Skladateľka a klaviristka Ľubica Čekovská v úpravách piesní, ktoré kedysi preslávil Karol Duchoň, dala priestor štyrom spevákom.
Karol Duchoň bol fenomén, aký možno nezažijeme už dlhé desaťročia, ak vôbec príde na našu scénu ešte niekto, kto by sa mu mohol talentom, energiou, chuťou spievať a prirodzenou muzikalitou čo i len priblížil. V súčasnosti zažíva druhú vlnu popularity. Je zvláštne, ako sa my ľudia staviame k vzácnym, jedinečným umelcom, počas ich života. Otočiť sa im chrbtom, nie je problém. Keď však už nie sú medzi nami, zrazu ich oslavujeme ako tie najjasnejšie hviezdy na nebi, aké kedy Slovensko malo, respektíve Československo. Aj v tomto prípade platí, ľudia sú nepoučiteľní.
Autorka Andrea Kozáková, na základe ktorej námetu vznikol úspešný muzikál Na srdci mi hraj! vložila réžiu tohto muzikálu do rúk Karolovi Vosátkovi. Vznikol tak nový pohľad na jeho život a kariéru. Je to tím ľudí, protagonistov, ktorí ukazujú Karola Duchoňa nielen ako výnimočného speváka, ale najmä ako človeka – dobráka od kosti, s obrovskou chuťou žiť a tvoriť, ale i s jeho chybami. Nie je to bezmyšlienková diskotéka, ale psychologický rozbor človeka, ktorý vám je sympatický svojou ľudskosťou a hĺbkou. A ľudia zjavne nechcú v divadlách niečo lacné – príbeh zameraný na to, čo ho zničilo, ale práve na to, čím vynikal nielen ako spevák, ale i ako človek. Doposiaľ muzikál (hoci toto žánrové zaradenie v prípade tohto diela vôbec nie je presné) vypredal všetky predstavenia, nielen v Bratislave, ale i rôznych mestách na Slovensku, dokonca i vo Východnej. Ľudia chcú počuť aj dnes Duchoňove pesničky – vo výnimočnej interpretácii Martina Gyimesiho s alternáciou Karola Csina, ale tiež chcú spoznať v divadle, aký bol človek (herecky brilantný, presvedčivý Dušan Cinkota).
Bol to skvelý impulz pre festival Symfónia umenia, ktorého riaditeľkou je Andrea Kozáková, aby sa toto dielo dostalo na veľké pódium, alebo aspoň jeho „derivácia“. Symfonický koncert, ktorý sa konal 3.9.2023 na námestí pred Pradiarňou 1900, prilákal viac ľudí ako ktorékoľvek iné podujatie. Duchoň skrátka funguje neustále, mnohí muzikál Na Srdci mi hraj! videli aj niekoľkokrát, preto 1 600 ľudí, ktorí o toto podujatie prejavili záujem, šli na istotu. Hlavnými pútačmi boli spomínaní speváci – Martin Gyimesi a Karol Csino. Do partie boli prizvaní tenorista z Košíc Titusz Tóbisz a český barytonista Jiří Rajniš. Zvláštne obsadenie – o Gyimesim vieme, že s Duchoňovými piesňami, výrazom, technikou, posadením hlasu, temperamentom a energiou, je doslova zrastený. Ešte nikto sa nikdy tak nepriblížil k Duchoňovi tak, ako on. Pokusov bolo teda dosť, ale buď sa dostali speváci do afektu a silili svoj hlas (čo Duchoň nikdy nerobil, práve svojím mohutným fondom a ľahkosťou prejavu bol známy) alebo sa pokúsili suplovať farbu a veľký objem Duchoňa operným hlasom. Jedno i druhé je viac-menej estetická a zvuková katastrofa. Zato Práve Martin Gyimesi má v oblasti crossoveru bohaté skúsenosti a nikdy nemal problém, napriek tomu, že je operný spevák, zbaviť sa tých „nánosov“ opernej techniky a prejsť do civilného spievania. Či už v rockových alebo popových pesničkách. Rovnako tak Titusz Tóbis má mohutný volumen, charakteristickú farbu, vyniká čistými výškami, objemným hlasom, ktorému vie dať dramatický alebo lyrický výraz, no presne vie, ako používať hlas v tomto žánri. Napokon, začínal v metalovej skupine, takže nie je to spevák, ktorému sú žánre modernej populárnej hudby cudzie. Karol Csino tiež dokázal uchopiť Duchoňa, a prekvapivé je, že nepotreboval imitovať samotného speváka, dokonca ani kolegu Gyimesiho, naopak. To, že do vokálneho prejavu vložil svoj vlastný pohľad, piesne obohatilo. Otázka však vznikala – pri pohľade na nesúrodé kvarteto, ako so spevom naloží Jiří Rajniš, ktorý sa v posledných rokoch koncentroval buď na piesňový repertoár klasickej hudby alebo operný. A výsledok bol pomerne prekvapivý…
Aranžmánov sa zhostila skladateľka Ľubica Čekovská, ktorá už neraz dokázala svoju invenciu v úlohe aranžérky. To, čo na pohľad vyzerá ako jednoduchý proces, je v skutočnosti mravenčia práca, ale zároveň kreativita, ktorou zase (povedzme si úprimne) nedisponuje každý tvorca. Na jednej strane potrebujete mať rešpekt k dielu, na druhej musíte k zvuku pristúpiť tak, aby ste využili celý, zvukovo i farebne bohatý aparát symfonického orchestra. A samozrejme, kvarteto spevákov. Ľubica Čekovská už počas vlaňajšieho ročníka, kedy aranžovala piesne Elánu, dokázala, že tejto práci rozumie. V každej jednej pesničke ste cítili, že k nej pristupuje s rešpektom, ale zároveň odvahou – snahou ozvláštniť zvuk a tvár pôvodných piesní. Je absolventkou „starej, poctivej“ školy, kedy sa na tieto úpravy ešte nepoužívali programy – stroje, ktoré v súčasnosti tak masívne vytláčajú ľudský faktor. A to nielen v umení (čo je asi najväčšia tragédia), ale postupne i v ďalších odboroch. Ľudské hodnoty si prestávame ceniť, namiesto nich vyhľadávame komfortnejšiu, jednoduchšiu a rýchlejšiu cestu, no akosi zabúdame, že týmto zjednodušeným, expresne rýchlym procesom, mierime k neakceptovateľnej uniformite. Práve preto je aranžérska práca, ktorá vlastne istým spôsobom predstavuje tvorbu novej skladby, taká dôležitá. A teda máme na mysli tú, pod ktorú sa fyzicky podpisuje ľudská bytosť, nie umelá inteligencia.
Úvodom koncertu organizátori vzdali úctu nedávno zosnulému Vašovi Patejdlovi, piesňou Voda, interpretovala ju speváčka Andrea Zimányiová. Jej jazzovo ladené frázovanie a postupná gradácia piesne dodali tomuto hitu novú tvár, vždy však s rešpektom k originálu. Samozrejme, rytmická sekcia v orchestri, ktorú tvorili hráči orchestra Gustava Broma, spravila v celkom vyznení svoje. Rovnako aj počas celého koncertu, akokoľvek môže znieť plno a šťavnato orchestrálny zvuk, nikdy to v populárnej hudbe nebude natoľko plnokrvné a živelné, ako keď rytmiku podporia ďalšie nástroje a najmä hráči zvyknutí na iný druh repertoáru.
Ústredný inštrumentálny motív piesne Mám ťa rád otvoril piesne venované Karolovi Duchoňovi, moderátorom večera bol skvelý Roman Bomboš. Privítal na pódiu štvoricu spevákov – Martina Gyimesiho, Karola Csina, Titusza Tóbisza a Jiřího Rajniša. Už úvodný viachlas potvrdil, že Ľubica Čekovská vo vokáloch využila všetky farby a dispozície spevákov a úpravy piesní nepripravila len štandardne pre orchester, ale využila najmä prítomnosť kvarteta silných hlasov. V prípade Titusza Tóbisza využila čo najviac tenorových výšok, ktoré vedel spevák zaspievať mocne, dostatočne objemne, na to, aby nezanikol. Pomohol mu v tom aj operný tón, ktorý vyznel vkusne, esteticky a najmä – ihneď ste v ňom rozpoznali tenoristu. Má charakteristickú farbu a spôsob práce s výrazom. Na druhom krídle speváckeho kvarteta sa vynímal Jiří Rajniš, ktorý má na konte účinkovanie v La Scale. Človek by povedal, že sa po taktomto divadle naučí disciplíne, no bolo cítiť, že nie je dostatočne dôsledne pripravený. Alebo inak povedané, na to, aby ste sa vžili do Duchoňových piesní a poetických textov, potrebujete dostatok času. A ten Rajniš zjavne nemal. Ešteže existuje partitúra, všakže. Nikto však nevezme Rajnišovi jeho prirodzene peknú, zamatovú farbu, barytón, ktorý sa v spodných partoch dokázal v hlasoch nádherne vynímať. Ako jediný Čech mal pomerne veľkú nevýhodu, každú jednu nuansu v texte počujete. A že sú to texty pekelne náročné, to vieme. Ťažké texty básnického charakteru, sa jednoducho nedajú naučiť na prvú dobu. A loviť ich v notách zrejme tiež nepridá na sebaistote spevu. A navyše, teraz som si uvedomila, že napríklad slovo „dievčatá“ s českým akcentom vôbec nie je sexi. Práve naopak, vyznie dosť komicky.
Tento anti-sexi element v strede kvarteta vyvážil Martin Gyimesi. Je zjavne miláčikom publika a navyše, mnohí z hľadiska už videli muzikál Na srdci mi hraj! Ako náhle sa Gyimesi ozval, v publiku to priam zajasalo. Mal sebaistý prejav, úsmev na tvári, tak to majú ľudia radi! Najmä keď ich je v hľadisku 1 600 a všetkých spája jedno spoločné: majú radi a poznajú piesne, ktoré kedysi spieval Karol Duchoň. Práve Gyimesi sa mu dokázal priblížiť najviac. Tónom, frázovaním, dikciou, prejavom a samozrejme, úsmevom. Nesporne on aj Karol Csino majú veľkú výhodu, že v muzikáli účinkujú, takže piesne mali zažité viac ako druhá dvojica spevákov. Priznám sa, muzikál o Duchoňovi som videla práve na prvej premiére s Martinom Gyimesim, no Karol Csino prekvapil tiež. Je zjavné, prečo režisér a tvorkyňa námetu vybrali do úlohy nášho najväčšieho československého speváka práve túto alternujúcu dvojicu spevákov.
K orchestru pod taktovkou Vlada Valoviča sa pridala skladateľka Ľubica Čekovská, ktorá hrala na klavíri. Trošku rytmicky nestabilný úvod hneď ukázal, ako pristupovala k úpravám skladieb a čo nové do nich priniesla. Vokály sústredila na štvoricu, namiesto klasických back vokálov sme počuli práve plnosť melódií v podaní kvarteta spevákov, pričom ústrednú melodickú linku rozumne rozčlenila medzi sólistov, no vždy so zaangažovaním ostatných spevákov. Boli to krásne harmónie, len nie vždy s presnými nástupmi. Neistý úvod v podaní Jiříjho Rajniša s dofarbovanými spodnými tónmi a nejasnou artikuláciou suploval sebaistým prejavom Martin Gyimesi, s krásnym, veľkým, znelým refrénom, dobrým zmyslom pre gradáciu a tón oprostený od operného vibráta a techniky. Presne takýto prejav očakávame pri Duchoňových pesničkách. Čekovská často v motívoch nechávala znieť aj plechové dychové nástroje, takže to nebolo tuctové aranžmán s dlhými tónmi sláčikov.
Nie celkom šťastnou voľbou zo strany dirigenta sa ukazovalo spomalenie tempa v niektorých piesňach. Nič proti predstavám dirigenta Valoviča, no mnohé tieto spomalenia boli na úkor celistvosti a charakteru piesní. Či už úvodná Zem pamätá, Na srdci mi hraj alebo Pieseň o decembri, jednoducho, stratili ťah, aj keď, na druhej strane, speváci mali viac priestoru na vyspievanie dlhých tónov, viac času mali na vyhratie aj spevne tvarované medzihry na dychových nástrojoch.
Najzaujímavejšie na aranžmánoch bolo delenie melódie medzi štvoricu spevákov. Skladateľka ich nespravila jednoducho, na prvý plán, no dokázala občas trojicu nechať v ústraní, len vo vokáloch v mezzoforte, melódiu vyspieval jeden sólista, následne líniu plynulo nadeliť ďalšiemu a pri gradácii využila ich rôznofarebný potenciál, aby zazneli spoločne vo veľkých, plnokrvných tónoch. A samozrejme, zaujímavé bolo sledovať, ako kto dokáže stvárniť texty. Pamätné momenty boli, keď Titusz Tóbisz spieval „keď do úška mi tíško hráš“ – to sú presne momenty, kedy viete, že interpret nad textom a jeho stvárnením aj premýšľa, nespieva len noty. Rovnako ako vo výškach refrénu – „na srdci čo hrávalo prím“ Tóbiszov tenor bolo počuť najviac. Jednoducho vie, ako tón nechať zaznieť bez toho, aby zbytočne a umelo silil hlasivky.
Napokon prišlo aj na piesne, ktoré si zanechali svoj temperament a tempo. Napríklad Hrám, otvoril Martin Gyimesi, ďalšiu strofu prebral Titusz Tóbis, následne Karol Csino a poslednú pred rezkou zmenou tempa Jiří Rajniš. Konečne sa predstavili aj ako sólisti a keď hudba nabrala svižné tempo, aj diváci to ocenili potleskom. Presne túto energiu sme potrebovali z pódia zažiť. Obdobne bola aranžovaná aj pieseň Cítim – postupne sa sólisti predstavovali sólo, aby sa v refréne spojili vo viachlas. Táto pieseň (aspoň podľa mňa) patrí medzi najnáročnejšie a preverí poriadne každého speváka (vo viachlase veru aj preverila). Duchoň mal výhodu, že nikdy nebol otrokom rytmu, melodickú zložku a text absolútne podriaďoval rytmu, kým v podaní spevákov sa tento moment, najviac, vo viachlasných pasážach (nad ktorými sa intenzitou a výškou skvel opäť Titusz Tóbisz), túto neopakovateľnú voľnosť vo frázovaní, nepodarilo dosiahnuť. Najviac sa k nej v sólo speve priblížil Martin Gyimesi. A z orchestra je potrebné vyzdvihnúť aj trúbkové sólo, ktoré nezaznelo len v medzihre, ale i na záver – aj s improvizovanou pasážou.
A prišlo aj na nerozpoznateľný text – keďže Ľubica Čekovská využila v introdukcii krásnu, voľnoštýlovú melódiu, Smútok krásnych dievčat sme v podaní Jiřího Rajniša ani nie veľmi spoznali. To viete, keď interpret operne zafarbí a nie čisto artikuluje text „Chcem ísť priamo tam, Kde smútok krásnym dievčatám, Odvial z tváre smiech…“ stratíte sa vo vesmíre (stratíte sa aj bez češtiny a barytónu). Ešteže refrén rozpumpovali všetci štyria, je to jeden z najväčších hitov Duchoňa, napokon tak, ako všetky piesne, ktoré v tento večer spievali.
Iste, cieľom nebolo napodobniť Karola Duchoňa, každý z týchto spevákov je osobnosť, no práve tieto piesne, ktoré sú ťažké, preverili, či dokážu spievať aj iný žáner. Nie každý to totiž vie – kým napríklad Martin Gyimesi má dostatok skúseností a vždy presvedčil, rovnako aj Titusz Tóbisz sa vedel adaptovať na iný žáner, zužitkovať to najlepšie z opery, no hlavne v rýchlejších piesňach sa v ňom zjavne ozvala duša rockera, lyrickejším prejavom dojal Karol Csino (no ukázal sa ako intonačne spoľahlivý), najmenej bolo cítiť v kvartete Jiřího Rajniša. Tak či onak, bol to mimoriadny koncert, ktorý si zasluhoval pozornosť. Už len preto, že samotný Duchoň si ju z našej strany rozhodne, aj po rokoch, zasluhuje.
Zuzana Vachová
Foto: Symfónia umenia
