na Slovensku skoro každý majiteľ klubu chce “žúrku”, čomu rozumiem, ale umenie nie je žúrka. Umelec by nemal hrať ľudovku „Načo pôjdem domov” alebo „Dlouhá noc” len preto, aby mohol hrať. A tu by mal štát ako taký prejaviť trošku spolupatričnosti. Ja sám som zažil pomery v SND, a verte, nebolo mi jedno, keď niekde v novinách vyšiel článok, ako upratovačka zarába viac ako huslista. Trošku je to tu ešte naopak stále všetko, ale celá moja hudba, môj príbeh je o tom, aby sa to tu raz zmenilo k lepšiemu.
Už v nejakom rozhovore som raz povedal, že keby v našej krajine každý robil len to, čomu sa rozumie, tak tu máme druhé Švajčiarsko.
Ešte predtým, ako sa dostaneme k Vášmu druhému albumu, musíme spomenúť turné s kapelou Level 42. Od ranných 80-tych rokov si táto legenda prešla mnohými zmenami, či už štýlovými alebo personálnymi. Viem, že mali aj popové obdobie, ale v súčasnosti majú excelentnú, posilnenú dychovú sekciu a dobre im to šlape. Aká bola Vaša cesta k tejto kapele, kde všade ste hrali a čo vás hudobne spája?
S kapelou Level 42 má zoznámila moja mama. Keď som prvýkrát počul album Standing in the light, natoľko ma to chytilo, že od 11 rokov do dnes v mojom aute nesmie chýbať Level 42. Čo sa týka personálnych zmien, je to úplne bežná vec. My sme rovnako prišli o gitaristu Martina Koledu. Proste príde obdobie, kedy sa veci musia zmeniť práve preto, aby celok mohol napredovať ďalej. My sme mali tú možnosť hrať ako predkapela tejto legendárnej kapele. Hrali sme prvýkrát v Bratislave, vo Viedni a v Budapešti. Pamätám si, ako sme tuším v roku 2012 mali šatne vedľa seba a ako sme žúrovali na hoteli do rána. Tam som spoznal aj bubeníka z kapely Level 42, Pete Ray Biggina, s ktorým sme minulý rok odohrali 14 koncertov po Slovensku, a ktorý nás po turné zobral zahrať koncert v najslávnejšom jazzovom klube v Londýne – Ronnie Scotts. Spája nás práve tá rytmickosť, virtuózne linky basgitarové, osadené v pop music.
Už v roku 2013 ste začali pracovať na ďalšom albume – Final Definition. Keď som ho po prvýkrát počula, pomyslela som, si, že je to obrovský hudobný mikrokozmos, v ktorom musí poslucháč postupne odhaľovať všetky detaily. Nemožno ho napočúvať na prvý krát, treba ho prežiť postupne, a to nielen kvôli obsadeniu. Ako tento projekt vznikal?
Budem sa snažiť v skratke to opísať. Mal som plán nahrať 5 singlov, a vydať malý album EP . Môj kamarát Roman Kaiser má zoznámil s Jankom Kulhánkom. Stretli sme sa, odovzdal som mu na vypočutie demo a povedal mu, že zháňam na ten malý album sponzoring. On mi po týždni zavolal, že sa chce stretnúť. Prišlo stretnutie a povedal mi, že ak má do toho vstúpiť ako investor, že by chcel vytvoriť veľký album, nie EP s 5 singlami. A ja som v tom momente zostal v šoku, lebo s týmto som nepočítal. Dal som neplatené voľno v opere SND a začal som pracovať na tomto projekte. Trvalo to 3 roky. Nahralo sa 20 singlov, oficiálne vyšlo 14. Keby som mal opísať celý príbeh, nikto by tomu neveril. Jediné, čo musím určite spomenúť je fakt, že hneď na začiatku prišla veľmi smutná facka od života. Mojím prvým hosťom na albume mal byť klavirista George Duke. Boli sme dohodnutí, že prinesiem song osobne do New Yorku na disku. Pozval nás na jeho koncert v klube B.B KING LIVE. Odleteli sme z Viedne a keď sme pristáli v New Yorku, zapol som Facebook a tam som mal správu od jeho basgitaristu, že George Duke zomrel.
Duke bol ten, ktorý moje sebavedomie dostal vyššie vďaka tomu, že mi napísal, že bude rád súčasťou môjho pripravovaného albumu a vďaka nemu som si veril, že mám na to písať hudbu pre tých najväčších umelcov.
V podstate paralelne s tým, ako ste pracovali na tomto CD, ste spolupracovali s ďalšou legendou – skupinou Earth, Wind & Fire, na ich albume Holiday. Ako si na túto spoluprácu spomínate?
Na tomto albume som spolupracoval ako huslista. Nahrávali sme sláčikové nástroje s mojim otcom. Táto spolupráca vznikla tak, že som poslal jednu skladbu so sláčikmi na vypočutie – saxofonistovi Garymu Biasovi zo spomínanej kapely. On ten song posunul šéfovi a lídrovi kapely Philipovi Bailemu a on má následne pozval k nemu do domu v Los Angeles, že by chcel, aby som mu nahral sláčikové kvarteto.
Poďme však späť k albumu, ktorý otvára skladba Love for Real s hosťujúcim Marcusom Millerom, ale aj skvelým Jeffom Lorberom, spevákom Sheldonom Reynoldsom. V prvej kompozícii vynikajú nezvykle dlhé inštrumentálne sóla. Opäť sa vrátime k tomu, čo sme spomínali na začiatku – do akej miery je pre jazz improvizácia dôležitá? Na tejto platni má nezastupiteľné miesto…
Keď som písal tento album, veľa sme debatovali s Róbertom Vizvárim, ako to celé nastaviť. Či sa budeme držať tých “hlúpych” názorov tu zaužívaných typu, nesmieš sólovať, nesmieš hrať palcom na basu, alebo si pôjdeme svojou cestou. Ambíciou toho celého bolo, aby na hudobné nástroje hrali muzikanti, a nie počítač, aby sme urobili album, ktorý nebude na jedno vypočutie a šup s ním do koša so zľavou 80%. My sme si vytvorili hudbu, ktorú sme chceli počuť. Hudbu, kde budú živé nástroje, černošské hlasy, sóla, dobrý zvuk, výrazná basová linka, bohaté harmónie, vkus a inteligencia, niekde zase prehnaná dravosť… Proste hudbu, ktorú by sme chceli sami počúvať. Singel Love for Real je najpredávanejšou skladbou zo všetkých, aj vďaka Marcusovi Millerovi a vďaka rádio promotérom z celého sveta, ktorí ju dodnes neustále rotujú.
V ďalšej – Supernatural, sa vyníma gitara (Martin Koleda) a opäť basgitara (Róbert Vizvári) – má inštrumentálny charakter, vynikajúce sólo má aj v ďalšej skladbe. Keď už spomíname basgitaristov, okrem Vizváriho, Marcusa Millera, na albume hosťuje aj Victor Wooten (napríklad v skladbe L.A. Funk). Mať takúto silnú trojicu na platni, tomu sa už povie splnený sen, však?
My sme oslovovali umelcov, ktorých sme na albume chceli mať. Nepozerali sme sa na to, či sú dobrý marketingový ťah. Išli sme celý čas za hudbou a nikto z investorov nám nediktoval, ako to máme robiť. Róbert Vizvári dal celému albumu dušu, to boli tisíce hodín nahrávania, mazania, opätovného nahrávania… V skladbe L.A Funk nám nahral ako prvý basový part Victor Wooten. Keď mal koncert v Bratislave, pustili sme mu výsledok a keď počul basový part Róberta, povedal, že musí prehrať basu lebo Róbert je o triedu lepší. Samozrejme sme sa všetci zasmiali a dodnes sme s každým umelcom v kontakte. V skladbe Thanks Jeff som basovú gitaru nahral ja, nakoľko v čase nahrávania bol Róbert na koncertnom turné vo Švajčiarsku.
Medzi kompozíciami ma zaujal aj štandard – Giant Steps jedného z najlepších saxofonistov jazzovej histórie, Johna Coltrana. Táto skladba je aj pre skúsených jazzmenov postrachom, pretože obsahuje pomerne zložité harmonické spoje a mnoho tonálnych zmien. Vy ste Vašu verziu nazvali cestovaním v čase. Ako ste sa touto kompozíciou prelúskali a ako ste ju chceli priblížiť súčasnému poslucháčovi tak, aby ste sa zároveň nedotkli takej legendy akou bol Coltrane?
Poviem Vám príbeh skladby Travel in time / Giant Steps. Mne v hlave znel cely nápad asi rok. Rozprával som ho doma žene mojej, kapele, a všetci sa na mňa pozerali, akoby som sa zbláznil. Nemal som ani notu nahratú, len som im opisoval príbeh, ako budeme točiť klip v aute z filmu “Návrat do budúcnosti”. Najprv to začne v súčasnosti, potom sa s autom odvezieme v čase do doby Djanga Reinhardta, potom sa ocitneme na diskotéke v 80-tych rokoch so zvonovými nohavicami, až sa dostaneme do budúcnosti. A po celý ten čas budem pracovať s motívom Giant Steps. Takýto obraz som mal od začiatku. Keď som skladbu poslal Ericovi Marienthalovi na nahratie, napísal mi odpoveď jedným slovom “ Eu-Genius”. V tejto skladbe som prinútil Roba vytiahnuť aj kontrabas a nahral neskutočný walkin bass (pozn. swing). A najväčšiu radosť mi urobil otec, ktorý mi nahral husľové sólo na prvý pokus do toho najťažšieho jazzového štandardu, aký som kedy hral. A najväčšia story bola, keď moja žena Sandra Csikosová robila manažment pre nás do USA a keď posielala do jednej z agentúr moje demo skladby, medzi inými aj Giant Steps, odpísal nám Ahmad Jamal, najväčšia legenda jazzu všetkých čias, že ma chce manažovať a posiela mi letenku do USA.
Ďalším mikrokozmom v tom hudobnom vesmíre je aj skladby Rhythm Fantastique, kde je výrazná dychová sekcia. Na saxofóne hosťuje skvelý Gary Bias (tiež to nebola Vaša prvá spolupráca), ale na celkovom zvuku sa výrazne podieľajú aj trombón a trúbka. Pozaunista Reggie Young je tiež špičkovým interpretom. Ako sa Vám všetkých týchto muzikantov podarilo dostať na album? Treba poznamenať, kompozícia má invenčné aranžmán a rytmika veľmi dobre šlape akoby ste boli rokmi zohratá formácia…
V tejto skladbe sú veľkým prínosom spevák Brian McKnight, RnB spevák, ktorý spolupracoval s Michaelom Jacksonom, Mariah Carey, Quincy Jonesom, Brian je človek, ktorý z Justina Timberlaka urobil sólovú top hviezdu. A druhé meno je bubeník, ktorý patrí už 40 rokov do top 3 na svete, Dave Weckl. Tento song vznikol dlhým plánovaním, nakoľko sme nahrávali v Hollywoode v štúdiu Michaela Jacksona, Westlake Studios. Tam sme sa všetci stretli, prešli sme si notový zápis, zapla sa červená a druhý take bol ten, ktorý je na CD. Ja som mal trému takú, že som vyfajčil asi 50 cigariet. Nie je to sranda, keď máte pred sebou jedného z najrešpektovanejších spevákov na svete, vedľa seba dychovú sekciu Earth Wind and Fire, a bubeníka Dave Weckla.
V niektorých piesňach počujeme aj výnimočne dobrý scat, čo je dnes skôr raritou, pretože nájsť na súčasnej scéne speváka, ktorý nemá svoje party naučené je asi náročné. Vy ste spolupracovali na tomto albume hneď s niekoľkými spevákmi a speváčkami. S niektorými Vás viaže aj dlhodobejšia spolupráca, ďalší sa objavili ako hostia. Ktorí to boli a aký je ich vklad na Final Definition?
Bezpochyby najväčšou hviezdou na albume je legenda Dionne Warwick. Ona spolupracovala asi s naozaj každým vo svete, je v rebríčku Top 30 najpredávanejších interpretov všetkých čias. A sranda na tom celom je, že som ju vo výbere hostí vôbec nemal. Tam vznikla kuriózna situácia, že som oslovil speváka (mimochodom, toho čo scatuje), aby mi pomohol nájsť spevákov na zvyšné 3 skladby. Poslal som mu len inštrumentálne verzie. Jedného dňa vystupoval tento spevák Kenny Wesley na akcii, kde bola Dionne Warwick. Po akcii sa jej ponúkol, že nakoľko býva kúsok od nej, že ju odvezie autom domov. A v aute hrali moje skladby. Keď hrala skladba Symphony of Broken Hearts, okamžite sa ho opýtala, že čo je to za skladbu, interpreta… A o 14 dní som stál v New Yorku v štúdiu a Dionne ju spievala. Samozrejme, nesmiem zabudnúť na fantastickú Angelu Johnson, s ktorou sme mali aj turné v Česku a na Slovensku.
Ako jediná kapela z Európy ste sa dostali do nominácie amerického rebríčka Billboard v kategórii Best Contemporary Song so skladbou Weather Report. Osobne, keď som si album niekoľkokrát vypočula, to pre mňa ani nebola prekvapujúca skutočnosť, lebo album kvalitatívne výrazne prekračuje naše hranice. Pre Vás ako interpreta a autora skladieb to musí byť zadosťučinenie, veď na albume ste pracovali niekoľko rokov…
Je to pre mňa fakt zadosťučinenie, hlavne keď žijete tu a veľa ľudí nerozumie tej hudbe. Preto poteší taká správa, že sme v nominácii medzi takými interpretmi ako Thundercat, Dirty Loops, Herbie Hancock, Snarky Puppy. Keď sa započúvate do tej hudby, naozaj tam počuť ako prší, ako je zamračené, ako sa vyjasnieva, ako vidno dúhu. V skratke -predpoveď počasia. Ste jediný portál zo Slovenska, ktorý tuto informáciu zachytil a chcel so mnou urobiť následne rozhovor…
CD vyšlo vo vydavateľstve P-Vine Records a prvé tri roky bolo určené len pre japonský trh, takže slovenskí fanúšikovia sa k nemu doteraz ani nedostali. Prečo takýto krok? Je to asi výhodnejšie ako vydať platňu u nás…
Pravdou je, že naše prvé kroky smerovali do Bratislavy, kde sme sa snažili ponúknuť tento album tomu naj vydavateľstvu u nás. Bohužiaľ to nevyšlo a záujem nebol žiaden. Doma nikto nie je prorokom. Ja už dnes si dovolím tvrdiť, že toľko prekážok a Stopiek, čo sme dostali v krajine, v ktorej žijeme, sme nedostali nikde vo svete. Mali sme hotový produkt, zabalený v celofáne, chceli sme len pokryť distribúciu, aby som nemusel chodiť s balíčkami na poštu deň čo deň. Potom naše cesty viedli do USA a tam sme sa vo veľkom vydavateľstve Concord stretli s tým, že keď chceme vydať album v USA, musíme tam ako kapela žiť, pôsobiť. Kvôli koncertom, promo atď. A to bolo nereálne. Tak v totálnom zúfalstve, po troch rokoch práce, cestovania po svete, to vyzeralo tak, že CD ostane v šuflíku. Až o pár dní mi došiel email najprv z Emi z Thajska, a potom P-Vine z Japonska, že sa dopočuli o mojom projekte a chcú jednať. Tak sme následne odleteli a do 3 mesiacov bol album vonku. Dali sme im licenčnú zmluvu na 3 roky, lebo sme dúfali a verili, že sa nám to podarí vydať aj v Európe aj v USA. Lenže spolupráca s investormi išla postupne do fade out a ja už som nemal dosť síl bojovať ďalej. To CD si našlo 4000 poslucháčov na Slovensku a ide si samo svojou cestou. Deň čo deň dostávam správy od ľudí zo sveta, že sa náhodne dostali k albumu a že sa im veľmi páči. V podstate, kapitola Final Definition čo sa týka mojej práce okolo hudby, je už za mnou. CD je 4 roky na svete. Momentálne sa sústredím na nové skladby, nový sound a nový štýl.
Tak ako všetkých umelcov, aj Vás asi prekvapila korona kríza a s ňou súvisiace opatrenia, zatvorenie všetkých kultúrnych inštitúcií. Spomínali ste, že sa venujete rodine. Predsa len, nedá mi, nespýtať sa. Myslíte si, že aj keď sa v budúcnosti opäť otvoria kluby a koncertné sály, budú mať ľudia odvahu opäť ich navštíviť a hlavne naplniť?
Myslím si, že tá ostražitosť tu už bude, nakoľko sa ukázalo, že už sa to týka aj nás. Nepodceňovali sme ten vírus ani my ako rodina. Držali sme sa doma, dávali si pozor. Cez to všetko si myslím, že sa to vráti opäť do starých koľají a ľudia budú fungovať ako predtým, len s tým vedomím, že už nie sme neohroziteľní.
Spomínali sme to už – máte mnoho priateľov v zahraničí a postupne prichádza uvoľňovanie opatrení. Aká je situácia čo sa kultúry týka v iných európskych štátoch?
Čo mám info od kamarátov muzikantov v Nemecku, vo Francúzsku, tak kultúra a jej záchrana sa dotuje v miliardách. Neviem, či to u nás bude podobne, viem len odpovedať za seba, že ku mne štát pristupuje tak, že platím odvody aj naďalej akoby som zarábal naplno a pomoc od štátu je nulová, nakoľko som slobodný umelec.
A na záver otázka: asi ste zaregistrovali, že nedávno sa spustila debata, ktorú možno trošku nešťastne vyprovokovali zástupcovia audiovizuálneho priemyslu, ktorí žiadali o finančnú výpomoc umelcom na voľnej nohe alebo živnostníkom, ktorí sa ocitli bez práce. Veľká časť verejnosti ich v rôznych diskusných fórach posielala vykonávať manuálnu prácu, mnohí sa vyjadrovali dehonestujúcim spôsobom, že kultúra pre náš štát nie je potrebná… Ako by ste reagovali? Čo by ste tým ľuďom odkázali?
Možno pred troma rokmi by som Vám odpísal rozsiahlo. Dnes len toľko, že hlupákom ja už neodpovedám. A najsmutnejší fakt tých diskutujúcich na tých fórach je, že si pletú smotánku s tými napichanými botoxovými príšerami s pravou kultúrou. Ale toto je problém v prvom rade tohto štátu, zástupcov kultúry, všetkých médií a každého, kto má na tom podiel viny. Ľuďom sa podsúva častokrát to najstupídnejšie “umenie” a gumujú sa im mozgy, podotýkam, už celé roky. Keď veľa nad tým premýšľam, tak mi z toho vychádza, že to je všetko cielené. Tí diskutujúci sú len obrazom toho všetkého. Za kultúru sa na Slovensku považuje „smotánka, horná dolná, superstar“. Vytratila sa tá skutočná kultúra, niečo, čo by aj vychovávalo. Ja som za to, aby bol priestor aj na ľahší žáner, ale musí to byť vyvážené… Dnes nie je zaujímavý človek/umelec, ktorý žije usporiadaný rodinný život, s kvalitnou prácou, ktorý reprezentuje túto krajinu vo svete, ktorý má výsledky aj za dedinou Hainburg. Dnes sa vyhľadávajú práve tí so škandálmi, vytvárajú sa umelo celebrity, počet virtuálnych lajkov prevyšuje schopnosti a ľudia to prijímajú, húfne, lebo nič iné nevidia, nepočujú.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Matej Kmeť, Sasha Berkyova, Zuzana Kapišinská, Libor Csikos
