Daniel de Andrade, libretista, choreograf a režisér baletu Tulák Chaplin, poskytol nášmu portálu rozhovor.
Naposledy ste boli na pôde Slovenského národného divadla v marci na tlačovej konferencii, kde ste prezentovali balet Tulák Chaplin. Po pol roku sa opäť vraciate do SND. Aký je hlavný dôvod Vášho návratu do Bratislavy?
Hlavný dôvod je, že sa začala nová sezóna a predstavenie Tulák Chaplin sa po letnej prestávke opäť vrátil na scénu. A vždy keď sa to udeje, chcem byť pri procese skúšok. Okrem toho sa udiali aj určité zmeny, sú tu noví tanečníci, takže je to vždy len dobré, keď sa režisér a choreograf vráti k inscenácii po nejakom období. Pomáham novým tanečníkom pochopiť dielo ako celok a skúšame, aby sme divákom priniesli rovnako kvalitné predstavenie, ako pri premiére. A ja osobne dúfam, že dokonca lepšie.
Lepšie? A to sa vôbec dá? Vedeli ste o tom, že balet Chaplin je jedným z divácky najatraktívnejších titulov Baletu SND? Ľudia si Vášho Chaplina zamilovali. A Vy to ešte chcete zlepšovať?
Samozrejme! A robím to tak vždy! (smiech)
Takže ako presne ten proces na skúškach vyzerá? Čo konkrétne s tanečníkmi počas skúšok v týchto dňoch zlepšujete a na čom intenzívne pracujete?
Som v neustálom kontakte s celým súborom Baletu Slovenského národného divadla, s ktorým som inscenáciu pripravoval. Cosmina Zaharia a Nikoleta Rafaelisová začali s prípravou už predtým ako som prišiel a naučili nových tanečníkov základné kroky. Potom analyzujeme, ktoré scény ešte potrebujeme vylepšiť a venujeme im zvláštnu pozornosť. V týchto dňoch intenzívne skúšame jednotlivé scény a utvrdzujeme sa v tom, či sú presné, synchrónne a najmä si potrebujem byť istý v tom, že každý tanečník chápe príbeh, ktorý sa na scéne odohráva. Je veľmi dôležité chápať celý ten príbeh, to, ako sa rozvíja, jeho vzťahy. No a samozrejme, aj z emocionálneho hľadiska je to veľmi dôležité. Veď boli divadelné prázdniny, takže niekoľko mesiacov sa neskúšalo. Tie pocity sa musia opätovne obnoviť, jednotlivé postavy musia byť dôveryhodné v tom, čo stvárňujú a práve na tom pracujeme. Chceme, aby sa vrátili po prestávke na javisko stopercentne pripravení. A ja v to dúfam, že sa tak stane.
Je zvyčajné, ak sa režisér a choreograf po pol roku vráti do divadla, aby sa uistil, že inscenácia, ktorú postavil a režíroval, má všetko to, čo má mať? Alebo je to len Vaša špecialita?
Myslím si, že je to obvyklý proces. Balet Slovenského národného divadla je medzinárodný súbor, uznávaný aj v zahraničí, kde je to štandardný proces. Tvorca sa k baletu opätovne vráti aj po niekoľkých týždňoch, nieto ešte mesiacoch. Potrebuje mať pocit istoty, že tanečníci vedia fungovať spolu ako skupina a všetko je či už z hľadiska pohybového alebo emocionálneho stvárnenia diela tak, ako si to predstavoval. A samozrejme, uistiť sa, že tanečníci si pamätajú choreografiu. Ako režisér to robím pravidelne. A dokonca sa niekedy vrátim do divadla len preto, aby som si predstavenie pozrel a popracoval s jedným či dvoma tanečníkmi, ktorí sú v balete noví. A keď si to tak vezmeme, do Baletu SND v Bratislave to pre mňa nikdy nie je tak ďaleko, aby som si sem nemohol odskočiť (smiech).
Ako dlho už s Baletom SND spolupracujete?
Je to už šesť rokov a cítim sa tu naozaj ako doma. Je to pre mňa česť spolupracovať s takým vynikajúcim súborom. Teší ma, že kedykoľvek sa sem môžem vrátiť a zároveň je to pre mňa aj príjemná skúsenosť. Už je to tu pre ako druhý domov. Poznám veľmi dobre všetkých tanečníkov, celý tím a cítim sa tu výborne. Počas troch inscenácií, ktoré sme spoločne robili, sa vytvorili medzi nami skvelé priateľské vzťahy.
S Baletom SND ste spolupracovali na inscenácii Nižinskij – Boha tanca, Chaplinovi a aký bol tretí titul?
Balet Romeo a Júlia postavený na choreografiu Massima Moriconeho. To bol v podstate môj prvý kontakt s Baletom SND. A všetko to boli veľké produkcie náročné na spracovanie a réžiu. Strávil som tu teda veľa času. Ale za to obdobie som si tu vytvoril mnoho priateľských kontaktov, dobre už poznám aj mesto. Napríklad včera bolo prekrásne počasie, takže som si pobyt v Bratislave veľmi vychutnal. Aj keď dnes prší a je chladnejšie, ale to nevadí.
Ako ste strávili obdobie posledného pol roka? Nepôsobíte ako človek, ktorý si užíval pol roka nič nerobenia a mal dovolenku po celý ten čas…
To určite nie! (smiech). Každý z nás, samozrejme, potrebuje nejaký oddych, takže ja som si cez leto doprial asi štyri týždne voľna. Ale keďže som naplno zamestnaný prácou v anglickom baletnom súbore Northern Ballet, kde pripravujeme obrovské množstvo inscenácií, nielen nových, ale aj opätovným uvádzaním už hraného repertoáru, je to kolobeh neustálych skúšok, nácvikov, v podstate bez prestávky. Tohto roku Northern Ballet oslavuje 50. výročie svojej existencie, takže sme mali množstvo gala programov a nesmierne bohatý program. Je to pre nás mimoriadne obdobie, takže som bol skutočne veľmi zaneprázdnený. A hneď ako som odišiel po premiére Chaplina z Bratislavy, podpísal som zmluvu s americkou spoločnosťou na prípravu baletnej inscenácie v New Yorku. Bola to pre mňa priam neuveriteľná skúsenosť, tanečníci tam boli fantastickí a pre mňa to bola opäť nová prax, vidieť pracovať nových tanečníkov, nový súbor. Keď tak nad tým rozmýšľam, bol som za tento rok veľmi zaneprázdnený.
Máte skúsenosti s mnohými baletnými súbormi. Dá sa ich porovnať? V čom sú ich zásadné rozdiely, ktoré pozorujete pri práci s nimi?
Určite. Každý jeden súbor má svoj osobitý štýl, čo však majú spoločné, že všetky tvoria akúsi rodinu, ktorá drží spolu. Ale čo majú spoločné je, že každý súbor má snahu predviesť čo najviac inscenácií, priniesť publiku čo najviac umenia. V súčasnosti tanečníci musia byť veľmi flexibilní: musia sa učiť rýchlo, musia byť fit a stíhať to rýchle tempo. A to si vyžaduje skutočne tvrdú prácu. Ak aj teda jednotlivé súbory majú rôzne štýly, tak to, čo ich spája, je skutočnosť, že všetci tanečníci súborov z rôznych kútov sveta, pracujú naozaj veľmi poctivo, veľa a dávajú zo seba absolútne maximum, aby pripravili pre publikum čo najzaujímavejšiu sezónu s atraktívnymi titulmi.
Spomínali ste 50. výročie vášho domovského súboru, v ktorom pôsobíte. Slovenské národné divadlo vstupuje touto sezónou do storočnice. Vedeli ste, že Váš Chaplin bude súčasťou tejto jubilejnej sezóny?
Vedel a je to pre mňa neuveriteľná česť a tie pocity z toho, že Chaplin bude súčasťou storočnice, sú pre mňa neopísateľné. Ale celkovo, je pre mňa veľmi silným momentom možnosť spolupráce s Baletom Slovenského národného divadla. Vaša kultúra má dlhú, bohatú históriu a práve SND je tým ideálnym miestom, kde sa všetko to umenie tvorí. A podstatné je, že umenie sa odovzdáva ľuďom.
A Vy ste ho aj priniesli. Pretože práve balet – Tulák Chaplin – pocta géniovi, patrí medzi najnavštevovanejšie a najobľúbenejšie inscenácie. Dokonca hovorím z vlastnej skúsenosti – nejeden návštevník mi povedal, že videl Chaplina v jednej sezóne už päť krát a stále má chuť pozrieť si ho znovu…
To je neuveriteľný pocit.
Áno, pretože ľuďom je toto dielo blízke aj z hľadiska príbehu, ktorý je vyrozprávaný. Mnoho faktov o Chaplinovom živote nevedeli a práve prostredníctvom baletu sa o tejto legende veľa dozvedia…
A to bolo aj mojím cieľom. Chcel som priniesť jeho životný príbeh a zároveň ho oslavovať ako obrovskú osobnosť. Nielen z hľadiska jeho jubilea, ale celkovo ako významného umelca, ktorý tak výrazne dokázal ovplyvniť históriu umenia. Všetko, čo sa odohrávalo, v jeho živote, je dôležité: umenie, ale aj politická nespravodlivosť, ktoré sa diali za jeho života. A je potrebné prízvukovať, že stále sa aj v súčasnosti deje. Je to komplexný príbeh o Chaplinovi. Aspoň ja osobne som sa pokúsil dostať do tohto baletu všetko, čo sa jeho života týkalo: od jeho detstva, cez dospelosť až po starobu, keď dostal Oscara. Myslím si, že v inscenácii je mnoho detailov, ktoré na prvé pozretie nemusia diváci zachytiť všetky. A možno, alebo aspoň v to dúfam, že ak si ľudia toto predstavenie pozrú, vzbudí to v nich záujem. Prídu domov, pozrú si nejaké ďalšie fakty zo života Chaplina, pozrú si jeho filmy, ktoré možno dovtedy nevideli, pretože aj dnes sú jeho filmy fantastické – dojemné, vtipné, aj politické, čo sa týka jeho celkového posolstva.
Chaplin priťahuje aj do divadla mladých ľudí, čo je veľmi dobrá správa. Myslíte si, že tanečné umenie je pre mladú generáciu dnes tabu? Ako dostať do divadla mladého človeka?
Myslím si, že tanec sa v súčasnosti stal mimoriadne populárnym vo svete. Oslavuje sa v spojitosti s hudbou, je súčasťou pop kultúry a nadobúda čoraz väčšie rozmery popularity. Tanec má v celom svete mnoho podôb. Vidíte ho skrátka všade, v kine, v televízii, v divadle, stal sa súčasťou života ľudí. Tanec je dnes jednoducho „cool“, pretože je dobrý pre získanie energie, aj pre zdravie a nie je podstatný len z hľadiska fyzického zdravia, ale aj duševného. Ľudia pri ňom relaxujú a stáva sa takmer každodennou súčasťou ich životov. A týka sa to najmä mladých ľudí, takže si získavajú k nemu vzťah a postupne sa stierajú tie hranice medzi pop umením a vážnym umením, takže ich zaujíma aj balet. A keď hovoríme o Chaplinovi, priťahuje aj mladých ľudí preto, že je univerzálny. Na celom svete aj malé deti vedia, kto bol Chaplin. A jeho životný príbeh je dojemný, vtipný, zaujímavý, pestrý, čo je pre ľudí lákavé. V balete ho vidíte prežívať životný príbeh od detstva, takže aj to je moment, ktorý je pre mladšiu generáciu zaujímavý.
Keď sme už pri detstve Chaplina. Ste spokojný s výberom? Postavu stvárnil mladučký Michal Gulán, ktorý je nesmierne talentovaný…
Je to veľmi náročná úloha. Jednak musí tancovať aj sólo, korešpondovať s orchestrom, hrať tú postavu, skrátka je to veľmi kľúčová úloha, ktorá si vyžaduje tanečníka s veľkou charizmou a odvahu. Pri výbere, kto stvárni túto postavu, som sa zhováral s Jozefom Dolinským (riaditeľ Baletu SND – pozn.red.), že nás čaká ťažká úloha nájsť toho správneho tanečníka, ktorý toto všetko zvládne. Už som aj uvažoval, že tú rolu pozmeníme, ale vtedy ma zastavil pán Dolinský a povedal mi, že sa musím pozrieť na jedno dieťa – tanečníka. A bol to presne ten, akého som potreboval! Ten chlapec má neuveriteľne silnú osobnosť, krásnu tvár, nádherný úsmev a je mimoriadne muzikálny. Má v sebe aj veľký kus hereckého talentu a jeho oči sú ako dve iskrivé hviezdičky, presne ako ich mal Chaplin. Takže v prvej minúte, ako som ho videl, som si povedal, že to bude skvelé.
Čo je vo Vašom prípade nie 100 percent, ale 200, však?
Áno (smiech). Ale samozrejme, musím vyzdvihnúť aj vynikajúce výkony Juraja Žilinčára v úlohe Chaplina, s ktorým som už predtým spolupracoval na inscenácii Nižinskij – Boh tanca, takže logicky, v tomto balete musel byť a všetkých ostatných, napríklad dvoch vynikajúcich tanečníkov – Kosťu Korotkova a Viacheslava Kruťa. A nesmiem zabudnúť na pána Dolinského staršieho, ktorý je na pódiu elegantný, prináša tam gráciu, vie sa dokonale a prirodzene zžiť s javiskom – objavuje sa v úvode a tiež v závere, takže takmer svojím excelentným výkonom „ukradol“ celé predstavenie (smiech).
Je však pravda, že práve scény s pánom Dolinským starším, ktoré zobrazujú 83- ročného Chaplina, patria medzi veľmi dojemné a príbehovo silné. A táto postava je veľmi dôležitá v librete, na ktorom ste pracovali celé dva roky, čo sa zdá až nepredstaviteľné…
Carl Davis, hudobný skladateľ, mi navrhol, aby sme spravili príbeh o Chaplinovi. A od tej minúty sa začala tvrdá práca, pretože Chaplin po sebe zanechal obrovské množstvo filmov. Musel som si ich napozerať, samozrejme, všetky a čítal som veľmi veľa kníh aj historických prameňov. Chcel som jeho príbeh na javisko priniesť tak, aby bol komplexný a vtedy človek nemôže vynechať nič. Chaplin absolvoval dlhú cestu – od herectva, cez režisérskych počinov až po rast v osobnosť, ktorá v podstate ovplyvňovala celý svet. Je o ňom veľa biografických diel, mnohé z nich nie sú dobré, musíte si vybrať tie správne. A zrazu, počas štúdia tých prameňov, sa mi začal vynárať ten príbeh, ktorý som chcel stvárniť. A pre tanec, ktorý má dvadsať scén, musí byť človek veľmi uvážlivý, čo presne z jeho života vyberie, aby tam ostalo zachované všetko podstatné z jeho života. Mohli sme spraviť aj 40 scén, to by vôbec nebol problém (smiech). Samozrejme, počas procesu, keď už Mark Bailey navrhol kostýmy a scénu, sme ešte upravovali libreto, niečo škrtali, iné pridávali. Dielo sa kreovalo počas procesu a menilo po celý čas. A na konci toho procesu sa dopracujete k scenáru, ktorý je vyhovujúci.
Každé umelecké dielo si vyžaduje určité zrenie, má svoj vývoj a s tým súvisia aj určité zmeny. Umelci sa zžijú s postavami viac. Ako to je v Chaplinovi?
Určite sú tam zmeny. Tie vyplývajú najmä z toho, že tanečníci sú viac sebavedomejší, sú omnoho viac zžití s postavami, objavili už tie nuansy jednotlivých úloh. Mnohé scény sú choreograficky náročné a musím povedať, že tanečníci sú v nich dnes podstatne lepší, v mnohých scénach je tempo rýchlejšie a výkony sebaistejšie…
A potom vojdete na sálu Vy a poviete: ešte to nie je dokonalé, musíte to vylepšiť…
(Smiech). Aj to sa stáva. Napríklad, jeden z najťažších prvkov je duet baleríny a tanečníka, pretože tam vidno všetky detaily. Musí byť precítený a zároveň technicky dokonalý. Ale akonáhle ho už majú tanečníci viac v krvi, keďže už za sebou majú niekoľko predstavení, ten duet úplne zmení svoju tvár. Stane sa organickejším, osobnejším. A dokonca sa môže na skúškach stať, že sa choreografia vyvinie takou cestou, ktorú by ste vôbec nepredpokladali.
Stalo sa Vám to aj v Chaplinovi?
Samozrejme, je to súčasť procesu tvorby. Tvorca a choreograf musí mať určitú mieru rešpektu voči tanečníkom, lebo sú to práve oni, ktorí vnášajú svoju osobnosť do diela. Každý choreograf sa musí snažiť dostať z toho tanečníka to, čo je v ňom najlepšie. A hoci je už raz choreografia postavená, presne ako ste hovorili, vyvíja sa, zlepšuje, prichádzajú aj nečakané momenty, ale tak je to s každým umeleckým dielom.
A tanečníci sú viac otvorení a zžití s tým dielom…
Áno. A ja sám sa niekedy nestíham čudovať, ako je možné, že si aj po takej dobe pamätajú niektoré scény, zvlášť tie, ktoré sú choreograficky veľmi obtiažne. Je to zafixované v pohyboch, v ich telách, nie je to len pamäť, vďaka ktorej si to dokážu pamätať. Niekedy sa tiež stáva, že tanečník tak trošku vybočí z tej role. Potom už je na choreografii, aby ho „jemne posunul“ naspäť do pôvodnej koncepcie. Aj to sa občas stáva, ale je to prirodzené. A aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa sem po pol roku vrátil. Chcel som sa uistiť, že integrita diela ostala rovnaká, aj keď sa vyvíja. Publikum by malo dostať Chaplina v tej podobe, v akej vznikol.
A potom, čo ste videli dnes, ste spokojný?
Určite som spokojný, aj keď som zatiaľ nevidel z druhého dejstva všetko, čo by som mal. Ale veď máme ešte pár dní, iste to všetko stihneme. Pripravujeme aj skúšky s deťmi a je tam mnoho nových tanečníkov. Ale celkovo som veľmi spokojný, pretože vidím, že tá integrita baletu je zachovaná.
Ste ako choreograf a režisér na tanečníkov aj trošku striktný? Aspoň podľa môjho názoru, bez určitej autority a vyžadovania nárokov, mnohé veci, zvlášť v umení, nefungujú…
Áno, je to tak. Ak si uvedomíme, že Chaplin bol obrovskou osobnosťou a jeho rodina ešte stále žije, určite z úcty k nej a k samotnému Chaplinovi, musíme o tie detaily veľmi dbať. Ale dlžíme to aj celému svetu, ktorý ho pozná. A keď hovoríme o tej striktnosti, tak skôr by som to nazval disciplínou. Tú od tanečníkov vyžadujem vždy. Musíme si všetci uvedomiť, že stvárňujeme skutočnú osobu, človeka, ktorý mal taký významný vplyv a poznal ho celý svet. Ak jeho dcéra príde na predstavenie, musí to byť pocta jej otcovi. Je to predsa reálny príbeh, nie fikcia ako Luskáčik. V súbore si tanečníci uvedomujú tú zodpovednosť, že stvárňujú príbeh génia tohto sveta a podľa toho aj k nácviku pristupujú.
Čo Vás ešte čaká, čo sa týka prípravy na sobotné predstavenie?
Ostáva posledných šesť scén, ktoré si potrebujeme spoločne prejsť, v piatok sa pripravujeme na prevedenie celého predstavenia a v sobotu, ešte pred samotným večerným predstavením pred obecenstvom, budeme mať veľkú generálku.
Máte teda za sebou tri veľké projekty s Baletom SND, ako ste sa vyjadrili, máte tu výborné vzťahy aj s tanečníkmi. Myslíte si, že aj do budúcna by ste mohli naplánovať ďalšiu spoluprácu?
Určite by som bol veľmi rád. Ako som spomínal, skvele si rozumiem aj s riaditeľom súboru, pánom Dolinským. Dnes môžem povedať, že sme vynikajúci priatelia. Pre mňa je práve on akýmsi krstným otcom všetkých inscenácií, ktoré som na pôde Slovenského národného divadla realizoval. Vždy sú určité nápady, o ktorých sa rozprávame. V pláne je mnoho nových inscenácií, ktoré prinesie Balet SND pre divákov. Musím povedať, že ja som otvorený každej novej spolupráci s Baletom SND.
Zuzana Vachová
Foto: SND, Peter Brenkus
