Sarabanda z piatej Bachovej violončelovej suity podľa zakladajúceho člena Moyzesovho kvarteta, Jána Slávika, nadnáša až do vesmíru. A vďaka jeho interpretácii aj publikum tento pocit zažilo.
V rámci 11. ročníka cyklu (Ne) známa hudba sa v priestoroch Zichyho paláca konal violončelový recitál výnimočného interpreta Jána Slávika, na ktorom odznel výber Bachových suít pre sólové violončelo. Azda niet poslucháča, ktorý by práve tieto diela nepoznal, hoci ich história má pomerne zaujímavé zvraty.
Tento cyklus šiestich skladieb pre sólový sláčikový nástroj v dobe svojho vzniku nebol zďaleka taký populárny, akým je dnes. Na interpretov kládli vysoké technické nároky a ďalším neprekonateľným problémom boli kópie notových zápisov, podľa ktorých sa hudobníci nevedeli presne orientovať. Svetlo do nich vniesol až Pablo Casals, ktorý noty revidoval a následne všetky suity aj nahral. A odvtedy nastal totálny boom medzi violončelistami a práve Bachove suity sa stali ich najobľúbenejším repertoárom. Na jednej strane je to ohromujúca skutočnosť, na druhej aj trochu clivá, pretože sa poslucháč musí popasovať s tým, aby oddelil zrno od pliev…
V súčasnosti sa stretávame s rôznymi prístupmi k interpretácii Bachovho diela. Či už máme súbory špecializujúce sa na starú hudbu využívajúc pritom historické nástroje (za interpretáciou stojí hĺbkové štúdium historických prameňov) a potom „bojujeme“ s ďalším protiólom. Zvlášť dnes mnohí hudobníci totiž preferujú romantizujúce prvky v interpretácii. To, či je to správne (alebo skôr ide o kompromis zo strany hudobníkov hrať pre publikum tak, aby to bolo pre väčšinu ľúbivé), už nechajme na voľbu poslucháčov alebo samotných interpretov, kľúčové však je, že Ján Slávik sa touto cestou nevybral.
Zvolil interpretáciu čistoty a nechal tak vyznieť krásu barokovej hudby vo svojej pravej esencii. Navyše, aj jeho výber bol veľmi dômyselný: zo šiestich suít zvolil tri diela: Suitu č. 1 G dur BWV 1007, Suitu č. 3 C dur BWV 1009 a recitál zavŕšil najexpresívnejším dielom cyklu, Suitou č. 5 c mol BWV 1011.
Ako krásny príklad si vezmime hneď prvú Suitu G dur – Prelúdium, v ktorom sa takmer všetci violončelisti na svete doslova vyžívajú v tom, že umelo predlžujú prvý tón, aby vzápätí mohli pracovať s agogikou – a to takou prehnanou, že človeku miestami až vlasy dupkom stoja. Ak aj prelúdium môžeme čiastočne považovať za voľnú formu, aj školák predsa vie, že taká výrazná agogika do obdobia baroka predsa nepatrí. Navyše, Bach predpisuje štandardné šestnástiny, takže už je tu len možnosť, že predĺženie prvého tónu interpreti chápu ako výrazový prostriedok. Ján Slávik sa k tomuto spôsobu interpretácie neodklonil a ostal pri zrozumiteľnej, jasnej, vyváženej interpretácii bez pátosu, ktorý v barokovej hudbe ani nemá čo „zavadzať“. Vo väčšine prípadov používal terasovitú dynamiku, pričom sa mu kontrasty v témach podarilo veľmi pekne a vyvážene vyspievať – či už v piane alebo vo forte. Samozrejme, ak potreboval frázu vyspievať oblúkovito, nevynechaj ani tento spôsob prednesu, nikdy však nebol romanticky ladený. Čo však je kľúčové, Slávik sa vyhol prehnanej dramatizácii a enormným dynamickým skokom, ku ktorým sa interpreti často uchyľujú v snahe prikrášliť Bachovo dielo, neuvedomujúc si, že potom zaniká jeho pravá podstata.
Štandardnú formu suity zloženú z typických barokových tancov Bach rozširuje o úvodné prelúdium, inak dodržiava formu: Allemande, Courante, Sarabande, dva Menuety alebo Bourée či Gavotte a záverečná Gigue.
Napriek tomu, že spomínané prelúdium je už pomerne sprofanovaná záležitosť, sólista večera ho zahral bez afektu, avšak s prirodzenou dynamikou, rovnako ďalšej časti Allemande nechýbali precízne vyvážené trilky, rytmická a intonačná presnosť. Hoci mnohí hudobníci nasadzujú práve pri tomto tanci suity rýchlejšie tempo (zrejme kvôli dnes tak modernom trende virtuozity na úkor skutočného, estetického zážitku z hudby), Ján Slávik zvolil primerané tempo, vďaka čomu s noblesou zahral aj prírazy, náročné intervalové skoky aj ozdoby. Courante v 3/4 metrorytmickej štruktúre vniesol do sály odlišnú náladu. Sólista nielen technicky dobre zvládol Bachovo dielo, ale pochopil aj jeho charakter. Nie, že by bola stavba suity nejako významne premenlivá čo sa týka tancov, no dať im ten správny výraz a charakter – zvlášť v prípade sólového nástroja, už chce skúseného interpreta. Trojdobému tancu nechýbala ani podstatný radostný výraz prameniaci z obdobia renesancie, ani dôstojný, ktorý mu dal v štylizovanej podobe skladateľ. V prípade tohto tanca už interpret pracoval aj s gradáciou, ktorú sa mu podarilo zahrať s presvedčivou dynamikou a vášňou (opäť však nie s patetickými emóciami). Vážny, pomalý tanec Sarabande (opäť v trojdobom metre) je podstatne „ťažkopádnejší“ kus, v ktorom ak nevynikne melódia a trilky, stáva sa samoúčelným. Violončelista sa však aj s nemeckou Sarabandou vysporiadal bravúrne – práve v pomalom tempe vynikla jeho čistá intonácia (či už v hlbších polohách alebo tých vyšších) a prekrásna dynamika. A čo je podstatné – frázy v jeho prevedení boli nádherne ukončené, bez toho, aby mal poslucháč pocit, že by interpret umelo narábal s tempom. Vzletnejší Menuet I. a II. sa zdá byť na počúvanie jednoduchou záležitosťou, no práve pri opakovaní tém je pre hudobníkov výzvou, ako sa s opakovačkami vysporiadajú. A muzikalita Jána Slávika je prirodzená schopnosť snúbiaca sa so skúsenosťou, takže ani tieto časti neboli len verklikovaním už počutých tém, ale interpret im dal novú hudobnú tvár. Práve v týchto prípadoch môže hudobník využiť terasovitú dynamiku – základný element barokovej hudby, s ktorým aj Slávik počas koncertného večera frekventovane a s vkusom pracoval (rovnako ako s tempom, najmä pri ukončení jednotlivých častí, nie však tak, aby nevkusne prešiel do diametrálne odlišného historického obdobia). V záverečnej Gigue akcentoval skrytý ľudový charakter tanca v 6/8 metrorytmickej štruktúre a v rýchlom tempe mal tento štylizovaný tanec v interpretácii violončelistu potrebnú agilnosť.
Nasledovala Suita č. 3 C dur, z ktorej je pre širokú vrstvu poslucháčov nepochybne známa najmä Sarbanda. Najmä pre spomínané romantizujúce trendy v interpretácii barokovej hudby si ju poslucháči vybájili vo svojich víziách ako tanec plný sentimentu a clivoty, pri ktorom je nevyhnutné pustiť nejakú tú slzu. Sólista večera pristúpil aj k tejto suite s pokorou a úctou k dielu Bacha, pritom však Suitu hral so spektrom rozmanitých farieb, ktoré možno na violončele dosiahnuť, podarilo sa mu zachytiť kontrastné charaktery jednotlivých štylizovaných tancov a obdivuhodná bola aj jeho rytmická vitalita (napríklad v technicky obtiažnom Courante v rýchlom tempe). A spomínaná Sarabanda, pri ktorej sa „zomiera“? Áno, téma je vskutku zádumčivo znejúca a navyše sa hneď aj zopakuje, Bach ju krásne rozvíja. Nevyspievať jej melodiku by bol hriech, respektíve školácka chyba a takých sa Ján Slávik nedopúšťa. Jeho violončelo sa prekrásne nieslo, trilky bolo pravidelné a bezchybné, melodické oblúky vyspievané s citom a záverečné pianissimo len za všetkým dalo neodmysliteľnú esteticky ladnú bodku. Kľúčové však je, že vždy sme sa nachádzali v období baroka, nie v romantizme, ako to niektorí interpreti s radosťou robia.
A kým v prvej časti koncertu sme počuli G-durovú Suitu, ktorú by sme výrazovo mohli považovať za pomerne optimistickú a priezračnú, jej výrazovým protipólom je Suita č. 5 c mol. Už Prelúdium akoby „vystupovalo“ zo samotnej temnoty, čo hudobník veľmi dobre výrazovo vystihol. Ako sám na koncerte priznal, jeho srdcovou záležitosťou tejto suity je však Sarabanda (znela aj v kultovom Bergmanovom filme Šepoty a výkriky) a pre violončelistu predstavuje celý vesmír. Napokon, zahral ju aj ako prídavok a po koncerte pre náš portál povedal: „Pre mňa tými pár tónmi Bach vyjadril úplne všetko. Je to neuveriteľne obsažné a človeka to až nadnáša do vesmíru. Myšlienkovo až niekde úplne inde odíde, takže ja som z nej nadšený.“ Je pravdou, že celá predposledná Bachova Suita pôsobí najpochmúrnejšie zo všetkých šiestich, no prím v clivosti, dokonca až akejsi opustenej samoty a ničoty, má jednoznačne Sarabanda piatej Suity, ktorá odhaľuje svoju melodickú líniu v absolútnej prostote a vyvoláva pocit osamotenosti (preto sa tak výnimočne hodila k psychologickej štúdii Bergmana). Zahrať túto neutíchajúcu introvertnú tému bez jediného akordu s takou naliehavosťou, aby mala zmysel, to chce ozajstný kumšt.
Tento koncert bol výnimočný (minimálne) z dvoch pohľadov: Ján Slávik si zvolil cestu umelca, ktorý hrá Bachovo dielo s pokorou a rešpektom, nepodliehajúc súčasným ľúbivým trendom. Náročný repertoár zahral s istotou a intonačnou čistotou – čo si vyžaduje nielen skúseného a zanieteného interpreta, ale aj dôslednú koncentráciu a prípravu. Napokon, po koncerte nám to potvrdil aj samotný violončelista: „Bacha treba hrať prirodzene a treba k nemu mať úctu, netreba k nemu nič pridávať ani uberať. Pre hudobníka je veľmi náročné odohrať celý koncert postavený len na jeho dielach, ja sám som to na príprave pocítil. V interpretácii som za zlatú strednú cestu: rešpektovať to, ako to Bach napísal, ale samozrejme, dať tej hudbe aj niečo zo seba, nikdy však nie preháňať. Čiže ja volím zlatú strednú cestu.“
Zuzana Vachová
Foto: autorka
