Brahmsov husľový koncert je pre huslistov skutočnou výzvou – technickou, emocionálnou i výrazovou. Rovnako tak Fantastická symfónia Berlioza, ktorá znela pod taktovkou Ondreja Lenárda s premyslenou koncepciou.
Piaty koncert sezóny 2024/2025 Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (24. januára 2025) uviedol program zostavený z diel Brahmsa a Berlioza. Koncert zaznel pod taktovkou šéfdirigenta SOSR Ondreja Lenárda, sólistom večera bol slovenský huslista a koncertný majster Viedenských symfonikov Dalibor Karvay (namiesto pôvodne avizovaného Tea Gertlera, ktorý neúčinkoval z dôvodu neodkladných študijných povinností).
Šéfdirigent Lenárd zvolil pre svoj orchester opäť ťažiskový repertoár, na ktorom sa teleso rozvíja technicky, výrazom a samozrejme, zvukovo. Brahmsov jediný husľový koncert patrí medzi zásadné diela husľovej literatúry – je výsledkom dlhoročného priateľstva (vydržalo celých 40 rokov) skladateľa s huslistom Josephom Joachimom, ktorý mu pomáhal s technickými prvkami. V trojčasťovom koncerte zachoval vernosť tradičnej forme rýchla – pomalá – rýchla, no zároveň je dielo plné inovácií. Na jednej strane je akýmsi testom hráčskej techniky, pretože Brahms skutočne zamýšľal týmto koncertom preveriť hráčske zručnosti. Objavili sa dokonca aj kritici tohto diela – španielsky virtuóz Sarasate povedal, že husľový koncert nemá žiadne melódie a kým on by s husľami v ruke stál, hoboj by hral jedinú melódiu v celom diele. No všetci, ktorí Brahmsa poznajú, vedia, že dušu v jeho dielach treba hľadať. Aj za jednoduchými motívmi sa skrývajú hlboké emócie – za jeho lyrickosťou vidia mnohí teoretici Brahmsov vzťah ku Clare Schumannovej, ktoré samotný autor spečatil slovami v listoch: „môj obdiv a lásku k tebe a všetky moje city k tebe možno vyjadriť iba hudbou“.
Umiernené Allegro non troppo malo pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda skvele zvolené, premyslené tempo, s precíznym nástupom v piane sme počuli fagoty s violami a violončelami. Mezzopianový zvuk vytváral už v úvode pocit, že Brahms dokáže aj s úsporným množstvom tónov vytvoriť potrebné napätie. Vo vycibrenom zvuku, s pekným nasadením sa k nim pripojili horny a napokon sme počuli aj odpoveď hobojov (hoci Sarasate mal skôr na mysli Adagio). Skladateľ jasne demonštroval D durovú tóninu v úvode hneď v úvodnej téme, v 3/4 metrorytmickej štruktúre znela jednoducho, oprostene, ale vznešene. Prvý dramatický úsek v expozícii diela prichádza pomerne skoro – orchester ho však interpretoval pod taktovkou Ondreja Lenárda uvážlivo, vstup celého orchestra mal potrebnú silu a veľkolepý zvuk, no zatiaľ si šéfdirigent triumfálny zvuk rozumne ponechal na ďalší vývoj diela. Druhá téma prvej vety vyznela s potrebnou melanchóliou a stíšením. Flauta a hoboj zneli v symbióze, celkovo drevené dychy boli vyváženou zložkou, tak isto husle a violy hrali tematickú líniu plynulo, až do úplného pianissima. Kontrast v podobe bojovného výbuchu bol už v molovej tónine, ktorú postupne priniesla už druhá téma. Sláčikové nástroje s výraznou rytmikou s dychmi pripravili pôdu pre prvý, dramatický part sólistu.
Huslista Dalibor Karvay je typom hráča, ktorý hrá absolútne technicky pripravený, aj tie najťažšie party zvláda s ľahkosťou a bezchybnosťou. Okrem toho však uňho môžeme obdivovať aj hudobnú inteligenciu – hneď prvú sólovú expozíciu a jej improvizačný charakter Karvay správne pochopil a interpretoval. Jeho behy a arpeggiá boli dokonalé, zrozumiteľne artikulované. Orchester mu tvoril zvukovo homogénny sprievod, subtílny, sóla boli sofistikované, vyhraté a v štruktúre hudby nezanikli – hoboj, klarinet, fagot, následne prekrásne sólo flauty pripomínajúce prvú tému.
Práve v týchto nových obsahových prvkoch – tém uvedených v úvode, následne rozpracovaných počas sólového vstupu huslí, pripomínajúceho kadenciu, no zároveň znejúcich v krátkych sólach z orchestra, je Brahms inovátor. Dal husliam aj orchestru odlišné postavenie, rovnako sa podieľajú na vývoji tematického materiálu, aj preto je potrebné korigovať ich dynamiku. Ondrej Lenárd nechal Karvayove husle vždy spievať, no nepodcenil ani motívy sól orchestra. Ak sme už chceli počuť vrúcny, krásne melodický materiál, so spevnosťou, taký typický pre husle, Brahms nám ho hneď v následnom úseku poskytol. Dal sa vycítiť už v spomalení tempa a postupne stúpajúcej melodiky, ktorá bola v podaní sólistu krásne klenutá. Keď dosiahla najvyšší tón (skladateľ vpisuje do partitúry rit.), dočkali sme sa ho aj v koncertnej sále. Precítené, muzikálne, plynúce z melódie samotnej a zavŕšenej bezchybným, znelým súmerným trilkom huslí. Tým sa končil úsek improvizačného charakteru a sólové husle uviedli prvú tému. Sprievod bol opäť decentný, tvarovaný v oblúkoch (vynikli violové arpeggiá). Dobrú kondíciu preukázali sláčikové nástroje v téme, ktorú v úvode predstavili hoboje. Nad nimi sa jasne deklarovali sólové husle – v tejto interpretácii ste nenašli ani jeden „nežiadaný“ či prihlučný tón v sprievode, z gest šéfdirigenta bolo badateľné, že orchester sa snažil neustále dynamicky držať pod kontrolou. Presne tento delikátny zvuk potrebuje Brahmsova hudba. Ani dramatické pasáže u tohto skladateľa nie sú neestetickým krikom. Vyžadujú si skôr kultivované hranie –také sme počuli v akordickej pasáži Karvaya. Jedným z najkrajších momentov prvej vety, bolo pochopenie Brahmsovej emocionality. Tento skladateľ nikdy nie je patetický a už vôbec nie afektovaný v emóciách. A pritom mnohí interpreti k tomuto prednesu skĺznu, za mňa osobne to však nie je pochopenie jeho hudby. Brahms dokázal byť priamočiary a hlboký, niekedy dokonca simplicitný vo vyjadrení emócií. A pritom, písal o transcendentálnom vzťahu. Jeho motívy sú jednoduché, no čisté a krásne. Tento pohľad dokázal prostredníctvom huslí uchopiť Dalibor Karvay. Nová téma, ktorú po dvoch neustálych prepletaní huslista hral, mala túto krásnu vrúcnosť, zároveň však bola nesmierne plynulá a oprostená od romantického pátosu. Ale pritom precítená. Tisíckrát by sme mohli tú tému počuť a vždy by človeka opantala svojou krásou a úprimnosťou. Lyrické motívy v tomto koncerte priam zhmotňujú dušu huslí.
A v tomto chápaní mu sekundoval aj orchester – počuli sme sólo huslí, flauty, vzájomné preberanie tretej témy, ktorú začal koncertný majster Lukáš Szentkereszty a následne ju dekoroval Karvay. Bolo zjavné, že slovenský huslista je skvelou motiváciou pre našich hráčov, ktorí hrali s disciplínou, vyváženosťou, zmyslom pre dialógy. Rovnako na strane sólistu bola cítiť uvoľnenosť a oddanosť hudbe, ľahkosť jeho hrania a zároveň koncentrácia. Jeho kadencia bola dychvyrážajúca – s publikom, ktoré počas nej tajilo dych. Huslista ukázal nielen technickú bravúru, ale aj schopnosť členiť ju, poňať muzikálne, s prekrásnymi pianami, trilkami, spevom huslí a Coda bola stúpajúcim zavŕšením návratom k úvodnému tempu. Z celého výsledku potom vznikol štýlovo čistý, pochopený Brahms, čo sa stáva skôr zriedka, akoby to bolo pravidlom.
Pomalá časť Adagio, ktorá nemusí sedieť všetkým huslistom, ktorý si chcú uzurpovať pódium pre seba, sa začala mäkkým nástupom fagotov, ku ktorým sa pridali v piane lesné rohy. Do ligatúry zadržiavaných tónov nastúpilo hobojové sólo. S pekným tónom, aj keď by sa žiadalo ešte precítenejšie piano (v partitúre označený part – dolce), aby bola pokojná atmosféra pomalej časti zachovaná. Drvené dychy – flauty, klarinety, fagoty, a horny, ho však sprevádzali v príkladnej, excelentnej zvukovej vyváženosti. Až po skončení dychov nastupujú sólové husle vo vysokých polohách s variáciou témy, ktorú predniesol hoboj. Sprievod sláčikových nástrojov ponechal šéfdirigent v komornom duchu, no vyrušila ju nie práve najkrajšia ozvena flauty. Delikátny, romantický tón Karvaya bol vyznaním Brahmsovej nekonečnej lásky, ktorú sme spomínali vyššie. Jeho city boli zosobnené v tomto parte, no vnútorné a mimoriadne intímne – prekrásne boli jeho zakončenia fráz v pianach. Aj v pomalej časti ponechal sólista partu voľný charakter – ozajstného muzikanta spoznáte tak, že hrá, akoby nemal striktne predpísané taktové čiary. Kontrastná téma mala v jeho podaní dramatickosť a intenzitu tónu, klesajúca melodika mala potrebnú expresívnosť. Ak ešte doteraz ktokoľvek neprišiel Brahmsovi „na chuť“, v tejto romantickej, pomalej časti, musel skladateľovým emóciám podľahnúť.
Maďarská téma v záverečnej časti koncertu v mnohom toto dielo spopularizovala. Allegro má v sebe živelnosť a zároveň zábavnosť. Cigánska tanečná hudba mala v sebe esprit a správne tempo. Mnohé, často renomované zahraničné orchestre tento temperament nepoznajú a Allegro v ich podaní sa stáva skôr „dupákom“, no v podaní SOSR a Dalibora Karvaya si zachovalo tanečný charakter. Kontrabasy boli znelé, no zároveň v ľahkom staccate, keď po sólistovi prebrali tému dychové nástroje, zachovali si náladu radosti a potrebnej živelnosti. Sólové variácie témy sólových huslí, bezchybné trilky, neustále sa vracajúca známa téma (rondo) v nástrojových skupinách ústila pod taktovkou Ondreja Lenárda do vynikajúcej gradácie.
Tak, ako skryl motívy lásky do svojej tvorby Brahms, učinil tak aj Hector Berlioz (nielen) vo svojej Fantastickej symfónii. Toto programové dielo, vyjadrujúce osobné vyznanie a utrpenie skladateľa, vyjadrujúce nešťastnú lásku k herečke Harriet Smithsonovej, už pred niekoľkými sezónami SOSR hral (na jeseň v roku 2020 zaznelo dielo na koncerte, ktorého hosťom bol taktiež Dalibor Karvay – predniesol Čajkovského husľový koncert). Odvtedy už veľa vody pretieklo Dunajom, no predsa, tento repertoár má zaiste miesto v orchestri, ktorý neustále potrebuje cibriť zvuk a inštrumentálne zručnosti. A práve Fantastická symfónia znamenala v dejinách hudby dôležitý medzník – ide o prvú programovú symfóniu. Je to veľkolepý, fantastický sen, v ktorom Berlioz zobrazuje svoje duševné stavy – umelec požije ópium so zámerom pripraviť sa o život, preto celá skladba sa vinie v rôznych náladách a jej jednotiacim prvkom je idée fixe. Ako sa vraví, za všetkým hľadaj ženu. A práve príznačný motív, zjednocujúci celé dielo, predstavuje nenaplnenú lásku Berlioza, jeho sen, ktorý spracúva v piatich vetách. Je to emočne náročné, myšlienkovo a náladovo rôznorodé dielo, zobrazujúce od jeho romantických túžob, halucinogénnych stavov aj smrť. A musíme dodať, že skladateľova vášeň je poňatá sebazničujúco, jeho posadnutosť má podobu záchvatov hnevov, na druhej strane však aj nežnosti, vízie samovraždy sa v jeho predstavách striedajú so stavmi extázy a zúfalstva.
Priznám sa, naposledy, keď som počula Berliozovu dramatickú symfóniu Romeo a Júlia Hectora Berlioza v rámci festivalu BHS, ktorú v minulosti dirigoval aj šéfdirigent Lenárd v Slovenskej filharmónii, utvrdila som sa, že nedostatok kontrapunktu, vnútorných hlasov, protipohybov a kontrastov v rámci štruktúry hudby, nie je niečo, čo by ma lákalo Berliozovu tvorbu objavovať podrobnejšie. Na druhej strane to však kompenzuje krása jeho melódií a špecifická zvukovosť, taká typická pre francúzsku hudbu. Úspech interpretácie stojí a padá práve na vyváženom, dokonalom zvuku. Ak tému hrajú výlučne violy, ich homogénnosť, sýtosť a poetickosť musí byť na prvom mieste (či pri prvom, rovnako aj poslednom pulte musia hráči jednotnosť vo zvuku dosiahnuť, inak nemá skladba ten efekt, aký si želáme) – až potom v unisone získajú tú silu, aby vás ako poslucháča strhli. Pretože v kompozičnej práci ich Berlioz necháva, takpovediac, napospas osudu. Rovnako tak napríklad violončelá – rovnaký postup človeka niekedy môže priniesť až do zúfalstva, no ak je hraný správne, v dokonalej, kompaktnej zvukovosti, dostane sa mu vytúženej krásy.
Zahrať toto dielo v „starom dobrom“ klasickom prevedení, je dnes už viac raritou ako samozrejmosťou. Starí majstri dirigenti zachovávali tempá, negradovali hudbu skôr, než by to bolo vhodné, a najmä, čo je v prípade Berlioza kľúčové, dosiahli jednotu zvuku. Prvá veta v podaní SOSR bolo skutočné Largo – žiadna zrýchlená podoba tohto tempa. Ozajstné Largo. Názov Sny. Vášne v pianissime otvorili drevené dychy v nádhernej zvukovej symbióze, ku ktorej sa pridali sláčiky – skupina prvých huslí sa stala nositeľom prekrásne klenutej melódie. Kľúčom k interpretácii sa stala zvuková ušľachtilosť, dotiahnutie a ukončenie fráz. Presne tak sa dosiahla zrozumiteľnosť a zároveň napätie. Tie krátke pauzy hovorili za všetko (a málokedy ich počujeme), presne to je výsada majstrov starej školy. I keď aj dnes máme mnohých mladých dirigentov (najmä v Čechách), ktorí sa snažia o zvukovú kultúru a badáme návrat k skutočným pomalým tempám, na tvarovanie fráz, na ich dotiahnutosť a najmä ich ukončenie, sa akosi zabúda. Zrejme je to príliš poetické. No kde, ak nie vo Fantastickej symfónii má byť obraz vášne a snov tak zásadne dynamicky nuansovaná a jej obsah ponechaný v étere ako nedopovedaná otázka, ako niečo, čo nie je skutočne reálne, len snivé a prchavé? Ondrej Lenárd touto výsadou disponuje a hudbu, ktorá má svoj program, maľuje v romantických obrazoch. Jeho interpretácia dýchala – vo frázach, v dynamike i tempách mala prirodzený vývoj. Táto uvoľnenosť dielu nesmierne prospieva. Hoc aj sebalepší dirigenti, snažiaci sa z programu vyťažiť maximum, sledujú technické prvky, presné nástupy, virtuozitu slákov, čistotu dychov, no podstata im uniká. Dielo potom prestáva byť iskrivé a chýba mu prirodzená energia. Lenárd je výnimočný muzikant a túto muzikalitu sa snaží vytiahnuť aj zo svojich hráčov.
A napokon, koncepcia. Spadá na nej gro celého dojmu z interpretácie. Koľkí sa už snažili priniesť novátorské prvky do koncepcie a nakoniec z diela, ktoré má mnoho podobných čŕt s Beethovenovým rukopisom, vzniklo všetko, len nie Fantastická symfónia. Pristane mu skrátka klasická interpretácia, ktorej sa držal šéfdirigent SOSR. Na jednej strane boli nástupy presné, vycizelované, na druhej však držal gradáciu hneď v prvej vete pod kontrolou. Nič nie je horšie, ako vypáliť masu zvuku hneď v prvej vete (alebo štvrtej), Lenárd jej dal dostatočným prízvuk, no i tak bola svojím spôsobom mierna. A ten úžasný kontrast v piane, ktorý po nej dokázal spraviť, bol priam dychberúci. Iste, je to dielo nesmierne náročné (až na drobné rytmické nepresnosti plechových dychových nástrojoch) ho však hráči tohto orchestra zvládli s obrovským nasadením. AK už vyčítame plechom rytmickú nepresnosť, rozhodne ich však treba pochváliť za nádherné pianissimá – v krásnej symbióze a kultivovanom zvuku. Rovnako tak sólové party zneli bezchybne – táto symfónia je skrátka dôkazom, že orchester, to nie je masa hudobníkov, ale súbor skvelých sólových hráčov. Každý jeden, aj ten pri poslednom pulte, je súčasťou celkového zvuku. Práve na tento celkový zvuk, na dôslednosť každého jedného hráča šéfdirigent tohto orchestra dbá. A smelo môžeme skonštatovať, že za tie roky tvrdej práce sa mu to aj nesmierne darí.
Valčík druhej časti diela je niečo, čo dokáže potrápiť mnohé orchestre. Prirodzená akcentácia sa často mení na ďalší „dupák“, rýchly, ukričaný tanec. A hoci v jeho úvode asi harfistka nebola na stopercent spokojná, chybu nahradil zážitok z tanca, ktorý Ondrej Lenárd cíti a vedie k tejto vznešenej tanečnosti aj svoj orchester. V Slovenskom rozhlase sme počuli kultivovanú noblesu, rytmickú ľahkosť, priznané doby, jemný, nuansovaný zvuk a neuponáhľanosť (stále som nepochopila niektoré orchestre, ktoré túto časť berú doslova cvalom – o to vzácnejšia potom bola Lenárdova interpretácia). To všetko z neho spravilo pôsobivú časť – s uveriteľným, ľúbezným valčíkom.
Tretia, pomalá veta Adagio bola ďalším zážitkom – zvukovým i vizuálnym. Tak isto na tejto časti spadá jej úspech na výstavbe – trvá viac než 15 minút, od jemného dialógu v piane anglického rohu a hoboja mimo scény (ktoré Berlioz predpisuje v partitúre). Mala zasnenú atmosféru, ďalšie dychy a napokon i sláčiky sa pridávali len opatrne, vo vzácne homogénnej dynamike. Interpretácia v Adagiu nestratila hybnosť a plynulosť, bola to nádherná meditácia – bez romantického pátosu. Berlioz nie je pravoverný romantik, práve preto jeho dielam nesvedčí pátos. Od jemného zvuku, s postupne hustnúcou faktúrou zvuk mocnel, no nie do drámy. Striedal ho opäť oprostený, ľúbezný zvuk. Počas celej tejto časti sa nestratilo napätie – pianissimá, s miernymi spomaleniami, nespôsobili výkyvy v tempách, sledovali len prirodzené kompozičné postupy. K nim sa pridávali spevné sólové úseky (najmä drevených dychov), v kontraste s kontrabasmi a violončelami, ktoré sa dokázali o tón oprieť. Ukončenie Adagia sa v logickom kruhu vrátilo k úvodnej téme. Ta vsak znela osamelo v anglickom rohu, bez odpovede lasky skladateľa, ktora sa vytratila. Záver naznačil ďalšiu časť tympanmi a následne sláčikmi v hlbokých polohách. V ďalšej časti Pochod k popravisku Allegretto non troppo, sme počuli hrozivý úvod aj fanfáry, no zatiaľ sme vždy cítili, že vrchol skladby nenastal. Iste, má to byť efektná, mohutná časť vo fortisimme, no nie takom, aby predstavovala záver skladby. Ondrej Lenárd pracoval s dramatizmom opatrne – veľký kontrast a gro, vyvrcholenie skladby, si umne nechal na finálnu vetu. Iste, jeho interpretácia bola kontrastná, no maximálny efekt si nechával na záver, neprekročil exponovanosť, na ktorú sme len čakali. Piata časť Sabbat čarodejníc – Larghetto. Allegro prišla v plnej zvukovej triumfálnosti – s napätým úvodom, úchvatnými, „tancujúcimi“ klarinetmi, skvelými plechovými dychovými nástrojmi, gongom, vynikajúcimi kontrabasmi, známou témou Dies irae, vypracovanými fortissimami – do najmenšieho detailu prepracovaná interpretácia bola ohromujúcim zvukovým i vizuálnym zážitkom. Ďalší skvelý výkon Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu.
Zuzana Vachová
Foto: SOSR
