K Zemi sa rúti úlomok Slnka. Možno našu planétu minie a možno nie. Ľudia medzitým zažívajú rekordné horúčavy, ktoré ich privádzajú do letargie a neraz až k podivnému iracionálnemu správaniu. O tom, ako dokážeme či nedokážeme čeliť globálnej skaze je debutový hraný film Brutální vedro mladého českého režiséra Alberta Hospodářského.
Možno to všetko začalo niekde pri Tarkovskeho Stalkerovi alebo pred ním pri Solarise a možno ešte niekde inde a skôr. Pokračovalo to Trierovou Melancholiou, Dokonalým zmyslom od Davida Mackenzieho či netflixovým hitom Don’t Look Up (mohli by sme k tomu prirátať aj Potomkov ľudí, Hľadám priateľa pre koniec sveta či prvého Šialeného Maxa s Melom Gibsonom a mnoho ďalšieho). Reč je o šírení prazvláštneho pocitu, ktorý sála z diel tvoriacich zatiaľ len rysujúci sa subžáner akejsi “filozofie blízkeho konca”. Ťažko tento pocit vpratať do mantinelov niečoho tak obmedzeného ako je ľudská reč, no cítia ho ľudia a umelci po celom svete a vyzerá to, že prostredníctvom filmového umenia sa tento fenomén distribuuje najľahšie. Najnovšie v tom pokračuje aj nové české sci-fi Brutální vedro, aj keď sa o to viditeľne nesnaží.
Rád by som od týchto diel oddelil kdejakú apokalyptickú “oddychovku”, kde akčná zložka je hlavným tovarom doručovaným divákovi. Ten si po dni riešenia vlastných starostí chce užiť príbeh hrdinov ohrozených nie pracovným stresom a výdavkami, ale obrím asteroidom či inou biblickou pohromou. Kedysi sme si pri katastrofických filmoch mohli vydýchnuť a povedať, že naše vlastné problémy sú ešte celkom malé. Dnes prežívame časy reflexie.
Posunuli sme sa v dobe a z vymyslených hrozieb sa stávajú hrozby takmer neodvrátiteľné, pri ktorých pomaly ubúda otázok “či?” a “čo keby?” a zostáva jedine otázka času, “kedy?”.
Preto sa vo filme o zániku sveta čoraz častejšie presúva pozornosť od všemocného hrdinu k obyčajnému človeku a jeho novému pocitu, trýznivému pokoju, ktorého podstatou je nutnosť rezignovať. V našich predstavách opúšťame územie možného a nezvratne sa ocitáme na novom území pravdepodobného a snažíme sa vysporiadať s emóciami, na ktoré ktovie či sme boli stavaní.
Pasivitu, neschopnosť pohnúť sa z miesta a letargiu stelesňuje Albert Hospodářský vo svojom debutovom celovečernom filme Brutální vedro. Aj keď sám autor uznáva, že hrozivé vesmírne teleso ako základný námet filmu môže znieť povedome, v skutočnosti sa jeho prvotina nedá len tak ľahko pripodobniť vyššie spomenutým filmom. Na vnímanie jeho významov nepostačí bežné každodenné rozumové nastavenie. Hoci ide o nízkorozpočtovú snímku bez rozmarnej scénografie či iných efektov, film je skrz-naskrz surreálnym zážitkom, v ktorom neplatia presné pravidlá ani interpretácie.
Hlavný hrdina Vincek sa ocitá v situáciách, na ktoré nevie reagovať potrebným spôsobom. Okolitý svet je k nemu nemilosrdný, napáda ho zo všetkých strán, na čo on reaguje zväčša vlažne a trpezlivo prijíma všetky rany. Koniec-koncov, čo iné možno robiť, keď úlomok Slnka za nejaký čas nezanechá na Zemi nič živé? Vedomie konca uberá zmysel akejkoľvek snahe čosi dosiahnuť. Vincek putuje za svojimi kamarátmi na víkendovú chatu, ale ani to nedokáže urobiť včas. Možno to ani urobiť nechce.
Presnejšie než sci-fi je pre túto snímku označenie roadmovie. Zo svojej povahy ponúka hrdinovi dostatok rôznorodej skúsenosti so svetom, ktorý čelí rovnakým problémom a rovnakým hrozbám. Vincek stretáva neznámu nadržanú ženu, ktorá by mu mohla byť matkou, nepríjemného vodiča autobusu, pár robotníkov s nevyjadrenými túžbami, pojašenú dvojicu dievčat, ktoré akoby na Zem dopadli z inej planéty a na skazu medzi ľuďmi sa dívajú s milým nadhľadom, čím pripomínajú Sedmokrásky Viery Chytilovej.
Celé dielo možno chápať ako extrakciu ľudskej základnej prirodzenosti, ktorá sa ukáže zoči-voči skaze a znova sa schová za spoločenské masky, akonáhle je hrozba zažehnaná. Táto interpretácia sa však čoskoro ukáže byť neplatná v každom smere, a preto ju prirodzene musí nahradiť ďalšia, aby sme si dielo boli schopní ďalej vykladať. Proces tohto dešifrovania môže byť u každého diváka či diváčky odlišný, tak ako to už pri avantgardných dielach býva.
Správne ani nesprávne závery neexistujú, no zjednocujúco pôsobí práve spomínaný emocionálny stav. Možno sa u vás objaví prvý raz, možno sa u vás prehĺbi a možno ho spoznáte až neskôr. Hospodářský sa nepochybne pridáva svojím dielom k mladej generácii uvedomelých, schopných cítiť obavy z udalostí vzdialených aj niekoľko desiatok rokov dopredu.
Autor do filmu obsadil svojho brata a zachoval hlavnému hrdinovi aj rovnaké meno. Sám režisér hovorí o inšpirácii skutočnými situáciami, v ktorých sa bratia občas nachádzali spolu či jednotlivo, čím príbehu dodáva punc autenticity a potvrdil, že pocity stratenosti neprežíva len on sám, ale sú prítomné u mnohých.
Obdivuhodné je, že túto náladu dokázali spolu s kameramanom Tomášom Uhlíkom v plnej miere odoslať divákom iba prostredníctvom poctivého záberovania a tempa či vďaka podmanivému herectvu protagonistov. Je to ďalším dôkazom toho, že autor, ktorý má čo povedať, to dokáže aj s klasickými filmovými atribútmi. Slabá vízia suplovaná novými technickými možnosťami filmu sa tu jednoducho nenachádza.
Režisér nevešia zmysel celého diela na jeden úchyt. Jednotlivé obrazy a epizódy fungujú dramaturgicky aj samostatne. Každá scéna má svoj začiatok, vyvrcholenie aj koniec a občas ich spájajú iba jemne naznačené vzťahové motívy. Celá štruktúra filmu tak skôr pripomína fotografie v štýle stredoeurópskeho realizmu a undergroundu povešané na pavučine medziľudských vzťahov. V prípade, že film narazí na diváka, ktorý by nechcel či nemohol vnímať jeho nejednoznačnú celistvosť, núka alternatívu v podobe drobných, neraz vtipných či esteticky podmanivých príhod a situácií.
Albert Hospodářský rozpráva o generačných náladách “novovlnovým” spôsobom, aký dnes u nás vidieť najmä v krátkometrážnom filme a podobne ako úlomok Slnka na oblohe, aj tento film je pomerne vzácnym úkazom v našich kinách. Nemá a nechce sa zapáčiť všetkým. Brutální vedro je autorským experimentálnym vyjadrením aktuálnej pravdy, s ktorou sa ešte len zoznamujeme a ktorá už bola vyjadrená aj všeobecne jednoduchšími spôsobmi. Autor však nechce iba tlmočiť, čo hovoria iní, ale snaží sa na skutočnosť (možno) blížiaceho sa konca nazerať svojím vlastným spôsobom, pričom si dobre uvedomuje možnosti režisérskeho remesla a s patričným nasadením ich skúma, testuje, posúva a učí sa z nich.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
