Šéfdirigent Robert Jindra má zmysel pre Mahlerovu tvorbu, rozumie jej a najmä dokáže z orchestra dostať farby, ktoré sú v tomto diele fascinujúce.
Košická filharmónia opäť prišla s opusom, pre ktorý sa oplatí trápiť muzikantov i sólistov. Pieseň o zemi Gustava Mahlera je jedna z jeho najsugestívnejších symfonických prác, zachytáva skladateľa v jeho smutnom, náročnom období, z kompozičného hľadiska inovatívnom. Tak ako mnohé jeho diela, Pieseň o zemi zvlášť, je filozofická, zároveň intímna, dramatická, mimoriadne lyrická, citová – skrátka, jedným slovom, prekrásna. Je to repertoár, ktorý orchester posúva na ďalšiu úroveň, Mahler je pre každý orchester vždy výzvou – myšlienkovým pochopením, výrazovým, technickým. Sú v ňom nuansy, ktoré ak sa neinterpretujú správne, zrazu to prestáva byť skutočný Mahler. Práca s rubatami – to je jedna celá veľká škola, nikdy ich nesmie byť viac ako je vkusné, viac, ako je významotvorné.
Šéfdirigent Robert Jindra má zmysel pre Mahlerovu tvorbu, rozumie jej a najmä dokáže z orchestra dostať farby, ktoré sú v tomto diele fascinujúce. Rovnako má ako operný dirigent (hoci táto nálepka mu už vrcholne nesvedčí, pretože má na konte množstvo symfonického materiálu) veľa cenných skúseností. V súvislosti s týmto materiálom a obsadením si ani neviem predstaviť lepšieho dirigenta na Slovensku, ktorý by spevákov a orchester doviedol v tomto veľkolepom kuse k lepšiemu výsledku.
Vybrať si Mahlerovu Pieseň o zemi ako otvárací koncert 55. Sezóny Štátnej filharmónie v Košiciach bol risk (12.10.2023), a mimochodom, je to dielo, ktoré nikdy na tejto pôde nezaznelo, no Košičania riskujú neustále a radi. A opláca sa im to nielen vo vzťahu k obecenstvu, ktoré posúvajú k vyšším métam, ale najmä čo sa orchestra týka. Hráči sa nepochybne viac profilujú, získavajú cenné skúsenosti, orchester sa formuje zvukovo, esteticky, sólisticky – je to zložité dielo na vyniknutie jemných farieb, myšlienok, takže rovnako publikum, tak i hráči sa posúvajú k hľadaniu toho mystického, neobjaveného, nevysvetliteľného krásna. Mahler a jeho skladby sú prímom na festivaloch, v programe rôznych orchestrov celého sveta, objavovanie nových, menej hrávaných diel je pre milovníkov klasiky vždy ďalšou výzvou. Jeho symfónie, piesne poskytujú mnoho vysvetlení, často sú komplikované na pochopenie, skrývajú v sebe mnoho emócií, ktoré možno vysvetliť rôznorodo, no majú jedného spoločného menovateľa: sú skrátka očarujúce, no mnohé z nich siahajú aj k ďalšej emócii, ktorá sa s krásou v jeho dielach snúbi: k bolesti. Ak už Bernstein pri komentáre k tomuto dielu ostal bez slov a priznal, že tá krása sa jednoducho slovami vyjadriť nedá, tak už čo vieme k Piesni o zemi dodať my, pravda…
Priznám sa, ako monumentálnu introdukciu k úvodu sezóny v Košiciach, som si dopriala ohromujúce prevedenie Mahlerovej symfónie č. 8 v Budapešti. Maďarská štátna opera má jeden z najlepších orchestrov (trúfam si povedať) nielen Európy, ale sveta. Ich interpretácia či už Wagnerovho alebo Mahlerovho diela, je na vysokej kvalitatívnej úrovni, pritom je to operný orchester so štandardným repertoárom. V nadväznosti na tento nadpozemský zážitok počuť ďalšie dielo Mahlera v Košiciach, bol katarziou, ktorá človeka dostáva na inú úroveň vnímania, takpovediac mení jeho pohľad na svet. Aspoň ten môj.
Preč však od osobných emócií, vráťme sa k Štátnej filharmónii Košice pod taktovkou šéfdirigenta Jindru a sólistom, ktorými v tento večer boli mezzosopranistka Alisa Kolosova a tenorista Corby Welch. Už prvé takty Piesne o zemi napovedali, že Jindra nenechal nič na náhodu: Pijanská pieseň o biede zeme doslova „vypálila“ dramatickým fortissimom. Das Lied von der Erde – veľká piesňová symfónia, po skomponovaní ktorej sa samotný skladateľ pýtal, či je pre poslucháča stráviteľná (na prvý pokus iste nie, dajte jej šancu) a či sa nestane, že po jej vypočutí ľudia začnú páchať samovraždy, pri niektorých častiach veru môže mať človek také tendencie. Úvodná pieseň bola v podaní orchestra vzrušujúca, dynamická, kontrastná v dynamike. Jindra neustále držal ťah orchestra, výborne zvolil tempo, hráči boli maximálne pripravení a sústredení. Rovnako tak tenor Corby Welch, ktorý má s Mahlerom dostatočné skúsenosti. Jeho striedanie polôh s lyrickými (začínal ako lyrický tenor), pekným frázovaním a sebaisté nástupy, výrazová presvedčivosť – to všetko od úvodných vstupov zodpovedalo obrazom, ktoré skladateľ zhudobnil. Striedanie expresívnych polôh, ktoré boli v podaní tenora extrovertné, znelé, dostatočne objemné, no s potrebnou mäkkosťou v piánových ukončeniach, vskutku výnimočne korešpondovalo s interpretáciou orchestra. Rytmicky mimoriadne zložitá, inštrumentálne farebná, striedajúca motívy v dychoch a sláčikoch, len krátke útržky – už prvá pieseň je osobitá a v podaní Košičanov bola táto zložitosť vyhraná do posledného detailu. Prvá pieseň, hudobným jazykom nesmierne moderná, pripomínajúca štýl Stravinského či Ravela, bola prepracovaná. Tutti počujeme v tomto diele len zriedka, hoci Mahlerovo obsadenie je bohaté – práve v tom je jeho farebnosť, ktorú Jindra dokázal vyzdvihnúť. Mieša sa v ňom expresionistický výraz siahajúci až do hrôz, no pritom aj charakter opileckej radosti a clivota. Orchester dosiahol hutnosť vo zvuku, jednotlivé nástrojové skupiny boli pripravené – rytmicky presné, výrazovo niesli rozmanité emočné škály. V prvej piesni je ťažký najmä part tenoristu, ktorý v tejto expresívnej piesni spieva vo vysokých polohách, často vo fortissime. V mnohých interpretáciách sa stretávame aj s falzetom, no prenikavosť tónu dosiahol hosťujúci tenor bez tejto „barličky“.
Zvláštnu, rozporuplnú kontempláciu prvej piesne, v ktorej je podľa textu „Život temný, a taká je aj smrť“, zdôraznené pentatonické témy, pokoj až smútok v kontraste so zúrivosťou, vzdorom, striedala druhá pieseň, v dynamike i témach miernejšia. Druhá pieseň Osamelý na jeseň predstavuje utrpenie, má intímnejší, komornejší charakter, v speve sa prejavuje osamelosť a melanchólia. Oproti kontrastnosti hudby prvej piesni sa nálada zmiernila, pianissimový nástup navodil intimitu, spojitosť s prírodou (ako aj v prvej piesni) a osamelosť. Prekrásne znelo hobojové sólo, na ktoré odpovedala flauta a následne nastúpila Kolosova – vysoké polohy zneli čisto, mäkko, jej spodné polohy boli mimoriadne objemné a sebaisté. Mahler označuje husle (na otvorení sezóny sa stretli pri prvom pulte obaja koncertní majstri – Maroš Potokár i Mátyás Mézes) v partitúre trojitým ppp, osminový pohyb sa stal len akousi hmlou, cez ktorú sme sa dívali na clivý hoboj a melanchóliu mezzosopranistky. Len na dva-tri takty skladateľ zhustil textúru, nechal zaznieť aj viacero dychov, v expresívnejšom forte, aby sa opäť vrátil do nálady, v ktorej hrdina oplakáva umierajúce kvety a miznúcu krásu. Jindra ponechal tento part v pozícii komornej hudby tak, ako ju aj Mahler napísal. Nechal vyznieť sóla, dával si záležať, aby kontrasty boli mierne a zvuk po celý čas tlmený. V komornom charaktere hudby vyznela celistvo melodika – krátke motívy, ktoré skladateľ delil medzi jednotlivé dychy (napríklad fagot, na ktorý nadviazal sólom hoboj). Len v medzihrách nechal v oblúkoch vyspievať na krátke úseky sláčiky, potom sa opäť vrátila sólistka s miernym prejavom, prechádzajúcim do trúchlivosti.
Tretia pieseň O mladosti spolu so štvrtou O kráse tvoria akési intermezzo. Po trúchlivosti dirigent zrýchlil tempo, ľahký nástup triangla a horny v piane, ku ktorému sa v unisone pridali so svižnou melodikou flauta s hobojom (ide o scenériu jazierok, v ktorých sa odráža všetko naokolo), už na začiatku naznačil, že dirigent nastavil rýchlejšie tempo, než býva zvyčajná interpretácia. Táto časť nabrala síce na ľahkosti, no miestami dychy v rytmike nehrali v súhre. Takéto nedostatky sa dajú v prípade tohto náročného opusu prehliadnuť, skôr je podstatné, s akým pochopením a zmyslom pre obrazotvornosť orchester hral (ešte ak by boli preložené texty súčasťou bulletinu, bol by tento zážitok umocnený). Vysoké polohy aj tempo zvládal hosťujúci tenor, táto pieseň sa končila vysokou polohou huslí v piáne, v hmle spomienok.
Text o mladých dievčatách, ktoré zbierajú kvety na brehu rieky je spočiatku jemnou hudbou s trblietavými trilkami, v ktorých orchester dosiahol potrebnú ľahkosť. Farbami a pentatonikou dosiahol skladateľ príbuznosť s umením Číny, aj v tomto prípade Robert Jindra nastavil nepatrne rýchlejšie tempo, dostali sme sa do svižných a čiastočne snivých dimenzií. Jemnú hudbu po parte speváčky striedal ostrý výbuch orchestra, plechové dychové nástroje a tutti part vo forte v kontraste a zobrazoval chlapcov blížiacich sa na koňoch. Lyrický part s prekrásnymi husľami vo vysokej polohe opäť priniesol nehu. Ani v tejto piesni nechýba láska, jemné farby a citlivé rubata boli v podaní košického orchestra štýlovo pochopené, interpretačne kvalitne zahraté, tempá ideálne.
Piata pieseň Opitý na jar predstavuje scherzo celého diela, ideovo sa vracia k prvej piesni, no i hudobne opäť počujeme známy motív lesného rohu. Tak, ako v predchádzajúcich piesňach, Mahler mení tempá (tentoraz ešte frekventovanejšie), pomáha si zmenami metrorytmickej štruktúry (v predchádzajúcich piesňach dokonca len po jednom takte prišla zmena). Výrazovo sme ihneď pocítili zmenu. Orchester ožil, priniesol vášeň, ale i ten pocit, keď vám rozprávač vykladá niečo s húževnatosťou a vy s ním nie ste na jednej frekvencii, pretože si pijanské radovánky užil viac, než sa v slušnej spoločnosti patrí. Zo svižnosti prechádza tempo do pomalého rozjímania, v ktorom sa ešte ani poslucháč nestihne stotožniť a už ho strieda tempo rýchle. Je až neuveriteľné, ako Mahler dokázal spolu s týmito tempami meniť nielen náladu, ale i uspôsobiť farby orchestra. Orchester pod taktovkou Roberta Jindru tieto tempá do najmenšieho detailu dodržal, vyniesol farby, aj čisté, znelé husľové sólo, tenorista Corby Welch bol výrazovo presvedčivý, hoci v hereckom prejave bolo minimum, naopak, vo vokálnom skoncentroval všetky tieto výrazové zmeny.
A prichádzame k záverečnej časti, ktorá je úskalím dirigentov, ale najmä vokálnych interpretov. Ako na „potvoru“ mi profesorka Eva Blahová rozprávala deň pred týmto koncertom, že spievala tento part a práve šiesta časť je najťažšia na nástupy pre speváčku. Nie, že by som verila v tieto mimozemské, ezoterické ťahy, ale Alisa Kolosova skutočne v jeden moment nastúpila „v plnej poľnej“ o dva takty skôr. To by ani nebol ten najväčší problém, no táto, najhutnejšia, najnáročnejšia a najdlhšia pieseň Rozlúčka vás pri počúvaní privedie k absolútnemu presvedčeniu, že nechcete žiť. Ten nihilizmus preniká až do kostí. A vtedy viete, že interpretácia je pochopená. Bola to priam bolestivá krása v podaní košického orchestra.
Text je spojením dvoch básní, témou oboch je lúčenie. Sofistikovanú inštrumentáciu s pulzujúcimi, hlbokými polohami sláčikových nástrojov, nad nimi sa vznášajúci neustále motív hoboja, no pritom akoby nesúrodo pôsobiaca hudba predstavujúca obraz samoty a biedy zeme. Hudba priamo vyjadruje plač a zúfalstvo, svet sa pred očami rozprávača stráca až do úplného ticha. Je to ticho, ktoré vytvára myšlienku, po ktorom nastúpi do ticha mezzosoprán, so zadržiavanou ligatúrou violončiel a naliehavým motívom vo flaute. Ak si uvedomíme, že celá skladba má približne hodinu, no práve do poslednej časti skoncentroval Mahler 30 minút bolesti a zúfalstva, už len z tejto informácie vieme, že do nej transformoval všetky hrôzy a bolesti sveta. Tam-tam, dve harfy, violončelo, horny, to všetko v piáne, v spodných polohách, už v začiatku piesne, ktorá sa rozvinie, aby náhle pokračovala do absolútneho ticha s následným recitatívom. Je to obraz osamelosti, no ponecháva v ňom aj zhudobnené obrazy prírody – flauta bola jediným partnerom dlhú chvíľu, aby aj ona skončila v tichu a vrátil sa známy motív z úvodu v hoboji. Lyrický part mezzosopranistky sprevádzaný úsporne, len útržkovitými, no o to farebnejšími hudobnými nástrojmi – harfy, klarinety, spomínaný, neustále sa vracajúci hoboj, klarinet, vždy však znela citlivá kombinácia hudobných nástrojov – Jindra vedel prekrásne komunikovať so speváčkou, viesť ju a vždy vytiahnuť tie farby a motívy, ktoré boli pre zhudobnenú báseň podstatné. Aj kontrasty s dlhšími úsekmi, ktoré vykračovali z dusivej atmosféry rozprávača, ktorý čaká na poslednú rozlúčku, dopĺňali toto rozprávanie. Sú rozvinutejšie, bohatšie na zvuk, orchester ich hral s nasadením, hutnejšou dynamikou, aby sa opäť v komornej verzii opäť vrátil známy motív spolu so spevom.
Ozajstná dusivá atmosféra nastáva náhlou zmenou v hudbe. Kým doposiaľ sme boli zvyknutí na ucelenú štruktúru a neustále sa vracajúci motív, zrazu z vyššie preferovaných tónov drevených nástrojov vynikli nižšie polohy, glissando v harfe a spev v typickom Mahlerovom tempe: Langsam. Toľko bolesti snúbiacej sa s krásou azda nevedel skomponovať iný skladateľ ako práve Mahler. Podrobuje hudbu konfrontácii s poslucháčom: skúma našu vieru v tento svet, našu lásku, silu priateľstva, aby sme sa nakoniec oprostili od tohto sveta, ostali slobodní – je to zavŕšená cesta transcendentálnym záverom vo večnosti. Slovo Ewig opakuje skladateľ sedemkrát. Hudba má v celom svojom priebehu všetko zobrazené v inštrumentácii a orchestrácii – Štátna filharmónia Košice dokázala tieto nuansy stvárniť presvedčivo. V tempách, dynamike, je to náročné dielo, ktoré si žiada sústredenie na každý jeden detail. Ale v momente, ak sa z hudby dostanú tie nuansy, dostávame sa až do neopísateľného stavu hypnózy, krásy, ale aj hrôzy. Mahlerova hudba má v sebe toľko emocionality, odráža aj jeho vlastné zážitky, ku ktorým patria aj neustále myšlienky o samote a smrti, jeho hudba je pozvánkou opustiť pozemský svet.
Nie každý vie prijať jeho diela, zvlášť Pieseň o zemi je mimoriadne osobná, piesňová symfónia, neurčená pre slabšie povahy. Skôr je určená pre tých, ktorí sa dokážu vybrať do tých najkomplikovanejších zákutí mysle. Tak ako to robil tento skladateľ –a tak, ako nám to sprostredkoval Robert Jindra so svojím orchestrom. Zvládli tak ďalšiu výzvu – a skutočne jednu z najťažších, aké vôbec môžu v orchestrálnych skladbách existovať.
Zuzana Vachová
Foto: Jakub Šimoňák
