Anastasiia Kliuchereva: Na Hummelovej klavírnej súťaži bola skvelá, priateľská atmosféra

„Zamilovala som sa do harmónií Hummelovho diela, krásnych melódií, jeho prekvapivých, náhlych dynamických prechodov a kontrastov. Skrátka, dobre sa mi hralo a pomerne rýchlo som sa ho naučila, lebo som sa s ním dokázala zžiť,“ hovorí pre náš portál víťazka 11. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela.

Ruská klaviristka Anastasiia Kliuchereva počas 11. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela zatienila všetkých ostatných. Zrelým interpretačným štýlom, precítenosťou, bohatou výrazovosťou, zmyslom pre hudobnú formu a štýlovosť hry. Má len 20 rokov, no už teraz je zjavné, že vďaka jej vyspelému a jedinečnému, individuálnemu štýlu, má našliapnuté na sľubnú kariéru. Anastasii bola udelená Cena guvernéra Národnej banky Slovenska, ktorú si prevzala ju z rúk Petra Kažimíra, guvernéra Národnej banky Slovenska. Klaviristka dnes študuje na Univerzite Mozarteum v Salzburgu pod vedením Pavla Gililova a nášmu portálu poskytla rozhovor.

Víťazkou Hummelovej klavírnej súťaže je Anastasiia Kliuchereva

Aká bola Vaša motivácia zúčastniť sa Medzinárodnej klavírnej súťaži Johanna Nepomuka Hummela? Odkiaľ ste sa o nej dozvedeli? Veľa porotcov z iných rôznych súťaží mi hovorilo, už v minulosti, že keď počúvajú od všetkých súťažiacich tie isté diela, len ťažko sa nájde medzi interpretmi niekto, kto vyniká individuálnym štýlom hry. A sú z toho unavení. To však nie je Váš prípad, samozrejme…

Ďakujem pekne. O súťaži som sa dozvedela už minulý rok od mojich známych a spolužiakov, ktorí sa súťaže zúčastnili. Vlani boli medzi finalistami a víťazmi moji priatelia, ktorých dobre poznám. Práve od nich som sa o súťaži dozvedela, ale videla som aj mnoho reklám, ktoré odkazovali na súťaž. Povedala som si, že to skúsim. Ďalší dôvod je to, že je to dobrý termín, pretože september je mesiac, kedy ešte nemáme školu. Semester sa začína až v októbri, takže som mala dostatok času venovať sa súťaži.

Ako dlho študujete na Mozarteu v Salzburgu? Predpokladám, že tam aj žijete…

Už je to zhruba tri roky, čo žijem v Salzburgu. Tento rok by som mala absolvovať bakalárske štúdium (smiech). Teda dúfam, že ho aj úspešne ukončím.

Viete už aký program budete hrať?

Zatiaľ nie.

Poďme teda k súťaži. Je náročná, musíte zvládnuť veľa repertoáru počas týždňa, koncentrovať sa. Dnes ste predviedli Mozartov klavírny koncert, Liszta, Rachmaninova, mali ste koncert v poobedných hodinách s orchestrom pod taktovkou Maroša Potokára, ale aj večerný. Je to pre interpreta ťažké aj po mentálnej stránke?

Priznám sa, s Lisztom nie som až taká spokojná, lebo už sa na mne večer prejavila únava. Liszta som ráno hrala aj pred porotou a myslím si, že sa mi podaril viac ako večer pred publikom, čo ma trochu mrzí.

Ste k sebe asi veľmi kritická…

Áno, dá sa to tak povedať (úsmev).

Poďme k tomu, ako ste sa dostali ku klavíru, od koľkých rokov hráte? A kto Vám klavír predstavil?

Od piatich rokov hrám na klavíri a dostala som sa k nemu vďaka rodičom, ktorí sú umelci. Nevenujú sa hudbe, ale vždy som bola obklopená umeleckým prostredím. No ešte pred klavírom som hrala na husliach. Vybrala som si ich sama, keď som mala dva roky. Tri roky som teda hrala na husle, až potom som si vybrala klavír. Ale musím poznamenať, že keď som ako dieťa hrala na husliach sama zavretá izbe, rodičia vôbec nemali predstavu, čo sa deje v tej miestnosti a odkiaľ tie zvuky vôbec pochádzajú (smiech).

Od dvoch rokov ste hrali na husle? To znie až neuveriteľne… Je to možné?

Tiež som si v tom veku nemyslela, že sa to dá, ale milovala som hru na husle. A dodnes ju milujem, aj diela, ktoré boli pre husle napísané.

Možno by ten proces nešiel opačne. Ak by ste začali klavírom, už by ste sa ťažko „transformovali“ na husle. Najmä kvôli tvorbe tónu…

Tiež si myslím, že by to nebolo možné, alebo aspoň, že by to nebolo také jednoduché. Niečo sa skrátka vo mne otočilo a objavila som klavír.

Na Vašej interpretácii cítiť ruskú školu okamžite, ktorá je daná postavením ruky a plastickosťou fráz, bohatým výrazom, tónom, zásadne odlišná od (napríklad) českej. Akých ste mali učiteľov?

Prvou mojou učiteľkou bola Kira Šaškina, ktorá ma pedagogicky viedla mnoho rokov, v tejto chvíli ani neviem spočítať narýchlo, koľko to bolo, ale veľa (úsmev). Ale je to klaviristka, ktorá viedla mnoho úspešných interpretov, napríklad aj víťaza Čajkovského klavírnej súťaže Michaila Pletneva. A potom bol mojím pedagógom Michail Voskresenskij a v štúdiách pokračujem pod vedením Pavla Gililova.

Chcela som sa detailnejšie spýtať na Vašu interpretáciu Klavírneho koncertu č. 20 d mol Wolfganga Amadea Mozarta. Počuli sme ju v interpretácii Vášho kolegu zo súťaže Yukiho Amaka a následne od Vás. Tón vo Vašom podaní bol úplne odlišný, tak isto frázovanie. Jedným slovom, Vaša interpretácia bola podstatne viac bližšie romantizmu. Vieme, že mnohé témy Mozarta sú romantické, no predsa, vždy je to klasicizmus, v ktorom musí byť dosiahnutá istá vyváženosť, rovnomernosť. Aké sú Vaše hranice, aby ste sa v interpretácii nedostali do romantického slohu prevedenia Mozartovho diela?

Myslím si, že klavírny koncert, ktorý som hrala, je veľmi blízko k Beethovenovmu dielu. Môžeme to povedať už len na základe tóniny. D mol je tónina, ktorá je hlboká, emocionálne silná. Myslím si, že hlavné kritérium, ako uchopiť Mozartovo dielo je spievanie. Mne osobne sú omnoho bližšie diela, ktoré sú dramatické, sú pre mňa zrozumiteľné a jednoznačnejšie na pochopenie, viem ich hrať so zmyslom pre drámu. No podstatne ťažšie sa mi interpretujú diela, ktoré sú lyrické. Myslím si, že Mozartov Koncert pre klavír a orchester d mol má veľmi blízko k Beethovenovi, no stále to nie je Beethoven. Klavirista by nikdy v tomto diele nemal presiahnuť hranicu a interpretovať ho romanticky.

Iste, vieme, že to romantizmus slohovo nie je, ale predsa, charakter melódií je vrúcny, hlboký, citovo vypätý. Ako teda spraviť kompromis v interpretácii, aby Mozart znel štýlovo čisto, ľahko a zároveň charakterom melódií výstižne?

Možno je dôležité v tejto súvislosti poznamenať, že Mozart bol v prvom rade operný skladateľ. Vo všetkých jeho inštrumentálnych kusoch cítime operu, jeho zmysel pre drámu a spievanie. Sú to línie, z ktorých ihneď cítite, že je to ária alebo duet. Pri niektorých skladateľoch tieto prvky ani nemusíte hľadať. Stačí cítiť harmóniu a nechať vyspievať klavír. Keď hovoríme o tomto prvku v kompozíciách skladateľov, niečo obdobné môžeme nájsť aj v Rachmaninovovi. Ale naozaj len v niektorých dielach, určite nie vo všetkých. Je potrebné začleniť klavír do orchestra, aby vytvárali spoločnú melódiu – nájsť ju v klavíri a vnímať ju ako komplexnú harmonickú zložku, nielen melodickú. To platí aj pre mnohé jeho skladby, v ktorých hrá klavír sólo.

Napríklad Les Études-Tableaux?

Áno, hovoríme aj o týchto skladbách. Interpret by mal cítiť harmonické postupy a zvukovosť diela, ale zároveň nájsť v nich melódiu. Rovnako ako v Mozartovi, keď jeho diela počúvate, odhalíte v nich operu.

Mnoho skladateľov či dirigentov mi tento operný vplyv Mozarta v jeho dielach akcentovalo, nikdy však nie hudobníci (smiech). Myslím si, že sa nad týmto momentom nezamýšľajú alebo ho necítia. Potom interpretácia aj tak vyzerá, postráda spevnosť, ktorú má Mozart v dielach. Je prekvapivé, že v 20-tich rokoch ovládate tieto súvislosti…

(Smiech) A pritom ten vplyv je evidentný, nielen u Mozarta, ale napríklad aj u Prokofieva. Jeho hudba je veľmi blízko k divadelným formám. Hoci jeho diela som nehrala v aktuálnom čase, teraz som sa skôr zamerala na prípravu na súťaž, ale je evidentné, že divadlo ho veľmi výrazne v komponovaní ovplyvnilo.

Niektoré skladby boli pre Vás na súťaži povinné, iné voliteľné, museli ste zvládnuť obdivuhodné množstvo skladieb. Zdalo sa mi, že pre Vás nepredstavujú veľký stupeň náročnosti, hrali ste s ľahkosťou, s veľkými emóciami, žiadnu trému ani prehnanú technickosť a snahu som z Vašej interpretácii nebadala… Možno na začiatku Mozartovho klavírneho koncertu „ušiel“ rytmus, ale to bol zanedbateľný detail, potom ste už mali pevnú pôdu pod nohami…

Máte pravdu. Trošku som možno na začiatku mala trému, ale potom opadla. Čo sa týka diel, ktoré sme mali naštudovať ako povinný repertoár, bol to Hummelov kvintet. Keď som prvýkrát počula nahrávku tohto diela, okamžite som sa doňho zamilovala. Je blízko Mozartovmu dielu, ale má svoje špecifiká, odlišnosti, Hummel je unikátny. Príprava mi išla veľmi spontánne. Zamilovala som sa do harmónií Hummelovho diela, krásnych melódií, jeho prekvapivých, náhlych dynamických prechodov a kontrastov. Skrátka, dobre sa mi hralo a pomerne rýchlo som sa ho naučila, lebo som sa s ním dokázala zžiť.

Som z Vás šokovaná v dobrom slova zmysle. Viete, keď robím rozhovor s hudobníkmi, ani zďaleka nevedia toho toľko o hudbe ako Vy. Máte 20 rokov a množstvo vedomostí, vnímate hudbu aj na základe intelektuálneho zázemia, zamýšľate sa nad formou. To nie je vôbec obvyklý jav. Myslíte si, že je dôležité poznať tieto súvislosti? Napríklad kedy, kde a za akých okolností bola skladba napísaná, v akej je tónine, aké má dynamické prvky, slohové? Ako skladateľ žil a čo naňho vplývalo?

Určite je veľmi dôležité mať vedomosti o histórii hudby, o hudobných kontextoch skladateľov, ich pôsobeniach, a najmä v akých obdobiach diela tvorili. Vždy to vplýva na tvorbu autorov, v jednotlivých obdobiach môžeme sledovať ich rozdielny prístup k formám, vývoj, ich osobný štýl, v ktorom sa dajú pozorovať zmeny. Môže to byť zrelý štýl autora alebo sa na konci života vráti k oprostenému štýlu či začne preferovať iné formy a pozorujeme úplne iné harmonické postupy. Aj u Mozarta môžeme pozorovať rôzne fázy jeho tvorivého obdobia, ktoré sa menia.

Čo sa týka klavíra, asi vyjmeme Chopina, bol predsa vždy Chopinom…

(smiech). To je pravda…

Vráťme sa však k Hummelovi. Aj vďaka tejto súťaži ho klaviristi spoznali, a to nielen u nás. Podarilo sa Vám získať nejaké informácie o ňom, ktoré by Vám pomohli stvárniť jeho dielo?

Určite som si o ňom prečítala informácie, ktoré sú dostupné. Okrem toho som počúvala aj iné jeho skladby, nielen tú, ktorú sme mali ako povinnú v rámci súťaže. Zaujímalo ma, ako by malo byť interpretované jeho dielo, aký prístup majú k nemu klaviristi, ako znie štýlovo. Keďže ho však považujem za blízkeho k Mozartovmu štýlu a badala som ich spoločné prvky, mala som jasnú predstavu, ako ho budem interpretovať. Hummel má svoju vlastnú reč, aj keď v nej cítiť inšpiráciu Mozartom.

Na to, že máte 20 rokov, máte nesmierne bohatý repertoár, ktorý ako mladá interpretka môžete ponúknuť. Rachmaninov, Liszt, predpokladám, že ste si prešli Chopinom. Ktorí autori sú Vám blízki?

To asi nie je celkom možné povedať, mám rada množstvo skladateľov. Mohla by som si vybrať aj iných autorov, ktorých mám rada, no nie klavírne skladby?

Pravdupovediac, mala som na mysli klavír, ale iste, môžete povedať aj trebárs Čajkovského husľový koncert, tuším, že smerujete k husliam…

(smiech) Presne tak, ako prvé by som určite menovala Šostakovičov husľový koncert, ktorý nadovšetko milujem. Je mi nesmierne blízka Prokofievova hudba, ale asi nie je možné, aby som vybrala jediné dielo, to nedokážem (úsmev). A s absolútnou istotou musím povedať, že najbližší mi je Mozartov klavírny koncert č. 23.

Tomu sa ani nečudujem, pomalá časť Adagio je nádherná. Asi najkrajšie, čo kedy bolo napísané. Diskusie sú okolo tempa, akým ju hrať. Ako k nej pristupujete Vy?

Práve pomalá časť je tá, ktorú milujem. Má v sebe romantické prvky, ale aj klasicistické, je potrebné nájsť medzi nimi rovnováhu. Ak sa zo tejto skladby započúvate, ihneď počujete áriu, takže platí to, čo som povedala pri Mozartových dielach – aj tento koncert treba spievať.

Vráťme sa ešte záverom rozhovoru k súťaži. Aká bola atmosféra medzi súťažiacimi? Boli ste navzájom tvrdou konkurenciu alebo skôr to prebiehalo v priateľskej rovine?

Na súťaži bola skvelá, kamarátska atmosféra. So všetkými účastníkmi sme si navzájom veľmi dobre porozumeli. A čo sa týka organizácie súťaže, môžem povedať, že bola na špičkovej úrovni. Každý z účastníkov dostal miestnosť na celý deň, kde sme mohli cvičiť a mať súkromie. Mohli sme tam cvičiť od siedmej rána až do večerných hodín.

Takže ste sa cítili trochu ako v škole?

(smiech) áno. Bolo to skvelé! Vedeli sme presný rozvrh, kedy a kde máme prísť, všetko bolo dokonale naplánované, fungovala na vysokej úrovni aj informovanosť a komunikácia.

Myslíte si, že sa niečo po víťazstve v Hummelovej klavírnej súťaži vo Vašom živote zmení? Iste viete, že zakladateľom tejto súťaže je slovenský klavírny virtuóz profesor Lapšanský, pre ktorého je táto súťaž veľmi dôležitá. Snaží sa o jej zachovanie, rozvíjanie a rovnako zlepšovanie možností uplatnenia víťazov.

Už len samotná účasť v tejto súťaži bola pre mňa cennou skúsenosťou, ktorá mi veľmi pomohla. Tým som si istá už teraz. Pomohla mi osobne, mentálne, ale aj čo sa týka istého zocelenia. Tak napríklad, druhé kolo súťaže sme hrali skoro ráno, o deviatej hodine, čo je pre mňa nezvyk (úsmev). No dokázala som skoncentrovať svoje sily a nastaviť sa mentálne. Vybrala som si náročný program a hneď ráno sa naň sústrediť, bola výzva. Je to niečo iné ako večer, ale išlo najmä o diela, ktoré som si vybrala, lebo boli náročné. Po Lisztovej Španielskej rapsódii to bola Sonáta od Rachmaninova a tie skladby kladú vysoké nároky na interpreta.

Ale prečo ste si taký náročný program vybrali? Za jeden deň zahrať dvakrát tieto skladby a k tomu ešte Mozartov klavírny koncert s orchestrom, je náročné mentálne aj fyzicky, nie?

Ani sama neviem prečo som si ich vybrala…

Skrátka ste mysleli, že to zvládnete aj sa tak stalo…

(smiech). Áno.

Okrem klavíra máte aj ďalšie lásky, ktorým sa venujete vo voľnom čase?

Milujem spať, ak by som mohla, spala by som vždy (smiech). A varenie, najmä francúzskych receptov, vždy rada vyskúšam niečo nové, aj keď niekedy nemám potrebné ingrediencie. No vždy sa to nejako podarí…

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak