Keď v roku 2018 americký režisér Ari Aster debutoval na poli celovečerného filmu svojou snímkou Prekliate dedičstvo (Hereditary), okamžite sa etabloval medzi elitu mladých nastupujúcich autorov s ambíciou prevziať jedného dňa kormidlo svetového filmu po iných veľkých osobnostiach.
Ošiaľ bol vyvolaný u fanúšikov hororu, ale aj divákov artového filmu a chválospevy zneli tiež z radov odborníkov. Avšak, ja som sa vtedy akosi nenechal strhnúť nadšením. Ako študent filmovej školy som sa obával zvolať nahlas, že cisár je podľa môjho názoru tak trochu nahý, pretože prúd bol silný a moje argumenty zďaleka nie tak neochvejné. Jednoducho som mal dojem, že v Hereditary nevidím to, čo v ňom vidia iní. Dnes si nemyslím, že cisár bol celkom bez odevu, no stále mám svoje výhrady. Film je vo svojej podstate zbierkou originálnych rozprávačských postupov, ukážkou techník, akými nás tento autor mienil neskôr očarovávať do nepríčetnosti (a tak sa aj stalo), avšak ešte v jeho štartovnom balíčku v skutočnosti nikam neviedli. Film, o ktorom sa vravelo, že prekypuje skrytými významami a detailmi, taký skutočne bol, no všetkými odporúčaná opakovaná projekcia za účelom plnohodnotného vyčerpania posolstva mi nepripadala nutná. Keď som sa k filmu Prekliate dedičstvo po dlhom čase vrátil, zistil som, že som sa v roku 2018 nemýlil a film mi naozaj neponúka viac, než prísľub, že z Ariho Astera raz bude veľká ryba, ale jeho debut s ním na tom vrchole zrejme nebude. Lepšie povedané, nemal by byť. Išlo skrátka o pekne naleštený, nový ťahač priamo z výroby, ktorý papierovo ponúka neuveriteľné veci, no v praxi ešte žiaden skutočný náklad, obsah či posolstvo neviezol.
To sa malo zmeniť o rok neskôr pri druhom Asterovom filme s názvom Slnovrat (Midsommar). Slnečný folk horor sa opäť pnel a pýšil titulmi „naj…naj…naj“, no tentoraz o čosi adekvátnejšie. Bolo zrejmé, že si autor brúsi svoj vlastný štýl. Ako ľadovec, pomaly, rozvážne, no nezastaviteľne sa posúva k dobre stanovenému cieľu. Na tejto ceste je všetko na správnom mieste. Každý dialóg divákov o niečom presvedčí a každý ďalší to fatálne spochybní a čuduj sa svete, psychologickou hrou sa zrazu dal vybudovať kvalitný horor aj na zelenej lúke, kde slnko nikdy nezapadá. Režisér po úspechu druhého filmu – svojho druhého hlbokého nádychu pred veľkým výkonom, získal istotu, že si môže dovoliť všetko a limitovaný je len svojou vlastnou roztopašnosťou.
Problém, aký som s Asterovou dlhometrážnou tvorbou až donedávna mal, bol ten, že hoci sú Hereditary a Midsommar kvalitne napísané, skvelo zahrané, napínavé a premyslené diela, čosi zásadné im predsa len chýba. Filmy sú cool a sú chytré, no ani jeden z nich nedokáže v jedinom momente dojať. Netvrdím, že ide o slabé príbehy. Aj teraz si jasne spomínam na skľučujúce momenty zúfalo kričiacich žien, ktoré prišli skutočne o všetko. Chápem ich žiaľ, mne samému zviera žalúdok, keď si predstavím seba v podobne vypätých situáciách, no ani s jednou hrdinkou či hrdinom som si doteraz nedokázal vytvoriť bližší vzťah a už vôbec nie dopriať im nejakú formu úspechu. Aster chcel zjavne iba to, aby som sa do istej miery nezúčastnene díval a premýšľal, ale na investovanie hlbších emócií požiadavka ani raz nepadla.
Ďalším nedostatkom pre mňa zostáva aj celkové vyznenie prvých dvoch snímok, kde moje hľadanie hlbšieho zmyslu nikam neviedlo. Záver v oboch prípadoch ovládal chaos, totálna rezignácia dovtedy ťažko skúšanej a vzpínajúcej sa racionality. Rozum nemal šancu vyhrať a režisér v to skrátka nepretržite veril. Áno, z úplného chaosu môže povstať nový poriadok. Takýto koniec si žiada byť novým začiatkom a prvé dva Asterove filmy to iba naznačovali.
Nová snímka však ponúka viac ako všeobecné očistenie sa a zmierenie s minulosťou. On sa bojí má konečne uchopiteľnú myšlienku, na ktorej sa dá stavať a ktorú metaforicky sleduje, rozvíja a ponúka na skúmanie po celý čas. Vďaka tomu tretí film Ariho Astera už prináša okrem chytrosti aj emocionálny zážitok a možnosť určitého zamyslenia.
Prvý záber filmu On sa bojí predznamenáva jedinečný príbeh hrdinu, ktorého osud predurčil na neľahký život. Nasledujúca úvodná sekvencia z mesta bláznov vzbudí niekoľko základných otázok. Deje sa všetko iba v Beauovej hlave? Dívame sa ne svet cez prizmu neurózami zmietanej mysle? Prvá polhodina je v recenziách často označovaná za najlepšiu časť filmu. Svet jednej anarchistickej ulice, kde sa to hýri autorskými nápadmi naozaj vyženie divácke očakávania do stratosféry, pretože ide o zábavnú, napínavú a absolútne nepredvídateľnú, ale uspokojivú akciu. No každému musí byť jasné, že takto nasadené tempo a kadencia surreálnych výjavov sa nedajú udržať večne. Treba dodať, že práve v tejto časti Aster zakotvuje väčšinu problémov, s ktorými sa jeho hrdina pokúša vyrovnať. Prehnané prehodnocovanie vlastného konania, domýšľavosť a paralýza z očakávania nepravdepodobných udalostí, ktoré sa však v bezbrannej mysli zdajú byť až príliš možné. Beau (Joaquin Phoenix) je otrokom nekontrolovateľných myšlienok, ktoré ho napádajú bez varovania vo dne v noci. Brániť sa im dokáže iba s pomocou liekov, no aj tie už prestávajú fungovať. Kde-tu sa situácia vymkne spod kontroly až tak, že Beau si musí životné funkcie utlmiť na minimum, aby to vôbec prežil. Zároveň všetko, čo sa stane, možno chápať iba ako jeho vlastné ďalekosiahle predstavy plné obáv, že by sa raz mohli naplniť. Priamu odpoveď, či sa tento chaos naozaj deje, nikdy nedostaneme, no aj ak by sa odohrával iba v hrdinovej hlave, už to by znamenalo skutočný problém.
Beau totiž nevie, aké to je, žiť bez strachu. Každodenné situácie preňho predstavujú stresujúce prekážky a obavy z toho, čo by mohlo nastať, keby niektorú zo situácií nezvládol. Jeho úzkosti sú živené desivými predstavami strápnenia sa či pocitu viny, ktorý by mohol nastať v prípade zlyhania. Hrdina si vybudoval paranoje a strachy, ktoré mu pomáhajú zostať v tieni a neupozorňovať na seba. No keď sa naňho zvalí celá zodpovednosť za dobrú povesť rodiny, dostáva panický záchvat z predstavy, že urobí chybu a jediné čo mu po celej záležitosti zostane, je doživotný pocit trápnosti vo svete, kde sa všetky oči upierajú iba naňho. Podobnú paranoju sme mohli vidieť už v komediálnom filme Truman show s Jimom Carreym.
S paranojami sa oddávna spája aj hypochondria. Beau si o svojom tele nahovára klamlivé fakty a tu sa dostávame k ďalšiemu Asterovmu obľúbenému motívu, o ktorom som sa zmienil už v profile režiséra, a je ním „penis“. Autor ukazuje hrdinu, ktorý bol ukrátený o svoju mužnosť, tým, že má vnútený strach z pohlavného styku. Beau tak nemôže žiť plnohodnotný život, jeho semenníky sa zväčšujú do kurióznych rozmerov a ak by sme sa mali baviť o prienikoch medzi dielami Asterovej tvorby, v tomto smere ide azda o najpríznačneší prvok (nehovoriac o zobrazení otca hlavného hrdinu).
Ďalšou z hrdinových (alebo autorových) neuróz je pocit viny. Vlastné svedomie hrdinu od malička zrádza tým, že ho núti pamätať si situácie, ktorými zranil svoju matku. Vina v ňom zaujala miesto základnej emócie a takej sa už zrejme nikdy nezbaví. Metaforami preplnený záver filmu kritizuje to najhoršie, čo môžu rodičia, náboženská skupina či celá spoločnosť spáchať na mladom človeku, konkrétne, vybudovať v ňom rekriminačný postoj voči samému sebe. Beau si prevzal všetky výčitky od svojej matky a sám sa nimi nadobro utrápil.
Iste, oidipovský komplex nie je vo filme novinkou, ale v prípade Asterovej snímky je vernou príčinou všemožných problémov, akými si hrdina prechádza. Beau veru nie je ďalším sympatickým, za iných okolností ambicióznym mužom, ktorý trpí cool duševnými poruchami, o akých si autor prečítal na Wikipédii. Beau je ponižovaný submisívny chudák, ktorý doteraz nič nedokázal a nič prevratné od neho do budúcna ani nemožno čakať. Je tak trochu zbabelec a neustále sa ospravedlňuje v nádeji, že sa vyhne všemožným konfliktom, pretože vo vypätejších situáciách nevie reagovať. V jednom kuse ustupuje, a to aj za cenu vlastného diskomfortu, čím sa ocitá v čoraz nepríjemnejších situáciách. Vo filme je neuveriteľné množstvo ďalších motívov, ktorými by som mohol podporiť svoju interpretáciu Asterovho diela, no hádam, že to nie je cieľom recenzie. Bola by škoda ukrátiť kohokoľvek o vlastné skúmanie originálnych situácií, k akým bežne nedochádza, iba v hlave neurotika.
Okrem toho, že sa Beau neustále obviňuje a ospravedlňuje, taktiež často kladie otázky. Akoby nerozumel svetu okolo seba a potreboval sa v každej chvíli uisťovať, že sa mu dianie okolo nevymyká spod kontroly. Nie že by ju niekedy mal.
Vyjadriť sa k hereckému výkonu Joaquina Phoenixa považujem skôr za nutnosť než osobnú potrebu, pretože zrejme budem len opakovať len to, čo už bolo povedané inde. Ustráchaný muž bez osobného vývoja bol hercom stvárnený dokonalo a chýbal tomu už naozaj len väčší posun v charaktere, aby Phoenix mohol hrať ešte viac. Takto zostal po dobu troch hodín na jednej, aj keď chvályhodnej, úrovni.
V tomto festivale divnosti si Beau postupne začne uvedomovať, že jeho psychózy majú trhliny a nedávajú zmysel. To mu pomôže nadobudnúť istú formu sebaistoty. No je už príliš poznačený na to, aby ešte zvrátil svoju životnú dráhu. Hlavný hrdina je v novom filme najvďačnejšou zložkou na ponáranie sa a objavovanie. Hoci na svojej ceste dospeje k odhaleniu niekoľkých životných právd, pred ktorými doteraz unikal, nedá sa povedať, že by sa následkom poznania výraznejšie vyvíjal. Beau na konci filmu je ten istý, ako na začiatku a Asterovi som to sprvu rátal ako chybu. Pri ďalšom interpretačnom pokuse mi došlo, že náš hrdina vlastne od úvodu nemá veľa možností, ako zmeniť svoj život. Film sa tak klasicky končí s dávkou dezilúzie, no aj tak tvrdím, že ide oproti predošlej tvorbe o zjavný posun, lebo zážitok je o poznanie silnejší. Čokoľvek vám pri sledovaní tohto mnohoznačného filmu napadne, zrejme na seba budete pyšní, že ste z neho dokázali vyabstrahovať celistvé a jedinečné pointy, aj keď je ich tam prirodzene veľmi veľa. Je to surreálna kryštálová mriežka a nech sa už nameriate na ktorúkoľvek jej časť a štruktúru, neodídete neodmenení.
Je úžasné, ako Ari Aster dokáže prekračovať stanovené hranice a zachovať si pritom zmysel neohrozený samoúčelnosťou. Súhlasím, že expozícia je jednou z najsviežejších častí filmu. Osobne ma však najviac premklo divadelné predstavenie, v ktorom sa miesi hraná akcia s animáciou. Scéna je príbehom v príbehu a úžasne sa hrá s nastaveným časopriestorom, padá do seba ako čierna diera a my sa vraciame spolu s hlavným hrdinom do východzieho bodu, avšak obohatení o dôležité poznanie.
V skutočnosti, každá väčšia časť filmu On sa bojí má svoje osobité čaro a význam a ich spojenie prináša ešte väčší priestor pre dolovanie významov. Film funguje rovnako dobre pod mikroskopom, ako aj pri pohľade z vesmíru. Malé detaily pracujú samé o sebe a možno ich skúmať donekonečna, vždy prekvapia a ohromia. Na druhej strane, ako celok sú funkčné v odlišnom rytme a dovoľujú interpretovať znova a o niečo odlišným spôsobom. Čím viac nad tým budete uvažovať, tým viac ovocia vám snímka prinesie. Opakovaná projekcia je samozrejme na mieste.
Čo ak vedľa vás žije človek súžený obavami, o ktorých sa bojí hovoriť, lebo tuší, že sú prehnané, no aj tak ho trápia? Ari Aster, ktorý sám hovoril o svojom neustále prežívanom strese, nakrútil zatiaľ najosobnejší, no zároveň najhravejší film. S čoraz väčšou odvahou sa vyjadruje k univerzálnejším témam. Jeho novinka už nie je iba o demonštrovaní majstrovského zvládania filmárčiny, ale aj ľudskou správou o problémoch medzi nami. Hoci stále ide najmä o remeslo a skúmanie jeho možností, je vidieť, že sa Aster snaží do diel dostať stále viac celkového významu, aj keď to očividne nie je jeho prioritou a ja som sa s tým už tak nejak zmieril. Dalo by sa o novej snímke písať ešte veľa a určite by ste nesúhlasili so všetkým. Najlepšie urobíte, ak si ju sami pozriete.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
