Dánsky festivalový hit Utiecť nám na posúdenie prináša viaceré otázky ľudskosti, ktoré nám v tejto dobe, žiaľ, nie sú také vzdialené, ako tomu bývalo kedysi.
Spomínam si na to, ako ma pri jednom nedorozumení na letisku v Izraeli vypočúvali bezpečnostní zamestnanci letiska a ja som ich musel presvedčiť, že napriek svojej hustej brade a nakladaným čerešniam v ruksaku, ktoré skener vyhodnotil ako podozrivý obsah, nie som nič iné ako bežný turista. Napokon sa mi to podarilo a stihol som aj svoj let. Stálo ma to však veľa psychickej energie a hoci som nič zlé nespravil, po celú dobu ma premkýnali najhoršie možné scenáre, akými sa môže táto situácia skončiť. Neviem si ani predstaviť vnútorný stav človeka, ktorý musel ujsť zo svojej domoviny, stať sa nelegálnym imigrantom a tento pocit úzkosti prežívať nepretržite. Každý stret s administratívou preňho znamená tiesnivú nervozitu a cesta do vysnívanej krajiny je sprevádzaná neustálym strachom. A výsadu vlastného miesta za pár drobných v medzinárodnom lete pri tom určite nemá.
Príbeh filmu Utiecť je o afganskom utečencovi vystupujúcom pod pseudonymom Amin Wanabi a jeho rodine unikajúcej pred Talibanom. Ich cesta do bezpečia je však plná prekážok, zamknutých brán a niekoľkoročných zastávok.
Hneď na úvod udrie do vedomia netradičná dokumentárna forma. Nejeden divák bol iste vo veľkom očakávaní, keď si pri informáciách o filme v jednej vete prečítal termíny ako dokumentárny a animovaný film. Ručne kreslené spracovanie má v tomto prípade hneď niekoľko zásadných významov. Na jednej strane funguje ako vrstva, ktorou je dosiahnutá potrebná anonymita, chrániaca protagonistov a zároveň umožňuje efektívne a bez zádrhov skĺbiť autentický materiál s inscenáciou. Rozdiel je jednoznačne zrejmý, no spájanie je také plynulé a logické, že hoci si pod plachtou kresleného obrazu vieme domyslieť reálne zábery, stále sa zdajú byť autentické aj hrané časti, keďže sú štylisticky totožné. Pri takomto zobrazení je do príbehu napokon veľmi dobre zapojená divácka vnímavosť, podnecovaná úplne novým spôsobom. Autentický zvuk nás núti ilustrovať si skutočné zábery z kamery schované za kresbami. V nich, paradoxne, vyniká práve autentický zvuk rozhovorov ako dôkaz, že postavy sú naozaj skutočné. Navyše je obraz a obsah dopĺňaný aj archívnymi materiálmi, ktoré sa viac či menej týkali priamo Amina a jeho príbuzných.
Nosnou témou filmu je útek z domoviny a hľadanie svojho miesta pre život v cudzom svete. Pre vysťahovalcov existuje iba veľmi obmedzený priestor v spoločnosti, kde im je dovolené sa pohybovať. Ocitajú sa na odvrátenej strane civilizácie, ktorej piliermi sú pochybní prevádzači a nemilosrdní úradníci. Leitmotív homosexuálnej orientácie hlavného protagonistu mu sťažuje alebo naopak spríjemňuje cestu životom, kedy ešte nevie presne definovať, čo vlastne cíti. Aj keď tuší, že o tom nemôže hovoriť. Téma zostáva tak trochu v pozadí podobne ako celá Aminova osobnosť. Dôjde však na jeden prelomový okamih, s ktorým zrejme ani sám režisér od počiatku nakrúcania nerátal. Pri svojich sedeniach sa Amin prizná, že si svoj príbeh osirelého chlapca vymyslel, resp. na pokyn prevádzača osvojil. Dlho o ňom vieme iba to, že má problém dôverovať ľuďom, čo odpovedá na otázku, ako sa nedobrovoľná a problematická migrácia podpíše na človeku, ktorý ňou strávil značnú časť svojho života a to najmä v adolescentnom veku. Vznikajú tu ďalšie dve línie. Prvá sleduje malého chlapca unikajúceho pred náboženským radikalizmom a druhá zobrazuje Aminove takmer zbehnutie z partnerského vzťahu. V skutočnosti je to však príbeh aj o obrovskom zomknutí sa jednej rodiny reprezentujúcej tisícky iných rodín postavených do rovnakých okolností. Zo všetkých tém sa film venuje najviac práve tejto.
Vždy, keď sa vo večerných správach objaví reportáž o ďalšej potopenej lodi plnej imigrantov, kamiónoch, ktorým z podvozkov visia vyhladovaní zúfalci, alebo prepravný kontajner, čo v sebe udusil desiatky životov, máme zlosť na neľudských prevádzačov, prípadne v duchu zagratulujeme pohraničníkom za to, že tú bandu k nám nevpustili. Kto sa však pokúsil predstaviť si situáciu človeka, ktorý svoje životné úspory venuje niekomu takému? Utečenci si volia tie najnebezpečnejšie a najzúfalejšie spôsoby, ako sa dostať cez hranice štátu. To urobí iba niekto, kto sa spolu so svojimi najbližšími ocitol v bezvýchodiskovej situácii tak vážnej, že neváha riskovať aj život.
Dnes je Amin úspešným a vzdelaným človekom, hoci ho v mladom veku vychovávala miesto školy ruská televízia so svojimi telenovelami. Obklopení zúfalstvom a ničím nekŕmenou nádejou, čo pomaly zaniká. Toľko úsilia musia venovať ľudia na úteku len tomu, aby sa dostali cez kus zeme. Pri tom často prídu o niekoľko rokov života.
Keď má hlavný protagonista so svojou na smrť vydesenou mamou výhľad na výstavu života, za akým idú v podobe luxusnej výletnej lode – zatiaľ čo tá ich sa potápala – Amin pociťuje hanbu, nie radosť. Hudba od skupiny Low Road v tej chvíli len podčiarkuje opustenosť zúfalých ľudí a náš blažený nezáujem. My predsa nie sme zodpovední za ich problémy. Nemohli by mať utečenci aspoň toľko slušnosti, aby na nás neskladali váhu svojich ťažkostí? Veď predsa to, že sa majú zle, neznamená, že sa kvôli nim musíme mať zle aj my. Amin musel neraz potlačiť svoju ľudskosť a správne konanie, preto, aby prežil. Ale aké dôvody na antipatiu máme my?
Zatiaľ čo my si listujeme v ponukách lacných leteniek a rozmýšľame, kam sa vydať cez najbližší víkend, niekde tam sú tisíce ľudí v potápajúcich sa lodiach, uzamknutých kontajneroch a korbách starých pochybných dodávok, ktorí dúfajú, že je to už posledná etapa ich trápenia a ďalej ich čaká už iba dobrý život. To sa však veľmi často nestane.
Autori si pri filme Utiecť elegantne uľahčili prácu s materiálom a ošatili príbeh do animovanej poetiky. Vďaka tomu sa v príbehu o jednej afganskej rodine dostali do hĺbky minulosti a prepojili ju so súčasnosťou. Aj keď mechanika migrácie z vojnou skúšaných krajín je nám známa už z iných filmov či spravodajstva, dokument Utiecť otvorene a konkrétne hovorí o existenčných problémoch jednotlivca, nie anonymnej masy.
Autor: Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe, Haut et Court
