Sonety, autorský projekt Františka Báleša, bol prvý z albumov, na ktorom klavirista a autor skladieb zhudobnil slovenskú poéziu. Toto neobyčajné spojenie, no najmä spôsob, akým boli básne Hviezdoslava zhudobnené – z hľadiska formy, rytmu, a tiež harmonických spojení, ktoré dokázali priam evokovať atmosféru básní, zaujalo odbornú verejnosť aj fanúšikov. Báleš a hudobníci, ktorí sú okolo neho sústredení, zaplnili doposiaľ neexistujúce spojenie hudby a poézie. Práve jazz ako žáner, zdá sa, svojou voľnosťou a variabilitou – rytmickými, ale aj tonálnymi možnosťami, dokáže byť kompatibilnou hudbou pre zhudobnenie náročného poetického slova. Album Sonety bol ocenený Rádiohlavami v kategórii jazzová hudba.
František Báleš je známy nielen ako jazzový hudobník, ale aj ako obdivovateľ a propagátor klasickej poézie – snaží sa tento projekt dostať aj do školských lavíc. Aj takouto formou sa stredoškoláci môžu dozvedieť nielen o poézii (čo je zrejme pre mnohých v tomto veku menej vábna záležitosť), no sprostredkovateľom tejto informácie je hudba. Hudobník tieto projekty vedie aj edukatívne.
Jeho druhý album nazval Básne múzické a rozhodol sa, že venuje priestor ďalším slovenským básnikom: „Básne Múzické sú hudobným odrazom mojej fantázie, ktorá sa zľahka uberá po ceste poetických príbehov. Dokonalé tvary melódií, harmónií a rytmov už predo mnou vytvorili Hviezdoslav, Dilong, Smrek, Kostra, Kráľ a Rúfus. Mojou túžbou bolo ich iba citlivo preniesť do podoby piesní. S pocitom neutíchajúcej fascinácie a nesmiernej vďaky sa preto skláňam pred majstrovstvom týchto velikánov.“
Básne múzické sú iné, atmosférickejšie, výrazovo rozmanitejšie ako Sonety, aj keď v nich, samozrejme, ihneď cítite rukopis autora. František Báleš ansámbel nahral album v zložení: Matúš Uhliarik – spev, František Báleš – klavír a fender piano, Vladimír Máčaj – kontrabas, Juraj Šušaník – bicie nástroje. Na albume hosťuje aj Pressburg Saxophone Quartet v zložení Andrei Simančuk – sopránsaxofón, Silvia Macejová – altsaxofón, Ján Gašpárek – tenorsaxofón, Ladislav Fančovič – barytónsaxofón, nechýba vokálne zoskupenie WAF band: Kristína Gotthardt soprán, Jana Jakubíková soprán, Adriana Čatlošová alt, Ján Pallo tenor, Matúš Uhliarik barytón, Jakub Kováč bas. Hosťujúcimi umelcami na albume sú Katarína Baarová – violončelo, Ondrej Juraši – krídlovka a Vladimír Jedľovský – umelecký prednes.
František Báleš venoval odkazu Hviezdoslava prvú skladbu Tisíc atmosfér, ktorej je autorom hudby aj textu. Spevák Matúš Uhliarik, ktorý naspieval Sonety, má uvoľnený vokálny prejav, poézia v jeho podaní neznie kostrbato, no dokáže jej dať prirodzený tvar. Tisíc atmosfér je postavená na interpretácii v duu – klavírny sprievod má plnohodnotnú funkciu komunikovať s textom, Matúš Uhliarik ako spevák exceluje v rôznych výrazoch. Od tichej intimity až po plnší a dramatickejší tón. Skladba vytvára príbehom i hudbou dramaturgický oblúk: od úvodnej introdukcie sólového klavíra, akordický sprievod spevu (s textom, začínajúcim sa nočnou atmosférou, odkazujúcim na Hviezdoslavov text – Keď slnko zájde skonom) v piáne sa postupne rozvinie v zvukovo hutnejší sprievod rozložených akordov, ktoré vygradujú celkovo dvakrát. Opäť sa pri ďalšej strofe vrátia do intimity pianissima, čo v speve výrazovo stvárňuje aj Matúš Uhliarik. Od spodných polôh, po vyššie dramatickejšie, hlasovo objemnejšie, Uhliarik spieva až po falzetový motív (celkovo zaznie dvakrát). Záverečná Coda je zostavená z Coltrane changes – rovnomernom rozložení akordov v priestore oktávy.
V druhej skladbe hosťuje zoskupenie Ladislava Fančoviča Pressburg Saxophone Quartet – predstavia sa pomalej v introdukcii, ktorá má 5/4 metrum. Následne sa už pridá kapela v 4/4 metre, no aj keď sa ozve spev, neustále počujeme „v pozadí“ saxofóny, ktoré odpovedajú na motív zaspievaný Uhliarikom. Bloody Sonnet je v text Hviezdoslava, ktorý prebásnil John Minahane do angličtiny, čo síce na tomto albume prekvapuje, no z pohľadu univerzálnosti hudby a sprístupnenia aj poslucháčovi mimo nášho regiónu, je to vcelku pochopiteľné.
Z pohľadu sonoriky v tejto skladbe vzniká zaujímavý efekt – klasická, rytmická zostava, do ktorej lineárnym spôsobom vstupujú práve farebné saxofóny. V ďalšej časti sa však funkcia týchto nástrojov mení, stávajú sa plnohodnotnou súčasťou kapely, čím pomáhajú gradácii skladby. Skladba je mimoriadne zaujímavá tonálne – je zjavné, že autor kompozícií hľadá inšpiráciu v Parížskej šestke a ďalších smeroch klasickej hudby 20. storočia. Po neustálych zmenách v štruktúre sa návrat k pôvodnej tóniny udeje v klavírnom sóle. Zaujímavá je však opäť Coda, ktorá je metrikou totožná s introdukciou, no tentoraz mení štýl, v ktorom sa objavujú prvky drum and bass. Zvukovo a kompozične mimoriadne zaujímavá vec – dokonca miestami pripomína až zárodky free jazzu.
Dráma na počiatku na text básnika Rudolfa Dilonga, reprezentanta katolíckej moderny, je poetický, hlboký text, ktorý vyjadruje farebnosť básnikovho sveta. Do stabilnej zostavy kapely vstupuje trúbka, ktorú počujeme aj v improvizácii, následne po nej aj kontrabas. Je to príjemný jazz waltz, ktorému práve trúbka dodáva farebnosť – prepojenú s prekrásnym, osobným textom. Je však podstatne civilnejší a poslucháčom zrozumiteľnejší ako Hviezdoslav, je to jednoznačne aj voľbou používaných slovných výrazov, myšlienkovo však tiež potrebujete odhaliť jednotlivé nuansy Dilongových spomienok. V prípade takýchto textov: „Anjelu nezabudni si ústa v záhrade, nič nechcem mať už s ľuďmi, kúpem sa v záhade.“ Jednoducho nemôžete ignorovať ich hĺbku, text sa stáva rovnocenným s hudbou. Keď si uvedomíte rytmiku slov, zistíte, že Báleš pri zhudobnení dôsledne sledoval práve tento element a skladby k tomu prispôsobil. Aj preto Matúš Uhliarik deklamuje text s úplnou prirodzenosťou – stáva sa zrozumiteľným. Zároveň však nezabúda dbať na výraz.
Za mňa osobne jednou z najfascinujúcejších skladieb albumu je Lodičky a lode opäť na Dilongov text. Báseň zo zbierky Honolulu, pieseň labute… vyjadruje spomienku na detskú túžbu po krajšej dospelosti. Má v sebe akýsi zvláštny smútok, naznačený už v klavírnej introdukcii. Klavírne sólo je voľnou improvizáciou Františka Báleša – ukazuje v ňom bohatý harmonický svet, predznačený už v introdukcii. Pieseň má v sebe pulzáciu latino rytmov, no určite nemožno povedať, že by mala aj taký charakter. Naopak, výstavbou je dômyselná, mení nálady a tempá, dôsledne sleduje atmosféru a význam textu – z clivo-nostalgických strof charakteristických túžbou po kráse, udržiavajúcich si konštantnú náladu v inštrumentálnej podobe, dosahuje skladba gradáciu v refréne, aby ju s rovnakou energiou aj ukončila.
Piatou skladbou nastáva na albume rázna zmena. Text Janka Kráľa Moja pieseň zhudobňuje Báleš nie v jazzovej podobe, no ako klasickú kompozíciu. „Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala…“ poznačené typickou lyrikou slovenských autorov, si zrejme žiadal úplne odlišný spôsob zhudobnenia. Sólový hlas, vokálne sexteto WAF a v úspornej inštrumentácii počujeme kontrabas a violončelo. Spodná basová linka drží rytmickú a harmonickú funkciu, violončelo prispieva farbou a motivickými fragmentmi. Atmosféricky je skladba silná aj z dôvodu inštrumentácie, no výrazovo ju kreuje sólový hlas Matúša Uhliarika, ale najmä vokálne sexteto WAF band.
Krvavý sonet 10 Pavla Országha Hviezdoslava má výrazný rytmický groove, ktorý sa strieda s lyrickejšími časťami. Báseň je výčitkou voči ľudskej snahe ísť v mnohom proti prírode a prejavom odporu voči vtedajším vojnovým udalostiam – Nuž človeče ty´s pánom prírody?
Najväčší kontrast voči predchádzajúcim, ale aj ďalším textom, vytvára lyrická báseň Jána Kostru Vzdych (zo zbierky Presila smútku, 1946). Je to typický Ján Kostra ako ho poznáme, dokáže sa tešiť z prostých maličkostí, oslavuje radosť človeka – jeho pozitívny prístup k životu je opäť podporený príjemným jazzovým valčíkom. Báleš v tejto skladbe pracuje s metrorytmickou štruktúrou, aby vytvárala swingujúce úseky – počuť ich v dlhej, rozvitej klavírnej improvizácii. Keď sa skončí, opäť prechádza do jazz waltzu, z kontrastného úseku sa tým podarilo vytvoriť v skladbe napätie. Ak by tento moment v skladbe nebol, rozhodne by to bola len ďalšia príjemná jazzová balada, takto ju povyšuje na kompozične zaujímavejšiu.
Báseň o básni na text Milana Rúfusa báseň o pominuteľnosti a hľadaní „absolútna“ zo zbierky Ako stopy v snehu. Už v úvodných taktoch klavíra, zasnenej atmosfére, počujeme inšpiráciu Erikom Satiem. Je to presne ten typ hudby, ktorý vynikne v jazzových kluboch. Kreslí atmosféru textu, má v sebe zvukovú lyriku – no nie pátos, 7/4 metrum vytvára vo vnútri kompozície to zvláštne napätie, ktoré je nám cudzie. Cítime ho ako nestabilitu, no zároveň budí zvedavosť. V jazze také typické. Muzikanti však neostali len pri sledovaní notovej predlohy – počujeme aj kontrabasové sólo, improvizáciu, ktorá hudobnú formu nenarúša.
Ďalším pozitivistom albumu je Ján Smrek a jeho báseň Dnes milujem svoj deň. Keďže má v sebe obrovský optimizmus a priam životadarnosť, Báleš sleduje túto náladu aj v hudbe. Rýchle tempo a svižne rytmické klavírne figúry podporujú atmosféru básne, rovnako je pohyblivé aj kontrabasové sólo. Je to len taký závan optimizmu, kým poslucháčom František Báleš neuštedrí posledný úder: Bloody Sonnet 32 je opäť od Hviezdoslava, v angličtine, báseň prebásnil John Minahane. záverečný sonet zo zbierky Krvavých sonetov (1914), ktorým básnik odmieta vojnové udalosti „Nuž iďte zbohom piesne krvavé“, začína recitátor Vladimír Jedľovský, podmanivým hlasom. V pozadí počujeme opäť saxofónový kvartet Ladislava Fančoviča. Saxofóny tentoraz znejú clivo, je to pieseň ktorá sa vás dotkne svojou trúchlivou, temnou náladou. Skladateľ z formového hľadiska kompozíciu člení na tri diely, každý je v inej tónine. Z nich posledný prináša najvýraznejšiu zmenu, čo sa týka vedenia hlasov – počujeme polyfóniu, o ktorej samotný autor hovorí, že ide štýl novodobej passacaglie. Skladba končí gradáciou a následne zvukovou subtílnosťou, do ktorej sa opäť ozýva recitátor. Pomerne temný úvod, inak pozitívneho a inšpiratívneho albumu. Nie je to však titul, ktorý stačí počuť jediný krát. Sú to texty, ktoré musíte pochopiť, následne ich vnímať spoločne s hudbou – až po zhruba treťom počúvaní sa vám plne otvorí svet slovenských básnikov v zvukovo, formovo, no najmä tonálne inovatívnej podobe.
Zuzana Vachová
