Na otázky rodových stereotypov či rodinných rolí a konštelácií sa dnes neodpovedá ľahko. V spoločnosti často a nahlas znejú jednoznačné postoje a názory, tie však málokedy ponúkajú riešenie tej či onej dilemy tykajúcej sa postavenia žien, homosexuálov, transrodových ľudí a ďalších skupín. Gruzínsko-švajčiarska režisérska osobnosť Elene Naveriani sa pokúsila s využitím drámy, irónie a štipky magického realizmu vyrozprávať svoj názor na “tradičný” život dedinských žien. Vôbec to pritom nie je názor vnucujúci a neústupčivý. Naveriani vie, že jednoduchá odpoveď skrátka neexistuje.
Synopsa filmu Drozd v černičí: Etero má 48 rokov a žije sama na gruzínskom vidieku. Nikdy sa nevydala, dokonca nemala ani žiadny vzťah. Miestni ju poznajú ako predavačku drogérie a z času na čas sa Etero stane predmetom ich klebiet. Žena však vedie pokojný život a o jeho spôsobe je, zdá sa, celkom presvedčená. Nič by na ňom nemenila. Teda až do momentu, keď sa zblíži s Murmanom.
Snímka odvážne zobrazuje intímny vzťah ľudí, ktorí prežívajú rodiacu sa zraniteľnú lásku vo veku, kedy už ich rovesníci majú tieto zážitky dávno za sebou. Pritom Etero a Murman typologicky nezapadajú ani do kategórie filmom bežne zobrazovanej a štandardizovanej telesnej krásy. Snaha prekonať tieto konkrétne stereotypy vo filmovom umení je jednoznačne vítaná a potrebná. Predsa vždy je správny čas na to, aby sme si uvedomili, že príťažlivosť a náklonnosť sa môžu zrodiť kedykoľvek a medzi rôznymi ľuďmi. Je osviežujúce, že existujú tvorcovia či tvorkyne, ktorí sa neboja vyzdvihovať bežnú ľudskú krásu a robiť ju zaujímavou, miesto toho, aby dokonalosť neustále sťahovali na úroveň štandardu, aký nemožno dosiahnuť. Nie je jednoduché vyrozprávať príbeh o láske s hereckými predstaviteľmi, ktorí v obecenstve nevzbudia okamžite jednoduché a prirodzené sympatie. Pre filmárov je to risk, no dáva im to aj nové možnosti.
Vo filme Drozd v černičí sledujeme hrdinku, ktorá už má značnú časť svojho životného príbehu za sebou, má minulosť, ktorá ju formovala, vyvinutý životný štýl a svetonázor, no stojí pred ňou tiež otázka: čo bude ďalej?
Elene Naveriani svojim filmom približuje skupinku ľudí, ktorých dedina nepekne nazýva starými dievkami a mládencami. Nikto sa v skutočnosti nikdy nedozvie, čo je za ich osamelým životom, prečo sa rozhodli žiť sami, či sa vôbec museli pre takýto život rozhodovať, alebo im je sloboda skrátka prirodzená a nepotrebujú ju pred sebou a ostatnými nijako hájiť. A možno im v rozlete zabránilo okolie.
Film Drozd v černičí toto životné solitérstvo do veľkej miery obdivuje a snaží sa diváka presvedčiť, že je to tak v poriadku. Hlavná hrdinka prezentuje svoje názory, voči ktorým ťažko niečo namietať. Naozaj sa hodnú chvíľu zdá, že jej rozhodnutie žiť osamote má svoje uvážené dôvody, no Elene Naveriani z režisérskej a scenáristickej pozície si zároveň priznáva, že za samotou môže byť v jednej chvíli nielen slobodné rozhodnutie, ale aj smútok a nešťastie. Koľkí z tých, ktorí aj na slovenských dedinách žijú osamote zažili v minulosti sklamanie či sa nemohli prejaviť, lebo im v tom bránil väčšinový názor či “tradície”?
Ak by sa niekto rozhodol hľadať za filmom nekritickú progresívnu agendu, narazil by na reflexiu autorov voči sebe samým. V žiadnom prípade sa nesnažia pretláčať jeden homogénny súbor názorov. Ak sa tak aj deje, následne nastane moment, kedy si autori priznajú, že zložitosť témy im dáva zabrať a netvária sa, že poznajú odpovede na všetko. Dôveru voči nim si obecenstvo môže vybudovať cez autenticky zobrazené dedinské reálie. Drobné situácie či skromné dialógy vypovedajú dosť o pomeroch života na vidieku, v ktorom si treba ctiť isté zásady. Etero v obchode s drogériou nepredáva žiadne kondómy, aj tak by si ich nikto nekúpil, muži sa vo filme objavujú len sporadicky, s lopatou v ruke či za stolom, na ktorom stojí fľaša. Výnimkou je Murman, azda jediný romantik široko ďaleko.
Pomaly zrejúci tajný vzťah medzi mužom a ženou sa tiahne celým filmom ako hlavný motív a symbolizuje dôležitosť prejaviť sa vždy, keď je to potrebné. Na pocitoch Etero nezáleží o nič menej, než na pocitoch jej mladej netere. Autorom sa prirodzeným vývojom motívov a situácií podarilo nenásilne vniesť do filmu univerzálnosť lásky, o akej sa dnes často hovorí, no jej skutočný význam si často nevieme pod vplyvom politických smerov predstaviť. Elene Naveriani ukazuje čo to znamená milovať iného človeka bez ohľadu na pohlavie, milovať samú/samého seba v každej životnej etape a ako si dopriať šťastie. Váži si pri tom aj tradičnejšie formy vzťahov, váži si dôležitosť rodičovstva a života, nešťastie iných nezhadzuje na zastarané spôsoby. Slovom, neprináša žiadnu revolúciu, iba zmierenie.
Pri tomto filme možno pozorovať jeho inšpiráciu v severskej realistickej dráme, kde má svoje miesto trpký, nenásilný humor. Tvorcovia doňho však vložili aj množstvo symboliky, ktorú je zábavné dešifrovať. Nie vždy si budete istí významom niektorých scén, ale nič vám nebude brániť chápať ich po svojom. So symbolmi sa však v tomto prípade zaobchádzalo s mierou. Na jednej strane je to škoda, pretože ide o pútavú rovinu filmu, ktorá mu dodáva energiu, na strane druhej sa magickosťou snímky nebudete cítiť obťažovaní v prípade, že si na metafyzično vo filme nepotrpíte.
Snímka Drozd v černičí je pomaly plynúcou romancou a vášeň v nej prekypuje rovnako ako rozum. Istým spôsobom prináša dlho hľadanú rovnováhu a zmierenie medzi “tradičným” a “novým”. Tak ako je Etero sčasti rýdzou dedinčankou, ktorá nikdy nepočula o Viagre a nevie na čo slúži, no zároveň rozumie romantickému vzťahu dvoch žien, tak aj my môžeme skúsiť vnímať svet dvojako. Novoty aj tradície majú vždy niečo do seba a iba extrakt toho najlepšieho z nich nám prinesie pokoj.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
