Slovenské národné divadlo privítalo svetovú osobnosť tanečného umenia Michaila Baryšnikova, ktorý sa slovenskému publiku predstavil po prvýkrát a priniesol filozofickú monodrámu BRODSKY / BARYSHNIKOV. Zažiť naživo vystúpenie umelca, ktorý počas 20. storočia výrazne ovplyvnil svetové tanečné umenie, je pre milovníka baletu, nezabudnuteľným zážitkom. Nie je totiž samozrejmosťou, že takáto výrazná umelecká osobnosť svetového formátu, účinkuje na Slovensku…
Meno Baryšnikova je natoľko prepojené s tanečným umením, že človek podvedomo vníma, že ide na predstavenie spojené s pohybovou estetikou. Napriek vysokému veku tanečníka (71) sa publiku z pódia dostala v krátkych pohybových miniatúrach, ktoré dopĺňali a dokresľovali alegorické texty Josifa Brodského, výber z ktorých tvoril gro inscenácie. Režisér a zároveň autor námetu a scenára Alvis Hermanis texty Brodského v inscenácii ponúkol divákovi v troch rôznych rovinách: ako úryvky z knihy, osobnou výpoveďou či monológmi z reproduktorov.
Krása a zároveň zložitosť básnickej formy znásobená o alegorické odkazy, ktoré Brodskij kódoval do svojich diel, prinášali nespočetné množstvo imaginárnych odkazov. Keď sa po chvíli divák prestal koncentrovať na texty, vynorila sa mu obrazová mozaika. Tá v ňom mala zanechať nie príbehový, skôr pocitový odkaz.
Na takýto typ inscenácie si viem predstaviť aj menšie, intímnejšie priestory, kde by sme počuli príjemnú farbu hlasu Baryšnikova a to ako šepká a dýcha bez pomoci mikrofónu. Zároveň by kontrastnejšie vyznievali básne, ktoré zneli z reproduktorov. Napriek tomu však po chvíli divák nadobudol pocit, že sa umelec rozpráva priamo s ním a zároveň sa rozpráva sám so sebou. Kladie otázky, dáva odpovede, zamýšľa sa, upozorňuje.
„Klauni likvidujú cirkus.“ Táto nadčasová myšlienka podporená emocionálnym pohybovým prejavom zjavne smerovala aj k súčasnej dobe. Celkovo na základe výberu textov, aspoň z môjho pohľadu, sa viac venovala existenciálnej otázke: človek vo svete – svet v človeku. Zamýšľa sa nad životom ako takým, ale nie prvoplánovo, nie poučne, skôr predstavuje úvahy na túto zložitú tému.
Je ťažko posúdiť, či divák, ktorý nemal možnosť rozumieť ruskému jazyku a musel čítať aj preklad textov, nebol obmedzený a mohol sa nechať slobodne ponoriť do básní a plynúť s nimi. Ďalším momentom je aj samotný preklad básní, pretože preložiť poéziu tak, aby v nej ostal uchovaný autorský odkaz – alegória či sarkazmus, je vo všeobecnosti náročný proces.
V predstavení bolo nesmierne cítiť, že Baryšnikov je človek, ktorý má za sebou bohatý životný príbeh. Básne v jeho podaní boli totiž emocionálne zhmotnené, vďaka čomu ich intenzívnejšie vnímalo aj publikum.
Vizuálna stránka predstavenia bola ladená do pastelových tónov a z básnického tranzu divákov cielene dostávali rázne svetelné zmeny, zvukové vstupy a vizuálne efekty pôsobiace ako elektrický skrat. Na scéne sa stretávali dva priestory: jeden vonkajší, kde prostredníctvom textov komunikoval s obecenstvom a vnútorný, ktorý sa odohrával väčšinou za zavretými dverami, kde v pohybovej expresii komunikoval sám so sebou.
Tento typ inscenácie je taký, že po ukončení predstavenia, divák neodchádza s konkrétnym odkazom, ale skôr s otázkami. Ťažko si spomeniete na konkrétny citát, ale určite nikdy nezabudne na posledný pohybový monológ Baryšnikova. V priestore otvorených dverí – akoby na hranici dvoch svetov, púšťajúc diváka do svojho intímneho vnútra. Expresívny pohybový prejav, počas ktorého mal v napätí každý jeden sval v tele, magnetizujúco pútal pozornosť a prenášal sa na každého jedného diváka v hľadisku, zakotvujúc texty Brodského, ktoré zneli z reproduktora, do podvedomia divákov.
Musím poukázať na dva zaujímavé momenty: jeden je ten, že na svoj vek má Michail Baryšnikov obdivuhodnú fyzickú kondíciu a dokáže utiahnuť monodrámu, ktorá trvá vyše hodiny a je ťažko štruktúrovaná. Druhým pozoruhodným momentom je, že človek s jeho popularitou a jeho prínosom pre tanečné umenie, by mohol len cestovať a robiť spomienkové stretnutia, kde by rozprával, čo zažil a čo vo svojom živote niekedy urobil. On je však stále aktívnym umelcom, ktorý ešte chce zanechať súčasnému svetu svoj existenciálny odkaz, akoby na základe jeho životných skúseností cítil takú potrebu.
Záverom: nechcem popisovať inscenáciu alebo jej jednotlivé scény. Je to dielo, ktoré treba vidieť naživo a nechať sa ním unášať. Keď dokážete nevnímať zvonenie mobilov, pípanie smsiek, kašľajúcich ľudí v hľadisku a klopkanie odchádzajúcich podpätkov, zažijete emocionálneho a hlbokého „ČLOVEKA“ – Michaila Baryšnikova.
Autor: Anton Faraonov
Zdroj foto: Janis Deinats
