„Nemyslím si, že veľké hlasy sa vytratili. Sú skôr pochované, lebo dnes nie sú v móde,“ hovorí pre náš portál basbarytonista svetového formátu Boris Prýgl, ktorý vystúpil na festivale Košická hudobná Jar.
Počas koncertu (záverečný koncert Košickej hudobnej jari – odznela kantáta Svatební košile Antonína Dvořáka) ste po celý čas sledovali partitúru. Nebýva to obvyklé u všetkých spevákov, ste v tomto ohľade skôr výnimkou…
Musel som, pretože part Vypravěče je neskutočne náročný a akonáhle sa interpret na sekundu prestane sústrediť, počítať a orientovať sa, stratí sa. Je to ošemetné. Raz nastupujem pred zborom, inokedy po, niekedy synkopicky, niekedy sa to opakuje v rôznych moduláciách a pán dirigent Zbyněk Müller veľmi bazíroval na tom, aby to bolo všetko presne, ako má byť. Voľnosť sa nepripúšťala, nič som si nemohol upraviť podľa seba. Keď sme mali skúšku v stredu, určite to nebolo natoľko precízne, ako sme to vystavali do podoby, v akej to poslucháči počuli na koncerte.
Bola to Vaša premiéra tejto kantáty? Toto dielo sa neuvádza často…
Áno, bola.
Naozaj? Boli ste s tou rolou stotožnený akoby ste ju spievali celý život…
Je to Dvořák. Mám preňho slabosť. A povedal by som aj, vnútorné cítenie. Moja maminka mi vždy hovorieva, čokoľvek robím od Dvořáka, mi pristane. Je to jednoducho moja srdcovka, výraz je pre mňa veľmi prirodzený a navyše, milujem české texty. Je mi blízka najmä archaická čeština. Doslova sa v tom vyžívam. Keď som teraz písal dizertačnú prácu, pretože budem mať koncert na VŠMU v rámci doktorandských skúšok, písal som na tému Šostakovič, veľmi som využíval archaizmy a prechodníky. Mám rád kvetnatosť českého jazyka a pripadá mi to veľmi smutné, že sa to v dnešnej dobe natoľko nevyužíva.
Nielen kvetnatosť jazyka u Dvořáka Vám je zrejme blízka, lebo v tomto prípade hovoríme o textovej predlohe Erbena, ale zrejme aj hudbou. Je to vrúcnosť vo výraze, jeho melodika, alebo ktoré prvky v jeho hudbe sa Vás najviac dotýkajú? Svatební košile je však mix všetkého, je to spoznať, že je to on, no predsa je iný…
Je to pravda. Je to jeho neskorý opus, nie je to typický Dvořák, v tom diele je mnoho modulácií, hudba sa vždy niekam posúva, čo pre tohto skladateľa nie je až také typické, keď to napríklad porovnáme s Rusalkou. Táto opera je viac lyrická, no v kantáte je obrovská gradácia a nádherné kontrasty. Počujeme pianissimá zboru verzus Vypravěče, z ktorého sála ohromná energia. K tomu romantická duša Dívky a Umrlec, ktorý síce, môže znieť ako Jeník z Predanej nevesty, no mal by mať až miestami mrazivú chlipnosť.
A aký je Dvořák podľa Vás hudobne v Svatební košili? Je už v ňom cítiť aj niektoré prvky Janáčka?
Aj Janáčka v niektorých momentoch, ale i Wagnera a Pucciniho. Osobne tam počujem ako Jazdu Valkýr keď znejú trubky či naopak zvonky z Turandot.
Z Vášho interpretačného prejavu bolo okamžite zrejmé, že v sebe máte obrovský kus muzikality. Nespievali ste vždy s orchestrom na doby, no modelovali ste frázy podľa cítenia, uspôsobovali ste si ich s miernou agogikou a frázy sedeli a dýchali. Pre mňa je to znak prirodzenej muzikality. Typický bol tým napríklad Pavarotti, ktorý si dovolil ísť pred dobou orchestra a hudba krásne dýchala…
Spev som prispôsoboval textu a výrazu. Spev sa nesmie sekať, napríklad jeden z prípadov, ktorý sme diskutovali s pánom dirigentom, bol úsek označený v partitúre ako quasi alla marcia. Mal by byť teda pochodový, ale keď to interpret dodrží, stratia sa farby laškujúcich svetielok v obsahu textu. Frázy musia dýchať a prispôsobiť sa obsahu textu, preto sme sa s pánom dirigentom dohodli na zmene podania tejto časti a vyhovel mi.
Rovnaký prípad som cítila aj pri Vašom sóle A tu na dveře: buch, buch, buch!
Vždy som sa snažil zaspievať to výrazovo inak. Vždy sa predsa na tie dvere dá zaklopať inak. Fráza sa vracia niekoľkokrát, nemôžem ju ako spevák zaspievať vždy rovnako, musí to mať smer a gradáciu.
Dala Vám interpretácia tejto kantáty zabrať? Ste typ speváka, ktorý premýšľa, pristupuje k interpretácii racionálne, premyslí si frázovanie alebo všetko ide skôr prirodzene a samé? Iste, musíte konzultovať aj s dirigentom…
Minimálne zasahoval pán dirigent do spracovania a interpretácie diela. Nechával to na sólistov a bol spokojný s tým, ako sme to stvárnili. Jediné miesto, o ktorom sme viedli diskusiu, bol pochodový rytmus, o ktorom som ho presvedčil, že by bolo lepšie, aby sme ho hrali plynulejšie a melodicky. Vždy si myslím, že hudba má zodpovedať významu, o čom sa tam spieva. To by malo byť alfou omegou všetkého. Pokiaľ to nesúvisí s textom a bude interpret len zadeľovať noty v duchu nemeckej školy, ten výsledok tomu aj bude zodpovedať.
Je až neuveriteľné, že také niečo počujem z úst interpreta mladej generácie, pretože mladí ľudia rozmýšľajú dnes viac technicky. Nezamýšľajú sa nad obsahom, skôr je pre nich rozhodujúce kvantum čísel, ktoré odspievajú. V prípade inštrumentalistov rozhoduje vynikajúca technika, vokálni interpreti sú tiež hodnotení či zaspievajú čisto, kde všade spievajú, aké kvantum repertoáru zvládnu, no už menej sa dbá o to, ako. Aký máte prístup k umeleckému dielu Vy?
Bol som vždy za to, že aj keby to nebolo vždy stopercentne technicky všetko odspievané, výraz vždy musí byť. Myslím si, že práve emócie a výraz prehovárajú k duši poslucháča. Keď poslucháča presvedčíte o obsahu diela a zmyslu textu, ktorý spievate, divák s vami žije a potom vám aj niečo technicky nedotiahnuté alebo menšiu chybu mile rád odpustí. Samozrejme, pokiaľ tam nesedí profesor alebo kritik, ktorý neustále vyrýva (úsmev) a rieši každý tón. V takom prípade totiž divák bude odchádzať s pocitom, že s vami žil a dýchal hudbu a nie, že si prišiel vypočuť perfektne naštudovaný rytmus a doby.
A to už hovoril Beethoven, viete o tom, že? Vravel, že odpustí technickú chybu, ale nikdy neodpustí, keď hrá interpret bez emócií a bez výrazu…
Presne tak, s tým sa absolútne stotožňujem.
Poďme predsa od Dvořáka, ktorý je Vám blízky aj k iným témam. Spev ste študovali na Slovensku u pani profesorky Livorovej, ktorá, mimochodom, objavila aj speváka Aleša Jenisa. Za akých okolností ste sa k nej dostali z Čiech?
Moja prvá pani učiteľka z Hodonína na Základnej umeleckej škole, pani Plhalová, ma pripravovala. Jej dcéra je Blanka Juhaňáková, bývalá zbormajsterka Slovenského filharmonického zboru, ktorá sa mi začala venovať. V tej dobe bola jedna ruka s pani profesorkou Livorovou, poznala sa veľmi dobre aj s Daliborom Jenisom, lebo mu robila dlho korepetítorku. Bolo teda jasné, že na ďalšie štúdiá pôjdem práve k nej, lenže pôvodný plán bol, že pôjdem k pani profesorke Livorovej aj na VŠMU. Keďže však už presluhovala, bola nútená odísť do dôchodku. No i tak som u nej bral hodiny.
Bola to pre Vás dobrá škola?
Určite, dala mi najviac. Neskôr u pána Petra Mikuláša sme už viac ako techniku, riešili interpretáciu, na ktorú je on zase majster vo svojom obore. Kým sa dalo, chodil som teda naďalej k pani Livorovej, až kým som neodišiel kvôli opernému štúdiu do Mníchova a potom som prestal vídať obidvoch. Kým som sa vrátil z Mníchova, prišla korona.
V Mníchove ste sa ako interpret cítili dobre? Kam Vás ako interpreta posunul? Nejako ste toto obdobie v Bavorskej štátnej opere preleteli…
Mníchov mi dal to, ako sa to robiť nemá, pretože ma tam začali tlačiť do lyrického barytónu. Mne ako „celoživotnému nedocenenému tenoristovi“ sa to spočiatku aj páčilo.
Určite, všetkých fascinuje tenorové spievanie, lebo je krásne. Ale prečo Vás doň nasilu tlačili, pokiaľ máte inak posadený hlas?
Barytón je len krôčik od tenora, no ja som začínal ako bas, ale bolo jasné, že som skôr basbarytón. Sám pán Mikuláš nevedel presne, čo z toho hlasu spraviť, pretože ak pritmavím, môžem spievať bas, no ak zosvetlím, môžem prejsť do barytónu. Ak sa dobre rozospievam, aj jednu tenorovú áriu zaspievam, no nevydržím zaspievať celú úlohu. Čím viac som začal zosvetľovať, bol som vždy bližšie k tenoru. Predsa len, bol som v najlepšom opernom dome na svete a keď Vám pochlebujú a hovoria, že hlas rastie tým smerom, že by za pár rokov mohol byť dokonca helden tenor, veríte im. Jednoducho, bol som živený touto myšlienkou.
A rojčili ste, no nesprávne, pretože Vy máte predsa úplne iné danosti, zafarbenie hlasu a mohli ste si aj vážne ublížiť…
Prišlo mnoho zdravotných i hlasových problémov, začal som chudnúť, no stále som pripisoval všetky problémy stresu. Schudol som za rok 35 kilogramov. Odchádzal som tam ako tučný bas a vrátil som sa ako vyziabnutý, priškrtený tenor. V Mníchove som mal menšie barytónové role, no problém bol, keď som kedykoľvek zaspieval výšky. Dokážem ich zaspievať svietivo a zvonivo a okamžite všetci reagovali, že som tenor. A samozrejme, tlačili ma do toho.
A už ste sa s tým konečne psychicky stotožnili, že ste kvalitný, pekne posadený basbarytón?
Áno, ale trvalo to dlho. Ukázala mi to až Viedeň, kde mi ponúkli rolu Valentina. Na tej úlohe som úplne pohorel a bolo pre mňa neskutočne ťažké prísť za riaditeľom opery a povedať mu, prosím, stiahnite ma, na tú rolu nemám, je to pre mňa príliš vysoko. Samozrejme, zrazu začali mať obavy, ak nie som schopný zaspievať Valentina, nie som dobrý barytón alebo mám problém s hlasom. Naozaj som mal problém uspievať to, pretože som si natoľko v Mníchove rozhasil techniku, že som sa v tej postave škrtil.
To sú nebezpečné veci, som prekvapená, že taká špičková inštitúcia takto hazarduje s profesionálnym spevákom. Mohli Vám dokonca takýmto prístupom poškodiť hlasivky…
Ešte počas operného štúdia som mal dokonca krvácajúci hematóm na hlasivkách. V Mníchove to nikto neriešil. Mali sme síce množstvo hlasových pedagógov, ale nikto z nich ma nepoznal ako basbarytón a riešil technické problémy, v ktorých som sa plácal ako barytón. A predsa, potom som sa dostal do ansámblu. Páčila sa im zvonivosť môjho hlasu, no čím ďalej sa zvyšovala tesitúra rolí, tým viac som šiel do nosu.
A neznel náhodou ten hlas mekavo? Tenorové výšky sú predsa pekné, keď sú kovové, znelé, nie?
Áno, znel som ako teplý tenor (smiech). A hlavne zlý tenor. A vtedy som si povedal, že radšej budem áčkový basbarytón ako céčkový tenor. Čakala ma však Viedeň, ktorá pre mňa pripravila veľa repertoáru a musel som sa rozhodnúť. Tri obrovské opery, Barbier zo Sevilly, Figarova svadba a Mŕtve mesto, z každého desať predstavení, skákanie z jedného titulu na druhý. Bol som síce chránený zmluvou, no vedel som, že hlas nie je v dobrej kondícii. Počítal som s tým, že bude trvať minimálne pol roka, kým sa opäť dá do poriadku. Zároveň do toho všetkého prišla korona a mohol som skončiť ako nezamestnaný, úplne bez príjmu, preto to bolo veľmi ťažké rozhodnutie.
Bola to ťažká situácia. Čo ste spravili?
Našiel som si pani profesorku vo Viedni. Fantastická profesorka Claudia Visca. Bral som ju ako ďalší dar do života, pretože presne, keď mala pani profesorka Livorová 70 rokov, som k nej začal chodiť na hodiny. Tiež pani profesorka Visca oslávila pár dní predtým, ako som k nej nastúpil, sedemdesiatku. Je to úplne rovnaká škola, ako má profesorka Livorová, aj keď to odlišne vysvetľuje. Už hneď, ako sme spolu telefonovali, pôsobila na mňa jej úžasná aura a vedel som, že si budeme rozumieť. Prišiel som, pustila si všetky moje staré nahrávky na youtube a spýtala sa ma, prečo už nespievam tak, ako som spieval predtým. Hovorila mi: Veď sa na to pozri, skvelý basbarytón, úžasné árie, potom ako barytón začínaš svetliť, navierajú Ti žily, začínaš sa červenať pri speve, tlačíš. Bolo to vždy horšie. Predtým som bol stále víťazom na súťažiach, no zrazu som sa nedostal ani len do finále. Bolo toľko znamení, až to bolo alarmujúce, no ja som ich vôbec nevnímal. Bol som totiž neustále živený ľuďmi v Mníchove, aký som fantastický, no vravel som si, že sú to predsa odborníci, ktorí tomu najlepšie rozumejú. Boli to moji chlebodarcovia a možno to aj fungovalo. No nakoniec som zistil, že to bolo zrejme i z dôvodu, ako som vyzeral. Vo vedení bolo v tom čase mnoho ľudí inej orientácie.
Zrejme to pekní muži nemajú až také jednoduché (úsmev). Na druhej strane, keď tak máme žartom poznamenať, možno predpokladali, že z Vás z basu spravia až ideálny kontra tenor, nie?
Kedykoľvek ma vyhľadali s podobným úmyslom, nepadlo to na úrodnú pôdu…
Ono, niektoré veci, sa môžu zdať s odstupom času úsmevné, Vy ste ich však asi nebrali v tom období s humorom. No zdá sa, že Vy ste typ človeka, u ktorého sa objavujú v živote až osudové a sú veci medzi nebom a zemou, ktoré Vám ubližujú, ale aj pomáhajú, však?
Beriem to ako skúsenosť. Bol to zásah Boží. Vždy v mojom živote ma posunula žena. Či už to bola moja babička, maminka, priateľka, moja pani učiteľka spevu, jej dcéra, pani profesorka Livorová, pani Synková z divadla, ktorá ma pripravovala na debut v Slovenskom národnom divadle. A teraz je to zasa žena, ktorá sa mi opäť vplietla do cesty môjho kariérneho rastu.
Takže definitívne ste sa stotožnili s Vaším hlasovým oborom a prestali ste špekulovať s tým, že by ste jedného dňa mohli byť tenorom? Už ani Mníchov nehrozí?
Áno, som s tým stotožnený. Určite som prestal rozmýšľať o tenore. No do Mníchova mám zhodou okolností namierené opäť na konkurz, ale je tam teraz iné vedenie. Paradoxne, idem tam s tým istým repertoárom, ako keď som tam šiel po prvýkrát (úsmev). Verím, že to bola správna cesta. Cítim sa tam skutočne dobre a mám istotu v repertoári, ktorý tam prinesiem. A najmä vo výraze. V minulosti malo byť pre mňa varovným signálom, keď mi moja maminka hovorila, kde sa vytratil ten môj prekrásny, sýty hlas. No ja som odmietal všetky narážky, nechcel som o nich počuť.
Zrejme už máte túto kapitolu za sebou. Poďme teraz k inej téme. Dnes ste predviedli okrem veľkého kusu prirodzenej muzikality i sýty, plný hlas, nosný, zvučný, čo mnohokrát na scénach chýba. Najmä, ak sme hovorili o tenoroch, v móde sú skôr komorné hlasy. Čím to podľa Vás je, že sa oproti minulosti vytratili? Kde sú tie veľké, široké, kantilénové hlasy?
Nemyslím si, že veľké hlasy sa vytratili. Sú skôr pochované, lebo dnes nie sú v móde. Pretože v minulosti sa robila hudba. Tak, ako ste povedali, Pavarotti si v tempe pridal alebo ubral a dirigenti ako Riccardo Muti, Claudio Abbado či ktokoľvek ďalší, dýchali so spevákmi. Predstavenia boli výsledkom vzájomných diskusií a tvorby. Vnímal to aj orchester. Niečo podobné som cítil, keď som nedávno spolupracoval so Semjonom Byčkovom, ale opäť hovoríme o dirigentovi starej školy. Pripadá mi to tak, že sa dbá hlavne na rytmus, precízne zadelenie dôb, techniku, ale do pozadí na úkor toho, ustupujú emócie a vášeň.
Je fascinujúce počuť to od mladého človeka, pretože práve mladá generácia preferuje technický prístup k interpretácii na úkor emócií a výrazu. Kde sa to vo Vás vzalo? Je to zakorenené v rodine?
Celá moja rodina je muzikantská. Maminka chcela byť pôvodne operná speváčka, no dnes, keď vidí, aké je to náročné, je rada, že sa tomu nevenuje. Babička tiež vždy spievala. Základom je folklór a miesto, odkiaľ pochádzam. Južná Morava je spojená s cymbalovkou a tá sa do človeka dostane, takže je to okamžite počuť. Napríklad Nemci majú svoju dychovku, ale tá je úplne odlišná – kroková hudba, bez emócie. Použil by som výraz, ktorý som nevymyslel ja, ale páči sa mi, lebo sedí na dnešné časy – máme dnes hyperkorektnú dobu. Myslím si, že je to pravda. Počuť to aj v hudbe.
Zdá sa, že to neakceptujete a idete celkom proti prúdu… (úsmev)
To áno (úsmev). Ale zase, musím priznať, že je to celkom náročné a musel som sa naučiť spôsob, ako to robiť. Napríklad v Mníchove sa to nedalo. Akonáhle som sa vychýlil zo šablón, zašliapli ma k podlahe a neakceptovali to.
Keď sa vrátime k problému, ktorý ste načrtli v súvislosti s komornými hlasmi – divadlo a emócie, výraz, ktorý má odovzdať spevák z pódia. Dnes mnohé operné domy preferujú moderné, minimalistické produkcie. Sú Vám tieto moderné inscenácie blízke?
Keď nemáte s čím hrať na javisku a okolo je prázdna scéna, prípadne jeden kríž, nemôže to fungovať. V prvom rade, nemáte akustickú podporu, takže spevák nemá istotu, či ho bude počuť. Ďalší problém je v kulisách. Predtým boli ja javiskách nádherné, dobové kulisy a všetko fungovalo, dnes tam nie je zhola nič a spevák dostane od režiséra príkaz: Nejako to naplň. Celá vízia je, aby sme divákov šokovali.
To Vám skutočne režiséri hovoria? To je celá ich predstava o réžii operného diela?
Áno. Je to tak.
Vy asi nemáte príliš rád moderné produkcie, však?
Ja ich priam neznášam! Málokedy sa totiž moderne poňatá inscenácia aj podarí. Stačí sa pozrieť do svetových operných domov, ktoré inscenácie sú stále navštevované ľuďmi. No predsa práve tie klasické, ktoré vznikli v 80-tych rokoch, prípadne niekedy aj staršieho dáta. Stále ich hrajú a publikum ich neustále vyhľadáva. No keď sa spraví moderna, je to vždy stávka do lotérie a podarí sa jedna zo sto produkcií. Musí to byť totiž spravené dobre a s vkusom. Keď som si naposledy čítal recenziu na predstavenie vychýreného operného domu, boli to opakované postupy inej inscenácie „obohatené“ o ďalšie absurdnosti. Dokonca aj ľudia v komentároch to odsúdili, písali o desivej scéne plnej krvi a gay porna, ktorá má publikum prvoplánovo šokovať. Nerozumiem, čo je zlé na tom, aby tvorcovia spravili klasickú inscenáciu. Chápem, že ich je mnoho a umelci sa chcú posunúť a nechcú opakovať. No vždy je cesta, ako sa aj klasický spôsob réžie a scény dá zmeniť a vylepšiť, no zachovajme princípy diela. Keď tak rozmýšľam nad tým, že by som pozval človeka, ktorý ešte nemá skúsenosť s operou, ani nemám na výber. Odporučil by som Cosi fan tutte v Prahe alebo Bednárikov klasicky spracovaný titul Don Giovanni v Bratislave, no v Mníchove som nemal mojich známych pomaly na čo pozvať. Vravel som si, že ak ich vezmem na Wozzecka, už nikdy viac na operu nepôjdu, veď je to šialenstvo samo o sebe. V Mníchove sú doteraz najobľúbenejšie tituly v klasickom spracovaní Carmen, Traviata a hoci Turandot už bola v modernejšej verzii, Netrebko pritiahla do divadla ľudí. Myslím si však, že ak by bola spracovaná v klasickej podobe, ako napríklad Madama Butterfly, ktorá funguje už od 70-tych rokov, dokázala by podstatne viac. Ľudia chcú klasiku, pretože raz je to klasická hudba, robme ju takým spôsobom. Iste, vždy sa dá robiť aj novším spôsobom.
A napokon, často niektorí tvorcovia aj zasahujú do libreta. Nie je to aj neúcta voči skladateľom, v prípade mnohých moderných produkcií?
V Nemecku sa tomu hovorí Koncepcions Beschprechung, kde si dirigent s režisérom za prítomnosti kastu predstavujú všetky nápady a ideu, ako dielo bude vyzerať. Nikdy som nezažil toľko metaforických obrazov fráz, ako na týchto sedeniach. Človek si až hovorí, ako už v základoch ide všetko proti libretu. Keď sa na to opýtam, odpoveď je, že to musím chápať metaforicky a prenesene. Vraj Mozart myslel niečo úplne iného. Ja s tým nesúhlasím, lebo Mozart, respektíve autor libreta, tým myslel presne to, čo je v texte. Iste, dá sa nejaká fráza chápať ironicky alebo metaforicky, no ak už sa podstata vytráca a stáva sa z nej opak, považujem to za čistý nezmysel. Napríklad, keď je v texte zapísané, že mám mať v rukách bielu knižku a ja ju nemám, náhodne to zmienim režisérovi, on vykríkne: To je dobrý nápad! Dajte mu tú bielu knižku do rúk! Alebo naopak povie: To nie je podstatné, to si divák domyslí…
Takto ad hoc vznikajú moderné produkcie v operných domoch?
Áno, presne takto. Vždy sa najprv prediskutuje konkrétny nápad, kam by chceli tvorcovia posunúť dielo, čo by radi ukázali ako nové. V dnešnej dobe môže byť režisérom úplne každý a myslím si, že to tak aj je.
Ako dnes po korone ako umelec fungujete? Postupne sa začína rozbiehať aj koncertný život…
Vyhovuje mi, že som voľný a môžem zobrať angažmán v divadlách alebo koncertných sálach, pretože päť rokov na jednom mieste mi stačilo. Začínal som z toho mať ponorkovú chorobu. Verím tomu, že sa bude dať aj naďalej, pretože korona ma stála veľa ušlého zisku bez návratu. Nefunguje to tak, že ktokoľvek povie, že keď sa raz skončí korona, zaručene sa všetky podujatia vrátia. Padol môj debut v Amerike aj v Číne, všetko bolo zrušené. Predtým sa podujatia plánovali na tri roky dopredu a dnes nikto nevie, čo bude o týždeň, a to z dôvodu vojny na Ukrajine, korone či opičím kiahňam. Ťažko plánujú aj sezóny, pretože nikto ani nevie, či bude na jeseň lockdown alebo nie. Keď budeme môcť ďalej spievať, budem spokojný. No ak sa všetko zatvorí, je problém udržať techniku. Keď spevák koncertuje, udržiava sa dobre. Možno málokto si uvedomuje, že ani operní speváci to nemajú jednoduché, musia sa udržiavať v kondícii. Keď sme mali prestávku vyše roka, nemohli sme spievať, trénovať hlasivky, je to podobné, ako by ste športovca nechali rok bez tréningu a potom ho dali rovno na olympiádu. Jednoducho nemožné. Rozprával som sa s mnohými spevákmi a potvrdili mi, že ešte pol roka po otvorení mali problémy s bránicou, ktorá nefungovala tak, ako mala. Klenba padá, je ochabnutá – sú to všetko svaly, ktoré nadmerne používame. Zrazu sa všetko otvorí, príde šéf opery a zahlási, že nespievame tak, ako keď sme nastúpili.
Umelecký svet je krásny, ale na druhej strane aj krutý. A to diváci často nevidia…
Je veľmi krutý. A nezmienil som sa o tom, ako nás nútili vo Viedni šesť hodín denne spievať do respirátorov. To bol ďalší z dôvodov, prečo som si odpálil hlas.
Snáď tieto čierne myšlienky, keď už máme po korone, uzavrieme niečím pozitívnym. Čo Vás ešte pekné čaká v budúcnosti?
Dvořák! (úsmev). V Egypte budem spievať Dvořákovo dielo Stabat Mater.
To bude veľká vec!
No to teda bude! Po prvý raz v živote budem spievať Dvořáka s talianskou výslovnosťou!
Vy naozaj všetko musíte pokaziť? Tento rozhovor sa mal skončiť optimisticky a v pozitívnom duchu (smiech)
(smiech) Naozaj! Dostal som mail od dirigenta, že Stabat Mater v Alexandrii bude s talianskou výslovnosťou, čo som ešte nezažil, ale všetko je raz po prvýkrát (smiech). To bude premiéra. Ale v septembri bude opäť Dvořákova Rusalka v Prahe s vynikajúcim dirigentom Byčkovom. Na to sa veľmi teším a srdečne všetkých pozývam!
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná foto: Radovan Šubín
