Vďaka Oskarovi Rózsovi je hudba Mareka Brezovského stále živá. Kým roky sa koncentroval na jeho artrockovú tvorbu, tentoraz priniesol na pódiá jeho komorné diela.
Dlhoročnou tradíciou pripomínajúcou si tvorbu Brezovského, ktorý dobrovoľne odišiel z tohto sveta ako 20-ročný, je festival v Banskej Štiavnici, ktorý sa začína dnes. Jeho súčasťou je premietanie filmu HRANA, koncert s jeho rockovou tvorbou a tento rok spravil Oskar Rózsa niečo výnimočné. Priniesol publiku jeho komornú tvorbu, ktorá bola doteraz pre ľudí veľkou neznámou. A spravil tým unikátny ťah. K mladému, talentovanému klaviristovi, skladateľovi, textárovi a spevákovi, sme sa dostali bližšie. Azda nikto, len jeho učitelia a spolužiaci či blízka rodina, nemohli tušiť, že v partitúrach Mareka Brezovského sa skrýva toľko bohatstva, farebnosti, emocionálnych zážitkov, no najmä vynaliezavosti a hudobnej invencie.
Vo Veľkom štúdiu Slovenského rozhlasu sa 25. júla konal koncert s podtitulom „Venované nešťastiu“, kde hudobníci pod dirigentskou taktovkou Oskara Rózsu a koncertmajsterkou, vynikajúcou huslistkou Ivanou Pristašovou, predviedli komorné diela tohto génia, ktorý navždy opustil svet. Ak by niekto polemizoval so slovom génius, možno to veľmi jednoducho, argumentačne podložiť: ako 5-ročný začal hrať Marek Brezovský na klavíri (na koncerte, bolo citeľné, že práve klavír bol jeho „domovský“ nástroj), počas štúdií kompozície ho podchytili skladatelia ako Hochel, Martinček a neskôr Vladimír Bokes. Už v 15-tich rokoch komponoval, písal texty, počas štúdií založil Súbor súčasnej hudby a jeho hudobné myšlienky boli už začiatkom 90-tych rokov natoľko progresívne, že mnohí z nás v tomto veku len ťahali káčera po pieskovisku, iní chodili po diskotékach s príšernými odrhovačkami a ďalší možno odpisovali od spolužiakov, o čom to ten Raskoľnikov celých 500 strán tak horúčkovito uvažoval. A nechápali. No Marek Brezovský rozumel všetkému až príliš skoro. Také kompozične vyspelé diela s takým silným emocionálnym nábojom, sa nepočujú tak často. Respektíve, je len výnimka, ak poslucháča súčasná hudba zaujme. Buď totiž skladatelia experimentujú až príliš, hudobná forma sa im rozpadá a poslucháč sa stráca v záplave atonálnych, vykonštruovaných nezmyslov alebo sa v zúfalstve vrátia k tonálnej hudbe a obecenstvo sa zívajúc tvári, že to, čo počuje, je vlastne celkom pekné (aj keď od invencie to má na míle ďaleko). Skladby, ktoré sme však v rozhlase počuli, mali svoj špecifický, súčasný kompozičný jazyk, náladu, svoj obsah, kontrastné dynamické plochy, inštrumentálnu pestrosť a neuveriteľnú vyspelosť. Dvoma slovami: emocionálny preplesk. To sa dostalo poslucháčovi každou jednou skladbou, ktoré boli počas koncertu kombinované poetickým prednesom textov – či už z pera samotného Mareka Brezovského alebo jeho matky Vlasty, fenomenálnej textárky.
Úvodom koncerty sa sála ponorila do absolútnej tmy – nasvietený bol len klavír a priestor pre huslistku. Miniatúra s názvom Taká malá nálada pre husle a klavír (z rokov 1991 – 92) priniesla kombináciu kontrastných emócií. Nežne lyrické sa striedali s výbušnými, no Brezovský pritom umne pracoval s chytľavým motívom, vďaka čomu sa poslucháč v skladbe nestratil. Pri klavíri využil impresionistické prvky – doslova ním maľoval hudobné plochy, ktoré sa v tme vynárali ako reálne obrazy. Za klavírom s presvedčivou interpretáciou ohúril švajčiarsky interpret Christian Zaugg, ktorý presne pochopil spektrum nálad skladby a zvládol ju aj na technickej úrovni vynikajúco.
Prístup k interpretácii Ivany Pristašovej bol plný entuziazmu a pritom exaktný. Napokon, so zosnulým Marekom Brezovským ju spája silné puto. Spoločne s Oskarom Rózsom študovali klasickú hudbu v jednom ročníku a pre náš portál povedala, že vďaka týmto koncertom je Marek stále s nimi. Okrem osobného vkladu je Pristašová aj výnimočná líderka, čo sa prejavilo v ďalšej skladbe – Miniatúra pre sláčikový orchester z roku 1992. Bezchybné a presné nástupy prvých a druhých huslistov, violistov, violončelistov a kontrabasu mala plne pod kontrolou, nezabúdala však na výrazovú zložku, ktorá je pri Brezovského tvorbe takou podstatnou. Sláčikový orchester hral v krásnej symbióze – či už rytmickej alebo výrazovej a frázy sa doslova čisto a v peknej jednoliatosti vynímali v priestore sály.
Po 2. sonáte pre klavír zvanej Túžba (opäť skvelý Christian Zaugg) sa z reproduktorov ozvala báseň „Búrlivák“ od Vlasty Brezovskej. Pri naliehavej výzve, prečo chýbali anjeli strážni práve „vtedy“, keď by pri človeku mali stáť, sa tlačili obecenstvu slzy do očí. Nebola však patetická. Bola to len smutná otázka: prečo? Ktorá visela vo vzduchu a azda nikto nepoznal presnú odpoveď.
Z komornej tvorby výnimočného autora, ktorá bola počas tohto večera uvedená, treba vyzdvihnúť najmä to, ako dokázal chápať jednotlivé hudobné nástroje. Ich technické a estetické možnosti, farebnosť a emocionálny výsledok, ktorý dokážu vyprodukovať. Brezovského skladba Voľnosť pre klavír, flautu a violončelo dokázala možnosti jednotlivých hudobných nástrojov podčiarknúť a nechať im v súčasnom kompozičnom jazyku taký priestor, aký si zaslúžia, aby vynikli. Violončelista Boris Bohó zvládol svoj part a dokázal, že je nadaný a precízny interpret, ktorý s citom hrá sprievodné party a s náruživosťou tie sólové.
Brezovský má v skladbách mimoriadne komplikovanú rytmickú štruktúru, ktorú strieda s jednoduchou melodickosťou – v týchto partoch mala priestor flautistka Simona Pingizer, ktorá sólo zvládla s prekrásnou spevnosťou. A keď sa o tomu pridá klavír v podaní Zaugga, vznikla z toho pozoruhodná hudobná koláž. Nedajte sa miasť názvom kompozície „Voľnosť“, pretože práve tieto skladby majú umne vymyslenú formu a vo svojej slobode, ktorá sa navonok prejavuje skôr vďaka emocionálnym sólovým partom, skrývajú v sebe pevné zákonitosti hudobnej tvorby. Aj z tohto dôvodu sú také náročné na interpretáciu. Udržať rytmus, dynamiku a na malej ploche nechať vyspievať všetky nástroje – je majstrovské umenie nielen kompozičné, ale aj interpretačné. Skladateľ pritom v nohom používa aj intuitívne postupy a aj to je rozhodujúci faktor, prečo je jeho komorná tvorba taká zaujímavá, omamná, výbušná, farebná. Všetci, ktorí v ten večer na pódiu stáli, vložili do interpretácie maximum. Z úcty k Marekovi Brezovskému, ale aj k jeho kompozičnému majstrovstvu. A napokon, na túto príležitosť Oskar Rózsa spoločne s Ivanou Pristašovou vybrali tých najlepších muzikantov…
Aj skladba Minikoncertík pre tenorsaxofón a sláčikový orchester priniesla vysokohodnotný zážitok. Saxofón síce nie je v klasickej hudbe využívaný tak často (hoci aj Šostakovič ho bez okolkov – altový – obsadil do svojho Valčíka č. 2) a je potrebné prispôsobiť tvorbu tónu, aby nevyznel ako jazzová kompozícia, ale sólista Alvaro Collao León sólo zvládol bravúrne. Či už v jemnom nástupe v piane, kde téma doslova hladila alebo v dynamickejších pasážach. Tento muzikant je mimoriadne univerzálny: rovnako presvedčivo hrá na klarinete a tiež na bicích nástrojoch, čo sa prejavilo v grandióznom finále.
Ešte pred záverom však znela 1. klavírna sonáta Cesta a to bol opäť priestor pre Švajčiara Christiana Zaugga. Bravúrnosť, s akou náročnú skladbu zahral, doslova vyrazila dych. Aj v tomto prípade sa prejavil mimoriadny talent a vyspelý kompozičný jazyk Mareka Brezovského. Nepracoval štandardnou tematicko-motivickou prácou, kedy rozvíjal motív, ale skladbu chápal ako zvukové celky, kde naplno využíval registre aj farebné možnosti hudobného nástroja. Často menil tempá a dynamiku, no nikdy sa mu v skladba nestalo to, že sa rútila na poslucháča bezbreho a bez pekne vystavanej, logickej formy. Pritom to všetko dokázal skĺbiť s mohutnou dávkou emócií, z ktorých poslucháč cítil, že sa za nimi skrývajú jeho vnútorné príbehy, vypovedané práve hudbou, nie slovami.
A dostali sme sa k vrcholu – záverečnej skladbe Venované nešťastiu pre sláčikový orchester, hoboj a bicie. Celý orchester aj so sólistami mal pod kontrolou Oskar Rózsa, ktorý v tento večer dirigoval s takou zanietenosťou, aká sa uňho vidí, len ak má dostatočnú spätnú väzbu od hudobníkov. A v tomto prípade bola mimoriadna zaangažovanosť sláčikového orchestra pod vedením Ivany Pristašovej aj výnimočných sólistov, zjavná. Dynamická kompozícia miestami takmer znela až symfonicky. Veľmi ťažké party mali sláčiky – či už po výrazovej, aj rytmickej stránke. Mohutný zvuk sa docielil aj prostredníctvom bicích nástrojov, krásne sólo takmer v závere, keď sa už zdalo, že skladba graduje, zahral hobojista Róbert Holota. Dlhé tóny, nádherná téma v pomalom tempe zneli v podaní romantického hoboja ako pozdrav z neba. Naliehavosť, čistá intonácia a citlivá dynamika, s akou Holota svoju tému hral, spôsobila ďalší zimomriavkový moment na koncerte.
A keď sa už zdalo, že v obrovskom sforzate skladba skončí, skladateľ prekvapivo stíšil celý ansámbel do intímneho pianissima a skladba dostala nový život v trúchlivom, meditatívnom pianissimovom lyrickom svete. Je až neuveriteľné, že táto kompozícia vznikla v roku 1990. Mal vtedy 16 rokov. A čo ste v tomto veku robili vy? Tvárili sa ako intelektuáli, čo čítajú diela Camusa, trápili sa nad prvým Chopinovým Valčíkom, ktorý nie a nie zahrať? Alebo vami plieskala puberta a nedalo sa nad vašimi excesmi zvíťaziť?
Marek Brezovský v tom veku komponoval výnimočné diela, ktoré konečne, vďaka Oskarovi Rózsovi uzreli svetlo sveta na verejnosti. A publikum sa mu za jeho nekonečné priateľstvo a skutočnosť, že zachováva už roky jeho hudobný odkaz, odmenilo neutíchajúcim potleskom a standing ovations.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Peter Piovarcsy
