Príbeh Elly Fitzgerald od jej detstva až po jej posledné dni sa nesústreďuje len na hudbu, ale ukazuje ju aj ako človeka – prostého, ľudského a skromného. Aj s tragédiami, ktorými si prešla v detstve a dospelosti.
Kino Lumière uviedol v cykle Music & Film dokumentárny film Ella Fitzgerald: Just One of Those Things. Režisérom filmu, ktorý mal premiéru na filmovom festivale v Berlíne, je Leslie Woodhead. Podtitul si „požičal“ zo známeho jazzového štandardu, ktorý poznáme v interpretácii takých mien ako Cole Porter, Billie Holiday, Lee Morgan či Frank Sinatra či mnohých inštrumentalistov, ale napokon aj samotnej Elly Fitzgerald a pripomína nám časy, keď ešte speváci v štúdiu nepotrebovali tony techniky na úpravu vokálu, hudobných nástrojov, aby nahrali skvelú pesničku.
Dokument ukazuje Ellu – od jej začiatkov, keď vystúpila ako 15-ročné dievča ulice, bezdomovkyňa, ktorá utiekla z cirkevnej školy, poznačená náhlou smrťou svojej milovanej matky, keď v roku 1934 vyhrala súťaž talentov v divadle Apollo v Harleme. Jej raketový štart hudobnej kariéry sa vo filme mieša s osobným životom, ktorý bol taký tragický. Napriek tomu: to, čo si povedala ešte ako dieťa, že chce spievať pre ľudí, ju sprevádzalo celé desaťročia. Snímka ju ukazuje v celej svojej nádhernej energii – či už ako jazzovú speváčku, ktorá od prvých tónov vkladá svoju dušu aj srdce do každého tónu alebo ako baladickú, popovú speváčku.
Stretávame ju počas šiestich desaťročí – a čo sa nemení, je jej hlas, ktorý nestarne. Bolo o nej známe, že okrem trojoktávového rozsahu disponovala prekrásnou farbou, vrodeným zmyslom pre jazz, temperamentný prejav, neuveriteľným zmyslom pre scat (hoci dokument ukazuje aj doposiaľ nezverejnené zábery, rozhovory a fotografie, možno jediná škoda, že aspoň jediný raz neukázal tvorcu scatu Louisa Armstronga), no najmä vokál Elly nepoznal starnutie. Tak, ako začala spievať v tínedžerskom veku, taký nežný a zároveň nosný dokázal byť jej hlas aj v dospelosti a starobe.
Dokument má presne minutáž, akú má snímka mať, aby diváka nevyčerpala: 90 minút nabitých informáciami, rozhovormi, zábermi na koncertné vystúpenia, na výpovede muzikantov a historických záberov, dômyselne vyskladaných tak, aby sa divák nenudil. Britský dokumentarista Leslie Woodhead presne vie, ako zaujať pozornosť diváka: v tomto prípade začína rokom 1917, teda rokom narodenia speváčky, ukazuje jej strastiplné detstvo, otvára zásuvky cirkevnej školy s citáciami o neskrotnej povahe dievčiny a postupne sa dostáva až k otvoreniu „pandorinej skrinky“ Elly, ktorá ju trápila po celý život. Ukazuje ju divákom nielen ako fenomenálnu speváčku, ale ako nádherného človeka s veľkým srdcom. S emóciami diváka nemanipuluje a robí to prirodzenou cestou, aby odhalil jej skromnosť a ľudskosť napriek tomu, akú slávu dosiahla, v jadre sa nikdy nezmenila.
Medzi všetkými respondentmi, ktorých si režisér postavil pred kameru, jednoznačne najviac vyniká Norma Miller. Osobne som nevidela pridanú hodnotu na tom, čo vypovedal Jamie Cullum – spevák a pesničkár súčasnej generácie, ktorý síce má svoju vlastnú jazzovú reláciu na rádiu BBC, ale predsa len bol len akýmsi „sekundárnym“ svedkom Elly, jej života, jej piesní a preto aj z jeho slov nebola citeľná dostatočná angažovanosť. Zato keď sa ozvala 98-ročná, štýlovo oblečená, výstredne nalíčená, bývalá tanečnica Norma, ktorá zažila debutové vystúpenie Elly Fitzgerald v Harleme v roku 1934, jej slová okamžite nabrali tie správne grády autentickosti. Vidieť ju na plátne spomínať – bez akejkoľvek servítky, že sa smiali samotnej Elle (okomentovala to slovami – čo tu chce toto chudé, zle oblečené dievča) a potom sa zháčiť úprimným ostychom – viete si predstaviť, že sme sa smiali samotnej Elle Fitzgerald?
Nie, nečakajte v tomto filme žiadne škandály, večierky drogy či alkohol, ktoré sa dotkli mnohých hviezd. Pretože aj v tomto bola Ella iná. A tvorcovia filmu to bravúrne divákovi ukážu. Hrdinka tohto dokumentu ostala čistá a skromná aj keď ju obdivoval celý svet. Dokonca aj po rozvode s Rayom Brownom zostalo medzi nimi priateľstvo a ich odlúčenie je vysvetlené skôr zaneprázdnenosťou partnerov ako škandalóznym vzťahom. Čo sa však ľudsky dostáva až pod kožu diváka, je problém rasizmu, ktorý režisér bez okolkov akcentuje v mnohých kontextoch v tomto dokumente. A neukazuje nič iné, len realitu. Keď sa Afroameričania sťahovali z juhu do veľkých miest na severovýchode a stredozápade krajiny, stretli sa tam s odmietaním a nenávisťou. Dokonca majitelia klubov nechceli, aby tam vystupovali umelci čiernej farby pleti. Gesto Marilyn Monroe, ktorá prišla priamo za majiteľom klubu a povedala mu, že ak nedovolí Elle Fitzgerald vystupovať v jeho klube, nikdy viac ju tam neuvidí, odznie v komentároch tiež. Je akoby svetielkom nádeje, ktoré však spacifikuje úprimná Norma Miller, ktorá situáciu popisuje veľmi realisticky: nemohli ste ani len prejsť cez ulicu k Woolworth. A zábery, ktoré sledujú New York, len dokazujú jej slová. Emotívnosť, s akou rasistický podtón tvorcovia nakrútili, vyvolá v divákovi nielen pohoršenie, ale aj vnútorné otázky. Ako môže pred takou výnimočnou speváčkou, ktorá napísala a nahrala za svoj život stovky piesní, nazývali ju „First Lady of Song“, za svoj život vydala viac ako 40 albumov, zvíťaziť ľudská hlúposť a súdiť ju na základe farby pleti a nevidieť jej obrovský talent? Môže. A najsmutnejšie na tom, je, že história nám ukazuje – rovnako aj dokument, že ľudia sú nepoučiteľní a tieto vlny sa opätovne navrátia v niekoľkokrát.
Ella Fitzgerald sa v snímke zjavuje ako leitmotív- popri rôznych výpovediach, fotografiách a dokumentárnych záberoch si diváci môžu užiť jej koncertné vystúpenia. Jej vnútorné sebavedomie (nie však namyslenosť, ale zdravá odvaha a láska k umeniu) jej nechýbalo ani na jednom vystúpení: či už bola po boku Chicka Webba, kde začínala alebo neskôr so skvelými modernými jazzmenmi ako Charlie Parker a Dizzy Gillespie. Medzi najpôsobivejšie patrí jej pamätné vystúpenie v Berlíne, kde jej vokálna improvizácia v piesni How High is the Moon trvala celých 8 minút. Jej virtuozita, spontánnosť a kreativita boli také, že iné speváčky by si na takomto scate nepochybne „zlomili väzy“ – v lepšom prípade. Ella to dala s ľahkosťou a dodnes sa o tomto jej sóle (aj o iných) píšu rôzne štúdie. Náročné party ovplyvnené moderným bopom – to je niečo, kedy sa láme hranica medzi inštrumentálnym partom a vokálnym. Tento dokument však prináša podstatne viac ako len sprievodcu jej piesňami. Ukazuje speváčkino vnútro – jej osobnosť, ktorá sa nezmenila ani keď jej celý svet ležal pri nohách. Hoci nahliada aj do jej súkromia, odhaľuje jej osobné tragédie, ktoré dokázala skryť a ľuďom na pódiách prinášala len radosť. Robí to opatrne a s úctou tak, aby neodhalil všetko. Jediné premietanie na Slovensku prinieslo tento výnimočný dokument nielen pre priaznivcov jazzu, ale pre fanúšikov dobrého filmu. Pretože to skutočne bol film, ktorý sa oplatilo vidieť – otvoril oči obecenstvu po mnohých stránkach. Aj keď, často to bol pohľad plný sĺz.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Pannonia Entertainment
