V našich kinách môžeme konečne vidieť jedného z favoritov na film roka. Snímka režisérky Justine Triet je pripravená odhaliť príbehové tajomstvo, ako aj tajomstvo svojho úspechu. Bol som presvedčený, že rozruch okolo tohtoročného hlavného víťaza z festivalu Cannes – filmu Anatómia pádu – musí mať svoje opodstatnenie. 150 minútová konverzačná dráma z prostredia súdnej siene a horskej chaty predsa musí disponovať čímsi univerzálnym, čo dovedie rôznorodé publikum k spoločnej spokojnosti a ováciám. A skutočne tomu tak je.
Sandra (Sandra Hüller) je uznávanou spisovateľkou. So svojím manželom – menej úspešným spisovateľom – Samuelom (Samuel Theis) a takmer nevidiacim synom Danielom (Milo Machado Graner) žije v horskom rodinnom dome, ktorý Samuel svojpomocne renovuje. Jedenásťročný Daniel je v jeden zimný alpský deň svedkom incidentu, ktorý navždy zmení život rodiny. Pri prechádzke so psom nájde pod oknami veľkého domu mŕtve telo svojho otca. Možných príčin smrti je niekoľko. Vyšetrovaním nehody, náhody či možnej vraždy začína psychologická hra s postavami, ale aj divákmi.
Film Anatómia pádu sa chce neskromne zaradiť hneď do niekoľkých žánrových či podžánrových okruhov. Javí sa ako detektívny príbeh, vzťahová či rodinná dráma, aj ako právnická konverzačka. Po všetkých stránkach prináša vycibrenú a funkčnú časť celku, pričom nezanedbáva žiadny z detailov. Tvorcovia si dali veľký pozor, aby logika prípadu a komplikovaný proces dokazovania nemali žiadne defekty, a tak nemohli byť divákmi napadnuté. Nechali si záležať na ohromnej hĺbke medziľudských vzťahov a vďaka sústredenej scenáristickej a režijnej práci ich majú diváci možnosť vnímať a pochopiť v plnom rozsahu. A napokon, film sa nenechá zahanbiť ani detailným zobrazením priebehu súdneho konania bez akýchkoľvek mysliteľných klišé, pritom celkom zrozumiteľne a napínavo. Cez všetky roviny sa však vinie jeden motív, a tým je záhadná smrť muža.
Od počiatku film núka tri najpravdepodobnejšie scenáre, ktoré mohli predchádzať smrti kľúčovej postavy. Detektívky v praxi často prichádzajú s ďalšou, skrytou možnosťou, ktorá zámerne uniká našej pozornosti. Iným variantom je vracanie sa k prvotným podozreniam, videným z nového uhla pohľadu. Avšak tieto typy rozuzlení už nemusia byť pre ostrieľaných divákov uspokojivé. Bez prezrádzania dejových zvratov upozorňujem, že Anatómia pádu nie je celkom klasickou detektívkou a dokáže veľmi schopne zahnať únavu z ošúchaných konvencií. Inými slovami, pokojne sa môže stať, že uvidíte, čo ste ešte nevideli.
Ak by ste čakali, že s postupným odhaľovaním a dopĺňaním čiastočiek príbehu budete viac či menej presvedčení o rozuzlení, film vás do poslednej možnej chvíle nechá v napätí a bude vás nútiť zvažovať a spochybňovať vlastné závery. Hoci sa celkový obraz o rodine a jej problémoch kompletizuje a nadobúda jasnejšie kontúry, pocit tajuplnosti neodchádza. Dokonca ani po vynesení rozsudku.
Tak ako postavy, aj diváci majú prirodzenú potrebu hľadať vinníka. Niekto predsa musí niesť následky, niekto musí byť odpoveďou na to najväčšie tajomstvo. Autori filmu provokatívne a intenzívne podnecujú naše návyky a zlozvyky robiť unáhlené závery a ukazovať prstom. Štruktúra scenára zabezpečuje neustálu nejednoznačnosť a spochybňovanie nových zistení. Scenár poskytuje stále nové logické argumenty a pravdepodobné domnienky, no tie sú zakaždým vyvrátené inými, ešte presvedčivejšími. Obdivuhodná je autorská vynaliezavosť a usilovnosť pri pridávaní ďalších a ďalších kúskov skladačky, bez toho, aby prekročili hranicu únosného či uveriteľného.
Gro celého diela spočíva v dialogickosti a distribúcii informácií a nálad prostredníctvom rozhovorov. Behom nich u seba možno zaznamenáte rýchly posun v posudzovaní jednotlivých postáv. Raz budete nadŕžať jednej, vzápätí už druhej strane a zase naopak. Obľúbená herečka Sandra Hüller a jej hereckí kolegovia úctyhodne vedú náročné dialógy v rôznych jazykoch a s jemnými odtieňmi pocitov, aby prispeli k nejednoznačnosti a “potrápili” divákov na správnych miestach v príbehu. Autorom záleží nie len na tom, aby ste sledovali faktickú podstatu prípadu, ale aj emocionálnu, keďže tá môže byť pri riešení prípadu rovnako smerodajnou.
Samotné rozuzlenie prichádza v pravý čas s dostatočnou údernosťou a po vyčerpávajúcom a napínavom lavírovaní medzi “buď, alebo” poskytuje aj nečakané, ale relevantné uspokojenie. Prípad je vyriešený, zatiaľ čo v divákoch ešte doznievajú, rúcajú sa či potvrdzujú ich vlastné teórie.
Anatómia pádu teda funguje vďaka nesmiernej autorskej starostlivosť o každý aspekt príbehu. Tvorcovia nešetrili nápadmi ani energiou a nakrútili náročný, premyslený, psychologicky aj logicky prepracovaný prípad rodinnej tragédie, ktorá z divákov dokáže urobiť svedkov zločinu, žalobcov, obhajcov či dokonca sudcov. Nech sa ocitnete v akejkoľvek pozícii, budete v priebehu snímky opakovane vyzývaní na prehodnotenie svojho postoja, pričom záver filmu vás po námahe náležite odmení a zahreje svojou vynaliezavosťou a múdrosťou.
Filmová novinka Justine Triet je príbehovo vyzreté, veľmi dospelé a ľudské dielo, postavené na komplexných vzťahových väzbách, prirodzených, zraniteľných charakteroch a znalosti diváckej povahy. Film je skonštruovaný tak, aby vás jeho ozveny sprevádzali na ceste domov z kina a je viac než vhodný na dlhé diskusie či analýzy. Na tom sa iste zhodneme viacerí.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
