Nesmrteľné, romantické a rozprávkové diela Čajkovského dnes priam bytostne potrebujeme. Ak sú ešte v takej interpretácii, ako zneli v podaní orchestra Slovenská filharmónia pod taktovkou Rastislava Štúra, človek sa dostane z tvrdej reality k čistej kráse.
Piotr Iľjič Čajkovskij a jeho diela sú pre slovenské publikum ako magnet. Je to najmä bohatstvo melódií, jeho neobyčajný zmysel pre inštrumentáciu, vášeň prameniaca z hudby, cit pre lyriku, no najmä spôsob, akým dokáže hudbou vykresliť vnútorné, emocionálne vypäté polohy hrdinov, keď hovoríme o programovej hudbe – to všetko je nesmierne blízke nášmu publiku, no i muzikantom. Svedčil o tom aj okamžite vypredaný, štvrtkový koncert v Redute (27. januára 2022), orchester Slovenská filharmónia dirigoval skúsený Rastislav Štúr. Je si blízky so Slovenskými filharmonikmi, čo ho predurčuje pre dobrú spoluprácu, nielen príjemného charakteru, ale i kvalitatívne na vysokej úrovni. Napokon, neraz to už na pôde tejto inštitúcie dokázal, no predovšetkým, Čajkovského hudba, to je repertoár, ktorý má dôsledne naštudovaný.
Na úvod koncertu znela fantázia-predohra Romeo a Júlia, ktorá prešla troma fázami úprav, kým dnešná verzia, akú poznáme z pódií, zaznela v premiére v roku 1886. Fantazijná predohra je programová kompozícia, ktorá, samozrejme, má priamy súvis so Shakespearovou tragédiou, no skladateľ ju dokázal zhutniť do logicky a formálne usporiadaného diela tak, aby sme vďaka kontrastne znejúcim témam vedeli okamžite rozpoznať jednotlivé myšlienky.
Využíva prehľadnú sonátovú formu, a už úvodný Prológ – Andante non tanto, quasi moderato charakterizujúci pátra Lorenza, ktorý sme počuli pod taktovkou Rastislava Štúra, mal svoj potrebný, obsahový charakter, náplň, ktorá je tak bytostne potrebná k tejto hudbe. Melódia v klarinetoch a fagotoch archaického rázu – Čajkovskij čerpal z ruského chválospevu, nechala vyniknúť nízke tóny oboch dychových nástrojov, v ktorých sa krásne niesla ich farba. Aj nástup kontrabasovej sekcie bol presne zvukovo podmanivý, hlboký, obsahovo výstižný. Filharmonici majú mimoriadne silné práve jednotlivé sekcie sláčikov, preto už úvod – taký náročný na konzistentné stvárnenie (a veľmi vydarený) dával tušiť, že koncepcia dirigenta je pripravená, orchester presne rozumie témam, ktoré hrá, napätie bolo zjavné už od prvých taktov a dramatickosť bude dosiahnutá v presvedčivej výrazovosti.
Rastislav Štúr je dirigent, ktorý dokáže hráčov motivovať a strhnúť k patričnému dramatickému výkonu a ukázalo sa to aj v Čajkovského fantazijnej predohre Romeo a Júlia, už po odznení úvodného dychového vstupu tmavej farby, ktorý sa následne rozvinul do bohatšieho zvuku s dominantnými arpeggiami akordov harfy a flautového partu. Skladateľ bol majstrom inštrumentácie a bravúrne pracoval s orchestrom – bola to až úľava počuť toto dielo v porovnaní s minulo týždňovým koncertom, kde znela pračudesná, neznáma Lisztova orchestrálna kompozícia, v ktorej zneli hluché, až trápne miesta. Liszt bol síce brilantný klavirista, ale v orchestri sa utopil a trápil (a s ním aj my).
Satisfakciou za spomínaný koncert (hoci, paradoxne, Kodályove tance boli ešte najvydarenejšími a mali v sebe esprit, aspoň boli svižné, konzistentné, dobre inštrumentované a nehrali sa na vysoké, sofistikované umenie) bol práve výber z Čajkovského diel. Je až neskutočné, ako umne skladateľ dokázal v diele zhudobniť predtuchu – napätie a drámu dokázal orchester stvárniť pod taktovkou Štúra už predtým, ako jednotnejšej časti, súzvuku dychov a sláčikov. Následný, veľký obraz Allegro giusto predstavuje novú tematickú sekciu – boj znepriatelených rodín, ktoré stoja proti sebe a bránia láske milencov. Dobre nasadené, rýchle tempo orchestra, kontrast oproti introdukcii, ohnivo interpretovaný synkopický rytmus a rýchle figúry v sláčikoch – naši filharmonici sa predviedli opäť vo výbornej forme. Aj prekrásne vyspievaná téma anglickým rohom v sprievode s violami – nosný zvuk sláčikov, zreteľná artikulácia, oblúky v melodických líniách a čistá intonácia, to všetko nás presvedčilo, že hudobníci rozumejú nielen technickej, ale i obsahovej stránke interpretácie.
Rozvíjanie týchto kontrastných tém, s ktorými tak bravúrne Čajkovskij pracuje, poslucháča pri kvalitnej interpretácii až strhne. Niekedy má človek pocit, že skladateľ je až manipulatívny, s takým vysokým stupňom dokonalosti je skomponovaná, vrstvená táto programová skladba. Motívy v sonátovej forme sa vrátia v novej podobe, rytmicky a harmonicky spracované (téma temperamentného, búrlivého Romea a romantickej Júlie). Štúrovi sa podarilo publikum vtiahnuť do toku hudby a prestať rozlišovať absolútnu hudbu od programovej.
Logicky doviedol orchester ku kulminácii celej fantazijnej predohry – najznámejšej, tretej časti, kedy hrá teleso fortissimo. V celkovom zvuku sa dobre vynímali dychové nástroje, orchester znel kompaktne a presvedčivo, s potrebnou vášňou a drámou. Predviedli absolútny vrchol diela, ktoré sa mohlo následne uzavrieť tragickým epilógom, smrťou milencov. Od úvodného chorálu, cez silné údery na tympany, až po hlboký, záverečný akord. Mimoriadna interpretácia – vieme skrátka, prečo tohto autora máme tak veľmi radi!
Koncert pokračoval ďalšími dielami ruského skladateľa, pričom výber sa koncentroval na jeho balety, keďže sa preslávil ako baletný tvorca. Je autorom slávneho Labutieho jazera, Spiacej krásavice a Luskáčika. Mnohé z tém týchto diel sú natoľko známe, ľúbivé a krásne, že, takpovediac, až zľudoveli, publikum sa s nimi veľmi rýchlo dokáže stotožniť. Nie je lepší marketingový ťah, ako v dnešnej covidovej dobe naplniť sály – ako práve romantickým repertoárom, dokonca známymi, prekrásnymi melódiami, inštrumentálne mimoriadne invenčne, až rozprávkovo riešenými, pri ktorých sa mozog poslucháča nie príliš namáha (len sa nechá unášať fantáziou do paralelného sveta – či už hudobného alebo mimohudobného). No treba druhým dychom skonštatovať, že zahrať ich s tým výrazom a technickou podkutosťou, aby zneli logicky, príbehovo, konzistentne, s rozprávkovými motívmi, očarujúco a zároveň potrebným ruským pátosom, si už vyžaduje cit pre ruskú hudbu a znalosti. Práve Rastislav Štúr ich ako bývalý, dlhoročný riaditeľ a šéfdirigent Opery SND (aktuálne tento orchester niekoľko mesiacov trpiaci bez šéfdirigenta) má zvládnuté na profesionálnej úrovni a v spolupráci s orchestrom Slovenská filharmónia to opäť fungovalo vynikajúco.
Spiaca krásavica je najdlhším baletom Čajkovského, ktorý po formálnej stránke tvorí prológ a tri dejstvá. Na koncerte znel výber zo Suity z baletu Spiaca krásavica, op. 66a – Introdukcia – Víla Orgován, Adagio, Panoráma, Valčík. S takým orchestrom je nepochybne radosť pracovať – počuli sme mimoriadne precízne vypracované sóla v podaní trúbky (Rastislav Suchan – 1. trubkár SF), flauty (Cyril Šikula – 1. flautista SF) a ďalších sólistov. Mimoriadne dôležitú úlohu v Spiacej krásavici má aj harfa – obligátne vynikajúci, technicky presný výkon podala harfistka SF Katarína Turnerová. Menej intonačne presne zneli lesné rohy, no to už je zrejme úskalím v každom slovenskom orchestri. Oproti tomu zase pochvalne treba hovoriť o violončelách, ktoré zneli s potrebnou sladkosťou a ruskou vášňou, intonačnou čistotou. Silnou devízou telesa je plastická dynamika, ktorú vedia dôveryhodne interpretovať – najmä v dielach tohto ruského autora. Zvlášť v baletoch, viazaných na mimohudobný dej, je citeľné, že v hudbe sa prejavuje precítený výraz – romanticky, introspektívne stvárnená Panoráma, prekrásne znel Valčík, ktorý mal potrebnú tanečnú ľahkosť, vyspievanú tému, no zároveň silnú poetiku, ktorá bola najmä v sláčikoch spevná, precízne, s citom artikulovaná. Nie každý dirigent má zmysel pre tanečnú hudbu, cíti jej metrorytmickú štruktúru (dokonca sú experti, ktorí necítia ťažkú dobu valčíku a vedú orchester presne naopak a potom to vyznieva vcelku absurdne, čo, našťastie, nebol tento prípad).
Labutie jazero – prvý balet skladateľa, je najslávnejšie spomedzi troch baletov. Suita z baletu Labutie jazero, op. 20a bola na programe ako ďalšia v poradí a začala sa notoricky známou témou – bezchybne ju interpretoval Robert Holota 1. hobojista SF. Renomé si napravili aj hornisti – hrať v tutti a vo forte je predsa len interpretačne jednoduchšie. Romantizmus na pódiu doslova kvitol v precízne rozvinutých melodických oblúkoch, typickej, širokej ruskej melodike. Môžete tento balet vidieť tisíckrát na javisku, potom počuť tému v podaní symfonického orchestra, pochopiteľne, v rýchlejšom tempe, neuspôsobenom tanečníkom a vždy vás fascinuje. Tie témy sú nesmrteľné a nikdy sa neopočúvajú. Pod taktovkou Štúra hrali filharmonici bravúrne, konzistentne, s presnými nástupmi – pred mohutnou gradáciou prišlo vytúžené spomalenie, vďaka ktorej sa téma ukázala v plnej kráse. Valčík je v tomto prípade pomerne zložitý – striedajú sa v ňom rôzne scény, vrátane záveru, kde je šestnásť párov a štyri sólové páry, čo znamená štyridsať tancujúcich. Tomu zodpovedá aj partitúra a mohutný zvuk, ktorý sme počuli. Aj Tanec labutí bol okamžite pre poslucháčov identifikovateľný, pretože slávne pas de quatre nepochybne poznal každý poslucháč v sále. Očarujúca bola scéna stretnutia Princa s Odíliou – harfové sólo (Katarína Turnerová) a husľové sólo (1. koncertný majster Slovenskej filharmónie, Jarolím Emmanuel Ružička) a následne aj presvedčivý violončelový part v podaní Jána Slávika (koncertný majster skupiny violončiel Slovenskej filharmónie). V suite nechýbajú ani kontrastne stavané tance národov, ktoré sú v balete v druhom dejstve na bále – sú v rýchlom tempe, takže muzikanti opäť ukázali svoju technickú zdatnosť a niektorí aj virtuózne výkony (napríklad špičkový trubkár Rastislav Suchan), ale i ďalší hráči, no pochvala patrí celému orchestru.
Suita z baletu Luskáčik, op. 71a uzavrela tento večer. Luskáčikom sme si pripomenuli nie tak dávne, lockdownové Vianoce: balet Luskáčik bol k dispozícii online hneď z dvoch našich najväčších divadiel a keď zaznel v sále prvý motív a následne kombinácia čelesty (čo je, mimochodom, zaujímavý príbeh, ako ho v tých časoch – ešte nepoužívaný, využil v orchestri) s basovým klarinetom, okamžite sa publikum prenieslo do rozprávkového, snového sveta. A hoci tento repertoár sa môže zdať aj opočúvaný či príliš romanticko-tuctový, povedzme si úprimne, z času na čas potrebujeme aj pohladenie po duši a utiecť z reality k čistej kráse. A práve Čajkovského diela sú toho zárukou.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: ilustračné foto: SF
