„Hudba je pre mňa rovnako dôležitá ako pohyb. Ak vo mne nevyvolá žiadne emócie a mám možnosť voľby, nebudem na ňu tvoriť choreografiu,“ hovorí pre náš portál baletný majster SND a choreograf Igor Holováč, ktorý okrem iného prezradil, že v súčasnosti pripravuje na medzinárodnú interpretačnú baletnú súťaž do Soulu tanečný pár na hudbu maďarského huslistu Félixa Lajkó.
Začnime tak trochu netradične – od aktuálneho diania. V utorok 7. mája 2019 o 19:00 sa v historickej budove SND konal Večer tanečného umenia VŠMU a Baletu SND. Ako tento večer hodnotíte?
Celkovo vnímam tento večer ako mimoriadne vydarený. Samozrejme, tým nehodnotím vlastnú choreografiu, ktorá bola súčasťou tohto predstavenia. Veľmi sa mi páčila dramaturgia večera. Diváci mohli vidieť naozaj zaujímavé diela – pestré a živelné v tom najlepšom zmysle slova, technicky aj interpretačne zvládnuté na vysokej úrovni. Pozitívom boli tiež príjemní hostia – skvelí tanečníci. Takže tento večer hodnotím veľmi kladne.
Jedným z vrcholov večera bola aj choreografia Ach Bože z nebe, ktorej ste autorom…
Spomínané dielko som nepripravoval priamo pre tento koncert. Študenti STKLH sa v ňom predstavili pred časom pri inej príležitosti a od tej doby ho tancovali už viackrát. Pani dekanka Čierniková choreografiu poznala a so súhlasom všetkých, ktorí sa podieľali na tvorbe dramaturgie večera, boli pozvaní aj študenti z Liptovského Hrádku. Som absolventom VŠMU odbor choreografia a réžia baletu a možno aj to malo vplyv na to, že Ach Bože z nebe mohlo byť súčasťou koncertu.
Pracovali ste s deťmi, no napriek tomu sa Vám podarilo priniesť na pódium radosť z tanca, no najmä bolo zjavné, že žiaci tanec zvládli na vysokej profesionálnej úrovni a ich celkový tanečný prejav bol veľmi vyzretý. Ako sa Vám pracovalo so žiakmi Súkromného tanečného konzervatória Liptovský Hrádok? Ako sa Vám z nich podarilo dostať také maximum?
Moja spolupráca s STKLH začala pred pár rokmi na prvom ročníku Medzinárodnej baletnej súťaže, ktorú usporiadali v Liptovskom Hrádku. Pani Ohraďanová – riaditeľka konzervatória, ma pozvala, aby som viedol klasické baletné tréningy, ktoré boli pre všetkých súťažiacich prvým vyraďovacím kolom. Mal som vtedy na starosť aj workshopy klasického a moderného tanca. Tam vznikla myšlienka našej ďalšej spolupráce. Konkrétne práce so študentami na hodinách klasického tanca a tiež koncertnej praxe. Okrem tréningov sme teda neskôr pracovali aj na variáciách z klasického repertoáru a menšou súčasťou bol tiež tanec s partnerom. Krátko na to sme sa dohodli, že pre študentov vymyslím a postavím choreografiu, s ktorou budú môcť účinkovať na koncertoch pri najrôznejších príležitostiach.
Keď som po čase začal s reálnou tvorbou tejto choreografie, hneď som vedel, že sme s tanečníkmi na jednej vlne. Cítil som, že ich práca nesmierne baví, čo bol pre mňa mimoriadne pozitívny feedback. Vedel som, v čom sa títo tanečníci naozaj dobre cítia a snažil som sa tieto možnosti implementovať do choreografie. Zároveň bolo hneď jasné, že sú aj napriek mladému veku emocionálne veľmi vyspelí. A to všetko predurčovalo, akým smerom sa asi treba pri tvorbe uberať.
Vaša choreografia Ach Bože z nebe, je mimoriadne technicky náročná: striedania ženských a mužských sól, duetov a spoločných častí, zároveň je však postavená s veľkou dávkou muzikality. Napriek týmto skutočnostiam boli žiaci mimoriadne pohybovo kreatívni a zvládli aj technickú náročnosť tanca. Ste natoľko prísny pedagóg alebo sú to mimoriadne nadané deti?
Prísnosť je podľa mňa dosť diskutabilná vec. Na druhej strane aj príliš veľa demokracie alebo tolerancie môže byť na škodu… Čiže ak ide o mňa, viem byť prísny, ale keď pracujem s inteligentnými tanečníkmi rozhodne radšej mám pohodovú atmosféru v miere, ktorá nenarúša maximálne sústredenie. Pravdou však je aj to, že existujú tanečníci, ktorým vyhovuje, takpovediac, tvrdšia ruka. Tak ako všetko v umení, aj toto je veľmi individuálne.
Pri tvorbe choreografie som mal k dispozícii veľmi šikovné deti. Najmladší z nich mal vtedy 15 rokov. I keď som viac-menej poznal ich možnosti, predsa len som sa spočiatku trošku obával, ako si budeme rozumieť. Ale to trvalo naozaj iba pár okamihov. Hľadal som možnosti a prostriedky, ako z nich dostať maximum a sami mi v tom veľmi pomohli. Spomínal som, že títo tanečníci sú veľmi emocionálne vyspelí. Keď som počas skúšok videl, ako si jedno dievča počas tancovania spieva, okamžite som vedel, že sme na dobrej ceste. Dával som neustále pozor, aby som choreografiu vytvoril tak, aby v nej bolo to, čo im je blízke. Úžasne pozitívne bolo, že som z nich cítil, že chcú tancovať a že týmto tancom žijú. A aj vďaka tomu zvládli všetky technické aj interpretačné nástrahy so cťou a na vysokej úrovni. Vskutku milé bolo, keď mi pred jednou zo skúšok chlapec bývajúci v internáte povedal, že celý večer z izieb počuť hudbu našej choreografie. To bolo naozaj úžasné.
S touto choreografiou študenti STKLH vystupovali aj v zahraničí a viem, že všade mali pozitívne reakcie. Nesmierne ma teší, že mali možnosť predviesť sa aj na scéne SND, v Historickej budove. Som na nich pyšný.
Ako vycíti choreograf z tanečníkov, že zvládnu to dielo podľa jeho predstáv?
V tomto hrá určite veľkú úlohu skúsenosť a prax. Nechcem sa teraz tváriť, že mám patent na rozum. Pre mňa je dôležité, aby som poznal tanečníkov a ich možnosti. Veľmi podstatná je dôkladná príprava diela ešte pred začatím práce s tanečníkmi. No a potom prichádza na rad samotná tvorba, pri ktorej sa snažím dostať z interpretov s ohľadom na ich možnosti čo najviac. Nesmierne dôležité je, ak cítim, že tanečníci moju choreografiu chcú tancovať a že sa v nej cítia dobre.
Často sa mi stáva, že keď sa zhováram s tanečníkmi, mnohým chýbajú vedomosti o skladateľoch, kompozíciách a celkovo o hudbe, na ktorú tancujú. Berú to skôr ako emocionálnu záležitosť a najpodstatnejšia je pre nich rytmika. Ako postupujete pri výbere hudby Vy?
Každý z choreografov ma svoj vlastný spôsob, akým pristupuje k tvorbe. Možností je viac, každému vyhovuje iný systém. Myslím, že vždy je to výsostne osobná vec. Jedna z ciest je napríklad najprv pracovať na tvorbe choreografie a potom hľadať a tvoriť hudobnú stránku diela. Ako tanečník som zažil prípravu diela, keď spolu s choreografom bol v baletnej sále aj autor hudby, ktorý nás sprevádzal na klavíri, čiže v rovnakom čase komponoval základné hudobné línie.
Ja uprednostňujem dva základné princípy. Prvým je, keď mám k dispozícii hudbu, ktorá ma zaujme a k tej hudbe potom hľadám libreto či myšlienku. Naposledy ma takto oslovili geniálne Bartókove Rumunské folklórne tance. Časť z tohto diela zaznela v prvoaprílovom koncerte Opery a Baletu SND ako úžasná súčasť mojej choreografie v duete sólistu Opery pána Pavla Remenára a mojej kolegyne Klaudie Görözdös. Druhou možnosťou je, keď viem, o čom by moja choreografia mohla byť a k danej téme hľadám hudbu. Ideálnou možnosťou v takomto prípade je spolupráca s hudobným skladateľom, ktorý môže skomponovať originálny hudobný podklad pre nové dielo.
Hudba je pre mňa rovnako dôležitá ako pohyb. Ak vo mne nevyvolá žiadne emócie a mám možnosť voľby, nebudem na ňu tvoriť choreografiu. Asi najhorší zážitok mám s tvorbou 5-minútovej choreografie na hudbu tuším šiestich saxofónov. Harmónia a ľúbivé melódie veru neboli zámerom autora hudby (smiech). Bol to pre mňa naozaj očistec. Ale, koniec koncov, aj to bola dobrá škola (smiech).
Vytvorili ste choreografiu Kvarteto pre jedného na hudba od Ilju Zeljenku a v SND ste tiež inscenovali dielo Diskrepancie na hudbu Martina Burlasa, ktorý je od svojich začiatkov skladateľskej kariéry považovaný za enfant terrible, keďže s odvahou búra tradičné aj moderné kompozičné postupy. Ako tieto nápady vznikli?
Je to už pomerne dávno. Jedna z mojich prvých choreografií vznikla na hudbu Martina Burlasa. Zúčastnil som sa s ňou na vtedajšej Československej choreografickej súťaži a ak si dobre pamätám, dostal som za ňu aj cenu (2. cena za dielo Diskrepancie na Celoštátnej choreografickej súťaži v Bratislave v roku 1988 – pozn. red.).
Akademický maliar Jozef Bubák bol prvý, kto sa so mnou v tom čase rozprával o možnosti tvorby choreografií. Bol to nesmierne inteligentný človek a ja som mu veľmi vďačný za všetko, čo ma naučil. Libreto a scenár choreografie Diskrepancie na hudbu Martina Burlasa vytvoril práve Jozef Bubák. O niečo neskôr som mal príležitosť pracovať na ďalšom diele menšieho rozsahu. Kvarteto pre jedného patrí medzi pre mňa istým spôsobom výnimočné choreografie. Autora hudby pána Ilju Zeljenku – jedného z najúžasnejších slovenských hudobných skladateľov, som v tom čase mohol spoznať osobne.
Samostatnú kapitolu tvorby choreografií tvorí spolupráca s hudobnými skladateľmi, ktorí priamo komponovali hudbu k celovečerným dielam. Caligula – Henrich Leško, Don Juan – Mirko Krajči a Prometheus – Rastislav Dubovský. Autorom libreta všetkých troch spomenutých predstavení je Nikita Slovák.
Ako prebieha proces s hudobným skladateľom? Máte predstavu, akú hudbu k tancu potrebujete?
V prípadoch, ktoré som zažil, bola spolupráca podmienená perfektnou prípravou detailného scenára ešte pre napísaním prvej noty. Detailne pripravený scenár znamená mať nielen podrobne spracovaný obsah, ale aj čo najpresnejšie určenú minutáž každej časti a musel som tiež vedieť, aký charakter, dynamiku a tempo má každá konkrétna časť mať. No a potom nasledovali dni, týždne a mesiace komponovania, korekcií, vysvetľovania a hľadania. Pri všetkých troch dielach trvalo komponovanie hudby zhruba od ôsmych mesiacov do jedného roka.
Z toho všetkého vyplýva, že máte aj hudobné vzdelanie…
Guru môjho hudobného vzdelania je Ľubka Čekovská. Famózna hudobná skladateľka a úžasný a mimoriadny človek. V rámci môjho štúdia na VŠMU v Bratislave ma v rámci hudobnej teórie najviac naučila práve ona. Muzikant zo mňa určite nikdy nebude – moje hranie na klavír by som hrou určite nenazval. Ale partitúru či klavírny výťah prečítam a dokonca sa domnievam, že mám absolútny sluch…
Ale to nie je veľká výhoda… Keď počujete živú hudbu, musíte tak trochu aj trpieť pri rozladených nástrojoch…
Áno, niekedy to tak je. A nejde iba o nenaladené nástroje (smiech)…
Cesta k vypracovaniu sa na špičkového choreografa, ktorý je taký všestranný a dokáže obsiahnuť širokú žánrovú paletu rozmanitých tanečných štýlov, bola zrejme náročná. Začali ste študovať klasický tanec na Košickom konzervatóriu, neskôr v Prahe. Ako ste sa vôbec dostali k choreografii?
Spomínal som už Jozefa Bubáka, ktorý so mnou ako prvý hovoril o možnosti tvorby choreografií. Bolo to v období, keď som bol veľmi mladý, krátko po príchode z pražského konzervatória. Mal som asi 19 rokov a bol som absolútne vyťažený ako tanečník. Už vtedy som tancoval sólové postavy na scéne SND a získaval som rôzne ceny a ocenenia na interpretačných súťažiach. Chcem tým povedať, že jeho rady som docenil až postupom času.
Roky ubiehali a ja som sa stále viac venoval tvorbe choreografií, ale zároveň sa moja cesta uberala ešte ďalším smerom. Dostal som možnosť viesť v divadle tréningy baletného súboru a postupne som začal spolupracovať s tanečníkmi aj ako asistent choreografa, resp. baletný majster. Do istej doby som sa stále cítil hlavne ako tanečník a všetko v mojom živote som podriadil mojej tanečnej kariére. Rokmi sa však všetko mení a tak sme tu dnes. Som baletný majster a choreograf. Pracujem s úžasnými mladými ľuďmi, ktorí na scéne prezentujú svoje tanečné umenie a ja som vďačný za to, že ich môžem pripravovať, podporovať a pomáhať im.
Mám obrovské šťastie, že môj profesný život je taký pestrý. Skúsenosti baletného majstra môžem dnes zužitkovať aj v zahraničí. Je to vzácny bonus, keď ma pozvú aj do iných divadiel a ja spoznávam ďalších a ďalších tanečníkov, baletných majstrov či korepetítorov.
Od roku 2004 pôsobíte ako baletný majster – repetítor Baletu SND v Bratislave. Napĺňa Vás táto práca? V Balete SND je mnoho talentovaných tanečníkov, nielen slovenských, ale významnú posilu tvoria aj umelci zo zahraničia. Ako sa Vám s nimi pracuje?
V súčasnosti máme veľmi kvalitný súbor. A veľká časť tanečníkov je zo zahraničia. Mnohokrát som dostal otázku, prečo je to tak. Odpovedať sa dá, aj nedá, jednoducho. Nemyslím, že práve ja by som mal nejako zásadne hodnotiť úroveň nášho tanečného školstva (myslím tým konzervatóriá, ktoré z detí vychovávajú profesionálnych tanečníkov). Rovnako sa nedokážem jednoznačne vyjadriť k tomu, koľko detí s talentom pre tancovanie sa na Slovensku narodí. Faktom zostáva, že sme veľmi malá krajina, a keď príde čas tanečných konkurzov, je logické, ak ponuku tancovať v našom súbore dostanú tí najlepší. A konkurzov sa zúčastňuje drvivá väčšina tanečníkov zo zahraničia. Chcem však zdôrazniť, že kontrakt viac menej vždy dostanú aj niektorí zo slovenských tanečníkov. Mne osobne sa veľmi páči, že sme takí mnohonárodnostní a mnohokultúrni. Členovia nášho súboru sú naozaj z celého sveta. Sú liberálni a ústretoví jeden k druhému a vychádzajú spolu ako rodina. A to v dnešnej dobe považujem za fantastické. Pracovať s nimi je pre mňa radosť a nesmierne si túto možnosť vážim.
Máte prísne kritériá na tanečníkov, ktorí prídu na konkurz?
Pri výbere tanečníkov vždy zohľadňujeme niekoľko základných faktorov. Asi by nebolo múdre unavovať vás teraz ich vymenovávaním. V globále sa dá povedať, že preferujeme tanečníkov technicky zdatných, profesionálne pripravených a hodiacich sa pre náš aktuálny repertoár.
Poďme k nášmu publiku – prečo je v ňom podľa Vás zakorenený názor, že ženy patria k baletu, ale menej už akceptujú mužov? Napokon, mužov je podstatne menej tanečníkov ako žien…
Myslím, že v tomto prípade závisí veľa od tradície. Na Slovensku tanečné umenie nemá takú dlhú a zásadnú tradíciu ako napríklad v Rusku alebo vo Francúzsku. Myslím, že to má dosť zásadný vplyv na to, ako spoločnosť všeobecne pozerá na povolanie tanečníka. Pre mnohých je asi prijateľnejšia predstava muža, ktorý „loví zver“, je ochrancom a zarába peniaze. Niekto v bielom celotrikote do tejto kategórie tak nejako nezapadá. Určite sa však tento názor nedá generalizovať. Spomínam si, ako to bolo s mojimi vlastnými rodičmi. Otec ma od začiatku štúdia maximálne podporoval a mama naopak nebola veľmi nadšená. Verím ale, že spoločnosť sa stále vyvíja, estetika sa mení a dnešné postavenie tanečníka muža je vnímané pozitívnejšie, ako tomu bolo pred rokmi.
Je v súčasnosti niečo zaujímavé, na čom pracujete v Balete SND?
Baletný súbor začína s prípravou nášho nového celovečerného titulu, ktorým je Don Quijotte. A čo mňa sa týka… Aktuálne pripravujem na medzinárodnú interpretačnú baletnú súťaž do Soulu mojich dvoch mladých kolegov – pár. Ak všetko pôjde tak, ako si predstavujeme, vystúpia tam s dvomi klasickými pas de deux (Giselle a Don Quijotte) a jednou modernou choreografiou-duetom, ktorý pre nich tvorím. Hudbu skomponoval maďarský huslista Félix Lajkó. Je to veľmi netradičná hudba, mimoriadne dynamická, dravá a emotívna s folklórnymi prvkami. Myslím, že na ňu dokážem postaviť zaujímavú choreografiu a bol by som určite veľmi rád, keby sme neskôr mali možnosť predviesť ju aj u nás doma. Takže okrem štandardnej celodennej práce pri príprave nášho bežného repertoáru sa venujem aj týmto dvom tanečníkom, ktorí budú naše divadlo reprezentovať v Južnej Kórei.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: SND, Juraj Žilinčár
