„Nechcela som koncert postaviť tak, že zahrám Bachovu Toccatu a fúgu d mol a potom niečo k tomu. Organová literatúra je bohatá a myslím si, že publikum sa neoplatí podceňovať. Recitál je výpoveďou o tom, čo organová hudba znamená a čo všetko v sebe skrýva. Zahrať niečo len preto, aby to ľudia spoznali – priečilo by sa to môjmu umeleckému kódexu,“ hovorí pre náš portál renomovaná organistka Bernadetta Šuňavská.
Skôr, ako sa dostaneme, k hudbe – o pár dní vystúpite na Medzinárodnom organovom festivale Ivana Sokola. Rada sa vraciate na Slovensko?
Vraciam sa vždy rada, mám tu rodinu a krásne spomienky a Slovensko ostane vždy moja rodná krajina.
Aké máme publikum? Mnohí interpreti oceňujú vrúcnosť a vnímavosť nášho publika, ktorú napríklad necítia v nemeckých koncertných sálach. Vy to priamo viete porovnať – možno to vôbec generalizovať? Je náš potlesk srdečnejší?
Tiež mám taký pocit, hoci nedá sa to až tak paušalizovať. Špecialita nás organistov je tá, že hrávame v kostoloch a ľudia majú pocit, že v kostoloch sa nemá tlieskať, a keď tak nie príliš. Hoci, je to iná príležitosť, pri ktorej sa v ňom schádzajú, nie náboženská, teda koncert. Preto chápem, keď majú mnohí problém trošku viac tlieskať. Nemci sú iní, majú iný vzťah ku kultúre. My sme tiež iní a inak sa prejavujeme. Tiež nie je pravda, ak povieme, že všetci sme rovnakí, určite to nemožno generalizovať.
Kým sa dostaneme k Vašej kariére, povedzme si o koncertoch, na ktorých sa predstavíte publiku počas MOFIS-u. Organový recitál v Spišskej Novej Vsi budete interpretovať na hudobnom nástroji, ktorý postavil viedenský majster Friedrich Deutschmann v roku 1822. Organisti si pochvaľujú akustiku kostola, často sa tam organizujú koncerty. Hrali ste tam už?
Zatiaľ som tam nehrala, takže sa tam veľmi teším, o to viac, a som zvedavá, aký je to priestor. Budem sa s týmto nástrojom zoznamovať.
Ako je to s Vami čo sa týka zoznamovania sa s hudobnými nástrojmi – organmi? Keď pricestujete na „miesto činu“, nikdy neviete, aký hudobný nástroj vás tam čaká. Je to aj pre Vás takéto dobrodružné? Tiež ste zažili takéto milé (alebo naopak nemilé) zoznamovanie sa s hudobným nástrojom?
Každé stretnutie s novým organom je dobrodružstvo. Vopred sa vie dispozícia. Každý nástroj je iný, menzúrou, rozmermi, no každý, najmä historické nástroje majú rôzne špecifiká. Na niektoré si človek musí sadnúť ako kurča na pántik (smiech). No najmä sú odlišné čo sa týka zvuku. Každý principál znie inak, a to ovplyvňuje akustiku, takže je to vždy niečo iné a nové. Naposledy som hrala v Lipsku, majú tam 5-manuálový, historický nástroj, ktorý je zrekonštruovaný z roku 1882, ktorý postavil Ladegast. Zrekonštruovala ho firma Eule. Dizajn rekonštrukcie spravila spoločnosť Porsche, takže aj vyzerá spredu ako auto, ale samozrejme, dôležité je to, ako znie. Je to neporovnateľné s inými nástrojmi. Hrala som aj v Kassli, jeden z manuálov tohto zaujímavého organu obsahuje aj štvrťtóny, teda ešte menšie vzdialenosti, ktoré poznáme my. Hlavne na novú hudbu je takýto nástroj vynikajúci a dajú sa s ním robiť rôzne efekty. Dajú sa regulovať aj efekty vzduchu – každý tón zaznie vháňaním vzduchu do píšťaly, čo sa tiež dá využiť v súčasnej hudbe. Tým sa dala meniť farba tónu a tiež výška, no nie klapkou, ale menili sa alikvoty. To len za uplynulé obdobie, ak by som mala menovať príklady, no je to pravda, vždy je to veľké dobrodružstvo.
Organový recitál otvoríte koncertom nemeckého barokového organistu, teoretika a muzikológa Johanna Gottfrieda Walthera. Aké je to dielo a prečo ste si ho vybrali?
Je to pôvodne skladba Albinoniho, ktorý Walther prerobil – je to slávnostné a pekné dielo a práve preto som si ho vybrala. Podľa mňa sa na tento koncert veľmi hodí.
Pokračovať budete klasicizmom – Mozartom a následne opäť barokovým skladateľom Johannom Kasparom Kerllom. Je efekt „kukučky“ na organe vďačnou skladbou pre publikum? Pozná aj naše obecenstvo tieto známe organové skladby? Rovnako hovoríme aj o známej miniatúre – Mozartovej skladbe, ktorej melódia pripomína Papagena a Čarovnú flautu…
Kerllovo Capriccio je veľmi veselé – podobné skladby vznikali v barokových časoch v celej Európy. Napodobňujú rôzne zvukomalebné efekty, či už zvierat alebo sú spojené aj s ľuďmi. Ľudia majú takéto skladby veľmi radi, aj preto som takúto skladbu zvolila. A Mozartovo Andante je tiež vďačná miniatúra, ktorá sa často hráva a je v origináli napísaná pre organový valec.
No a napokon sa dostávame k Jozefovi Podprockému. Budete interpretovať jeho dielo Suita rediviva, ktoré je postavené na komunikácii súčasníka s minulosťou. Aký je Váš vzťah k tomuto skladateľovi? A aká je táto skladba v organovej úprave?
Je to dielo zo starého Levočského zborníku a sú tam staré tance. Skladateľ ich spracoval pre organ, čembalo alebo akordeón a zoštylizoval ich do dnešnej podoby. Materiál je teda starý, no zosúladil ho do súčasnej reči.
V Košiciach budem hrať dve iné skladby –Fantáziu I. na sekvenciu “Stabat mater” a Laudatórium – Hudobná legenda s passacagliou op. 58. Ide mi o prepojenie duchovnej témy – Stabat mater, ktorá je o bolesti matky pri Kristovom kríži, som chcela na koncerte dať do kontrastu Weckmannovou skladbou Magnificat. Magnificat je radosť anjelovho posolstva Márii, ktorá ďakuje Bohu za zázrak počatia Božieho syna.
K dielu slovenského skladateľa sa ešte určite dostaneme, no koncerte v Spišskej Novej Vsi prinesie aj inú lahôdku. Neskoro renesančný skladateľ Frescobaldi ovplyvnil mnohých skladateľov – dokonca aj Johanna Sebastiana Bacha. Vy ste siahli dokonca po dvoch jeho dielach, hoci sa, žiaľ, málo hráva. Čím je jeho hudba špecifická?
Frescobaldi ovplyvnil obrovskú generáciu skladateľov – má prvú a druhú knihu Toccát. Budem hrať áriu so siedmimi variáciami. Dôležité je nielen to, ako písal, ale aj to, ako písal úvody. Pre nás organistov je to veľmi vzácne – presne popisuje, ako sa má artikulovať, ako hrať trilky, melodické figúry, čo je všetko v jeho hudbe obsiahnuté. Všetko v jeho hudbe nájdeme aj v Bachovej estetike. Vo Frescobaldiho hudbe je obsiahnuté všetko, čo možno nájsť v Bachovi. V jeho úvodných popisoch pre organistov teda nachádzame veľmi vzácny prameň, pre organistov, ako hrať. Teda aj o rubate – nie romantickom, ktoré poznajú dnešní interpreti, napríklad klaviristi alebo iní inštrumentalisti, ale pre organistov. Keď teda „kradneme“ niekde čas, ako ho zase inde dohoníme. Neviem vysvetliť, prečo sa tento autor tak málo hráva. Frescobaldi sa však dá hrávať aj na jednomanuálových historických nástrojoch.
Záverom recitálu budú poslucháči počuť Sonátu Carla Phillipa Emmanuela Bacha, ktorého organisti radi zaraďujú do svojho repertoáru a Prelúdium Nicolausa Bruhnsa. Pripravili ste pre slovenských poslucháčov náročný a zároveň pestrý program…
Chcela som to pestro postaviť. Aj Carl Phillip Emmanuel Bach je veľmi zaujímavá osoba – napísal šesť sonát pre organ a ja budem hrať sonátu g mol. Jeho práca je už smerovaná viac ku klasicizmu, k Beethovenovi, je to akoby hrané divadlo. Povedala by som, že je viac teatrálna, je to prechod medzi barokom a klasicizmom, čo veľmi dobre počujeme práve v sonátach. Od Bruhnsa budem hrať veľké prelúdium – bude to typická severská nemecká forma, je to viac hudobných odsekov, ktoré spadajú do jedného veľkého dielu. Dve fúgy, ktoré sú spojené so starými tanečnými figúrami – práve tie ich spájajú. Nechcela som koncert postaviť koncert tak, že zahrám Bachovu Toccatu a fúgu d mol a potom niečo k tomu. Organová literatúra je bohatá a myslím si, že publikum sa neoplatí podceňovať. Recitál je výpoveďou o tom, čo organová hudba znamená a čo všetko v sebe skrýva. Zahrať niečo len preto, aby to ľudia spoznali – priečilo by sa to môjmu umeleckému kódexu.
Druhý koncert bude skôr orientovaný na hudbu 20. storočia a uvediete ho v Košiciach. Tešíte sa naň? Aký máte ako rodená Levočanka vzťah ku Košiciam?
Mám veľmi dobrý vzťah ku Košiciam, študovala som tam na Konzervatóriu, takže je to pre mňa veľká nostalgia. Budem tam hrať na Obchodnej ulici v kostole, kde je blízko Konzervatórium. Som zvedavá na Košice – je to pre mňa známe a blízke mesto.
V programe ma mimoriadne zaujalo, že Suchoňovo obľúbené dielo Malá suita s passacagliou op. 3 zaznie vo Vašej úprave. Vieme všetci, že organisti sú výnimoční improvizátori, vynikajúci hráči, no aranžovať dielo, a najmä po takom skladateľovi, akým bol Suchoň, to chce zaiste skúsenosti iného druhu, nielen teoretické, ale aj cit pre zvuk, harmóniu… Ako sa Vám na tomto diele pracovalo?
Pracovala som s klavírnou verziou a chcela som, aby to prešlo všetko na organ. Mala som v úmysle to stvárniť tak, aby ostala celá skladateľova bohatá reč zachovaná – od úvodu, cez áriu až po scherzo, ktoré vyústi do passacaglie. Síce je to opus 3, ale už je tam cítiť celý Suchoň. Skladba končí v úplnom piane, je to veľmi pekná vec a verím, že sa mi to podarí v Košiciach tak stvárniť tak, ako by som chcela.
Predsa, vráťme sa ešte k skladateľovi Podprockému. Okrem toho, že v skladbách pre organ často využíva tradičné kompozičné prvky ako polyfóniu, kontrapunkt, často cítiť ďalší podtext, podobne, ako je to aj v skladbách Šostakoviča, ktoré taktiež budeme na tomto koncerte počuť. Je to tiež dôvod, prečo sa títo dvaja skladatelia ocitli počas jedného koncertného večera „na jednom mieste“?
Zo Šostakoviča čerpá aj Suchoň aj Podprocký, ovplyvnil celú generáciu skladateľov. Študovala som u pána Podprockého, ktorý obdivoval Šostakoviča. Je to fantastická hudba, no čo je zvláštne, ešte stále je menej hrávaný ako napríklad Mahler. Vybrala som si dve skladby. Je to malá forma, čím korešponduje s dvoma našimi skladateľmi. No v malých formách už je obsiahnutá celá hudobná reč Šostakoviča, už v nej cítiť boľavosť duše a ten jeho typický sarkazmus. Už v týchto dielach je okamžite rozpoznateľný jeho rukopis a jeho skladby sú mi veľmi blízke, vždy som Šostakoviča rada počúvala.
Poďme teda k sľubovanému – Vašej kariére. Podarilo sa Vám ako jednej z mála organistiek – žien, uspieť v európskej špičke. Je to náročná dráha?
Som spokojná a vždy by som to spravila znova, ale nikomu by som to neradila dnes. Je to veľmi ťažký, nepriehľadný terén. Tie časy sú dnes úplne iné. Výber v mojich čias bol veľmi úzky a každý sme mali istotu, že to, čo skončíme, budeme aj profesne vykonávať a mali sme víziu stabilných miest. Teda že budeme za naše profesie aj platení. Dnes tá istota nie je. Hlásil sa obrovský počet, konkurencia bola silná, no výber úzky. Štát bol jedna veľká koncertná agentúra a viem od pána profesora Klindu, že do celého sveta sa dostávali naši špičkoví umelci. Boli teda zabezpečení – konala sa výmena umelcov. Koncertní umelci mohli slušne žiť, bola možná aj pedagogická dráha, mali istú budúcnosť. Dbalo sa na to, aby nezobrali viac ľudí, ako je možnosť vytvoriť pracovných miest. Rovnako to fungovalo aj v ostatných oblastiach, preto bola aj tá kvalita vyššia – tak isto napríklad herci. Vedeli, že budú mať miesto v divadlách. Dnes nefunguje systematická podpora kultúry zo strany štátu, najmä umelcov na voľnej nohe, čím sa zničila istota umelcov vo vlastnom remesle. Umelec sa stal veľmi neistým remeslom – vbehli do toho západné vplyvy, teda hlavne komercia. Máme len „hviezdy“ zo zahraničia a všetko je zamerané len na predaj. Kvalita ide dole a ak by aj dnes chceli niektorí ľudia študovať hudbu, mnohí majú len ťažkú budúcnosť. Práve v tom čase, keď sa situácia menila, som išla von. Mali sme ambíciu a nadšenie, lebo sme verili, že to má význam. Čo sa týka môjho ďalšieho diania a môjho štúdia, to všetko postupne spadlo – prišla revolúcia, no systém zatiaľ bol nastavený. Štát sa postupne stiahol a ostalo jedno obrovské nič. Veľmi veľa ľudí odišlo a ja som ostala v zahraničí. S organom som na Slovensku nemala žiadnu budúcnosť. Nemecko je jedna z kolísok organového umenia, chcela som sa ďalej rozvíjať, preto som tam ostala – študovala som čembalo, kladivkový klavír a historické klávesové nástroje. Potom nastala otázka, či sa vrátiť, no nemala som sa kam, lebo sa rozbil celý systém. Teraz však mám pocit, že sa postupne celý systém obnovuje. No prešiel istý čas a koncertný systém musel začať takpovediac od nuly. V zahraničí je to tiež tak, no existujú umelecké agentúry. Tento systém existuje dlhodobo a funguje lepšie, takže by to nebolo spravodlivé porovnávať. No moja generácia umelcov, napríklad aj hercov, musia často prijať mnohé podradné filmové a seriálové úlohy, pretože divadlá ich nedokážu uživiť. Dívam sa na to všetko s absolútnou hrôzou, je to nehodné ich profesie a talentu.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná: Peter Brenkus
