Festival súčasného umenia ARS NOVA si kladie za cieľ prezentovať mladých umelcov a diela súčasných, najmä slovenských skladateľov. Na koncerte v Tabačke Kulturfabrik zneli kompozície Lenky Novosedlíkovej, Petra Machajdíka a Juraja Vajó v interpretácii súboru Alia Amnis.

Kým v Bratislave je tradíciou Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos, Košice majú svoj festival súčasného umenia ARS NOVA. Myšlienka založiť v Košiciach festival zameraný na súčasnú hudbu, sa zrodila v roku 2000 na košickom konzervatóriu. Pod záštitou občianskeho združenia Hudobná spoločnosť Hemerkovcov sa uskutočnil v roku 2001 nultý ročník Festivalu súčasnej európskej hudby.


Vzápätí vtedajší riaditeľ Štátnej filharmónie Košice Július Klein ponúkol spoluprácu ŠFK na dotváraní dramaturgického zámeru festivalu. Z tejto spolupráce vznikol Festival súčasného umenia (neskôr premenovaný na ARS NOVA Cassoviae). Štátna filharmónia Košice postupne prebrala dramaturgiu,  finančné aj organizačné zabezpečenie festivalu. HS Hemerkovcov a Konzervatórium Košice sa na príprave festivalu naďalej podieľajú prípravou koncertu, na ktorom sa každoročne predstavujú úspešní študenti – nádejní mladí skladatelia a interpreti. Aj súčasná riaditeľka košickej filharmónie Lucia Potokárová pokračuje v tejto iniciatíve a naďalej dbá o to, aby sa súčasné umenie predstavovalo. A darí sa jej dokonca prilákať na koncerty mladé publikum.


Programová koncepcia festivalu je od začiatku nezmenená – dramaturgia koncertov je zameraná na súčasnú klasickú hudbu. Na rozdiel od bratislavského festivalu zameraného na medzinárodnú účasť interpretov a skladateľov však ARS NOVA preferuje diela žijúcich skladateľov a do programov zaraďuje aj diela skladateľov spätých s regiónom Východného Slovenska. Festival zároveň vytvára príležitosť pre mladých umelcov tým, že košické koncertné pódiá poskytujú priestor mladým interpretom aj autorom.


Festival má dnes meno a svoje publikum, čo sa nedá povedať o každom podujatí. Navyše, košické publikum je zvyknuté za súčasným umením chodiť do Tabačky Kulturfabrik, takže práve koncerty súčasnej hudby v podaní mladých interpretov majú výraznú odozvu. Je to priestor, ktorý mimoriadne dobre korešponduje so súčasnou hudobnou kultúrou, je nonkonformný, sála má aj koncertný, zároveň divadelný charakter, takže pri performatívnych kusoch dokáže byť intenzita prevedenia podstatne emotívnejšia. Aj jeden z koncertov festivalu ARS NOVA, ktorý navštívila naša redakcia, sa uskutočnil práve v týchto priestoroch 14.11. 2022. Vystúpili na ňom interpretky, ktoré si hovoria ALIA AMNIS – podľa členiek súboru je slovo amnis odkazom na stratený potok, zaniknutý v hlbinách zeme a latinský výraz alia vyjadruje odlišnosť, čo odkazuje na hudobnú svojbytnosť členiek súboru.


Alia Amnis predstavuje typ ansámblu korešpondujúci so zámerom festivalu – sú to mladé umelkyne pôsobiace v Košiciach, ktoré teleso založili počas pandemického obdobia. Ich repertoár tvorí výlučne hudba 20. a 21. storočia, kombináciou nástrojového obsadenia dokážu priniesť nielen unikátnu farebnú kombináciu, no ich odvaha siaha podstatne ďalej. Už z prvej prevedenej kompozície bolo zjavné, že medzi hudobníčkami je zvláštna chémia – nebývalý súlad, ktorý je okamžite citeľný na interpretačnom výkone. Alia Amnis koncertujú v nasledovnom obsadení: Iveta Vajó (spev – mezzosoprán), Frederika Pöhmová (akordeón, klávesové nástroje), Jana Santovjáková (zobcové flauty) a Lenka Novosedlíková (vibrafón, perkusie a live electronics).

Interpretka Lenka Novosedlíková je zároveň skladateľkou, jej kompozícia Cobblestones, ktorá na premiére znela, bola zároveň premiérou. Autorka ju napísala priamo pre súbor Alia Amnis a skladba vznikla v roku 2022. Odkaz na starú hudbu je v kompozícii zrejmý, samozrejme, s transformáciou do súčasnej hudobnej reči. Dominantný je v nej spev – na text Simony Babjakovej. V úvodných tónoch, ktoré predspievala Iveta Vajó, sme v lineárnom vedení, s minimalistickými prvkami počuli v unisono flautu, neskôr formou zvolanie – odpoveď sprievodné tóny v akordeóne. Novosedlíková fragmenty postupne dostáva v jeden celok, komplexný, farebný – tóny vibrafónu dodali spevu mystickú atmosféru. Paralelné vedenie intervalov (akordeón, flauta, pričom flautistka striedala rôzne zobcové flauty), rytmické variácie so zdôraznením ľahkej doby, vrstvenie zvukov – postupná gradácia a expresívnejší prejav speváčky, ktorý následne prešiel v recitáciu. Mimoriadne invenčný kus.

„Dvojitý život žijeme všetci,“ znelo jedno z posolstiev, ktoré bolo silnou reflexiou súčasnej doby. Na jednej strane pôsobila skladba formálne hravo, v jej jednotlivých vrstvách sa objavili aj miesta, ktoré zneli ako improvizačné, najmä z pohľadu sonoriky bola skladba pozoruhodná, prinášala neustále zmeny, viazané na notový zápis. Dielo v súzvuku s textovou zložkou bolo nositeľom závažného odkazu.

Juraj Vajó patrí k reprezentantom dnešnej skladateľskej generácie a obzvlášť pre región Východného Slovenska sa významne angažuje z pohľadu hudobného života. Niet Košičana, ktorý by ho nepoznal – je to osobnosť spätá s týmto mestom, úprimne dbajúc, aby sa súčasnému umeniu dostalo pozornosti a vážnosti. Vytvoril koncept nazvaný „hudba na limitovanej ploche“ – záznam pre interpreta je špecificky redukovaný plošnou ohraničenosťou hudobných stavebných jednotiek. Reprezentuje jedinečný štýl liturgickej hudby mesiánskeho veku a snaží sa o modelovanie chrámovej hudby, ktorá vznikne okolo roku 2240 n.l.

Na koncerte v Tabačke znela v premiére jeho skladba Sekvencie venovaná súboru. Nápevy jednotlivých častí – Stabat mater dolorosa, Victimae paschali laudes, Lauda Sion Salvatorem, Dies irae, Veni Sancte Spiritus sú zachované v celosti alebo využíva fragmenty. V prípade Lauda Sion bol text preložený po prvej slohe do slovenského jazyka (uvedený v bulletine).

Dojímavé slová matky, ktorá vyjadruje bolesť nad stratou svojho syna, sa stali častou inšpiráciou pre umelecké vyjadrenia všetkých žánrov. Stabat mater preto znela aj pohľadom autora, ktorý ju vníma jedným clivým motívom, no inštrumentálne spektrum mu umožnilo odkloniť sa od foriem, akú sme túto tému poznali často zhudobnenú. V sekvencii bolo cítiť tonálne napätie, neustály návrat spevného motívu, rytmickú variabilitu. Do melodickej línie, ktorú niesla speváčka, sa často ozýval v nepravidelnej rytmickej pulzácii akordeón, ktorý náznaky piesne rozbíjal.

Chvála veľkonočnej obete je sekvencia počas omší v čase veľkonočných sviatkov – osem dní po zmŕtvychvstaní a skladateľ necháva opäť text „vypovedať“ speváčke. Iste, robí to rečou súčasnou, no i tak ste mohli vypozorovať princípy deklamácie, zmeny nálad uspôsobené textu – napríklad keď spievala verš „Život a smrť zápasom, sa stretli zázračným, zomrelý knieža života, živý vládne.. Povedz nám, Mária, čo si na ceste videla? Hrob Krista živého…“ melodicky bol part kantabilný, no okamžite ste pocítili zmeny nálady v inštrumentálnom sprievode. Speváčka Iveta Vajó zvládala spev bravúrne: bez operných nánosov, bol to čistý, neafektovaný spev, ktorý korešpondoval s tonálnym jazykom autora, jeho víziami modernej chrámovej hudby. Aj vo výrazových prostriedkoch skladateľ využil, minimalistickými prostriedkami, no o to sugestívnejšími, všetky prostriedky na to, aby dosiahol silné emócie. Výpoveď matky v parte spevu bola precítená, v úspornom sprievode. Bola to kontemplácia, ktorej ste verili – prostredníctvom ktorej opäť dokázali všetky tieto príbehy ožiť, no nie zastaralo, tisíce rokov starou rečou, no dnešnou, blízkou súčasnému človeku.

Časť zo sekvencie o chvále spasiteľa mala spočiatku rozjímavý charakter, ktorý vyústil do dramatického. Spevu v mnohom pomáhalo nástrojové obsadenie, najmä časť sólového vibrafónu, ktorú rozohohrala Lenka Novosedlíková. Týmto sólom sa sekvencia aj ukončila.

Dies irae (Deň hnevu) priniesol najdramatickejší úsek – introdukciu, v ktorej sme počuli všetky nástroje, následne nízku polohu hlasu, korešpondujúcu s významom textu. „V ten deň hnevu, v ten deň práva, v prach sa zvráti sveta sláva, Sibyla a Dávid vravia…“ Nič aktuálnejšie v tejto dobe sme počuť ani nemohli, dokonca s takou jasnou, čistou deklamáciou, registrom definujúcim zmysel tohto odkazu. Medzitým sa odohrávala obrovská dráma v inštrumentálnom obsadení, ktorú farebne dotvoril neobyčajný nástroj. Jedinou jeho vlastníčkou na Slovensku je Jana Santovjáková. Paetzold by Kunath – flauta dokáže vydať tie najhlbšie tóny, aké si len viete na zobcovej flaute predstaviť – je to gigantický, krásny hudobný nástroj, ktorý bol ďalšou ozdobou koncertu. Nielen vizuálnou, ale i farebnou. Dokázal podčiarknuť charakter sekvencie, atmosféru, ale i obsah textu.

Veni Sancte Spiritus uzavrela dielo skladateľa v optimistickom duchu. Je o nádeji (slávnosť zoslania Ducha svätého), ku ktorej sa pridali k spevu recitáciou aj ostatné hudobníčky. Kým je text sekvencie o svetle a nádeji, tok hudby významu textu zodpovedal, no keď sa menil na menovanie hriechov človeka, predchádzala mu impulzívna medzihra a následne dramaticky podfarbený spev. Verš „Zrovnaj, čo je skrivené, zahrej, čo je studené a nedaj nám zblúdiť,“ dokonca znel len za sprievodu hlboko posadenej Paetzold flauty v kontrapunkte s dramatickou melódiou.

Juraj Vajó zhudobnenie sekvencií premyslel do posledného detailu, pritom pri ich počúvaní ste nemali pocit, že ide o kalkul s poslucháčom. Je to intímna, vnútorná záležitosť, ktorá mala vrelú odozvu u publika – aj to bolo dôkazom, že ju ľudia dokázali vnímať a precítiť. Bez predsudkov, bez návodu, výlučne prostredníctvom súčasného hudobného jazyka.

Skladateľ Juraj Vajó gratuluje členkám súboru.

Hans-Martin Linde je známy virtuózny hráč na flautu a zobcovú flautu barokovej a starej hudby. Jeho Musica da Camera pre zobcovú flautu (altovú a basovú) a akordeón priniesla virtuózny a zároveň kreatívny koncert dvoch hudobníčok – akordeonistky Frederiky Pöhmovej a Jany Santovjákovej. Skladateľ ponechal priestor pre technicky náročné party, v ktorých preveril inštrumentálne schopnosti hráčok, ale zároveň nechal zaznieť hudobné nástroje v extrémnych polohách, farbách, ktoré nepočúvame často (pri tradičnej hudbe). Variabilná metrická štruktúra, v ktorej sa zaskvela mladá hudobníčka Frederika Pöhmová využila harmonický nástroj aj ako experiment na rytmickú podporu fláut. Zvlášť v dynamickej časti Duetto sa obe hudobníčky dopĺňali – part bol stavaný dialogicky a bolo zjavné, že hrajú v absolútnej symbióze. Je to vzácna skúsenosť, ktorá sa okamžite prenesie i do publika.

Peter Machajdík je slovenský skladateľ, pedagóg a organizátor hudobných podujatí, ktorý dlhoročne pôsobí v Berlíne. Jeho skladba Amidah bola priam nebeskou hudbou – melodicky bohatá, no nie spiatočnícka. Machajdík je ďalším skladateľom, ktorý reflektuje dobu – kladie si v kompozíciách otázky o našej spoločnosti, v ktorej žijeme, nabáda k humánnosti. Bol to pokojný mód, jednoduchý, prekrásny motív, ktorý predspievala speváčka, následne sme ho počuli v interpretácii vibrafónu. Tonalita snúbiaca sa s modalitou vytvárala mimoriadne zaujímavý posluchový efekt.

Kombinácia akordeónu a nežného vokálu vytvorila až hypnotický charakter hudby, ktorá je v dnešnej dobe technokracie a agresie doslovným protipólom. Amidah je židovská modlitba pozostávajúca z rôzneho počtu požehnaní, ktoré sú recitované, kým veriaci stoja. V Košiciach sa zmenila na výsostne intímny vzťah medzi hudobníčkami a speváčkou, pričom prenos vzácnej energie do publika bol nesmierne silný. Modlitba sa stala poslom dobrých správ – v našom svete, v dobe, kedy to najviac potrebujeme.

 

Záver koncertu opäť patril Lenke Novosedlíkovej a jej dielu Allusion to UH, ktoré odznelo v premiére. Experimentálny úvod s využitím elektroniky a výrazne rytmizovaných prvkov pripomínajúci aleatorické plochy naznačoval, že to bude koláž. Súbor alúzií vytvorila skladateľka z fragmentov skladieb napísaných Jurajom Vajóm pre súbor Urban Hudák. Hudobníčky telesa si touto skladbou pripomenuli aj Natašu Kötelesovú, flautistku, ktorá už nie je medzi nami. Okrem zvukovej stopy sme počuli aj živé inštrumentálne výkony a po dynamickej časti skladby nasledovala časť v pomalom tempe, zasnená, meditatívna, ktorá okrem elektronického podkladu nechala väčší priestor ľudskému hlasu. Silný duchovný charakter tejto kompozície ešte chvíľu ponechal publikum v tichu, kým zaznel burácajúci potlesk – košické obecenstvo prejavilo ohromnú inteligenciu, empatiu a vnímavosť.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Miriama Fenciková

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno