„Karol nepotrebuje súd, potrebuje pochopenie a odpustenie. Je to pre mňa najsilnejšia veta z celého muzikálu Na srdci mi hraj!. Dokonca by som povedal, že najsilnejšia zo všetkých dramatických diel, ktoré v 21. storočí vznikli,“ hovorí pre náš portál herec Dušan Cinkota, ktorý v divácky úspešnom muzikáli stvárňuje Karola Duchoňa v Očistci.
Keď Vás oslovili tvorcovia muzikálu Na srdci mi hraj! na spoluprácu, ako ste reagovali? Bola Vám blízka tvorba Karola Duchoňa? Reagovali ste na prvú, že do toho chcete ísť?
Zaujímavé na tejto ponuke bolo to, že nebol pripravený konkrétny scenár. Najprv dával režisér Karol Vosátko dokopy tím a zatiaľ ani nehovoril podrobnosti. Nevyjadril sa k čomu, len chcel ľudí, ktorí budú spolu harmonizovať pri diele, ktoré by mohlo fungovať. S touto víziou sme všetci súhlasili a až potom nám Karol prezradil, o čo ide. Kreoval dielo počas toho, ako s nami robil rozhovory. Neskôr sa aj priznal, že počas toho, ako sa s nami rozprával, vznikalo postupne dielo.
Takže niektoré postavy aj šil na mieru hercom…
Trošku aj áno, spájal si jednotlivých hercov s konkrétnymi postavami a prispôsoboval scenár. Dôležité bolo preňho to, aby to na javisku spolu hralo. Chcel všetkých poznať, spevákov spoznával dlhšie a celé dielo nebolo šité horúcou ihlou, ako sa to zvykne dnes robiť. Spolu to rástlo, kým sa to na javisko dostalo. A myslím, že sa aj podarilo kvalitné dielo, z ktorého máme radosť.
A diváci tiež. Poďme k samotnému dielu o Duchoňovi. Už o ňom vzniklo viacero muzikálov, no nedá sa povedať, že sú výpovedné a myšlienkovo hodnotné. Ak sa zdôrazňuje biografická línia, vždy sa to zvrtne na jedinú ústrednú myšlienku, zomrel mladý a pil veľa alkoholu. Ďalšie sa menia len na pesničkové estrády. V prípade Na srdci mi hraj! však tvorcovia prinášajú iné posolstvo. Myslíte si, že aj preto má úspech? Aj preto naň tak pozitívne diváci reagujú?
Určite je iné posolstvo nášho diela ako je bežná komercia a preto si to aj vážime. Je otázne, či to cítim tak len ja, alebo to cíti všeobecne každý. Dielo má schopnosť dotýkať sa nielen sŕdc, ale aj mozgov mnohých ľudí, ktorí by možno ani netušili, že sa ich niečo také dotkne. Hlavne, keď sa hovorí o odpustení. Pre mňa osobne je doménou diela záverečná scéna. Sme všetci zvyknutí veľmi rýchlo súdiť a už za života súdime ľudí. A až po smrti odpúšťame. Pýtam sa, prečo až po smrti človeku dokážeme odpustiť? Prečo nedokážeme odpustiť ešte kým je človek živý? Prečo sa nedokážeme povzniesť nad isté veci, veď pýtam sa aj ja – kto je bez viny? A v tejto myšlienke vidím paralelu aj v mojom živote, preto sa mi niektoré veci hrajú o to ťažšie, ale o to sú autentickejšie a viac od srdca. O to je vzácnejšie naše divadlo, ktoré je tretie o Duchoňovi. Síce sme doň išli s malou dušičkou, ani sa nedali žiadne veľké peniaze do reklamy a hovorili sme si, uvidíme, ako si to ľudia medzi sebou budú posúvať.
Výsledok je ohromujúci, ľudia reagujú nielen počas predstavení, ale aj po nich. Každé predstavenie je vypredané, odkaz je pozitívny, pretože dielo je hlboké, výpovedné, formálne netradične spracované…
Reakcie ľudí sú skvelé. Dokonca v publiku sme mali aj manželky Karola Duchoňa aj dcéru a vyhodnotili to veľmi dobre, takže sme boli šťastní na oboch stranách.
Vy stvárňujete Karola Duchoňa v Očistci a poviete tam jednu kľúčovú vetu, ktorá mňa osobne veľmi zasiahla: Vďaka hudbe sa aspoň na chvíľu stávate lepším človekom…
Vďaka hudbe, ale myslím si, že vďaka akémukoľvek umeniu sa stávate lepším človekom. Alebo dokonca možno povedať aj to, že vďaka akejkoľvek peknej myšlienke sa stávate lepším človekom.
Ostaňme pri hudbe, ktoré sú schodmi do neba. Napríklad, také výtvarné umenie, nemusí človeka zasiahnuť ihneď, aspoň nie všetky diela. No ak máme hovoriť o Duchoňovi, je prirodzené, že práve on túto vetu vyslovil a Vy ju v muzikáli hovoríte. Predniesli ste tú myšlienku veľmi sugestívne, mnohé ďalšie tiež. A k tomu smeruje aj ďalšia otázka – je zjavné, že na scenári sa podieľali ľudia, ktorí priamo poznali Karola Duchoňa, lebo tam odznie veľa myšlienok, ktoré priamo vyslovujete a tiež reálnych životných situácií. Zamýšľali ste sa nad týmito výrokmi?
Veľa sme sa zamýšľali a Karol to nenapísal ľahko. Často sa tam nemáme čoho chytiť. Niektoré vety vychádzajú len „tak z brucha“ alebo z istého momentu, ktorý on ako autor cítil a my na javisku sme mali problém dostať sa k tým pocitom. Nakoniec sa nám to však spoločne podarilo nájsť. Celé dielo je komplikovane napísané, ako život sám. Ani ten nie je jednoduchý a nie vždy všetko ide ľahko, ani podľa nejakých pravidiel, vždy sa v ňom niečo vymkne spod kontroly. Presne tak je napísaný scenár, z ktorého vyplýval problém s naskúšaním. Kým sa predstavenie neobohralo, často sa nám to plietlo, nemali sme istotu v jednotlivých scénach, takže v začiatkoch to nebolo vôbec jednoduché. No keď sa to už usadilo a zvykli sme si, zrazu je to automatické. Nestane sa nám, že preskočíme scénu. Presne také, aké je komplikované aj toto dielo, sú aj komplikované naše životy. Umelcov obzvlášť.
Divadelný muzikál je formálne netradične vystavaný. Vy ste v Očistci, pán Gyimesi a Karol Csino spievajú piesne, takže na scéne sa odohráva niekoľko plánov. Hľadíte ako Duchoň teda retrospektívne na svoj život. Ani toto nebolo jasné pred skúšaním diela?
Režisér túto formu definitívne uzavrel až na skúškach, stále uvažoval, ako to vytvoriť. Pýtal som sa ho, prečo ma do tej role volá, keď si nemôžem piesne Duchoňa spievať sám. Rozmýšľal nad dramaturgiou, tvrdil nám, že má niekoľko variant predstavenia. Teda, aspoň nám to tvrdil (úsmev). No finálnu dramaturgiu sme prijali všetci, lebo ešte aj na záverečných čítačkách sa zdalo, že zvažuje, ktorú variantu zvoliť. No sme profesionáli, takže sme to akceptovali.
Napokon, ten nápad vystavať to práve týmto spôsobom je výborný, nie?
Určite áno, v rámci tejto dramaturgie a stavby je nezmysel, aby som zároveň spieval. Ťažko by som asi prebehoval z Očistca a zrazu spieval. Musel by to pán režisér prepísať a bola by to škoda meniť, lebo je to veľmi dobre napísané. Bolo jasné, že jeden Duchoň musí byť mŕtvy a jeden živý. O tom som ani nezapochyboval, či je to dobre alebo nie. Prijali sme to, do premiéry s veľkou radosťou a na druhej strane, až tak sa na tom veľmi nenarobíme, ako napríklad v muzikáli, kde treba zároveň podať dramatický výkon, spevácky a tanečný.
Na jednej strane máte kvantá textu, a na druhej, dielo musí mať dynamiku, aby to „odsypávalo“ v správnom tempe. Bolo náročné dostať sa do toho?
Nikdy nevnímam kvantá textu ako prekážku. Ani v Hamletovi som ich nevnímal, a ten musel byť zoškrtaný, no ja by som pokojne prijal aj viac. Dôležité však bolo, aby sme z tejto hry dosiahli soirée, aby to bolo vyvážené predstavenie a nie uvádzacie scénky pre pesničky alebo pesničky, ktoré vystriedajú na chvíľku činohru. To bolo najťažšie pre celý tím. Karol preto dával veľký dôraz na skladbu tímu, aby sa nestalo, že bude mať dielo prepadliská. Chcel, aby to išlo hladko, aby sa to jemne striedalo a hneď sme ľudí dostali k hovorenému slovu z pesničiek. Zámer nebol, aby sa ľudia zabávali alebo vnímali koncert, ale počúvali dôležité myšlienky. Iste, aj pesničky sú rovnako dôležité. No toto sa dá predniesť v rovnováhe z javiska len s obrovskou pokorou. Ak by jeden trčal alebo mal iný názor, tak to doslova kričí a nikdy by sme takú rovnováhu nedosiahli. Možno málokto si to uvedomuje, ale to je to, čo robí divadlo ozajstným divadlom. Sme šťastní, že sa nám to takto podarilo.
V množstve myšlienok, ktoré poviete, ale aj v ďalších scénach, je zjavné, že scenár bol napísaný v spolupráci s ľuďmi, ktorí osobne poznali Duchoňa. Sú to veľmi autentické situácie, je cítiť, že sú pravdivé. Viete, ako sa tam jednotlivé momenty zo života Karola Duchoňa dostali?
Áno, boli to mnohí spoluautori, ktorí osobne poznali Karola Duchoňa. Bolo to veľmi veľa ľudí, ktorí rozprávali príbehy a postupne sa zbierali. Bolo veľmi dôležité počúvať ich srdcom. Určite tie príbehy neboli všetky pozitívne. Každý, kto má hýrivý život, čo môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti, nenarobíme si len priateľov v živote. No nerobíme si nepriateľov len preto, že by sme ich chceli vyvolávať, naopak. Niektorí nezvládnu našu oduševnenosť, energiu a chuť žiť. Niekto vám už závidí aj to, že chcete žiť, že sa vám darí, a pritom, človek zažíva aj neúspechy. Tak ako ja, tak aj Karol Duchoň, no dokázali sme cez ne prechádzať, prekonali sme ich, a len pre ľudí. A to je to najdôležitejšie v prípade Karola Duchoňa – on žil pre ľudí. Je to taký kolobeh – žijete pre ľudí a oni sami vás zničia. Je to veľký paradox tohto života, ale čím viac ľuďom dávate, tým viac vás to likviduje. A toto samozničujúce perpetuum mobile, ktoré existuje v životoch ľudí, je fenomén, s ktorým nevieme nič urobiť. A budeme stále hľadať spôsob, ako to zvládnuť, ale nikto to nikdy nedokázal. Vieme to viac alebo menej ovplyvniť, vieme sa s tým pohrať, dnes už na to sú programy, ako ostať abstinujúcim alkoholikom, narkomanom a neviem ešte čím, ale vždy si nepriznáme, že s tým nič nevieme robiť. Už v tom názve je to – už si len abstinujúci. Čo to znamená? Zahynul si zaživa? Nesúhlasím s tým. Ani Karol Duchoň s tým nesúhlasil. Karol sa upil, ja som sa s tým nejako vyrovnal, ale prestal som s tým. Mám iné krásne drogy a to je divadlo, ľudia. No budem ich sledovať pozornejšie, aby ma to opäť nezničilo, lebo dávať všetku energiu, to je najväčšia droga a potom čakať, že sa vám vráti. Keď sa však nevracia, je to likvidujúce.
Je práve z tohto pohľadu, ktorý ste vysvetlili, predstavenie osobnejšie?
Je veľmi osobné. Všetko to hovorím zvnútra. Nemám rád to slovo, že to preciťujem, lebo je to klišé.
Prečo nie? Napokon, všetky úlohy, ktoré hráte, musíte precítiť, veď ste herec, na tom slove nie je nič klišé, no zrejme toto dielo vnímate predsa len citlivejšie, však?
Duchoňa preciťujem ako komplexne celé dielo. Žijem to s ním, žijem ten problém, možno sa vraciam v čase, a možno som v Očistci a trošku sa pozerám dole na svoj život a nie všetko sa mi páčilo, čo som zažil vo svojom živote. Ale musím sa cez to preniesť. V tom momente musí byť pre mňa najdôležitejších tých 500 ľudí v hľadisku, pre ktorých predstavenie hrám. A to sú presne vety, ktoré sa v diele opakujú a hovorím ich za seba a za Karola zároveň. Úžasné na konci je: Karol nepotrebuje súd, potrebuje pochopenie a odpustenie. Je to pre mňa najsilnejšia veta z celého muzikálu Na srdci mi hraj!. Dokonca by som povedal, že najsilnejšia zo všetkých dramatických diel, ktoré v 21. storočí vznikli.
V novom tisícročí je veľkým trendom prezrádzať alebo prichádzať o tajomstvá, čo je veľká tragédia. Liezť nielen umelcom, ale každému do kuchyne, vedieť o každom všetko. Pýtam sa, načo je to komu dobré? Len nímandi potrebujú vedieť všetko preto, aby mali pocit, že vládnu času. Nie je to tak. Je to škodlivé. Je to rakovina tejto doby. Musíme mať tajomstvá a musíme si vážiť tajomstvá druhých tak, ako si vážime tie svoje. Samozrejme, nie, ak sa nimi zakrýva zlo. Zlo treba odhaľovať a kynožiť, bojovať proti nemu. Kedy bol ktorý umelec zlý? V ktorej dobe? Veď to ani nemôže byť pravda.
Máte za sebou mnoho repríz, dielo sa vždy formuje, zlepšuje. Viete, ktorú reprízu už máte za sebou?
Nie, ja to nepočítam, na to sú predsa ekonómovia (úsmev). Netuším to ani približne a ani to nechcem vedieť. Ja ani neviem, koľko mám rokov niekedy. Prisahám, že čas nepočítam. Niekoľko rokov žijem tak, že presviedčam ľudí, aby nehovorili, že čas beží rýchlo. Mám jeden život, každý deň je len môj, mám tento život a iný už nedostanem. Chcem si užiť každý deň, či je dobrý, či zlý. Život nám nesmie ubehnúť pomedzi prsty a začne sa to tým, že prestaneme hovoriť, že život ide rýchlo.
Takže nemusíte hovoriť číslo, skôr pocit z premiéry a dnes, keď máte za sebou x repríz. Ako dozrieva predstavenie po mesiacoch?
Každé predstavenie u mňa žije a každé jedno je iné. Keď si odmyslíme, že čas je istá veličina, tak žijeme. A každé jedno predstavenie má svoj samostatný život v sebe. Predstavenia sa líšia skladbou ľudí, ktorí prídu. Nikdy neviem kto príde do hľadiska. Niekedy sa ľudia chcú viac baviť, niekedy je publikum trošku tichšie, sú starší a spomínajú, mladí reagujú živo na to, čo im povieme, niektorí Karola Duchoňa poznali, iní nie.
Ako ste Vy spoznali hudbu Karola Duchoňa a kedy? Dnes zažíva veľký revival, poznajú ho aj mladí ľudia, čo je zvláštny, ale pochopiteľný fenomén…
Akúkoľvek hudbu vnímam srdcom. Keď sa ma aj pýtajú, akú hudbu počúvam, poviem, dobrú. Neviem povedať, prečo. Nie je matematicky spravená a prečo je dobrá, vedia len samotní tvorcovia.
Neviem, či je toto správny argument, ktorý viem akceptovať. Aj Bachova hudba je matematicky nepriestrelná a je geniálna.
A preto vôbec všetka hudba od Bacha nie je dobrá. Môžete povedať, že komplet všetka tvorba od Bacha je dobrá?
Jasné!
Ani komplet Shakespeare nie je dobrý! Sú diela horšie a lepšie.
To si netrúfam povedať, ale označte jednu zlú skladbu od Bacha…
(ticho)… Aj by som Vám ju ukázal, ale noty mám doma. Hrával som Bacha na klavíri, aj Chopina, a mám tie noty stále doma. Ale určite nie všetka tvorba Bacha je dobrá. Ani celý život Karola Duchoňa nebol dobrý. Tak, ako jeho život nebol dobrý, nebola dobrá ani celá Bachova hudba. Sú skladby, ktoré sú hrozné.
(smiech) Navrhujem nechať dišputu o Bachovi. Ako ste sa teda dostali k Duchoňovým piesňam?
Cítil som ako spieva. Spieval jednoducho, od srdca, bránicou, potom som sa dozvedel, že dokonca ani nepoznal noty a odmietal diskutovať o pesničkách s muzikantmi. Spieval, ako mu bolo dané od Boha a tým oslovoval ľudí. Tým, že minul všetku svoju energiu pre ľudí, preto zomrel. Ťažko to nazvať, že to bol osud, ale nebolo mu dané, aby spieval 50 rokov ako iným spevákom. Spieval to obdobie, ako mal, možno keby spieval ďalej, už by to nebolo také dobré a ľudia by naňho už tak krásne nespomínali. Ja neviem.
To je zaujímavá myšlienka, čo ste povedali, napokon, je aj súčasťou predstavenia. Duchoň reprezentoval istý žáner, no začínali sa objavovať popové a rockové kapely, ktoré ho vytláčali. Bol to úplne iný štýl spievania…
A teraz, po čase, naňho spomíname len vo vrcholovej ére, čo je úplne super! Stále však hovorím jedno: keby sme aj za života v človeku dokázali vidieť tie špičky dobra, a nie tie momenty, kedy klesol.
Čo myslíte, prečo sme my Slováci takí neprajní?
To nie sme len my, to platí na celom svete.
Myslím si, že u nás to platí podstatne viac, máme to jednoducho v sebe. A potom, keď človek umrie, zrazu sa búšime do pŕs a voláme, že to bol fantastický spevák!
Jeden môj kamarát historik povedal, že žijeme v omnoho väčšom klame, ako skutočným životom. Je to možno aj tým, že sme žili za železnou oponou a boli sme kŕmení klamom a nie drastickosťou života, lebo povedzme si, život nie je ľahký, ani nikdy nebol. Bolo nám vtĺkané do hlavy, že život môže byť ľahký, ak bude rovnoprávna spoločnosť. Väčšina to prijala, ale čo tá utláčaná menšina? Tí progresívnejší, múdrejší, podnikavejší, ktorých systém okradol. Čo tí, ktorí boli zavraždení? Ťažko povedať, čo je dobré a čo zlé. Každý človek má v živote veľa pozitívnych momentov a ja túžim, aby sme sa ich držali. A keby sme trošku privreli oči nad tým, keď niekto klesne a pomohli mu. A nie ešte išli doňho kopnúť. Takí sme ľudia, je to prirodzené. Vždy sa bojím, keď robíme životopisné dielo. Bude sa tá osoba glorifikovať alebo nastanú výčitky? V prípade tohto muzikálu sa podarilo dosiahnuť zlatú strednú cestu. Je to napísané ľudsky a zároveň je to ľudsky podané.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná fotografia: archív Dušana Cinkotu, fotografie z predstavenia: Daša Šimeková
