„Rovnováha nesmie fungovať len medzi pár ľuďmi, ale mala by byť na celom svete. A kultúra pri tom zohráva nesmierne dôležitú úlohu. Nie som si istý, či si to uvedomujeme práve v tejto chvíli, ale myslím si, že raz si to uvedomíme,“ hovorí pre náš portál tanečník Dino Verga.
Dino Verga je s tanečnou školou Janky Šimkovicovej spojený od jej začiatkov. Už od prvého ročníku až po ten aktuálny, tohtoročný, pôsobí ako tanečný coach na letných kurzoch Danza mea.
Danza mea ponúka počas jedného týždňa intenzívne celodenné štúdium rôznych tanečných štýlov pod vedením skúsených a nadšených domácich aj zahraničných pedagógov. Hodiny sú vytvorené na mieru všetkým úrovniam účastníkov – od začiatočníkov až po pokročilých profesionálov. Týždenný workshop je ukončený gala koncertom.
Skúsený tanečník zvučného mena, ktorý je známy na svetových pódiách – Dino Verga, ku ktorému sa deti aj po rokoch vracajú. Hoci on si ich možno spred rokov nemusí pamätať, lebo ich bolo mnoho, je dojatý, keď mu ukážu fotografie s venovaniami, ktoré im napísal. S nadšením vysvetľuje, aké to boli pred rokmi malé deti, dnes už sú väčšie, rozumnejšie, no vždy zapálené pre tanec.
Dino Verga pre náš portál poskytol rozhovor.
Na letných kurzoch Danza mea vyučujete techniku Mercea Cunnighama. Videla som Vás aj počas nácviku, aj počas galakoncertu, veľmi ste to počas hodiny, aj počas koncertu prežívali, počítali ste si rytmus, ukazovali gestá s deťmi, počas toho, ako sa pohybovali na pódiu…
Áno, bol som veľmi nervózny. Ja som vždy veľmi nervózny. Vždy! Čo Vám na to poviem? Ja už som sa narodil ako nervózny! Aj teraz som nervózny a pritom by som nemusel byť! (smiech) Ale ja už som raz taký. Vždy to mám v sebe.
Ani by som nepovedala, pretože nervózni ľudia majú v sebe isté napätie a Vy mi tak nepripadáte. Skôr by som povedala, že ste emocionálny človek, ktorý sa potrebuje prejaviť a nedokáže byť chladný. Ste ako taká sínusoida, raz hore, raz dole, nikdy žiadny stred ani nuda, ale nervozita iste nie. Mohli by ste s tou nervozitou stáť ako umelec na javisku? Asi nie…
Myslím, že ste to vystihli, to je presný popis a ďakujem Vám za to. Pred tým, ako som mal ísť na javisko, bolo vo mne určité napätie, ale akonáhle som vyšiel von, všetko to opadlo a vždy som bol pripravený podať stopercentný výkon. S tou nervozitou máte pravdu, to ja len tak hovorím, že som nervózny, ale skôr za tým treba hľadať tie emócie, o ktorých hovoríte. Neustále niečo prežívam, vnímam, potrebujem zo seba dať von, nedokážem len tak sedieť a nič nerobiť.
Keď už ste spomenuli to pódium, Vaše začiatky boli zaujímavé. Dnes pôsobíte ako choreograf, no ako vyzerali Vaše začiatky s tancom?
Až do osemnástich so nemal rád akýkoľvek pohyb, skrátka nič, čo súviselo so športom či akýmkoľvek pohybom tela. Len som čítal knihy, veľmi veľa kníh. Akékoľvek – historické, vedecké, knihy o umení, všetko. Prečítal som toho kvantá. A raz ma priatelia presvedčili, aby som si išiel pozrieť jedno tanečné predstavenie a potom som šiel do tanečnej školy. Ale vôbec som nebol pohyblivý, moje telo nebolo zvyknuté na žiadny šport, na nič a to som mal osemnásť rokov, ale napriek tomu som do tej školy išiel.
Ale to je veľmi neobvyklé, v takom veku!
Áno, je to nezvyčajné, ale išiel som tam. Šiel som do Ríma na tanečnú školu, lebo pochádzam z južnej časti Talianska, blízko Neapola. Na tej škole som stretol ruského učiteľa, ktorý mi povedal, že zo mňa tanečník nikdy nebude. Povedal, že nemám na to telo, a dokonca, ani môj účes nie je vhodný na tanečníka. A vtedy som sa skutočne naštartoval.
Áno, toto nie je nič nové pod slnkom. Ak Vás chcú ruskí učitelia skutočne motivovať, najprv Vás skritizujú pod čiernu zem a povedia, že na to nemáte a nikdy z Vás nič nebude (úsmev)…
Presne tak. A to isté zafungovalo aj na mňa. Basta! (smiech). Dva roky som pod jeho vedením tancoval, boli to súkromné hodiny, len on a ja. Šesť hodín denne. Za dva roky som sa stal neuveriteľne ohybným, dokázal som s nohami neuveriteľné veci, napríklad úplne plynulo dať nohu k hlave a všetci v Európe ma chceli angažovať do hlavných postáv v baletoch. Pôsobil som vo Švajčiarsku, Nemecku, v rôznych krajinách ako sólista v rôznych úlohách. Tým, že som bol nesmierne ohybný, choreografom sa to veľmi páčilo a chceli ma ako sólistu angažovať. Keď ma videli, chceli ma aj do úloh, na ktoré som sa vôbec nehodil, napríklad Spartakus. Hovoril som si, veď ja na to nie som ten typ tanečníka! Napriek tomu mi choreograf chcel dať aj v tomto balete úlohu. Bola to pekná etapa v živote.
A čo nasledovalo po nej? Lebo od klasického baletu ste sa dostali k súčasnému tanečnému umeniu…
Založil som si svoju vlastnú tanečnú spoločnosť Compagnia Aton – Dino Verga Danza a mali sme podporu vlády celých 17 rokov. Keď som sa rozhodol zanechať balet, začal som študovať flamenco v Madride, učil som tanec a robil som rôzne ďalšie aktivity. A neskôr som spoznal techniku Cunnighama, a to už som mal 30 rokov, ale pravidelne som chodieval do New Yorku, aby som študoval s Merceom Cunnighamom techniku, ktorá ma fascinovala. Úplne to zmenilo moje vnímanie tanca, klasického baletu a orientáciu z klasického tanca na moderný. To isté, čo som si zažil ja, som vyžadoval aj od mojich tanečníkov v mojej spoločnosti. Chcel som dosiahnuť to, aby sme boli najlepšou tanečnou spoločnosťou v Taliansku.
Takže to, čo Vás učil ten ruský učiteľ, ste aplikovali aj na Vašich tanečníkoch? Tú istú drinu?
Presne tak! A výsledky prišli. Bola to pre mňa motivácia. Dostali sme dotácie, médiá o nás pekne písali, dosiahli sme výborné výsledky. Ale myslím si, že v uplynulých rokoch nie je pre tanečné umenie taká dobrá situácia a zvlášť pre súčasné umenie.
Prečo myslíte? Myslíte to vo všeobecnosti? V Celej Európe? Mala som pocit, že len u nás je to také biedne…
Myslím si, že svet sa zmenil. Ľudia chcú tradičné a ľahko stráviteľné diela.
To je u nás už dávno. Ľudia nechcú chodiť do divadiel rozmýšľať, ale zabávať sa. A netýka sa to len tanečného umenia, ale všetkých ostatných… Netrápte sa! Ono sa to zmení…
Presne! Chcú sa len baviť! Nechcú premýšľať, zamýšľať sa…
No Vy chcete od umenia nepochybne viac. Z čoho vychádzajú Vaše choreografie?
Každá moja produkcia vychádza z knihy. Chcem vložiť do každého svojho diela myšlienku, ktorá donúti ľudí premýšľať. Ale ja pritom nediktujem, čo konkrétne si ten človek má myslieť. Ja tam vložím trebárs desať vecí a z nich si ten človek môže vybrať jednu, ktorá sa ho dotkne. No stále verím, že umenie je tu na to, aby prinášalo aj posolstvo a myšlienky, nielen zábavu.
Myslím si, že po korone sa to zmení. Veríte v to?
Dúfam v to! Lebo dnes sa stali ľudia zlostnejšími a ja neviem prísť na to, z akého dôvodu sa to deje.
Možno mnohí boli zavretí príliš dlho doma, len na sociálnych sieťach, zrazu ste ich pustili von a čo sa deje… no a mnohí sú agresívnejší… neviem to posúdiť ani ja…
Áno, presne! Je však isté, že je potrebné nájsť tú správnu rovnováhu medzi vecami. Rovnováha nesmie fungovať len medzi pár ľuďmi, ale mala by byť na celom svete. A kultúra pri tom zohráva nesmierne dôležitú úlohu. Nie som si istý, či si to uvedomujeme práve v tejto chvíli, ale myslím si, že raz si to uvedomíme. Napríklad aj tanečné umenie pri tom zohráva dôležitú rolu – tanečníci nie sú len tí, ktorí sprostredkúvajú pohyb.
Čo pre Vás konkrétne predstavuje tanečné umenie? Čo ním vyjadrujete?
Tanec pre mňa nie je len séria určitých pohybov, ale spôsob, akým vyjadriť emócie a myšlienky. Poviem Vám len toľko, že učil som už kdekoľvek na svete a ľudia sú rovnakí. Učil som deti, ktoré boli úplne maličké a samého ma prekvapilo, že chcú vedieť viac, ako ktokoľvek iný. Človek musí nájsť len tie správne slová, ako s nimi komunikovať, ale chcú vedieť a spoznávať. A veľmi dôležité je, nájsť správnu rovnováhu medzi emóciami a ráciom. Čo možno u mňa, ako príliš emocionálneho človeka môže byť problém. Pretože dokážem aj na diaľku vycítiť človeka. Cítim okamžite jeho pohľad, pokožku, dotyk, slovo, všetko…
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Sandra Benčicová
