Hosťujúci dirigent Košickej hudobnej jari Eugene Tzigane s hudobníkmi interpretoval dva náročné opusy: Rachmaninova a Brucknera. Brucknerova hudba, aj keď v tomto orchestri neuvádzaná, Košičanom doslova sadla, bolo z nej cítiť hĺbku a mimohudobný kontext diela, jednotlivé skupiny orchestra hrali v mimoriadnom balanse, taká súhra sa skutočne počuje málokedy.
Ďalší z dramaturgicky a interpretačne pozoruhodných koncertov, ktoré boli v tohtoročnej ponuke festivalu Košická hudobní jar, bol program so Štátnou filharmóniou Košice a romantickým repertoárom. Pred košických filharmonikov sa postavil hosťujúci dirigent japonského pôvodu Eugene Tzigane a sólistka večera, klaviristka, ktorú vo svete poznajú pod pseudonymom Zee Zee (koncert sa konal 18.5. v Dome umenia).
Na programe boli dva veľké opusy – Sergej Rachmaninov a jeho Rapsódia na Paganiniho tému op. 43 a Anton Bruckner – Symfónia č. 6 A dur WAB 106. Bruckner je zaisto náročné sústo pre publikum a nikdy nie je celkom vopred zjavné, či sa ho podarí prilákať na hudbu, ktorá si vyžaduje ponor, premýšľanie a znalosť tvorby tohto skladateľa. Zato Rachmaninov je pre divákov príťažlivým autorom, navyše keď je sólistkou interpretka, ktorá má na konte niekoľko albumov. A určite v prípade Zee Zee sa musíme zmieniť aj o albume Journey, jej druhom sólovom albume, ktorý vyšiel pri príležitosti výročia Liszta. Jeho diela Années de pèlerinage sú ukážkou toho, že tento skladateľ a klavirista nebol len virtuóz, no mal jedinečnú schopnosť pre sonoriku, textúru a neobvyklé harmonické spojenia. Pre Zee Zee sa Lisztovo dielo stalo možnosťou, ako pretaviť do klavíra filozofiu a myšlienkovú vážnosť. Jej záber je pritom ohromujúci: na albume predstavuje okrem tohto skladateľa aj Predohru Tristana a Isoldy v úprave pre klavír či Drei Klavierstücke Arnolda Schönberga.
Logicky, človek bol zvedavý, ako sa vysporiada s Rachmaninovovým dielom, ktoré skomponoval skladateľ po tom, čo ušiel z Ruska. V tomto období vzniklo len šesť jeho pôvodných skladieb, dlho hľadal inšpiráciu a vnútorný pokoj, po tom, čo prišiel takmer o všetko. Mal v sebe neustále pochybnosti, no napokon predsa našiel stabilitu a ako 61-ročný, v roku 1934 ukončil tento majstrovský kus.
Inšpirácii touto jednoduchou, no podmanivou melódiou podľahli aj Brahms či Liszt, no Rachmaninov poňal variácie odlišne. Nie je to len previerka technických a virtuóznych schopností sólistu pomocou „diabolsky“ napísaných variácií, no rapsodicky stavaný príbeh, pre ktorý si môže poslucháč vytvoriť svoj vlastný program. Už prvý krátky úvod skladby, ktorý nevedie k téme, ale rovno k prvej variácii – „skratkovito“ poňatému Paganiniho motívu, je nekonvenčný. Rovnako sa začína finále Beethovenovej Symfónie č. 3. Tému preberajú husle – v tomto momente bol košický orchester pripravený, rytmicky pregnantný, aj keď určitá prieraznosť by nezaškodila (najmä vzhľadom na ďalší vývoj). Klaviristka prebrala útržky tónov prvej variácie a napriek intenzívnej dynamickej hladine dosiahli v sále výborný zvukový balans. Od začiatku bolo jasné, že Zee Zee je typ interpretky precízne pripravenej, technicky vynikajúcej. S dielom bola zžitá, aj virtuózne party, ktoré sledujú líniu Paganiniho povestnej brilantnosti v hre, boli v jej podaní stopercentné. Bola citeľná racionálna interpretácia z jej strany. Stovky interpretácií tejto kompozície potvrdzujú, že nielen dekádami sa menil prístup k poňatiu a pochopeniu, no takmer každý veľký klavirista zvolil k tejto voľnej forme odlišný prístup, chápal ju inak (napríklad Arthur Rubinstein vo svojej nahrávke z roku 1956 vyložil dielo úplne odlišne, nič z hravosti variácií v jeho interpretácii nebolo, poňal ju vážne, v niektorých častiach až zlovestnejšie). Zee Zee dbala o vyniknutie jasnej, čistej klavírnej faktúry a istú formu askézy v predvedení. Napokon, Rachmaninov preferuje jednoduché harmonické štruktúry a určitú citovú zdržanlivosť – ak si to porovnáme s jeho vrúcnym lyrizmom a zmyslom pre výstavbu širokej melodiky, ktorými sa vyznačujú jeho klavírne koncerty.
Tempá boli nasadené podstatne rýchlejšie ako skladateľove, tým sa tak trochu vytratil šarm a vtip z partitúry. V orchestri sme nepočuli potrebné odsadenie motívov, rýchle tempá boli na úkor zrozumiteľnej artikulácie. Zee Zee síce predviedla technicky prepracovanú, čistú interpretáciu, no na úkor dynamiky, ktorá je už v druhej variácii jasne členená, stupňovaná. Tempo sa zmierňuje až v siedmej variácii, no predsa má byť plné rubatových, precítených úsekov, ktoré v tomto prípade vytlačila technická brilantnosť. Klaviristka dokázala udržať očarujúcu ľahkosť v sólovom parte, no nie jeho hudobno-myšlienkovú prepracovanosť. Bez spomalení či tlaku vpred, sa z variácií stali etudy.
Osobne som postrádala aj intenzívnejšiu komunikáciu s orchestrom. Mnohé úseky akoby bolo zliate do jednej dynamickej hladiny – napríklad v šiestej variácii, keď si sóla posúvajú dychové nástroje (flauta, anglický roh), strácala sa z hudby melodickosť a nebolo cítiť dialóg medzi sólistkou a partmi orchestra.
Veľká zmena nastáva v siedmej variácii s novou melódiou – témou Dies irae, ktorú skladateľ spája s Paganiniho témou. Klavírne mezzoforte má len postupne gradovať do plného, veľkého zvuku akordov, sprevádzané kontramelódiou vo fagotoch a violončelách. V Dies irae však chýbali precítené diminuendá a piána, posledný súd, ktorý tak často Rachmaninov využíva vo svojej tvorbe, bol bez atmosféry, akú v tejto téme očakávame. Ďalšie dve variácie, opäť v rýchlom tempe, sú výzvou pre koordináciu sólistu a orchestra. Dirigent Eugene Tzigane pôsobil, že s orchestrom je zžitý dostatočne, koordinoval orchester, komunikoval aj so sólistkou, snažil sa prispôsobiť jej tempám. Rytmicky a motivicky náročná variácia je obtiažna – musí v nej byť absolútna súhra, vycizelovaná, aby sa mohla stavať nadstavba – výrazová a dynamická. Orchester a dirigent robili maximum, no prehľadnosť a členitosť motívov a presvedčivú výrazovosť nedosiahli úplne.
Tremolá sláčikov a nádherný, lyrický motív – s typickým arpeggiom klavíra, ktorý sa následne rozvinie v behy v rýchlom tempe, využijúc obdivuhodný rozsah klaviatúry, je typický pre ďalšiu variáciu, v ktorej sme konečne počuli v podaní sólistky zmysel pre vrúcnu lyriku. Následne došlo aj na rubata, precítený prejav – či už v podaní klaviristky a tiež orchestra. Pekne vyhraté sóla, následne mohutný, no nie prehnane v dramatickom tutti, úsek. Čím sa však stávali party sólistky virtuóznejšími a v rýchlejšom tempe, opäť preferovala racionálny, virtuózny štýl interpretácie na úkor výrazu. Vytratila sa spevnosť sólového partu – no na druhej strane, kto má tento spôsob triezvej interpretácie rád, si pri Zee Zee prišiel na svoje. Variácia 15 je určená pre klavír a opäť v rýchlom tempe – bol to priestor pre sólistku, ktorá predviedla svoje schopnosti.
Zmenený výraz, úplne nový svet sme počuli v modulácii do durovej tóniny a potom, čo tempo postupne ustupuje, sa ozvala interpretačne najzaujímavejšou bola známa téma vo variácii 18 (jedna z tém z Rachmaninovových raných klavírnych koncertov, ktoré sa vás okamžite dotknú). Zee Zee volila voľnú, snivú interpretáciu, no nie romantický tón. Zato širokodychá téma znela v orchestri skutočne dojemne – zrejme toto bol ten zásadný rozdiel v prístupe k interpretácii. Či už v orchestri, ale aj v klavíri sme počuli krásnu spevnosť, no osobne som mala dojem, že hráči pod taktovkou hosťujúceho dirigenta do diela nedokážu komunikovať spoločne so sólistkou, a platilo to aj naopak. V jej podaní sa len ťažko podarilo vypestovať to prekrásne pianissimo, v záverečných variáciách 19-23 bola oslnivá, rýchla a smerovala ku kadencii pred najťažšou variáciou. Rozmanité odtiene zvukovosti klavíra stupňovala sólistka najmä intenzitou a virtuozitou, bol to šikovne zahratý part so spomínanou kadenciou, v ktorej sa zaskvela. Jej obdivuhodná koncentrácia, bezchybovosť a hoci odlišný prístup (čo je na jednej strane dobre) doviedli toto dielo k záverečnému Dies irae v plechových nástrojoch a poslednému tutti akordu orchestra vo sforzando fortissimo – fragmentom Paganiniho témy v klavíri.
V druhej časti koncertu znela Brucknerova Symfónia č. 6 A dur WAB 106, ktorou sa orchester mohol zaskvieť nielen v plnej svojej sile, ale aj v mimoriadne dobrej pripravenosti – a najmä, dielu rozumel, samozrejme, pod dobrým vedením dirigenta. Symfónie Antona Brucknera sú zážitkom najmä naživo, nikdy z nich doma z vášho prehrávača nemáte taký pocit, ako na živom koncerte. Sú to postupne sa budujúce zvukové katedrály – presne, ako ich má aj masívna stavba, nájdete rovnaký princíp v hudbe. Možno aj preto tieto diela často ožívajú v historických, najmä chrámových priestoroch. Ich sila je podstatne intenzívnejšia. No predsa, jeho šiesta zaujíma medzi deviatimi symfóniami autora osamelé miesto. Bruckner ju písal počas obdobia desiatich rokov, tak ako ďalšie diela – tzv. Veľkej tetralógie (štyroch symfónií komponovaných v durových tóninách) po viedenskej premiére tretej symfónie v roku 1877, ktorá dopadla katastrofou. Skladateľ upadol do depresií a uzavrel sa do ticha, počas ktorého netvoril. No jeho viera v novú hudobnú víziu ho primäla pokračovať.
O dômyselné, precízne myšlienkovo a zvukovo vystavané dielo so Štátnou filharmóniou sa snažil Eugene Tzigane. Hoci spočiatku nie celkom v pianissime, no predsa dosiahol postupné vrstvenie a budovanie tohto majestátneho zvuku už v prvej časti Maestoso. Prvé a druhé husle, s crescendami sa pridali violy a následne zaznelo sólo lesného rohu v piáne, kontrabasy a čelá s dôraznejšie znejúcim motívom, aby sa opäť ozvala horna.
Pre celú prvú časť symfónie je základným stavebným prvkom tohto materiálu rytmický vzorec, s ktorým skladateľ pracuje. Ozve sa po prvý raz v prvých husliach, aj vo veľkom fortissime naň dirigent dbal, ale aj pre kantilénové línie v sláčikoch ostáva vždy typický. Gradácia a práca s jednotlivými vrstvami – to bolo typické pre prevedenie tejto symfónie v Košiciach. Pizzicato basová línia – krásne znelá (a opäť s typickým rytmom), no súčasne ďalšie vrstvy, ktoré robia túto symfóniu takou filozoficky zložitou, no zároveň takou čistou. V rozvedení sme počuli 6-tónový motív, najprv v sláčikoch a následne pekne vyspievanou flautou – je až neskutočné, čo z týchto zopár tónov Bruckner dokázal spraviť. A v podaní Košičanov to bola neustála, stúpajúca vlna energie, presvedčivá, oduševnená dynamika, nevyčerpateľná energia, koncentrovanosť na hudbu, v dobrom ťahu. Kánonicky stavaná časť vyústila do majestátnej Cody. Až v tejto časti skladateľ ukázal vznešenosť a mohutnosť zároveň. Presne s týmito výrazovými prvkami pracoval dirigent. Medzi ním a košickými muzikantmi sa ukázalo silné puto práve v týchto veľkolepých momentoch, kedy znel orchester s potrebným leskom.
Adagio je (pre mňa osobne) najkrajšou časťou symfónie. Je to vnútorný, intímny svet skladateľa, v ktorom kombinuje smútok a nárek, ale aj vďaku a pohrebný pochod. Úvodné sláčiky v nízkej polohe vytvárajú dojem až nákazlivo sladkej clivoty, v kontrastných, vysokých polohách znejú hoboje. Konečne dirigent, ktorý ponechal Adagio Adagiom, v pomalom tempe, rozvinul ho z pochmúrnych polôh do nebeských – presne ako má aj hudba tendenciu stúpať do vyšších polôh. V tomto prípade ani tak nešlo o tempo, ako skôr pocit, ktorý sa orchestru podarilo hudbou vyjadriť. Neustále pripomínajúci sa trombón mal až oznamovaciu funkciu záverečnej etapy ľudského života. Bruckner bol filozof v hudbe, aj keď na pohľad toto dielo pôsobí celkovo možno menej závažne a prirovnávajú ho k idylickej pastorálnej nálade, tak potom práve Adagio je príkladom hypnoticky krásnej, hĺbavej hudby, myšlienkovo plnohodnotnej, spoločne so zvukovo magickou codou – so záverečným hobojom, ktorý prináša pokojnú tému. Jednotlivé nálady tejto časti, vykreslené s patričnou intenzitou a hĺbkou, plynulosť fráz, no zároveň ten neustály vnútorný nepokoj – skvelý ťah orchestra, s prepracovanými legatami a precíznymi nástupmi, priniesli ohromný zážitok aj z tejto časti skladateľovho diela.Posledné pianissimové akordy zrejme úplne zhypnotizovali publikum –Košičania hrali v tento večer s neuveriteľným nasadením, Brucknerova hudba, aj keď v tomto orchestri neuvádzaná, im doslova sadla, bolo z nej cítiť hĺbku a mimohudobný kontext diela, jednotlivé skupiny orchestra hrali v mimoriadnom balanse, taká súhra sa skutočne počuje málokedy. No aby po každej časti publikum takto vrúcne tlieskalo, nuž tak, v tomto prípade to aj možno pripísať emóciám. A ako sa na slušne vychovaného japonského dirigenta patrí, ten pekne po každej časti úctivo poďakoval, zjavne sa vôbec nehneval.Škoda, že namiesto toho prekrásneho pianissima a záverečného akordu, ktorého dozvuk si chce človek vychutnať – v tej vnútornej ozvene, ktorá k Brucknerovej hudbe patrí, pretože vo vás doznieva ešte dlhé hodiny (v prípade jednotlivých častí aspoň sekundy), bolo počuť veľký aplauz, ktorý prišiel aj po Scherze. Je zjavné, že pod taktovkou hosťujúceho dirigenta sa hralo Košičanom nadmieru dobre – vynikajúce inštrumentálne výkony dychových nástrojov, ako plechových, tak i drevených, rytmicky precízne vyhraté pasáže (s návratom spomínaného rytmického vzorca z prvej časti), a samozrejme, sláčiky v peknej rovnováhe, no najmä zmysluplné, logické členenie s potrebnými nádychmi. Bolo to nielen mimoriadne muzikálne prevedenie, ale aj plné energie – turbulentného tanca, ktorý skladateľ v tejto časti rozohral.Šiesta symfónia Antona Brucknera je písaná v A dur (okrem Scherza, ktoré moduluje), no nikdy to nie je slnkom zaliata, veselá hudba. Skladateľ totiž pracuje s modálnymi stupnicami – veľkú časť symfónie napísal vo frýgickej stupnici, čo dáva dielu tonálnu nejednoznačnosť (vplyvom zníženého šiesteho a siedmeho stupňa). Nie je to teda ani smutný mol, ani šťastný dur, no podarilo sa mu získať príbuznosť medzi vzdialenými tóninami (aj Scherzom v F). Finále diela je triumfálne – je to boj o opätovné víťazstvo A dur. Majstrovstvo napätia je už v úvode – pulzujúca basová linka (skvelé violončelá Košičanov a kontrabasy) mrazivo zasahujú do melodickej línie prvých a druhých huslí a v tichosti sa pridá klarinet. Do tichej, no epickej melódie zrazu vstúpia plechové dychy vo fortissime (len náznak toho, ako ich potom skladateľ rozvinie). V tento večer hrali čisto, s nasadením, vo fanfárach, kedy orchester nabral na sile, boli bezchybné a krásne znelé. Tak, ako autor dokázal spraviť drámu, vedel náladu ihneď stíšiť – svojou intímnosťou je prekrásny a neopakovateľný. Každú jednu dynamickú nuansu a náladu či spomalenie (pri klarinetovom sóle) alebo naopak, gradáciu s postupným naberaním dynamickej intenzity, hral orchester s plným nasadením. Či už žalostivú polohu Brucknera alebo jeho zlovestnú náladu, ktorá sa prejavuje tmavými farbami. Ako protipól sa objavuje aj hravý úsek so sólami dychov – finále je zmes nálad a farieb, neustálych súbojov v orchestri (najmä tonálnych), ktoré na predposlednom koncerte Košickej hudobnej jari znelo v dokonalej súhre nielen medzi hráčmi, no najmä ako obraz príťažlivej, mladíckej chémie medzi muzikantmi a dirigentom.
Brucknerova hudba si vyžaduje pozorné počúvanie a schopnosť odhaliť jeho hlboké myšlienky. Nie je to hudba na prvú dobu, je potrebné nastúpiť na akúsi „vlnu zvukovosti a postupne sa rozvíjajúcich myšlienok“ a absolútne sa s nimi stotožniť, inak vám táto hudba veľa nepovie. Vo vypredanom hľadisku v Košiciach v Dome umenia sa však ukázalo, že takúto jedinečnú schopnosť domáce publikum má.
Zuzana Vachová
Foto: Dávid Hanko
