Slovenskou kultúrou sa za posledný týždeň či dva prehnalo niekoľko búrok, ktoré otriasli inštitúciami, umelcami aj občanmi. Viaceré z nich budú mať v blízkej budúcnosti dohru a jednou takou je aj nový film Jakuba Kronera MIKI.
Film MIKI o najslávnejšom slovenskom mafiánovi je len prvou časťou väčšieho celku a už nie je tajomstvom, že sa o pár mesiacov dočkáme druhej, ktorá príbeh na motívy skutočných udalostí uzavrie. Už teraz je jasné, že pokračovanie v kinách si pozrie veľa ľudí, pretože zvedavosť je veľká. Všetci chceme vedieť, aký mali tvorcovia s týmto námetom zámer a nedozvieme sa to, kým neuvidíme všetko, čo si pre nás pripravili.
Iste, sú aj takí, ktorí to “vedia” už teraz. Dokonca toho vedia toľko, že si nepotrebovali pozrieť ani tú prvú časť, ktorá práve beží v kinách. Tento postoj spoločnosti voči umeleckému dielu ma vo všeobecnosti mrzí a review bombing považujem za podlý nástroj internetovej doby. Na druhej strane sa však musím výhrady voči filmu MIKI považovať za celkom pochopiteľné. Nakrúcať film o “legendárnom” zločincovi, ktorý je ešte stále pomerne mladý a aj spoza stien väzenia si dokáže budovať kult v krajine, kde stále žijú obete jeho zločinov či ich pozostalí, to je od filmárov trúfalý krok. No nie je to ten najväčší problém.
Zločin je jednoducho „cool“ a vždy taký bol. Dôkazom toho je žáner gangsterky starý takmer ako kinematografia sama. Je to úplne legitímna žánrová forma, ktorá má za sebou určitý vývoj a riadi sa konvenciami, ktoré zabezpečujú, aby sa postavy, ktoré sa dopustia zločinu, nemohli ukázať v príliš dobrom svetle, ale musia doplatiť na svoje činy, aby divák pochopil znova tú istú pointu – zločin je zlo a nevypláca sa. Pevne verím (a história ma v tej viere podporuje), že tvorcovia filmu MIKI dodržia základný princíp vzostupu a pádu mafiána, akého sa držali aj autori filmov Krstný otec, Zjazvená tvár a všetkých ostatných gangsteriek. Názov dvojky ČERNÁK totiž predznamenáva, že sa v príbehu už viac neukáže ten kamarát MIKI, ale ostrieľaný zločinec, ktorému pôjdu po krku vyšetrovatelia a ďalší zástupcovia spravodlivosti. Skutočne by sa v pokračovaní mohla objaviť nová a vyslovene kladná hlavná postava. Tým by sa antihrdina Černák posunul na úroveň bežného záporáka a vec by bola vyriešená.
MIKI: Film nemoralizuje a nesúdi. Zobrazuje skryté zlo, ktoré vrie vo vnútri
Nič z toho by však nepredstavovalo tak veľký problém, keby film MIKI nevznikol s podporou Audiovizuálneho fondu, teda s podporou štátu. Producenti a tvorcovia sa bránia argumentom, že potrebujú diváčkam a divákom pripomínať 90. roky ako prevenciu pred ich návratom. Skutočnosť je však predsa len iná a zdá sa, že MIKI má všetky parametre čisto komerčného filmu, ktorý chce obecenstvo nalákať na atraktivitu zločinu. Samozrejme, film nie je žiadnou psychologickou sondou, ktorá by ospravedlňovala Černakovu osobnosť. Do značnej miery aj ukazuje realitu doby, skorumpovaný systém súdov a polície. Najväčšmi však z celej snímky vystupuje snaha natočiť drsný gangsterský film, so všetkým čo k tomu patrí – zbrane, sex, mŕtve telá, peniaze a zlaté retiazky.
Nechápte ma zle. Naozaj si myslím, že z filmárskeho hľadiska odviedli tvorcovia skvelú prácu. Nesmierne ma teší, že slovenská kinematografia konečne objavila svojho scenársitického mága, akým je Miro Šifra a že premení na zlato každý príbehový materiál, na ktorý siahne. Po stránke réžie, herectva a príbehu je MIKI skutočne vydarený film. Dokáže postrašiť, pobaviť a pohltiť celú pozornosť. Dokonca chápem aj producentský pokus o získanie podpory zo štátneho fondu. Nakrútiť tak veľký projekt zo súkromných peňazí je na Slovensku stále takmer nemožné. Hľadať pomoc treba všade, kde sa len dá. Najviac zarážajúci je však fakt, že AVF tento projekt skutočne podporil.
Miro Šifra, scenárista filmu MIKI: Najľahšie je ukázať zlo z diaľky
Aj keď sa gansterské filmy vždy inšpirovali skutočnými postavami podsvetia a neraz priamo využili aj ich skutočné mená (tak to robil aj seriál Boardwalk Empire od HBO), vždy šlo o filmy či seriály komerčného charakteru a s istým časovým rozostupom medzi dobou, keď žili skutoční zločinci a ich obete, a dobou vzniku diela. Tak je to zaužívané, hoci to nie vždy bolo pravidlom.
Prvé westernové filmy ako Veľká vlaková lúpež (1903) či Únos indiánmi (1899) sa taktiež inšpirovali vyčíňaním banditov ako bol napríklad Butch Cassidy, a to v dobe, keď bola éra divokého západu stále živá. Inými slovami, na západe USA banditi ešte stále prepadávali dostavníky či banky, no súčasne sa o nich na východe už písali pútavé príbehy a nakrúcali akčné filmy. Pre ľudí sú zločinci skrátka „cool“. To je jednoducho fakt. Že tento fakt vo svoj prospech využili aj tvorcovia MIKIHO, to už môže každý vnímať po svojom. Ak dokážu sami seba presvedčiť, že MIKI je len zdvihnutý ukazovák pred návratom 90. rokov, potom sa im bude zaspávať ľahko s vedomím, že nakrútili dobrý a potrebný film. My ostatní si to myslieť nemusíme. Audiovizuálny fond podporou tohto projektu dal jasne najavo, že je mu návratnosť projektov bližšia, než by sme si predstavovali. Čo si potom počnú malé filmy čerstvých absolventov či neznámych autorov?
Podpora šikovných a kvalitných slovenských filmárov je jasná a nebolo by v poriadku ju kritizovať. Keď však takíto tvorcovia majú dosť odvahy ísť do morálne kontroverzných tém a nakrúcať „cool“ filmy o stále živých traumách, potom je namieste, nechať ich odvážne hľadať podporu inde a štátne peniaze venovať na filmy tých, ktorí chcú prinášať umelecké diela s väčším posolstvom, hoci vedia, že zaujmú menšie publikum.
Matúš Trišč
Zdroj titulnej foto: PubRes / Joseph Marčinský
