„Keď som počúvala operu Denník Anny Frankovej Grigorija Frida, mala som jasnú predstavu pohybu,“ hovorí pre náš portál choreografka Baletu SND Nikoleta Rafaelisová.
Ako vyzerala spolupráca medzi Operou SND a Baletom SND v začiatkoch príprav inscenácie opery Denník Anny Frankovej? Bol dramaturg a režisér opery od začiatku rozhodnutý, že súčasťou tejto monodrámy bude aj tanec?
Od začiatku to dielo bolo plánované ako spolupráca súborov. Keď ma oslovil režisér, najskôr som moju predstavu konzultovala s našou dramaturgičkou Evou Gajdošovou a potom sme sa spoločne stretli s režisérom opery Marekom Mokošom. V jeho režijnom koncepte bolo spojenie opery a pohybového umenia. Dal mi hneď na začiatku vypočuť hudbu a spýtal sa ma, v ktorých scénach by bolo podľa mňa vhodné zahrnúť aj tanec. Nakoniec sme to spoločne aj konzultovali, v akých scénach by mal byť prítomný tanec a kde nie.
Opera je písaná v modernom kompozičnom jazyku, čomu bolo potrebné prispôsobiť aj choreografiu. Takže nemožno zrejme očakávať klasický balet na špičkách. Potom je tu aj samotný príbeh Anny Frankovej s jej odkazom. Čo je však pre Vás ako choreografku inšpirujúce a rozhodujúce? Libreto alebo hudba? Čím ste sa pri choreografii inšpirovali?
V prvom rade som si išla kúpiť knihu, ktorú by som dala na školách ako povinné čítanie. Možno by som sa nerada vyjadrovala v tom zmysle, že by som niekomu niečo chcela čokoľvek nanútiť, ale s príbehom Anny Frankovej by mali byť, podľa môjho názoru, oboznámení všetci. Je to nesmierne silný a hlboko ľudský príbeh. Ona ako postava je zaujímavá, rovnako aj jej názory, ktoré sú veľmi vyspelé, má vyhranené názory, má v sebe aj vzdor, prežíva zamilovanosť, jednoducho, má veľa polôh. Takže pre tú prvotnú prípravu bola pre mňa ako choreografku rozhodujúca kniha. Po tom, čo som sa detailne oboznámila s príbehom, nasledoval hlbší pohľad, aby som mohla pracovať na choreografii, respektíve pracovať na kvalite pohybu. A v tom prípade bola rozhodujúca hudba.
Povedali ste také zaujímavé slovné spojenie – povinné čítanie. Je príbeh Anny Frankovej, teda téma holokaustu, príbehom, ktorý by umelci mali pripomínať? Aj Štátne divadlo Košice prinieslo jej príbeh, teraz s ním prichádza SND, v spoločnosti sa stretávame s absurdnými javmi, ako je napríklad popieranie holokaustu…
Nerozumiem tomu, ako je možné, že téma, ktorá je taká dôležitá, je pre mnohých ľudí taká vzdialená. Otázka je, či je to vzdelaním – či už je to dávna história, o ktorej sa treba učiť a pre mladú generáciu je to nepredstaviteľné. A pritom si ani neuvedomujú, aké hrozné je to, že situácia, ktorá sa v histórii udiala, sa môže v nejakom inom kontexte objaviť opäť. Stretávame sa s túžbou a mocou ovládať a vidíme prejavy absolútnej netolerancie a všetko to je v našej spoločnosti prítomné. História nám ukazuje, ako ľahko sa to vtedy zvrtlo a udialo sa to v období krízy. Ľudia sú manipulovateľní a je až šokujúce, ako absurdne dnes dokážu veci chápať. Toto dielo a jeho odkaz je veľmi intenzívny, je potrebné ho na javisku pozorne sledovať, ale má v sebe silný odkaz pre dnešnú dobu.
Aká bola hlavná myšlienka, ktorú ste si z knihy odniesli? Aká bola Anna Franková?
Pre mňa jej vnímanie a postoj v tej ťažkej situácii, v ktorej sa nachádzali, bol obdivuhodný. Vedela si plne uvedomiť, v akej situácii sa nachádzali, mala pocit vďačnosti, nehľadala to, čo nemala, ale dokázala byť vďačná za to, čo mala. Dokázala byť šťastná z pohľadu na slnko či oblohu a prežívať vnútorné šťastie. V tom diele je úžasná hĺbka. Mala až výčitky, či vôbec to šťastie môže cítiť, ale zároveň to vnútorné uvedomenie si bolo pre mňa nesmierne inšpirujúce.
Pre ktoré scény ste sa rozhodli, že ich doplníte pohybom? Ako ste vnímali hudbu? Orchestrálna verzia Fridovej verzie je pomerne náročná na počúvanie…
Keď som počúvala operu Anna Franková Grigorija Frida, vynárala sa mi predstava pohybu. Samozrejme, nie vždy. V niektorých scénach tá emócia prišla spontánne a okamžite som si vedela predstaviť pohyb. Tie boli rozhodujúce a na nich sme aj ihneď začali pracovať. Ďalšie dve navrhol režisér Marek Mokoš a na tých sme sa museli trošku popasovať. Tie neprišli spontánne. Zato napríklad valčík alebo medzihra sú tanečné časti, takže tie akosi automaticky vyplynuli z kontextu samotného diela a partitúry.
Samozrejme, aj Vy ste museli čeliť zatvoreným divadlám, ktoré boli otvorené len prednedávnom, čo sa, logicky odrazilo na kondícii tanečníkov. Od marca boli de facto, najmä tanečníci v obmedzenom režime, napriek tomu, zdá sa, že Margaux Bortoluzzi to zvláda výborne. Ako sa Vám spolupracuje a prečo ste si ju vybrali ako tanečnicu?
Myslím si, že Margaux je typovo veľmi dobrá do tohto príbehu. Poznám ju ako tanečnicu z predstavení, keďže v divadle pracujem ako repetítorka, dokonca v jednom účinkujeme spolu, takže sme v priamom kontakte na javisku. Viem o nej, že je človek, s ktorým sa veľmi príjemne pracuje. Počúva to, čo jej hovorím, skúša a má v sebe niečo prirodzené v pohybe. Vedela som si predstaviť, že čo sa týka súčasného tanca, dokázala by to práve ona správne uchopiť. No a čo sa týka tej niekoľkomesačnej prestávky, bolo to aj trošku zábavné, najmä po tej prvej skúške. Keď sme sa na druhý deň stretli vo výťahu, schuti sme sa zasmiali, lebo telo to proste pocítilo. Mali sme aj „svalovicu“ a ja som mala o pár dní aj problémy s chrbticou, takže som na skúšky chodila „ošatkovaná“. Chvíľkami to bolo aj trochu komické (úsmev), ale po pár dňoch, keď si už telo zvykne na pohyb a rozhýbe sa, je to v poriadku. Margaux sa do dobrej kondície dostala veľmi rýchlo. A samozrejme, je rozdiel zvládať takéto tancovanie oproti klasickému tancu na špičkách, kde je potrebná dôslednejšia príprava. Súčasný tanec je prirodzenejší telu, takže z tohto pohľadu je to trošku jednoduchšie, ale predsa, istý čas to zabralo.
Ak sa ešte máme vrátiť k tancu a ku konkrétnym prvkom v choreografii, niektoré prvky vyslovene akoby modelovali hudobnú zložku – či už rytmickú a často aj melodickú. Nie je to však citeľné pri všetkých sekvenciách…
V niektorých prípadoch som tanec nechala voľne plynúť na hudbu, ktorá voľne viedla pohyb a v určitých momentoch sa spojili. Väčšina choreografie vznikala na základe pocitu z hudby, aby bol výsledok silnejší.
Spolupracovali ste aj so svetovo uznávaným choreografom Akramom Khanom, čo nie je maličkosť. Dá sa povedať, že táto spolupráca Vás vo Vašej tvorbe ovplyvnila?
Určite niektoré veci áno, pretože ak človek niečo robí v živote intenzívne, zákonite to telo memoruje a podvedome to vychádza v pohybe. Napríklad dynamika alebo práca rúk. Nerobím to vedome, ale je možné, že sa to v choreografiách objavuje.
Ako myslíte, že je naše publikum pripravené chápať súčasný tanec? Nemusíme si hovoriť, že tituly ako Luskáčik či Labutie jazero budú populárne vždy, ale je naše obecenstvo vnímavé a otvorené súčasnej pohybovej kultúre?
Myslím si, že sa to treba naučiť vnímať a je potrebná k tomu istá dávka otvorenosti. Často sama počúvam odozvy typu, že je to náročné a ľudia niektorým dielam nerozumejú, pričom treba poznamenať, že Denník Anny Frankovej je ešte pomerne decentné dielo oproti niektorým moderným a experimentálnym (smiech), ktoré by mohli byť menej zrozumiteľné. Ďalšia vec, ktorú počúvam, že máme aj tak dosť náročný život a v divadle hľadajú relax, zábavu a krásu. Ale aj tak si myslím, že je skupina divákov, ktorí vyhľadávajú náročnejšie diela, ktoré ich nútia zamýšľať sa nad vecami a nad sebou.
Dramaturgička Baletu SND pani Eva Gajdošová mi vnukla takú myšlienku, že v tejto inscenácii majú veľké zastúpenie ženy – okrem režiséra Mareka Mokoša a dirigenta Ondreja Olosa. V úlohe Anny Frankovej účinkujú speváčky Aneta Podracká Bendová, Jana Vondrů, Eva Esterková, choreografiu ste robili Vy, tancuje Margaux Bortoluzzi, klaviristkou je Andrea Bálešová, scénu robila Barbora Šajgalíková….
(úsmev) To som si ani neuvedomila, ale napokon, je to pochopiteľné, je to svet trinásťročného dievčaťa, takže zrejme interpretačne je mu bližšie ženská duša.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Peter Brenkus, Martin Črep (1), Zuzana Fischerová
