Čo všetko sú dnes schopné spraviť mnohé telesá v honbe za originalitou. A pritom stačí tak málo. Rešpektovať partitúru, interpretovať dielo prirodzene a zrazu medzi publikom, orchestrom, zborom i sólistami vznikne vzácny vzťah. Takej interpretácie sme sa dočkali aj v Slovenskom rozhlase.
Uvedenie Dvořákovho Requiem, zádušnej omše pre sóla, zbor a orchester b mol, op. 89 si možno vieme predstaviť skôr v novembri, v dušičkovom období, no práve táto skladba má v historickom kontexte viacero významov. Nielen v dobe svojho vzniku bola unikátom, ale i novodobej histórii – znela na štátnom pohrebe Václava Havla. Legendárnu interpretáciu v podaní Českej filharmónie a Pražského filharmonického zboru pod vedením šéfdirigenta Jiřího Bělohlávka dodnes považujú mnohí za pamätné, dojímavé odprevadenie českého prezidenta na jeho poslednej ceste.
Je to mimoriadne, veľké vokálno-inštrumentálne dielo a v časoch, kedy denno-denne prichádzame do kontaktu s tragickými správami z Ukrajiny, ktorými na nás priam dýcha smrť, sa prestávame zamýšľať, či Requiem je vhodné zaradiť do dramaturgického plánu až v novembri. Publikum je vnímavé a tieto nuansy dokáže chápať v súvislostiach – zaplnená sála svedčila o tom, že ľudia túžia po stíšení a duchovnej hudbe. Nie mohutnom aparáte, až divadelnom, dramatickom Requiem od Verdiho, no práve filozofickými otázkami popretkávanom diele Dvořáka, ktoré si vyžaduje aj fascinujúci, pripravený zbor vysokých kvalít. Takého sme sa dočkali aj vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave (piatok 8. apríla 2022).
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu dirigoval jeho šéfdirigent, maestro Ondrej Lenárd a zbor zavítal spoza hraníc. Český filharmonický zbor Brno (zbormajster Petr Fiala) má za sebou bohatú históriu. Bol založený v roku 1990 a ročne odspieva ohromujúci počet koncertov, za všetky spolupráce zmieňme spoluprácu s dirigentom Ivánom Fischerom a jeho Budapeštianskym festivalovým orchestrom. Koncertne uviedli Rusalku a keď si už súbor vybral dirigent ako Fischer, treba spozornieť. Je o ňom totiž známe, že všetky telesá či sólistov si vyberá veľmi obozretne, osobne sa zúčastňuje prehrávok, referencie mu nestačia.
Napokon, zodpovedal tomu aj interpretačný výkon Fialovho zboru koncertného večera: výkon vo všetkých hlasových skupinách bol čistý, vyvážený vo všetkých dynamických hladinách, ani z hľadiska artikulácie či spevnosti ste nemohli vytknúť zboru jedinú chybu. Nevídaný, neslýchaný zážitok, ku ktorému sa ešte dostaneme.
Sólových partov sa zhostili sopranistka Eva Hornyáková (soprán), Terézia Kružliaková (mezzosoprán), Richard Samek (tenor)a basista Peter Mikuláš (bas).
Skladateľ Requiem neviazal ku konkrétnej osobe či udalosti, v jeho ponímaní ide o reflexiu otázok týkajúcich sa ľudského bytia, žiaľu, utiekania sa k smrti, pýtania sa toho, aký má život zmysel, nielen umierania, ale i nádeje. Dvořák, hlboko veriaci človek, bol aj filozof a pri počúvaní jeho diel cítime, ako nastoľuje tieto otázky a zamýšľa sa nad nimi v rôznych kontextoch. Jeho hudba prekročila hranice, na rozdiel od mnohých ďalších českých skladateľov k nám prehovára absolútnou hudbou, dokonalou – kompozičnými postupmi zrelá, dosahujúca nadstavbu, naplnená obsahom, ktorý môžeme neustále odhaľovať, skúmať, no zároveň je formálne precízna. Obrovský kus muzikálnosti korunoval zmyslom pre „experiment“ –aj to je jeden z dôvodov, prečo Dvořák prekračuje svoj región. Napokon, ani Requiem nie je z hľadiska stavby typické. Trinásť liturgických textov rozdelil na dve časti – prvá (obraz Posledného súdu) má osem textov a druhá zostavená z piatich, prináša útechu a nádej.
Dvořákovo Requiem si vyžaduje špeciálnu interpretáciu, zvláštny prístup – no nielen z hľadiska hudobníkov, sólistov i zboru, ale rovnako na strane publika. Musí sa počas prevedenia diela uskutočniť ten vzácny moment „chémie“, kedy sa divák do diela ponorí, vníma každý jeden tón, prinesie vzácne chvíle zastavenia, po počiatočných pochmúrnych náladách zmierenie a nádej. Skladba kladie mimoriadne nároky na interpretov: pre hudobníkov je to technicky i výrazovo náročné dielo, zboristi i sólisti sa musia po celý čas absolútne koncentrovať na obsah, preniesť do výrazu hĺbku myšlienok a samozrejme, to najťažšie – interpretovať tak, aby nebolo znať ten dril, no poslucháč vycítil prežívanie a prirodzenosť melodických oblúkov. Napokon, reč je o Dvořákovi, ktorý ani v tomto diele nezaprel svoj rukopis, hoc ide o duchovnú hudbu.
Už po prvých taktoch skladby sme vedeli, že pod taktovkou Lenárda budeme počuť nie úsilie hráčov, no skutočnú, rýdzu hudbu, obrovský kus muzikality z inštrumentalistov, ktorý sa mu z nich vždy podarí dostať. Prekrásne pianissimo sláčikov vyvolalo kontemplatívnu náladu pred tým, ako nastúpil zbor s textom – Odpočinutie večné, daj im, Pane…
Postupne sa pridávajúce hlasové skupiny a stúpajúca dynamika priniesli už v úvode ten vytúžený ponor do duchovnej hudby – Český filharmonický zbor Brno, je vo vynikajúcej forme, ale nie je to otázka len aktuálneho obdobia. Z tohto interpretačného výkonu je zjavné, že kvality zboru sú presvedčivé a je to jeho štandardný status. Vtiahol poslucháčov od prvých taktov do skladateľovho sveta. Nádherne vyvážené všetky dynamické hladiny, pianissimá, pri ktorých tajíte dych, postupne stúpajúce crescendá a ich vzácna jednotnosť až po dramatické party v bohatom zvuku. Cenné pri tom je, že výrazové a dynamické zmeny dokázali speváci v jednotlivých hlasových skupinách spraviť až nepozorovateľne. Znamená to, že ani jeden hlas „nevytŕčal“, ich pripravenosť, krása dynamických oblúkov a tvarovania fráz bola obdivuhodná.
Excelentne zneli soprány, ktoré sa sálou nádherne niesli, ich čistota a vyváženosť je vskutku unikátnym javom. A ak sme venovali Dvořákovmu dielu nejaký ten riadok, tak práve preto, aby sme mohli čitateľom sprostredkovať výkon zboru. Vďaka Fialovej interpretácii obsiahlo nielen kontempláciu a silný duchovný rozmer prvej časti, s presahom do drámy, no i nádej. Všetky výrazové polohy, zmysel skladby, to, čo skladateľ odkazoval, v ten večer nechýbalo. Je to skrátka súbor špičkových kvalít.
Obrovskú podporu mal zbor v SOSR: už v úvodnej téme, ktorú skladateľ stavia na pevnej tradícii gregoriánskeho chorálu a v orchestri sa s naliehavosťou vracia niekoľkokrát, bola počuteľná vynikajúca súhra. Sólová téma v dychoch bola pekne vyspievaná, šéfdirigent Lenárd si dal záležať, aby bol orchester dobrou oporou spevákom.
Všetky postupy skladateľa, ktoré v inštrumentácii invenčne využil, sme zreteľne počuli a nezanikla ani jediná nuansa – prekrásne bolo napríklad prevzatie témy z basklarinetu do huslí. Najkrajšie boli momenty, keď všetci sólisti spievali spoločne (až na chyby v nesmierne náročnej, kánonicky stavenej časti Recordare, Jesu pie, inak boli zladení rytmicky, dynamicky aj intonačne) – v nich sa ukázala pedantná spolupráca šéfdirigenta, ktorý citlivo vníma frázovanie spevákov.
Rozhlasáci sú vo výbornej kondícii, dokonca plechové dychy predviedli skvelý, bezchybný výkon (Dies irae, ale i ďalšie časti), sláčiky hrali spoľahlivo, spevne, opora v nízkych polohách bola citeľná, pulzujúca a znelá, sólové party dychov (flauta, klarinet, trúbka…) čisté a pekne artikulované.
Celkovo možno Requiem vnímať skôr ako ansámblovú skladbu, aj keď nepochybne, má dostatočný priestor aj pre sólistov. Sopranistka Eva Hornyáková patrí v súčasnosti medzi naše najlepšie speváčky, preto miestami prekvapili jej ostré výšky a nekoncentrovanosť. Nepochybne to dokáže i lepšie, krajším, kultivovanejším tónom. Kým v dramatických polohách celkom nepresvedčila, na druhej strane, disponovala prekrásnym frázovaním, precíteným výrazom a lyrickým prejavom. V tejto polohe sa Hornyákovej darí, jej vokálny prejav je dostatočne nosný a zároveň plný vrúcnosti a žiaľu.
Zaujímavá, tmavšia farba mezzosopranistky Terézie Kružliakovej je spoľahlivá v každej polohe. Speváčka je dobre technicky disponovaná, nemá žiadne výkyvy ani v spodných polohách. Jej hlas je mimoriadne sýty, takže tomu zodpovedal aj jej výkon. V dramatických častiach dokázala presvedčiť, ale i v intímnych.
Richard Samek je typ tenora, ktorý je nosný v stredných aj nižších polohách, no vo vysokých, najmä exponovaných sa stávalo, že nedosahoval ten kovový lesk, aký vo výškach tenoru očakávame. Postrádali sme ho najmä v dramatických častiach, kedy sa žiadal farebnejší a najmä plnší tón, inak bol jeho výkon vyrovnaný.
Peter Mikuláš potvrdil, že je na našej scéne stále náš najlepší bas. Rozumie duchovnej hudbe a na interpretačnom výkone je to aj citeľné. V deklamácii bolo znateľné prežívanie emócie a zmyslu textovej predlohy, jeho prejav bol v pomalých častiach hlboko precítený, no nikdy nešiel do afektu, to by Dvořákovej hudbe ani nepristalo. V dramatických polohách dokázal byť sugestívny – jeho bas je vždy podmanivý, sýty a krásne farebný.
V Slovenskom rozhlase sme sa v tento večer stretli s výnimočnou interpretáciou Dvořákovho Requiem. Žijeme dobu, kedy v snahe o čo najväčšiu originálnosť spravia interpreti často až niečo absurdné, len aby sa odklonili od štandardných, zaužívaných hudobno-výrazových prostriedkov. Zápis v partitúre prestáva byť svätým, cenené je to, čo v ňom nie je. Petr Fiala a jeho zbor si však zvolili cestu prirodzenosti, rešpektujúc každý jeden zápis v partitúre, vyspievaním melodických oblúkov a dosiahli tým čistú krásu Dvořákovej skladby.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: RTVS – Milan Krupčík
