„Štefánik je blízky môjmu vnútru, pretože obetoval svoj život a svoje vlastné potreby pre ľudí, pre národ, a takých je málo. To sú naozaj osobnosti, ktoré hýbu svetom,“ hovorí riaditeľ baletu SDKE. V inscenácii Štefánik okrem toho, že tancoval hlavnú postavu, navrhoval aj kostýmy. Jeho výtvarný cit je vskutku výnimočný a popri tom nemožno opomenúť aj jeho jedinečné tanečné kvality. Andrej Sukhanov poskytol nášmu portálu rozhovor.
Keď za Vami prišiel Ondrej Šoth s myšlienkou novej inscenácii o Štefánikovi, pri príležitosti pripomenutia si 100. výročia jeho úmrtia, ako ste reagovali?
Bolo to vlastne tak trochu spoločné rozhodnutie. Pripomenutie si Štefánika pri takejto príležitosti sme považovali za samozrejmú vec. Keď sme robili pred desiatimi rokmi prvú inscenáciu Štefánik, pri príležitosti 90. výročia jeho úmrtia, vznik druhého multimediálneho tanečného divadla sme považovali za automatickú vec, ktorú musíme spraviť. Samozrejme, v porovnaní s prvým predstavením sa mnoho vecí zmenilo, zmodernizovalo, dostalo novú tvár – aby som to povedal súčasným slovníkom – predstavenie sme „upgradeli“. Brali sme to ako poctu a vec, ktorá jednoducho musí byť samozrejmá pre nás všetkých, pretože Štefánik bol nepochybne jednou z najvýraznejších osobností českých a slovenských dejín a s prihliadnutím na to všetko, čo dokázal za svoj pomerne krátky život, myslím si, že vnímanie jeho osobnosti je celkom nedocenené.
Paradoxne, u nás je nedocenený, ako hovoríte, ale napríklad vo Francúzsku si ho pripomínajú intenzívnejšie ako u nás…
Bohužiaľ, je to tak, minimálne subjektívne to tak vnímam ja. V mnohých prípadoch to platí aj pre mnohé iné krajiny, kde pod vplyvom rôznych politických udalostí, práve tie osobnosti, ktoré zohrali kľúčové role v dejinách svetovej histórie, boli dlho odkázané k zabudnutiu. Áno, Francúzi si Štefánika hlboko vážia, bol generálom ozbrojených síl Francúzska a keď bolo 90. výročie od jeho úmrtia, nakrútili výnimočný dokumentárny film práve o ňom. Pre nás teda bolo poctou pripomenúť si tohto „malého – veľkého“ človeka, ktorý doslova hýbal svetom.
Keď ste sa pripravovali na úlohu Štefánika, študovali ste si jeho život a význam, aký mal nielen u nás, ale aj celkovo v Európe?
Samozrejme, to sa bez toho ani nedá a zvlášť v prípade Štefánika. Každý tanečník, ktorý ho stvárňoval, nakoľko v našej inscenácii máme štyroch dospelých Štefánikov a jedno dieťa, skúmal a hľadal podstatu každej jeho životnej etapy, nakoľko chceli sme ho priblížiť divákovi predovšetkým ako človeka s vlastnými túžbami, ideálmi, víťazstvami ale aj prehrami a sklamaniami, bez toho, aby sme to predniesli v popisnej forme, čo je vlastne v prípade baletného predstavenia najťažšie. Stvárniť úlohu akejkoľvek historickej postavy určite nejde bez štúdia a poznatkov histórie a ak to mám povedať jednoducho, bez tých vedomostí by sme toto divadlo nikdy „nedali“.
Spomenuli ste už Jána Capka, ktorý stvárnil v inscenácii Štefánika ako chlapca. Odkiaľ ste tohto malého, rozkošného a talentovaného tanečníka zobrali? Koľko má rokov?
Má šesť rokov a je to naša veľká nádej. Je veľmi talentovaný a chodí na Súkromnú základnú umeleckú školu Boby Brelly v Košiciach. Túto úlohu bral veľmi zodpovedne a myslím, že ju stvárnil veľmi dobre.
Inscenácia Štefánik je komplexné umelecké dielo, ktoré je náročné po každej stránke. Nepochybne aj pre tanečníkov, ktorí podali skvelé výkony. Ako dlho ste toto predstavenie nacvičovali?
Pripravovali sme sa intenzívne dva mesiace. Brali sme to zodpovedne a vážne. Ak totiž idete robiť inscenáciu o takej výraznej osobnosti, proste vás to nepustí. Musíte k tomu pristupovať s úctou a pokorou. Pre tanečníkov to bolo zložité, najmä pre mladých, napríklad Beneša a Štefánika ako študenta hrali naši mladí tanečníci z Talianska a musím povedať že ohúrili diváka presvedčivou presnosťou charakterov daných postáv. Na javisku musíte spraviť totiž maximum pre to, aby ste preniesli na diváka podstatu danej úlohy, ktorú stvárňujete a byť silnejší vnútorne ako tých 400 divákov v hľadisku, aby ste ich emocionálne presvedčili, bez toho totiž divadlo nefunguje.
Čiže ako dlho ste to nacvičovali?
Dva mesiace.
A takéto náročné dielo ste stihli nacvičiť za dva mesiace?
Samozrejme. So všetkými našimi inscenáciami je to tak. Žiaľ, máme málo tanečníkov a popri príprave k novým inscenáciám hráme veľký repertoár, kde pri takom počte tanečníkov, je naozaj niekedy dosť ťažké nájsť si veľa času na naštudovanie nových vecí. Takže nemáme na výber, musíme to stíhať: vyrábať kvalitné inscenácie za pomerne krátky čas. Máme k dispozícii dva, maximálne dva a pol mesiaca na skúšky, na ktorých sa musíme plne koncentrovať, aby sme pripravili inscenáciu.
A prečo je to tak? Chýbajú Vám tanečníci? Je problém dnes zohnať nových tanečníkov alebo aké sú Vaše dôvody, že musíte konať pod takýmto tlakom?
Problém s tanečníkmi nemáme, máme problém len s ich počtom. Máme daný počet miest a rozpočet, ktorý nemôžeme prekročiť, takže si viac tanečníkov nemôžeme dovoliť. V kamennom divadle, samozrejme, musíte hrať rôznorodý žánrový repertoár, okrem moderných, súčasných a neklasických aj veľké klasické tituly ako napríklad Labutie jazero, Bajadéra, Luskáčik, Spiaca krásavica a podobne. A niekedy je to veľmi náročné zvládnuť s malým súborom. Napríklad štandardne v Labuťom jazere účinkuje 60 až 80 interpretov, a to nehovorím o prvých svetových scénach, kde je na javisku 130 až 150 tanečníkov. Nás v Košiciach je tridsaťosem, takže máme čo robiť, aby sme to všetko zvládali.
Vráťme sa však k Štefánikovi. Sme tesne po premiére, ako by ste hodnotili inscenáciu z pozície riaditeľa baletu a z pozície tanečníka? Ste spokojný?
Všeobecne nerád hodnotím predstavenia, obzvlášť tie, do ktorých som sám zaangažovaný. Myslím že hodnotiť by mali diváci, v konečnom dôsledku robíme to pre nich. Ja môžem povedať iba toľko, že týmto predstavením sme vzdali hold veľkému človeku nielen českých a slovenských dejín, ale aj svetových.
Keď Ondrej Šoth spravil prvú inscenáciu, zrazu nastal taký boom, pretože o Štefánikovi sa predtým hovorilo len veľmi málo. Či už na školách v rámci hodín histórie alebo vo všeobecnosti – mnohými bol dokonca zatracovaný. Pociťovali ste to aj Vy tak, že divadlo akýmsi spôsobom otvorilo oči ľuďom a o Štefánikovi sa začalo hovoriť viac?
Ondrej je známy tým, že si vyberá témy, ktoré by si málokto trúfol spracovať a predstaviť v divadle. Je predovšetkým divadelník, režisér a choreograf, takže môže si dovoliť ten výber témy a vždy to dotiahne úspešne do konca. Má v sebe veľkú dávku empatie, divadelného intelektu a do svojich inscenácií vkladá niečo magické, takže divák má z jeho predstavení veľmi silný emocionálny zážitok. To je zriedkavý jav a skutočne to nedokáže každý. Takže možno sa budem opakovať, ale keď nám prvýkrát pred desiatimi rokmi povedal, že budeme hrať v divadle Štefánika, museli sme sa s témou tiež zoznámiť. Odkiaľ by mohol mať tanečník a ešte k tomu zo zahraničia, toľko informácií o Štefánikovi? Mnohí z nás ani nevedeli, kto to bol, ale sme veľmi vďační, že sme sa naučili kus histórie. Musím však povedať, že je to aj trochu smutné, že na Slovensku o ňom mnoho ľudí nemá žiadne vedomosti, lebo patrí k významným osobnostiam a písal dejiny. Zároveň však netreba zabúdať, že často sa v histórii stáva, že ľudia, ktorí nezapadajú do určitých ideológií, sa stanú nepohodlnými a vyhovuje im, že verejnosť má čo najmenej informácií. Tie sa však postupne vyplavia na povrch, tak, ako to bolo aj so Štefánikom: treba to vnímať v kontexte doby. Mnoho dokumentov bolo tajných, nezapadol do ideologického systému, takže ho negovali a v podstate neprávom bol akoby vynechaný z histórie. Už keď som si študoval o Benešovi, Masarykovi a Štefánikovi, pochopil som, že práve Štefánik bol výnimočný, teda výnimočný pre mňa, najbližší môjmu vnútru, pretože on obetoval svoj život a svoje vlastné potreby pre ľudí, pre národ a takých ľudí je málo. To sú naozaj osobnosti, ktoré hýbu svetom.
Zdroj foto: SDKE – Jozef Marčinský
