Odchytíme si prúd rieky či prameňa, aby sme v lete mali dosť zábavy v našich akvaparkoch a v zime mohli odpočívať vo vírivkách. No niekto dole po prúde tým stratí možnosť zavlažiť úrodu alebo dokonca príde o zdroj života. Monumentálny dokument Rieka vystríha pred nerozvážnym užívaním vodných zdrojov a na problémy núka aj riešenie.
Sebavedomie ľudstva vekmi rástlo s jeho schopnosťou učiť sa a poznávať. Jediné, čo človek nebol schopný spoznať a odhadnúť je jeho vlastný egoizmus a nenásytnosť. Dnes sa táto istota v samého seba mení v dezilúziu a skepticizmus pri pohľade na našu budúcnosť. Nová dokumentárna tvorba sa to snaží zmeniť.
Chválili sme sa svojou bohorovnosťou, tým ako sme si skrotili prírodu, dokázali ju využiť a to všetko bez toho, aby sme dovideli čo i len do tých najjednoduchších, logických a nie tak vzdialených dôsledkov. Režisérka Jennifer Peedom a jej kolega Joseph Nizeti kritizujú ľudskú krátkozrakosť a sebectvo v novom spektakulárnom dokumente s názvom Rieka.
Kedysi rieky určovali miesto a spôsob života človeka. Dnes si človek určuje ako a kadiaľ rieky potečú a či vôbec. Dokázali sme nemožné. Spútali sme sily, ktoré tu boli milióny rokov pred nami a môžeme ich riadiť ako sa nám zachce. Dokumentárny film nakrúcaný v 40 krajinách sveta metaforicky prirovnáva silu prírody k človeku a jeho prirodzenosti. Je to prirodzenosť na jednej strane skazonosná, ale aj schopná budovať. Keby sme túto prirodzenosť v sebe vedome krotili a riadili, našej planéte by sa viedlo o poznanie lepšie.
Autorka predkladá látku s cieľom doviesť nás k prostej meditácií nad existenciou. Nezáleží pri tom o akú existenciu konkrétne ide, pretože sa režisérke a scenáristke v jednej osobe podarilo nájsť rovinu, v ktorej si je každé stvorenie podobné. Rieky ako aj všetky ostatné zdroje sa náramne ponášajú na naše zaobchádzanie s iným človekom. Obohatiť sa na úkor iných, získať viac ako ostatní, to sa dodnes považuje za víťazstvo. Avšak takéto výhry elít pomaly smerujú k jednej globálnej a definitívnej prehre.
Film dáva dostatok priestoru na prežívanie a uvažovanie vlastnou cestou. A hoci má až detsky jednoduchú dramaturgiu založenú na klesaní po prúde a kolobehu vody, ktorý sa učia už deti na zemepise, jedným dychom dokazuje akí sme stále nepoučiteľní.
Vodu sme už dávno prestali piť. Teraz si ňou radšej napĺňame bazény, akvária, záhradné fontány. Zalievame ňou dokonalé trávniky, ktoré sú bez biodiverzity aj tak odsúdené na smrť. No pod nami žije niekto, kto umiera od smädu. Rieky kedysi s prúdom silneli, naberali na mase a objeme, dnes slabnú a vysychajú. Príroda zápasí s našou márnotratnosťou a začína nám to vracať.
Dôležité je, že Jennifer Peedom nie je jednou z tých aktivistiek, ktoré by kričali na rohu ulice s kartónovou tabuľou v rukách a hlásali zemský zánik. Po vzore dokumentárnej série Davida Attenborougha Planéta Zem II, ktorá nie len že vztýčila prst nad klimatickým dopadom na prírodu, ale zároveň navrhla celkom jednoduché a povzbudzujúce riešenia, aj Rieka sa snaží nešíriť zbytočnú paniku. Vyvolať v divákovi klimatickú úzkosť by určite nebola tá správna cesta za zmenou. Miesto toho ukazuje všestrannú dôležitosť svetových tokov. Od ich priemyselného využitia, až po spirituálny aspekt.
A teraz k tomu najohurujúcejšiemu. Hodnota Rieky je podložená nevypovedateľne prácnou a ešte nevypovedateľnejšie nádhernou zbierkou záberov neprieč našou planétou, ktoré by uživili jednu výstavu vo svetoznámej galérií. Každá scenéria aj každý detail, ktorý je súčasťou tohto diela by mohol slúžiť ako šetrič obrazovky v kanceláriách a mnoho firiem by tak u svojich zamestnancov zvýšilo psychickú pohodu. Práve takto chce Jennifer Peedom bojovať za svoju a našu planétu. Ukazuje jej najneobyčajnejšie krásy, ktoré mnohokrát ani nevyzerajú ako súčasť prírody a v závere dojímavo volá k aktivite za jej záchranu. Zahlcuje krásou aby zmenu dosiahla čo najpozitívnejším spôsobom.
Čo neslobodno opomenúť je samozrejme zvuková stránka tohto na obdiv daného diela, ktorá tvorí bezpochyby 40% celkového zážitku. S upokojujúcim hlasom Willema Defoa, tichým kvapkaním vody z prastarého ľadovca a majestátnou orchestrálnou či modernou hudbou dosahuje meditačný stav, pri ktorom sa tempo filmu synchronizuje s našim vnímaním. Strih, hudba a moderné technológie výborne zaznamenali pulzujúci stav prírody, jej nádych a výdych, tichú mohutnosť aj ohlušujúcu dramatickú rýchlosť. Iba ten komentár na sebe niekedy nedá rozoznať čo podáva ako fakt a čo ako metaforu. O riekach sa teda čo to dozviete, ale v konečnom dôsledku je vo filme oveľa viac toho, čo sa naučiť nedá.
Je ozajstným pôžitkom dívať sa na to, čo filmári dokázali využitím najrôznejších postupov, od spomalených záznamov k časozberným, od pozorovania pokojnej práce ľudských rúk po kameru rútiacu sa z vrcholu hory až k úpätiu za sprievodu hudby, ktorá niekde obraz podporuje inde zasa funguje ako kontrapunkt. A nezabudlo sa ani na božský pohľad z vesmírnych satelitov.
Rieka je vcelku jednoduchý a predsa zložitý dokument. Nastolí hlboké a výstižné pripodobnenia prírody k ľudskému životu a pohltí svojim veľkolepým, často až abstraktným obrazom. Napriek poetickosti jasne pomenuje ľudské zlyhanie a čo je najpodstatnejšie, nechce sa podieľať na demoralizovaní spoločnosti a preto rovno ponúka aj riešenia, ktoré sú síce omnoho komplexnejšie než sa na prvý pohľad zdá, ale dôkaz že to môže fungovať tam je tiež.
O tak krásnu planétu akou je naša Zem sa oplatí starať. Okrem iného aj preto, že je jedinou, ktorú máme.
Matúš Tričš
Zdroj foto: Filmtopia
