Festival Febiofest aj tohto roku priniesol mnoho chuťoviek. Jednou z nich bola snímka Eden, maďarskej režisérky Ágnes Kocsis, uvedenej v sekcii Bez limitov. Jej hlavná postava Éva trpí alergiou na chemické látky, znečistený vzduch a žije v absolútnej izolácii. Táto fascinujúca, silná, poetická metafora, zobrazená prostredníctvom dojímavého portrétu osamelej ženy, nám kruto pripomenula, ako sa aj my postupne začíname odpájať od ľudskosti…
Ágnes Kocsis je pozoruhodná filmárka, ktorá sa do sveta filmu zapísala už dvakrát: drámou Čerstvý vzduch z roku 2006, nakrútenou v štýle Kaurismäkiho, za ktorú získala Cenu medzinárodnej kritiky FIPRESCI, no ešte väčšiu pozornosť vzbudila jej snímka Adrienna Pálová (Pál Adrienn) z roku 2010, ocenená na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes v sekcii Un Certain Regard. Režisérka spoločne s hlavnými protagonistami svojej najnovšej snímky Eden zavítala aj do Rotterdamu, na Medzinárodný filmový festival, aby tam uviedla svoje multižánrové dielo v súťažnej sekcii.
Novinku maďarskej režisérky Eden uviedol festival Febiofest v sekcii Bez limitov, v ktorej diváci mohli očakávať inovatívne, nezvyčajné, niekedy až podivné filmy. Nuž, hlavná hrdinka snímky Éva a jej 153-minútový monotematický príbeh v skafandri na pohľad aj budili podivné, klaustrofobicko-stieňujúce pocity. Nepomohla ani anotácia filmu, ktorá vábila potenciálneho diváka eko-štýlom: „Zaujímavým spôsobom na prebiehajúcu ekologickú krízu poukazuje dystopická novinka maďarskej režisérky Ágnes Kocsis Eden, v ktorej hlavná postava trpí alergiou na aktuálne výdobytky civilizácie. Zem sa pre ňu stala cudzou planétou, po ktorej musí chodiť v skafandri.“
Pre Ágnes Kocsis sa dystopia ako žáner sa stáva iba odrazovým mostíkom pre metaforické zobrazenie myšlienky o tom, ako sme dospeli do finálneho štádia: ľudstvo už nemá kam ujsť a jeho najväčším nepriateľom sa stalo ľudstvo samotné. Je až stiesňujúce, ako sa človek stal otrokom technológií a zároveň je v tomto svete väzňom. Divák musí odhaliť to, čo sa Kocsis snaží povedať príbehom, na pohľad lapidárnym, no podstatné ostáva vo vnútri, skryté.
Ostáva nám absolútna izolácia a samota – tak ako hlavnej hrdinke príbehu, v ktorej režisérka bravúrne a s citom mixuje rozmanité žánre (ten romantický nevynímajúc). Évu (chorvátska herečka Lana Baric) necháva trpieť alergiami na chemické látky, znečistený vzduch, rádiové vlny a elektromagnetické polia. Na svoju izoláciu si už fatalisticky zvykla. Aj najmenšia chyba by ju totiž mohla stáť život. Vzťah si dokáže vytvoriť len so svojím bratom Gyurim (rumunský herec Lóránt Bocskor-Salló) a paradoxne, dôveru má aj v lekárov, ktorí na nej robia pokusy. V jedného dňa jej komfortnú zónu v izolácii nabúra psychiater András (Belgičan Daan Stuyven, hudobník, ktorý sa pred kamerou objavuje po prvýkrát), ktorého úlohou je zistiť, či je Évina diagnóza skutočná alebo existuje len v jej hlave.
Eden má svoje úchvatné, pomalé tempo, ktoré diváka fascinujúcim spôsobom vtiahne – ani nie tak do deja, ako do magicky statických „obrázkov“, ktoré majú svoj stabilný rytmus. Spravidla totiž vidíme hlavnú protagonistku pri tých istých činnostiach, v tom istom sterilnom prostredí, kým jej letargický, životom unavený psychiater (tiež so svojím nalinajkovaným rytmom, pretože jeho čas strávený s pacientkou je presne vymedzený), neukáže iný rozmer pocitov.
Kameraman Máté Tóth Widamon odviedol brilantnú prácu. V malej, šedej „komôrke“, kde je hlavná hrdinka odsúdená na prežitie, dokázal vytvoriť prostredníctvom práce so svetlom a rôznych uhlov pohľadov presne tie stiesňujúce pocity, ktoré prežíva. Divák spoločne s Évou zažíva frustráciu a depresiu. Aj vďaka kamere cíti nedostatok fyzického a sociálneho kontaktu s okolitým svetom a zničujúce depresie, ktoré ju doslova rozkladajú. Sledujeme jej panické stavy, ktoré kamera sníma tak živo, že niekedy budete chcieť odvrátiť zrak. Máté Tóth Widamon diváka zavedie aj do púšte, kde sa nachádza výskumné centrum – absolútne sterilné a bezpečné. Tam, kde nie sú žiadne alergény a ľudia s diagnózou Évy tam môžu „slobodne“ žiť. Pochopiteľne, absolútne tomu prispôsobuje aj jasný a ostrý vizuál. Jeho bystrá kamera zachytí údiv v očiach okoloidúcich ľudí, keď sa Éva v skafandri vyberie do obchodu kúpiť si korytnačku a neunikne jej ani nežný úsmev na perách či panika v očiach, keď je v metre. Kým bola Éva zavretá a v izolácii, obrazy boli temné a pohlcujúce. Keď začínala objavovať život, rovnako sa začínal s citom presvetľovať aj obraz. Samozrejme, s nástrahami, ktoré prinášal.
Máté Tóth Widamon dokázal progresívne vystupňovať dielo a vybudovať ho až po záverečnú katarznú scénu tak, aby sedelo narácii a atmosfére, do posledného najmenšieho detailu. Aj preto je Eden neuveriteľný filmársky zážitok – typický, vzácny festivalový film, ktorý vo veľkých kinách nikdy nenájdete.
„Predstavte si, že sa jedného dňa zobudíte, prichystáte sa do práce, cestujete autobusom, zrazu padnete na kolená od bolesti, ktorá vám stláča hrudník. Dostanete hyperventiláciu a spadnete pri tom na starú dámu. A ďalej už neviete nič, zrazu sa ocitnete na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde s vami experimentujú lekári,“ rozpráva svoj príbeh Éva psychiatrovi. A predstavte si, že tento jej príbeh, ktorý metaforicky nakrútila maďarská režisérka Ágnes Kocsis, aby nám všetkým odkázala, že zabúdame na to elementárne človečenstvo, ktoré by predsa malo byť v nás a tragicky sa vzďaľujeme ľudskosti, by sme nemali možnosť vidieť, nebyť Febiofestu. Respektíve, toho, čo z neho v oklieštenej podobe ostalo…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Febiofest
