Petržalské Cik Cak Centrum, ktoré patrí pod DK Zrkadlový háj, hostilo druhý júlový týždeň v stredu podvečer v rámci Letných dní Petržalky mladého klavírneho virtuóza Miloša Biháryho.
Trnavský rodák, v súčasnosti študent 3. ročníka VŠMU (pedagogické vedenie – Jakub Čižmarovič ArtD./ Prof. Marian Lapšanský), už svoj talent preukázal na mnohých súťažiach. Za všetky spomeňme ocenenie na Medzinárodnej klavírnej súťaži Johanna Nepomuka Hummela, stal sa absolútnym víťazom na súťaži konzervatórií a získal prvé miesto na klavírnej súťaži Musica Slovacca. Na klavírnom recitáli v petržalskom Cik Cak Centre si však mladý interpret zobral ťažké sústo aj pre zrelých, starších klaviristov – Chopinovu Sonátu h mol č. 3, op. 58. Tri klavírne sonáty totiž patria medzi najnáročnejšie diela hudobného skladateľa: a to nielen výrazovo, ale najmä po technickej stránke. Zvlášť tretia, ktorá je súčasťou neskorého opusu – práve tú si Biháry vybral na tento večer. Skladateľ ju písal v roku 1844, päť rokov pred smrťou, prežíval v duši obrovský chaos a trápenie (napokon, ako väčšinu svojho života), čo sa prejavilo aj v samotnom diele.
Už prvá časť Allegro maestoso je takpovediac, jedným obrovským hudobným chaosom, čo sa týka rôznorodých, drobných tém. Interpret k nim musí pristupovať tak, aby sa z nich nestalo rozkúskovaná veta plná útržkových motívov. Miloš Biháry ukázal interpretačnú zrelosť, aj vďaka tomu, že monumentálne, polhodinové Chopinovo klavírne dielo už koncerte predviedol (napríklad vlani v trnavskom Divadle Jána Palárika) a má ho takpovediac „pod kožou“, je s ním dobre zžitý. Aj preto sa nestalo, že by prvá časť Sonáty h mol, ktorá je tak špecificky tematicky postavená, napriek tomu, že Chopin sa striktne drží klasicistickej formy sonáty, v podaní mladého klaviristu znela nekompaktne. Naopak. Miloš Biháry predviedol prekrásny celok, ktorý plynul (zdanlivo) v jednom hudobnom toku a ako interpret dokázal vynikajúco pracovať s momentmi napätia, spomalenia, zvoľnenia, rozmanitosti melodických zvratov a samozrejme, dynamikou. Rovnako tak dobre pracoval s gradáciou aj vo štvrtej časti diela, no k tej sa ešte vrátime.
Nebol by to Chopin, ak by sme už v tejto časti nepočuli jeho typickú „chopinovkú“ melodickú invenciu – bol to právom hudobný poet klavíra, ktorý nikdy nemal (a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy nebude mať) konkurenciu. Vystihnúť jeho typický tón, tú tragiku snúbiacu sa s krásou a zároveň bolesťou, to chce obrovské emočné vypätie spojené s prežívaním, vrodený cit pre hudbu, aj dobré technické dispozície (bod číslo tri sa pri striktnej disciplíne vydrieť dá, tie prvé dva si žiadny interpret na svete „nekúpi“, o tom snáď polemizovať nemusíme, zvlášť pri Chopinových dielach je to okamžite, takpovediac, po prvých tónoch také zjavné a počuteľné, či sa s citom muzikant narodil alebo hrá len dobre naučené noty).
Vráťme sa však k Sonáte h mol. Je to interpretačne problematická skladba, ktorá si vyžaduje skúseného interpreta a obrovský nadhľad. Miloš Biháry predviedol 8. júla v petržalskom Cik Cak Centre s celkom dobrou akustikou, už menej dobrým krídlom Petrof, na ktorom nie celkom vynikli farebné nuansy interpretácie, mimoriadny výkon: brilantná technika, absolútna koncentrácia, výborný zmysel pre výstavbu kompozície, ale aj ten prepotrebný cit pre zmienený „chopinovský“ tón.
Majstrovsky kontrastne Biháry zahral prvú časť: šestnástinový, „osudovo“ pôsobiaci motív náhle vystriedajú ťažkotonážne akordy, ktoré cítiť aj vo variabilnej dynamike. Samozrejme, najkrajšia časť tejto vety je, keď skladateľ pracuje s druhou, melodickejšou, spevnou témou, keď okamžite rozpoznáte, že ide o jeho kompozičný rukopis (a neskôr ju uvádza aj v modulácii). V tomto prípade by sa možno žiadalo od interpreta viac práce s agogikou (veď to poznáte – v prípade Chopina nie je agogiky nikdy dosť…). Čo však treba určite vyzdvihnúť, je jeho práca s dynamikou – od pianissima po fortissimo, hral všetky odtiene presvedčivo a s istotou. A ako sme spomínali, prvá časť je neobvykle rozvinutá a dlhá, no napriek jej rôznorodosti sa klaviristovi podarilo zachovať jej kompaktnosť a dômyselne ju vystavať.
Druhá, Scherzo: Molto vivace sa zvykne hrávať aj v rýchlejšom tempe (Chopin kladie extrémne vysoké nároky na pravú ruku), ako to v tento podvečer Miloš Biháry interpretoval a je úplne zjavné, že ak by mal k dispozícii lepšie koncertné krídlo, nebol by to pre tohto interpreta problém, pretože v rýchlom tempe hral aj technicky náročné party s dostatočnou ľahkosťou. Dostaneme sa totiž ešte k štvrtej časti Sonáty h mol, ktorá už vyžaduje absolútne technické majstrovstvo a práve v nej ukázal klavirista bravúrnu technickú dispozíciu, aj fyzickú zdatnosť, rovnako dobrú mentálnu prípravu. Každopádne, aj druhú tému v pomerne krátkom Scherze, vyhral zrozumiteľne a technicky čisto, s pekným kontrastom, aby potom opäť mohol zavŕšiť návrat prvej témy vo veľkom, dramatickom fortissimo. Interpretačné majstrovstvo sa neukazovalo len v tom, ako Biháry chápe dielu parciálne, ale najmä komplexne, ako celku – dokáže pracovať s jeho tektonikou.
Tretia časť Largo je, napriek pomerne dramatickej introdukcii, pokojná a je v nej priestor na to, aby klavirista ukázal tie najväčšie emócie, prácu s dynamikou, agogikou a vyspievanie chopinovsko-spevných línií vo vrúcnych melodických oblúkoch. Téma v bodkovanom rytme môže zvádzať k tomu, aby bola hraná ostro, našťastie, v tento večer sme ju počuli bez tohto neželaného efektu. Largo má totiž takmer až nocturnový charakter nočnej hudby, musí v sebe niesť pokoj a zároveň tú nádhernú melanchóliu a mäkkosť, ktorú u Chopina všetci tak milujeme. S citom zahrané pianové pasáže, plynulé crescendá a decrescendá, vyvážené trilky v podaní Biháryho boli prekrásne. Pri opakovaní prvej témy však mohol pokojne viac pracovať s agogikou, prípadne pristúpiť k téme inak, podstatne viac využiť rubato a pianissimo – pri Chopinovi to nikdy nemôže škodiť. Je to však mladý interpret, ktorý má kariéru pred sebou a veríme, že k takýmto nuansám sa určite dopracuje.
Hlavný triumf interpretácie, turbulentná štvrtá časť Finale: Presto non tanto; Agitato je vo všeobecnosti považovaná za jeden z najnáročnejších kusov v klavírnej literatúre, ktorý si vyžaduje technickú zručnosť najvyššieho stupňa. Klavirista si nasadil obdivuhodné tempo a po dramatickom, akordickom intre rozospieval celú klaviatúru v rozmanitých chromatických behoch – samozrejme, nielen chromatických. Chopin v tejto časti mimoriadne často mení harmóniu, napokon, v romantizme sa odklony od základnej tóniny diali mimoriadne frekventovane, čo vídame zvlášť v prípade tohto skladateľa. Biháry dokázal vyspievať tému v šialene rýchlom tempe aj keď bola v ľavej ruke, s majstrovstvom opakujúcu sa tému vygradovať a udržať si počas celej časti rýchle tempo, pričom odohral brilantne čistú interpretáciu na vysokej technickej úrovni.
Tento koncertantný kus od Fryderyka Chopina sme si v Cik Cak centre vychutnali v pomerne komornej zostave, no vôbec to neprekážalo. Miloš Biháry, ktorý okrem klasického repertoáru hráva aj jazz a funky, je interpret, ktorý je mimoriadne dobre technicky disponovaný – aj preto zvládol túto Sonátu. Keďže dielo hral už predtým, interpretačne v ňom dozrelo a publikum si tak mohlo vychutnať krásne zrelú nadstavbu. Mladý klavirista mal síce v zálohe pripravenú aj skladbu od Francisa Poulenca, ale sme radi, že zvolil práve tento kus, napokon, romantiky v dnešnej dobe nikdy nie je dosť…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka
