S naštudovaním Mozartovej poslednej opery sa na verejnosti predstavilo Operné štúdio Katedry spevu na HTF VŠMU. Vďaka novému, prepracovanému libretu, kostýmom i tanečným choreografiám, sa z Čarovnej flauty stal titul blízky dnešnému divákovi.
S Čarovnými flautami v poslednej dobe akoby sa vrece roztrhlo. Nielen že Národné divadlo Košice prinieslo tento titul s historicky poučenou interpretáciou, dirigentom od čembala Viniciusom Kattahom (v premiére vo februári, inscenácia vypredáva sály –teší sa obrovskej pozornosti publika), vzápätí ju opätovne zaradilo s hosťujúcou Slávkou Zámečníkovou aj SND. V repertoári ju má stabilne aj Štátna opera v Banskej Bystrici. No a prednedávnom prišlo s naštudovaním Mozartovej poslednej opery aj Operné štúdio Katedry spevu na HTF VŠMU. Je to skrátka operný titul, ktorý zaručene funguje na divákov pre svoj hlboko mystický, filozofický, ale najmä komediálny rozmer, ktorý sa odráža aj v hudbe. Síce nie každý dirigent tieto rafinované Mozartove nuansy postrehne a komunikuje hudbou aj vážny, aj humorný prvok, no skladateľ do tejto viacžánrovej opery vložil úplne všetko. A často je aj kľúčom k pochopeniu predstavenia.
Nová premiéra Operného štúdia VŠMU, uvedená v Divadle SĽUK v Rusovciach (premiéry 11.5.2023 a 13.5.2023, recenzujeme prvé predstavenie), sa konala po trojročnej prestávke spôsobenej pandémiou. Z tohto pohľadu odviedli študenti nadmieru kvalitné výkony – byť na javisku pred publikom, prísť so sebavedomím, odspievať nejednu ťažkú áriu či duet, si nepochybne vyžaduje nielen dobrú fyzickú, ale najmä psychickú kondíciu. Pre poslucháčov vysokoškolského štúdia je to však zároveň skvelá šanca, nová skúsenosť, vďaka ktorej postupne získavajú pred publikom sebavedomie a istotu. Rozhodne by takýchto verejných produkcií s orchestrom malo byť viac, ak chceme (naozaj chceme?) vychovávať novú generáciu absolventov operného spevu, ktorí vždy boli výsadou slovenského kultúrneho života.
Operné štúdio Čarovnú flautu realizovalo v spolupráci s Katedrou skladby a dirigovania HTF a Katedrou scénografie DF. Čo na tejto inscenácii fascinuje, je poňatie režiséra Tomáša Surého v spolupráci s choreografkou Elenou Zahorákovou. Dvojica inscenačného tímu pripravila netradičný, zábavný výklad diela založený na celkom novom preklade hovorených textov opery. S ním korešpondovala aj réžia a kostýmy (scéna a kostýmy: Matúš Ďuran, Dominika Katonová, Tomáš Surý), ktoré sa ruka v ruke približovali súčasnému divákovi. Toto civilné poňatie, bez silenej aktualizácie diela, bez ťaživých historických kostýmov, s vtipnými vsuvkami v librete, vytvorili z Čarovnej flauty dnešnú, modernú rozprávku pre dospelého diváka. Zrazu sa z nesmrteľného diela Mozarta stala veľmi prirodzenou cestou súčasná opera, ktorá bola svieža, brilantná, plná nápadov, humoru, ale i vážnych myšlienok. Úplne minimalistická scéna, ktorá dovoľovala svetelnému dizajnu naplno „režírovať“ atmosféru a odovzdávať posolstvo diela, je dnes moderná. Scéne dominovala základná biela farba, s bielou plachtou v zadnej časti javiska, na ktorej a občas vynímal reflektor – ako symbol slnka. Ten bol zároveň jediným, réžia tejto inscenácie sa vyhla tomu, aby prepchávala každý jeden „akt“ novou a novou slobodomurárskou symbolikou, ktorá často, pri neopatrnom narábaní, zaváňa gýčom. Všetci protagonisti boli oblečení v jednotných kostýmoch, prírodnej ľanovej farby, no jasne sme pritom rozlíšili Sarastra vďaka zlatému plášťu, Tri dámy s čiernymi závojmi a rovnako tak Kráľovnú noci. Každá z postáv mala prvok, na základe ktorého sme ju v dejovej línii vedeli bez problémov zaradiť.
Unikátna bola práca s neexistujúcimi rekvizitami, ktoré nahradil režisér pantomimickým herectvom. Jednoducho, Papagena držala v rukách pomyselný pohár vody a podávala ho svojmu nastávajúcemu trasľavými rukami stareny. Tamino mal svoju imaginárnu, neexistujúcu flautu, no „hral“ na nej, keď sa z orchestra ozýval povedomý zvuk. Ostatné rekvizity boli suplované kusmi látky, ale ak by aj tie chýbali, čistote inscenácie by to neublížilo. Na javisku ostali spev, vkusné tanečné choreografie a herecké výkony – mladí poslucháči obnažení takpovediac až na kosť. A samozrejme – divákova fantázia. Neviem si ani predstaviť lepší spôsob, ako nechať Mozartovo dielo v súčasnej podobe tak, aby publikum muselo zapojiť svoju fantáziu a zároveň s podčiarknutím humorných scén. Produkcia bola blízka a moderná ľuďom vďaka minimalizmu na scéne, kostýmom, reči, ktorou prehovárali hlavní protagonisti k publiku, pantomimickým prvkom, oprostenosti od rekvizít, ale aj vďaka vkusným tanečným prvok. Neboli to tie šialené nevkusné muzikálové choreografické prvky, ktoré človeka odradia od spevu, naopak. Spoločné choreografie, ale aj individuálny tanec bol nápaditý, fresh, s prvkami súčasného tanca (nechýbal ani moon walking) a rovnako tak dobre podčiarkoval humorné scény.
To, čo spravidla na Čarovnej flaute môže diváka trochu unavovať (aj toho, čo je prvýkrát na opere, pretože presne toto je titul, ktorý s chuťou dekóduje aj dieťa, rovnako divák v zrelom veku bez akejkoľvek skúsenosti s týmto žánrom), je práve jej dobovosť. Keďže vychádza z tradície singspielu, spevohry kombinujúcej spievané a hovorené pasáže, práve tie sa môžu stať úskalím pre publikum. Vďaka novým, prepracovaným hovoreným textom v slovenčine, no bez zásahu do obsahu diela, sa opera stala atraktívnou, blízkou dnešnému človeku. Napokon, povedzme si, nežijeme v roku premiéry Čarovnej flauty (1791). Mileniálni umelci vedia, ako komplexne a bez drastických zmien spraviť dielo súčasným. Nielen mladícka energia protagonistov, ale i pozmenené dialógy, s jemným sarkazmom, mu dodali aktuálny rozmer. A koľkí sa už pokúšali zosúčasniť ju – dokonca aj vo filme, keď sa Tamino dostane do zámku, kde nájde magickú chodbu a tá ho zavedie do sveta rozprávky.
Tím tvorcov VŠMU nám ukázal, že dá sa to aj inak. Papageno je rozkošne naivný, keď sa pokúša identifikovať portrét Paminy. Sedí mu farba vlasov, farba očí, červené pery, no nájde zásadný rozdiel: princezná nemá podľa výtvarnej predlohy ruky a nohy (!). Jemne ironické poznámky v štýle: „povedz to ešte raz, slovo láska počúvam veľmi rada,“ nalieha Pamina, kráska z obrázka, na Papagena. „To Ti verím, veď si dievča,“ zahlási Papageno laxne. Jeho spontánnosť kombinovaná s naivitou a občas i zábudlivosťou, bola stvárnená tak vierohodne, že ste mali pocit, že predstaviteľ Papagena sa pre túto rolu narodil. No rovnako dobre ste si vedeli predstaviť, že s angažovanosťou a presvedčivosťou stvárni aj iné role.
„Moja matka!“ zvolá v druhom dejstve, pred áriou Kráľovnej noci, prekvapená Pamina. S ironickým úškľabkom tento zjav komentuje Monostatos s ironickým úškľabkom, skrytý za plachtou: „Matka? Tak to si musím vypočuť!“ Mimochodom, na lásku sa pýta aj Tamino vo svojej árii Dies bildnis ist bezaubernd schön , a hneď dvakrát. Už aj klarinety vyčerpané touto infantilnosťou mu prikývnu, aby sa mladý muž uzrozumel so svojimi citmi. Mozart bol skutočne génius a do svojho posledného diela vložil filozofiu, mystiku, vieru, ale aj neskutočný humor. Ak všetky tieto rozmery tvorcovia v partitúre objavia, vyhrali. To sa zatiaľ pod taktovkou Marca Vlasáka nestalo v plnohodnotnej interpretácii. A pritom Predohra sa začala dobre, úvodné Adagio so symbolickými troma akordmi znelo s ťažobou a vyvážene, následný kontrast v rýchlom Allegre prekvapil dobre nasadeným tempom, ľahkými sláčikmi, tak podstatnými pri Mozartovi, dobre tvarovanou, svižnou melodikou, avšak nie čistými plechovými dychmi. Marcovi Vlasákovi sa v Predohre darilo držať tempo a dosiahnuť mozartovskú priezračnosť, spevnosť a zreteľnú artikuláciu nástrojov. Problémy však nastali, keď mal orchester korešpondovať so spevákmi. Na túto vzájomnú súhru ešte potrebuje dirigent podstatne viac empatie a skúseností. Hoci precízne dával gestami spevákom a zboru nástupy, takže dôslednú prípravu mu uprieť nemožno, nezrovnalosti nastali pri tempovom nesúlade s protagonistami na javisku. Orchester zložený prevažne z poslucháčov VŠMU akoby mal naučenú jednu verziu, ktorú skalopevne sledoval bez ohľadu diania na pódiu a speváci si držali svoju vlastnú líniu.
V prvej scéne sme videli v árii Zu Hilfe! Andreja Vancela (magisterské štúdium, pedagogické vedenie Dagmar Podkamenská Bezačinská) ako Princa Tamina. Orchester nasadil rýchle tempo, ktorým nemenne sprevádzal speváka. Navyše, Vancel sa v mnohých miestach priam strácal, no nebolo to len dynamikou orchestra a akustickými dispozíciami sály. V ďalších výstupoch už bol o niečo viac rozospievaný, no neustále bol citeľný tlak so skrytým potenciálom. Ako Tamino presvedčil herecky, typovo sa na postavu hodí, no hlasovo ešte bude musieť dozrieť, respektíve opatrne vyberať repertoár. Je zjavné, že v minulosti hlas prepínal, jeho dnešná kondícia nie je ideálna. Do úvodnej árie princa vstupujú princovi Tri dámy – Lucia Byráková (pedagogické vedenie Jolana Fogašová), Dominika Mičíková (pedagogické vedenie Jolana Fogašová) a Andrea Pietrová (pedagogické vedenie Peter Mikuláš). Každá mala iné dispozície, no podstatné je, že farebne ani dynamicky od seba neboli vzdialené. Dokázali spoločne držať vo svojich výstupoch rytmus – aj napriek nezrovnalostiam v uponáhľanom orchestri. Mali za sebou zjavne dobrú prípravu, pekne pracovali vo frázach so spomaleniami, podčiarkli ich aj pôvabným hereckým prejavom.
Láska princa Tamina a princeznej Paminy je vystavená rôznym skúškam, na konci ktorých stojí spoločné šťastie. Samozrejme, aj v tejto inscenácii záujmom zo strany divákov víťazil kontrastný pár – Papageno a Papagena. Už v prvej árii Der Vogelfanger bin Ich ja si Benjamín Rudík (pedagogické vedenie Ľubica Rybárska) získal srdcia hľadiska. Nielen svojím bezprostredným prejavom, spontánnosťou, neuveriteľne nákazlivým humorom, ale aj spevom. Je to mimoriadne dobre disponovaný, no potrebuje ešte technicky rezonančne dozrieť, aby sa jeho hlas stal nosnejším. Kompenzoval to však hereckým výkonom. Už hneď v prvej jeho árii, ale aj ďalej, keď ho neminul trest a nemohol spievať ani rozprávať – slabikujúc svoj part (Hm! Hm! Hm!) v kvintete s Taminom a Troma dámami Hm! Hm! Hm! Dokázal, že jeho brumendo je znelé a ešte k tomu pridal k tomuto kusu neuveriteľne briskný, prirodzene komický a spontánny herecký prejav. Ťažko v tejto árii skĺbiť všetky tieto aspekty, no Rudík bol skrátka neodolateľne humorný. Rovnako tak jeho polovička Papagena v podaní Anny Škubovej (pedagogické vedenie Dagmar Podkamenská Bezačinská).
Papageno ako jednoduchý, prostý reprezentant ľudu, má navyše rozmer utáraného hysterika, keď chváliac sa cudzím perím, že zachránil princa Tamina a zabil hada, čím ho uchránil pred istou smrťou, napokon, dozvediac sa pravdu, hystericky, o dve oktávy vyššie posadeným hlasom, skríkne: „Hada???“ Už vtedy bolo zrejmé, ktoré postavy ovládnu pódium. A Tamino to veru nebol…
Príchod Kráľovnej noci je spojený s nesmierne náročnou áriou – výrazovo, emocionálne, dynamicky, ale i tonálne. Chápať tieto harmonické zmeny a najmä výraz, si vyžaduje skúsenú, zrelú speváčku, a koloratúrna sopranistka Dominika Hodáňová (pedagogické vedenie Jolana Fogašová) presvedčila v tom najlepšom svetle. Je to hlas, ktorý má krásnu farbu, ale najmä vynikajúce základy, na ktorých môže v budúcnosti stavať. Určite, čaká ju ešte dlhá cesta, no už dnes, práve na základe tejto výrazovo i tonálne variabilnej árii, bolo jasné, že má skvelý potenciál: rozumela textu, nebol to len bezduchý prejav bez emócií, výraz uspôsobila lyrickým polohám, s krásne precíteným prejavom, vzápätí ukázala aj dramatické polohy, ktoré zavŕšila koloratúrnymi, čisto odspievanými partmi. Za mňa osobne je táto ária ešte náročnejšia, ktorú očakávame v druhom dejstve. Počuli sme ešte jej koloratúrny sopránový part, v druhom dejstve Mozartovej opery, v árii Der hölle Rache a prekvapila čistotou, schopnosťou muzikálne počúvať, reagovať a interpretovať nezávisle od orchestra, ktorý vykazoval intonačné a tempové nezrovnalosti. Jej výšky boli čisté, staccata a koloratúry vypracované, bez jedinej intonačnej chyby, bolo okamžite zrejmé, že techniku spevu má zvládnutú. Jediná výhrada – možno orchester mohol uspôsobiť tempo, hrať aspoň o niečo rýchlejšie, aby sa dosiahla celistvosť fráz vokálu. Dýchanie a ukončenie fráz by bolo v podaní Dominiky Hodáňovej zaiste vyspelejšie. No i tak veľké bravo veľkému talentu.
Dostávame sa k ďalšej kľúčovej role – Pamine v podaní Vanesy Čiernej (pedagogické vedenie Dagmar Podkamenská Bezačinská). Presvedčivý herecký výkon, ale aj pekný, objemný hlas poslucháčky VŠMU, ktorý ešte potrebuje dozrieť výrazovo a najmä vo výškach zaguľatiť tón. Ostrosť výšok a slabá kontrola nad dynamikou boli cítiť aj v duete s Papagenom, no v pomalom tempe boli v jej podaní dôsledne vyspievané legáta.
V prvom dejstve opery sa predstavili aj Traja chlapci – Anna Lachová (pedagogické vedenie Adriana Kohútková), Natália Jochimová (pedagogické vedenie pedagogické vedenie Martina Masaryková) a ako hosť Andrea Chromíková. Už hneď v kvartete s Taminom – Zum Ziele führt dich diese Bahn, mali znelé party, pekne vyspievané, s priezračne čistými hlasmi, estetikou prednesu, ktorou sa priblížili k týmto postavám.
Ešte predtým, ako sa dostaneme k ďalšej kľúčovej a veľmi dobre odspievanej postave, ktorá hlavne v druhom dejstve „zamieša kartami“, Sarastrovi, určite sa musíme zastaviť aj pri ďalšom spevákovi – Jánovi Zreľakovi (pedagogické vedenie Jolana Fogašová), ktorý stvárnil Monostatosa. Už hneď v prvej scéne sa objavil s príťažlivou, mladíckou energiou a dynamikou, ktorá signalizovala, že tento spevák nepozná trému. Herecky je to typ protagonistu, ktorý do úlohy dá dokonca nadstavbu – o niečo viac emócií, než je predpísané v librete. Aj preto sa jeho postava okamžite stala viditeľnou a divácky atraktívnou. Spolu predstaviteľom Papagena si divákov získali spontánnosťou a životným elánom, ktorý dokázali vteliť do postáv. Monastatos nie je síce pozitívna postava, no vďaka bezprostrednému naturelu, ktorý jej dokázal dať Ján Zreľak, sa stala sympatickou. Už v tomto veku dokázal podať Zreľak suverénny výkon – sebaistý vokálny prejav bez akejkoľvek známky trémy a jeho prirodzená muzikalita boli skutočným zážitkom.
A samozrejme, s veľkým očakávaním sme sledovali výkon Sarastra v podaní Juraja Purdeša (pedagogické vedenie Peter Mikuláš). V prvom duete s Paminou Herr ich bin zwar Verbrecherin ukázal v pomalom tempe dôsledný legátový prejav, jeho basbarytónová poloha zmäkčila pohľad na vládcu. Vokálny prejav Juraja Purdeša bol výrazovo diferencovaný, spodné polohy mal pod kontrolou, čo obvykle býva problém pri basových partoch. Je z nich veľká rieka, nekontrolovaná, no tento spevák dokáže pracovať aj s dynamikou, rovnako i emóciami (ária In diesen heil’gen Hallen). Aj následné výstupy so zborom, ktorý bol mimoriadne dobre pripravený (zbormajster Ladislav Kaprinay), bol Purdeš spevácky istý, možno menej už herecky, no typovo je skvelý typ umelca, ktorý zjavne ešte potrebuje pred publikom viac skúseností. K zboru a jeho príprave azda toľko, že plní v opere viacero funkcií – určite najsugestívnejším partom je O Isis und Osiris welche Wonne v druhom dejstve.
Hovorca chrámu Krisztián Kokolusz (pedagogické vedenie Peter Mikuláš) ako aj dvaja ozbrojenci: Pavol Mucha – pedagogické vedenie Peter Mikuláš, Ivan Lyvch – Dagmar Podkamenská Bezačinská, preukázali solídne výkony. Zvlášť Lyvch, ktorý už účinkoval aj v opere Peter a Lucia má, disponuje dobrým materiálom, ak ho bude rozvíjať rozumne, rovnako o ňom ešte budeme počuť.
Moderný nádych Čarovnej flauty s poslucháčmi VŠMU dokázal, že aj operná inscenácia sa dá spraviť bez silených aktuálnych momentov, no pritom sviežo, so zachovaním jej očarujúceho rozprávkového charakteru. Scény, ktoré sú v diele živé, sa vďaka réžii a tanečným choreografiám stali ešte energickejšími a dynamickejšími – je to presne to, čo dnešný divák potrebuje na to, aby si so vznešeného, no zároveň závažného Mozartovho diela, odniesol nielen príbeh, ale i ozajstný pocit, že si ho opera skutočne získala.
Zuzana Vachová
Foto: Simona Babjaková
