Amy a Mark Chaseovci: Slováci milujú gospelovú hudbu

„Verím, že najlepšie dokážeme naučiť krásnu a oduševnenú hudbu vtedy, keď máme v sebe tú nádhernú milosť a dovolíme ľuďom robiť aj chyby,“ hovorí dirigent a skladateľ Mark Chase, ktorý so svojou manželkou Amy poskytli pre náš portál rozhovor.

Obaja pochádzate z Ameriky, takže logicky, mojou prvou otázkou bude: aký je váš príbeh? Ako ste sa dostali z Ameriky na Slovensko? Žijete tu už niekoľko rokov…
Mark: Je to tak. Amy a ja sme sa presťahovali do Bratislavy z Colorada s tromi z našich štyroch detí vo februári v roku 2012. Máme dve dcéry a dvoch synov, ktorí sú už dnes dospelí a jedného vnúčika. A vnučka sa už čoskoro narodí. Keď sme prišli na Slovensko, naša najstaršia dcéra práve začala študovať na Univerzite v Chicagu, takže sme prišli s tromi deťmi vo veku 17, 14 a 12 rokov. To, že sme sa sem presťahovali, sme cítili spoločne ako rodina ako volanie od Pána. Začali sme tu pracovať s našou organizáciou TCKompas (Training Center Kompas). Víziou našej organizácie je priniesť medzi mládež na Slovensku prítomnosť Božiu, ktorá by sa dostala do miestnych kostolov a dokázala by zmeniť spoločnosť. V roku 2012 sme pomáhali zakladať projekt Fusion Bratislava, ktorý pomáha prostredníctvom hudby budovať vzťahy medzi mladými ľuďmi. Fusion je miestom, kde sa študenti spoznávajú, vznikajú tam priateľstvá v prostredí, kde človek cíti empatiu, starostlivosť a vrúcnosť. Zároveň ich učíme hrať na klávesoch, bicích nástrojoch, akustickej a elektrickej gitare, basgitare, spievať sóla, moderný rockový štýl zborového spevu, tanec, učíme ich pracovať so zvukom, svetlami, režírovať, základom výučby spevokolu, choreografiu a odovzdávame im mnohé ďalšie vedomosti, ktoré už súvisia s vedúcimi pozíciami. Fusion poskytuje mladým ľuďom nielen dobrý základ ako sa stať lídrom v hudbe a celkovo v umení, ale dbáme aj o fyzickú, duchovnú a emocionálnu oblasť v ich životoch. Študenti samotní hovoria, že sa tam cítia ako v rodinnom prostredí, je to pre nich miesto, ktoré môžu volať svojim domovom. Máme veľmi radi našich žiakov, takže pre nás to bolo veľmi povzbudzujúce, že sme sa do tohto projektu zapojili, veď sú to všetko študenti, ktorí sú v podstate vo veku našich detí. Pre nás oboch to znamenalo, že sa môžeme sa starať aj o iných a deliť sa o našu lásku s ďalšou veľkou rodinou. Takže je to pre nás v podstate aj príjemná a výhodná situácia.

Zdá sa, že ste na Slovensku šťastní. Čo máte na našej krajine radi? Spomenuli ste napríklad Vysoké Tatry…
Mark: Vysoké Tatry pre nás pocitovo znamenajú, že sa cítime ako doma, pretože u nás v Colorade máme Rocky Mountains. Slovensko má určite v niečom veľmi podobnú atmosféru ako Colorado. Zaujímavou skutočnosťou je napríklad, že Národný park Rocky Mountain je akýmsi sesterským parkom Vysokých Tatier. Žijeme tu už takmer osem rokov a cítime sa tu stále viac ako doma. Ale pre nás je domov relatívny pojem. Dokážeme ho nájsť kdekoľvek, kde sa naša rodina ocitne. A čo máme radi najviac na Slovensku? No predsa ľudí. A to je tá správna odpoveď, však? Ale naozaj, je to tak, Slováci nám veľmi prirástli k srdcu. Ceníme si, že vo všeobecnosti, u väčšiny Slovákov platí, že sú veľmi autentickí a úprimní. Keď im napríklad ukážete, že sa o nich zaujímate, že im dokážete klásť zmysluplné otázky, nepotrvá to dlho a ocitnete sa s nimi v dlhej a zmysluplnej debate. Zistili sme, že Slováci nie sú takí rýchli ako mnohé iné národy a neskrývajú svoju pravú tvár. Určite, môže sa stať, že ju neukážu, ale vo všeobecnosti máme pocit, že sú to skutoční a spontánni ľudia, zvlášť sa to týka mladej generácie. Odkedy sme prišli z Ameriky, ktorá si píše svoju históriu len 243 rokov, radi objavujeme a obdivujeme miesta, kde nachádzame rôznorodosť a kreativitu architektúry. Milujeme tráviť čas v historickom centre Bratislavy, ktoré má priam neuveriteľnú atmosféru.

Ešte predtým, ako začneme hovoriť o gospelovom projekte, ktorý ste rozbehli v Bratislave, povedzme si niečo o vašom hudobnom zázemí. Mark študoval kompozíciu a Amy sa tiež venovala hudbe. Čo ste robili po štúdiách? Venovali ste sa aktívne hudbe?
Mark: Študoval som hudobnú kompozíciu. S Amy sme sa stretli na univerzite v Chicagu, kde sme študovali. Spievali sme v spoločnom univerzitnom spevokole a študovali sme aj teológiu. Po štúdiách sme sa zosobášili a presťahovali do západnejšej časti krajiny ako v ktorej sme vyrastali. Ja pochádzam z Floridy a Amy z Iowy. A zrazu sme sa ocitli v neznámom malom mestečku preslávenom kukuricou a pestovaním cukrovej repy v Nebraske ako pastor a jeho žena. Mal som na starosti mládež a hudobný program v kostole. Po dvoch rokoch nás Pán zaviedol do väčšieho kostola v Colorade, kde som už ako pastor viedol bohoslužby. Tam sme už mali obaja možnosti využiť naše hudobné schopnosti v rôznych hudobných štýloch a formách. Pomohli sme založiť v kostole orchester, rôzne kapely, spevokol dospelých, spevokol mládeže, detský spevokol, akadémiu výtvarného umenia a spolupracovali sme na rozmanitých programoch a týždenných službách. Pôsobili sme v tom kostole celých 20 rokov, kým sme sa nepresťahovali do Bratislavy.
Amy: Na klavíri hrám už 45 rokov (až teraz, keď som to vyslovila, sa začínam cítiť trochu stará – smiech…). Začala som hrať, keď som mala 6 rokov, študovala som hru na klavíri na univerzite, koncertovala som a robila som aj korepetície pre rôznych iných študentov počas ich recitálov Ako Mark spomínal, spievali sme spolu v univerzitnom spevokole, kde sa začal aj príbeh našej lásky. Po našej svadbe sme sa presťahovali a poskytovala som súkromné hodiny hry na klavíri. Zároveň som hrala pre hudobné divadlo a pre stredoškolský spevokol. A keď sme sa presťahovali do Colorada a začali si budovať rodinu, pokračovala som v poskytovaní súkromných klavírnych lekcií a sprevádzala hudobníkov na univerzitných štúdiách. Nikdy som spev neštudovala, ale spievala som sóla a zborové spevy. Ako Mark spomenul, bolo pre nás oboch zadosťučinením viesť spoločne umelecký program v kostole v Colorade. Sme spolu veľmi radi ako hudobný tím a je pre mňa požehnaním, že ho môžem sprevádzať na klavíri počas zborových skúšok, rovnako že môžem byť súčasťou počas nácvikov a pomôcť mu akýmkoľvek spôsobom.

A vo všeobecnosti, ako ovplyvňuje hudba vaše životy? Viete si vôbec predstaviť žiť bez hudby? Podľa môjho názoru je hudba tým najväčším darom, aké človek mohol dostať. Bola hudba vždy súčasťou vašich životov? Keď sa na vás dvoch človek pozrie, je mu jasné, že áno…
Mark: Môj život bol pod vplyvom hudby už od útleho detstva. Americký školský systém má tú výhodu, že umožňuje deťom učiť sa hudbu už v škole. Napríklad, začal som sa ako 9-ročné dieťa učiť hrať na trúbke, spieval som, hral som na klavíri. Napriek tomu, že som nebol na špeciálnej hudobnej škole, už vtedy som hral na trúbke v školskej kapele. Bola to bežná škola a žiaci si mohli vybrať hudobný nástroj, aký ich zaujal. Napriek tomu, aké zaujímavé a zvláštne zvuky vychádzali z trúbky, na ktorej som vtedy hral, už v tom veku som hral spolu s mojimi rovesníkmi. Chceli sme spoločne zistiť, čo všetko sa skrýva v tom fascinujúcom orchestri. Bol to výborný základ pre mnohé deti a nakoniec z nich vyrástli mnohí skvelí muzikanti. Hral som v mnohých orchestroch, kapelách aj jazzových formáciách. Zároveň som už od detstva spieval v mnohých spevokoloch. Moja mama bola umeleckou vedúcou zboru na škole a zároveň učila u nás doma klavír. Snažila sa to naučiť aj mňa, trvalo to asi rok, ale nudilo ma to, lebo to bolo pre mňa príliš formálne. Chcel som si hrať sám podľa vlastnej fantázie a podľa mojich predstáv. Bol som svojím spôsobom tak trošku rebel, čo sa týka poctivej výučby klavíra a dnes je výsledok taký, že moja manželka je podstatne lepšia klaviristka ako ja. Dokáže zahrať čokoľvek, čo jej dáte pred klavír, a to ihneď. Môj otec bol vynikajúci huslista, z ktorého sa mohol stať profesionál. Problémom však bolo, že ako dieťa bol doslova tlačený do toho, aby na husliach hral neustále, aj keď bol priam dokonalý, takže hra na hudobnom nástroji sa nikdy nestala jeho skutočnou vášňou. Ako deti sme ho museli prosiť, aby husle vybral a zahral nám, aby sme si mohli zatancovať v obývačke. Myslím si, že ho pán Boh nechal vydržať dosť dlho na to, aby som našiel tú vášeň ja. Môj otec zomrel asi pred piatimi rokmi a veľmi mi chýba. Bol som však požehnaný a zdedil som jeho hudobný nástroj, takže som sa asi pred tromi rokmi začal učiť hrať na husliach a priam som sa stal od toho závislým. Myslím si, že je to aj istý spôsob, ako sa vyrovnať so žiaľom, ktorý prežívam z jeho straty. Prináša mi toľko cenných spomienok na môjho otca, vždy, keď mi jeho husle spočinú na líci. Spomeniem si, ako presne na tom istom mieste bolo jeho líce, keď si chcel oddýchnuť od hrania. Som vďačný, že naši rodičia nás nesilili do hrania na hudobnom nástroji alebo do spievania. Proste len čakali, či nám Boh ukáže tú cestu a vyvolá v nás prirodzenú túžbu. Verím, že hudbu poslal človeku Boh. Je to túžba a dar s cieľom, ktorý určite zasiahol aj mňa.
Amy: Ani si nespomínam na deň, ktorý by hudba nebola súčasťou môjho života, a to v akejkoľvek forme. Rodičia zistili, že už ako malé dieťa túžim hrať na klavíri a tak ma zapísali do školy, kde som chodila na hodiny od šiestich rokov. Nikdy ma nemuseli prosiť, aby som cvičila na klavíri, pretože som to jednoducho milovala! O dva roky neskôr som hrala aj na flaute, potom som spievala v rôznych spevokoloch či už na základnej a neskôr aj na strednej škole aj v kostole. Hudba mi poskytuje najväčšiu radosť v tom, že mi umožňuje spolupracovať s mnohými ľuďmi. Dostávam veľa energie od ľudí v kapele, čo sa nedá vôbec porovnať, akoby som hudbu interpretovala sama pre seba. Aj naše deti sú obdarené muzikálnosťou, všetky hrajú na rôznych hudobných nástrojoch a spievajú v rôznych divadelných a hudobných predstaveniach, spevokoloch a kostoloch. Hudba nám všetkým dáva toľko radosti! V podstate sa to dá povedať aj tak, že sme dostali požehnanie, že si spoločne doma žijeme v jednej veľkej „hudobnej miestnosti“, kde si spoločne môžeme muzicírovať, zahrať a zaspievať ako rodina.

Takže poďme k projektu Bratislava spieva gospel, ktorý ste po prvýkrát organizovali pred rokom. Ako vznikla táto myšlienka?
Mark: Asi pred dvoma rokmi sme sa začali zamýšľať nad tým, či by niečo podobné ako Fusion mohlo fungovať aj medzi dospelými ľuďmi. Hudba má jedinečnú schopnosť spájať ľudí, pretože umožňuje vyjadriť naše nálady, pocity a dokonca aj to, v čo veríme. Počuli sme, že na Slovensku je mnoho ľudí, ktorí milujú gospelový štýl hudby. A ako u nás v Amerike ľudovo hovoríme, dôkaz je v pudingu, teda, kým ho neochutnáš, nikdy nezistíš, aký je dobrý, tak sme ho teda spoločne skúsili ochutnať. A najlepšie je to spolu a vo veľkom! Počas druhého ročníka Bratislava spieva gospel sa nám prihlásilo až 150 ľudí, ktorí spoločne spievali v spevokole a väčšina z nich boli amatérski speváci. Napriek tomu to zvládli s úsmevom. A je naozaj milé sledovať, ako dobre funguje model Fusion aj na staršej generácii.

Na jednej strane to pôsobí ako zaujímavá myšlienka naučiť ľudí, ktorí možno nikdy nemali žiadnu skúsenosť so spevom (aspoň väčšina z nich), spievať štvorhlasne v spevokole, na druhej strane je to pre dirigenta a pre Amy ako klaviristku aj pomerne ťažká práca. Takže aký je ten spôsob výuky? Je to tak trochu aj „boj“?
Mark: Našťastie, viem sa absolútne stotožniť s amatérskymi spevákmi. Vyrastal som v hudobnom prostredí, ktoré bolo plné milosti, veľkorysosti a láskavosti. Úprimne, nemám žiadne negatívne skúsenosti s učiteľmi či spolužiakmi, ktorí by sa na moju adresu vyjadrovali neprajne alebo by zle hodnotili moje hudobné schopnosti, aj keď občas to možno nebolo príjemné počúvať. Niekedy sme sa na tom len schuti zasmiali. Predovšetkým tam bola vždy skvelá a priateľská atmosféra, ktorá skôr pripomínala nejakú párty. Navzájom sme sa povzbudzovali a hovorili sme si: aha, čo sa nám spoločne podarilo! Povzbudzovali nás, aby sme riskovali, k čomu patrili aj zlyhania a chyby, ale dali nám slobodu a zároveň toľko milosti, aby sme tie chyby spravili. Verím, že najlepšie dokážeme naučiť krásnu a oduševnenú hudbu vtedy, keď máme v sebe tú nádhernú milosť a dovolíme ľuďom robiť aj chyby. A napokon, hudbu neberiem až tak vážne. Možno to znie trošku zvláštne, ale pre mňa je omnoho podstatnejšie to, že na tom procese spolupracuje každý. A dôležitejší je pre mňa spôsob, akým by som sa mal ku každému jednému človeku a k jeho duši priblížiť. Ak dokážem osloviť dušu človeka a vytvoriť si s ním aj priateľstvo, tak potom aj hudba je prirodzeným spôsobom oduševnená, dosiahne sa ešte lepší výsledok, dokonca až nadprirodzený. A čo sa týka odpovede na otázku, či je to boj, tá sa ani netýka hudby, lebo si nemyslím, že by sa stalo, že by sme ju nezvládli. Skôr niekedy zápasím každým rokom sám so sebou s otázkami viery. Kladiem si otázky, či mi tí ľudia budú veriť alebo či to bol dobrý výber piesne. Verím, že budú chcieť pokračovať a budú mať v sebe vieru a uvedomia si krásu hudby, ak ju uvidia na mojej tvári a budú ju chápať zo zmyslu mojich činov a slov. Ak uvidia, že ja ako dirigent v niečo neverím, všetci to vycítia veľmi rýchlo. Ja som však človek, ktorý verí, že s Bohom nie je nič nemožné. Ak sa niečo robí pre Božiu slávu, On to vidí. A Boh je tu pre nás, tak potom, kto môže byť proti nám, však?

V Amerike má gospelový štýl hudby dlhú tradíciu, takže ľudia ho spievajú prirodzene. Ale my na Slovensku máme koledy a chorálové spevy, ktoré nie sú tak rytmicky pestré – nemáme v nich 5/4 metrickú štruktúru ani synkopy. Majú slovenskí speváci potenciál naučiť sa cítiť tieto nuansy a niekedy aj jazzový fíling? Znie ten spevokol dobre?
Mark: Áno! Aj to bol jeden z dôvodov, ktorý nás priťahoval na Slovensko. Slováci sa totiž vyjadrujú emóciami prostredníctvom hudby. A nám sa to nesmierne páči! Je zjavné, že Slováci majú hudbu v krvi, dokonca aj na športových udalostiach sa to prejavuje. Nikdy som nemal najmenšie pochybnosti o ich muzikalite. Rád skúšam ich možnosti a dávam im aj ťažšie veci. Možno pre niektorých je najväčšou výzvou spievať v anglickom jazyku. Je to možno ťažšie pre našu generáciu a starších ľudí. Mladí ľudia už mali angličtinu v škole a bežne ju aj využívajú na komunikáciu v práci či v živote, takže je to pre nich podstatne ľahšie. Tento rok sa nám do projektu Bratislava gospel prihlásilo podstate viac ľudí vo veku od 20 až 30 rokov, takže výsledok bol, že sa to prejavilo aj na angličtine. Znelo to viac britskou či americkou angličtinou ako minulý rok. Bolo to veľmi roztomilé počuť Slovákov spievať v angličtine a zároveň tam je ešte vždy zjavný ten krásny slovenský prízvuk. Neviem, či si myslíte, že platí to isté pre nás Američanov, ktorí sa snažíme spievať po slovensky (smiech). Ale určite sa snažíme inšpirovať, keď počujeme spievať spevákov v Bratislava spieva gospel.

Otázka pre Amy: gospelové speváčky väčšinou využívajú na spev hrudný register, čo je typické pre „veľké hlasy“ afro-amerických speváčok. Musí to byť úplne iný svet v Európe, čo sa týka spevu. Počas skúšok si vyučovala spevákov aj vokálnu techniku, ako nasadiť tón, ako dýchať správne a používať bránicu pri speve. Dajú sa speváci porovnať tento a minulý rok? Čo všetko musíš naučiť spevákov, aby ich zvládli gospelový štýl?
Amy: Všetci speváci musia zvládnuť päť základných zložiek v spievaní a je jedno, čo ide o profesionálov alebo amatérov. Rovnako nezáleží na tom, či spievajú gospel, klasiku, súčasnú hudbu, jazz či iné žánre. Tých päť zložiek je niečo, čo sa pokúšam dostať do hlasových rozcvičiek pred nácvikmi a vystúpeniami spevokolu a sólistov. Funguje to presne na tom istom princípe, ako keď maratónec musí trénovať a dodržiavať disciplínu, aby dokončil preteky. To isté sa dá povedať o hlase. Spievanie v Bratislava spieva gospel je ako spievanie maratónu. Snažím sa o to, aby speváci boli schopní spievať dlhé tóny, dosiahnuť nosný tón, aby sa dokázali koncentrovať na presné výšky tónov, rytmus, dýchanie, hlasovú kvalitu a správnu dikciu, teda výslovnosť. Počas nácvikov na to nie je toľko času, ale chcem prejsť so spevákmi každú jednu z týchto zložiek. Dúfam, že každý, kto spieval minulý rok alebo tento rok v Bratislava spieva gospel pociťuje v prvom rade veľkú radosť zo spevu. Pri spoločnom speve je totiž nádherný výsledok krásnej hudby, z ktorej vzniká obrovská radosť! A po druhé, verím, že každý jeden spevák získal sebadôveru spievať a jeho kvalita bude neustále rásť.

Počas prvého ročníka bolo do projektu Bratislava spieva gospel prihlásených asi 75 spevákov a v druhom ročníku 150. To svedčí o tom, že svoju prácu robíte veľmi dobre a ľudia túžia spievať, baví ich to a majú z toho radosť. Na druhej strane je to určite aj zodpovednosť. Ak by ste mali porovnať oba ročníky, aké by boli vaše hodnotenia?
Mark: Ďakujeme za povzbudivé slová. Keď sme projekt začínali, naším hlavným zámerom bolo, aby si aj dospelí mohli zaspievať, zabaviť sa a vytvoriť si nové vzťahy, priateľstvá práve prostredníctvom hudby. Spoločne môžeme dosiahnuť skutočne veľké veci prostredníctvom budovania nových vzťahov a rozvíjať medzi sebou vzájomnú dôveru, a čo je najdôležitejšie, povzbudzovať sa medzi sebou navzájom aj v medziľudských vzťahoch aj v tom, čo sa nám deje v životoch. Najväčšou výzvou a zároveň zmenou bol nárast počtu spevákov, ktorý sa zdvojnásobil. Chceli sme, aby sa všetci cítili spokojní a zároveň sme chceli všetkých aj spoznať, čo samozrejme pri tomto počte vôbec nebolo jednoduché. Pred koncertom ako vstupovali do sály som pozdravil každého speváka a dal som mu v zákulisí „päťku“. Chcel som ich aspoň takto povzbudiť. A keď som to robil, zrazu som si uvedomil, že niektorú tvár neviem na chvíľu rozpoznať. A ten pocit sa mi ani trochu nepáčil. Mali by sme tých ľudí predsa poznať všetkých. Ale to je už realita toho, že ich bolo 150, mali sme dokopy 8 nácvikov, každý z nich trval dve a pol hodiny a samozrejme, je to aj realita toho, že mám 53 rokov, čo sa odráža už aj na mojich očiach a na mojom mozgu (smiech). Samozrejme, o to väčšia je tá výzva, že oni všetci moje meno vedeli a spoznali mňa! Ale aj tak to bolo skvelé. Chce to len čas, lásku a snahu. Napriek tomu, že sa ešte nepoznáme všetci navzájom a nie sú medzi nami vybudované hlbšie vzťahy, dokonca mnohí medzi spevákmi nevedia ani mená, tým, že sme zdieľali medzi sebou rôzne životné príbehy aj všetkými pocitmi, ktoré sme vyjadrili v piesňach, už sme si blízki a spoznali sme sa navzájom na podstatných úrovniach.

Piesne, ktoré ste vybrali, sú zaujímavé, pretože niektoré z nich sú tradičné, ďalšie sú menej tradičné čo sa týka aranžmánov, iné reprezentujú moderný štýl gospelu. Ako piesne vyberáte? Minulý rok ste vybrali iné piesne, tento rok ste pridali nové… A keď už sme pri tom, ako možno charakterizovať tradičný a súčasný gospel?
Mark: Opakovali sme tri piesne z minulého roka. Aj z tohto dôvodu sme mali dobrý, pevný základ a dobrý štart, čím sme novým ľuďom, ktorí sa k nám pridali tento rok, dodali trošku sebavedomia. Keďže spevokol nepoužíva žiadny notový materiál, podľa ktorého by spieval, snažil som sa nájsť také piesne, ktoré by sa dali v procese nácvikov naučiť jednoduchším spôsobom výuky. Keď nájdem hudbu, ktorá sedí k tomuto formátu, potom sa začne proces vytvárania playlistu. Myslím si, že som pomerne eklektický, čo sa týka hudobných štýlov. Je to spôsobené aj prostredím, v ktorom som vyrastal. V mojom živote bolo vždy rozmanité množstvo žánrov a štýlov hudby. Je pre mňa jednoduché stotožniť sa s generáciou ľudí, ktorá je naučená na klasický spôsob nácvikov a dokážem pre nich rýchlo a komfortne hudbu zaranžovať a naučiť ich to. A na druhej strane sa viem stotožniť a nájsť cestu aj mladým ľuďom, uspôsobiť hudbu a pripraviť moderné aranžmán a predviesť ju v modernom štýle a občas aj vyskočiť na koncerte. Je to aj dobré cvičenie na kondíciu! Vek je len číslo, nie je to tak? Našou túžbou je robiť čokoľvek, čo dokáže spájať ľudí rôznych generácií. To je silná hodnota, za ktorú sa snažíme bojovať. Ktorú udržiavame ako rodina, či už v našej cirkvi, vo Fusion a teraz aj v Bratislava spieva gospel. Každá generácia ľudí má svoje príbehy, ktoré je potrebné si vypočuť a vcítiť sa do nich. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sa človek, ktorý sa dostal do slepej uličky, z nej dostal, a opäť sa tešil s tými, ktorí sa tešia a plakal s tými, ktorí plačú. A ja budem tým prvým, ktorý povie, že to vôbec nie je ľahké. Vyžaduje si to veľa lásky, načúvania, pokory, zabudnutia na seba, milosti a súcitu. A čo sa týka histórie gospelovej hudby, korene možno hľadať v otroctve. Ak by sme chceli zájsť ešte ďalej, môžeme zájsť až do chvíle, keď Izraeliti utiekli z otroctva v Egypte a Boh pre nich otvoril vody Červeného mora. Keď sa dostali do bezpečia na druhú stranu, ich prvou reakciou bol spev. Chválili Boha, pretože skrze Neho boli víťazmi. Ak sa pozrieme do histórie otroctva, keď otroci pociťovali beznádej, dvíhali zrak k nebesiam a túžobne spievali o dňoch, keď budú slobodní a v poriadku. Myslím si, že všetci túžia po tejto nádeji. Viem, že ja tiež. Pred mnohými rokmi som tú nádej nemal. Nevedel som, napríklad, čo by sa mi stalo po smrti. Je tam niečo viac? Ako si môžem byť istý? A ako mám čeliť tomu všetkému, čo sa mi deje v mojom živote? Zistil som, že v skutočnosti sme vlastne všetci ako otroci, otroci v zlomenom svete, ktorý nás obrátil proti Bohu. Smrť a smútok boli výsledkom tej zlej voľby, ktorá nás oddelila od vzťahu s naším nebeským Otcom. Či už tomu veríte alebo len si to uvedomíte, od tých čias túžime po vzťahu, ktorý sme stratili. Gospelová hudba vždy spieva o riešení tohto problému. Pravdepodobne najklasickejší černošský spirituál hovorí: „Nikto nevie o problémoch, ktoré som videl, nikto to nevie, len Ježiš“. Keďže on ako jediný bol Bohom v tele, je aj jediný, kto za nás môže vyniesť náš trest. Gospelová hudba je preto charakteristická tým, ako spieva o veľkej Božej láske k nám a veľkej nádeji, radosti, ktorú môžeme prežívať, keď na kríž vložíme vieru v to, čo pre nás Ježiš urobil. Zvíťazil sám nad smrťou. Preto je v gospelovej hudby vždy dôvera a nádej v tie dni, keď už bude všetko v poriadku. V podstate, ak gospelovú hudbu človek vyjadrí z pravdivej hĺbky svojej duše, môže to byť prejavom viery v Ježiša. Bez ohľadu na to všetko, gospel ako hudobný štýl, je aj veľmi zábavný a inšpirujúci pre spev.

Mark, je až neuveriteľné, ako si dokázal zvládnuť 150 členný spevokol, pričom mnohí z nich boli amatérski speváci. Rovnako metódy, ktoré si používal, boli mimoriadne zaujímavé, ale fungovali: napríklad, keď rukou ukazuješ výšku tónov. Speváci to ihneď pochopia. A na tak veľa piesní máš iba pár týždňov, pričom výsledok je ohromujúci. Si mág alebo kúzelník? 🙂
Mark: Nuž, keby som bol kúzelníkom, tak mojím cieľom by bolo vytvárať ilúzie, takže dúfam, že ním nie som 🙂 Myslím si, že ľudia majú omnoho viac schopností, ako si vôbec uvedomujú. Zvyčajne to chce dôveru v ľudí, vieru a veľa nadšenia, slová povzbudenia, aby ste z tých ľudí dostali to, s čím sa narodili a čo dostali. Pretože, boli sme stvorení na to, aby sme spievali! Myslím si, že niektorí dostali od Boha aj dar, aby viedli druhých ľudí k tomu, aby sa stali spevákmi. Ale vyučovaním piesní sa dá aj mnoho vecí naučiť. Robím to už dosť dlho, takže mnohé veci prichádzajú prirodzene vďaka sluchovému tréningu a schopnosti reagovať rýchlo, aby sme sa čo najefektívnejšie priblížili k cieľu. Ale musím opäť prízvukovať, že to, čo prináša skutočný úspech, je robiť nácviky zábavnou formou, komunikovať s ľuďmi a priblížiť sa k nim, pretože mi na nich naozaj záleží. Musím úprimne priznať, že ak by som nemal vieru v Ježiša a bol by som na to všetko sám, určite by vo mne nebolo toľko empatie a entuziazmu. Takže prosím, ak aj niekto cítil, že niečo dobré a povzbudivé vychádza zo mňa, nech ďakuje Bohu, nie mne.

Amy, ako pracuješ so sólistami? Mnohí možno robia spočiatku aj chyby, pre mnohých sú to veci, ktoré robia po prvýkrát, ako je napríklad práca s mikrofónom, dynamika, frázovanie… Dá sa to všetko naučiť za taký krátky čas?
Amy: Radi by sme s Markom mali na prípravu dlhší čas, aby sme mohli viac pracovať so sólistami, ale veríme v ich schopnosti a talent a myslíme si, že odviedli skvelé výkony. Dostali k dispozícii aj nahrávky, na základe ktorých sa mohli pripravovať a samozrejme, možnosť precítiť pieseň podľa svojho, osobitého štýlu. Chceli sme im dať slobodu v speve tak, aby si to interpret mohol zaspievať svojim vlastným spôsobom ako to cíti.

Amy, Ty si sa predstavila na koncerte ako sólistka a spievala si známu pieseň Jingle Bells. Máš krásny alt, zvlášť nízke polohy a niečo, čo sa nedá získať ani nácvikmi, a to je výraz a emócie. Aké sú Tvoje skúsenosti so spevom? Zároveň si sa totiž predstavila na koncerte aj ako dirigentka a vieme tiež, že hráš aj na klavíri…
Amy: To je od Teba milé! Nespievam často sóla, ale ako som už spomínala, vyrástla som v rodine, kde sa vždy spievalo, hralo na klavíri, pracovala som s rôznymi spevokolmi a ešte keď som bola v Amerike, vždy som bola v kontakte s hudbou. Som vďačná Bohu, že to môžem robiť aj tu na Slovensku.

A ďalší moment: Bratislava spieva gospel vypredal tri koncerty vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, čo je už profesionálna sála. Speváci mohli byť aj pod tlakom, mohli cítiť trému. Ako ich na to pripravujete?
Mark:Tento rok sme sa pokúsili zlomiť to napätie otváracou piesňou Hopefully, kým na pódium vchádzal orchester a speváci zboru. A to skutočne pomohlo vytvoriť dobrú náladu, zábavu a na pódiu to uvoľnilo atmosféru. Zo spevákov tak krásne opadlo napätie. Viedli sme ich neustále k tomu, aby si to užívali, mali z toho radosť, usmievali sa a pamätali na to, že toto je jedna veľká párty. A myslím, že sa to aj podarilo!

Máte obaja skvelú energiu, takže ľudia mali po nácvikoch dobrú náladu, doslova žiarili, usmievali sa. Považujete tento projekt istým spôsobom aj za misiu? Funguje v mnohých krajinách a človek by nepovedal, že gospel bude mať úspech aj na Slovensku, ale vám dvom sa to podarilo…
Mark: Určite je to misia. Je to misia lásky, radosti, pokoja a nádeje. Definícia gospelu znie „dobré správy“. Dnes všetci potrebujeme dobré správy. Ako som už spomenul, tie dobré správy v gospelovej hudbe, predstavujú Ježiša a to všetko, čo som čítal a pochopil z Biblie, prišiel pre nás všetkých, pre všetky národy 🙂

Nesmieme zabudnúť ani na dobrovoľníkov. Na projekte Bratislava spieva gospel ich spolupracovalo veľa. Takže kto sú tí ľudia a čo presne robia?
Amy: Je ich veľmi veľa! Máme veľký tím dobrovoľníkov z nášho kostola, z cirkvi Viera BJB, spoločne s našimi spolupracovníkmi z TCKompas. Mnohí z nich začali na projekte pracovať už pár mesiacov pred spustením projektu, aby boli do detailu všetko pripravené na nácvikoch, ktoré sa začali v októbri.

Ako ste spokojní s koncertmi? Podali sóloví speváci dobré výkony? A čo spevokol?
Amy: Určite áno, ja som veľmi spokojná, pretože cieľom projektu je zdôrazniť ľudské posolstvo, ktoré je v tomto prípade ešte dôležitejšie ako hudba. Teší ma, že sa tam vytvorilo mnoho priateľstiev a že hudbou sme slávili Boha. Mám neopísateľný pocit radosti, že môžem byť spoločne s Markom súčasťou toho všetkého!
Mark: Som absolútne spokojný! Myslím si, že aj speváci z toho mali dobrý pocit. Bolo to vidno na ich tvárach. Bolo pre mňa zaujímavé sledovať ich v momentoch, keď som sa ako dirigent musel na chvíľu venovať orchestru alebo pozrieť do partitúry pri technicky komplikovanejšej fráze a keď som sa opäť pozrel na spevákov, už ich tváre nežiarli až takým úsmevom ako keď som sa na nich predtým pozeral. Keď videli na mojej tvári úsmev, entuziazmus a sebavedomie, vždy som videl, ako mi to opätujú a doslova to z nich vyžaruje. Bolo to skrátka neuveriteľné! Je to veľký rozdiel, keď sa „dobré správy“ vyžarujú. A toto je skutočné jadro projektu Bratislava spieva gospel. Bolo to ohromujúce a keď som išiel po koncerte do zákulisia a počul som ich spontánne reakcie, tlieskanie a oslavu, bolo to pre mňa ako letmý pohľad z neba. Je to prirodzená reakcia po spievaní gospelu. Čo odpoviete, keď sa vám dostane dobrá správa? „Ďakujem“ mne osobne pripadá ako tá správna odpoveď.

Možno je ešte predčasné sa na to pýtať, ale predsa len: plánujete zorganizovať Bratislava spieva gospel aj na budúci rok?
Mark: Už sme mali míting, aby sme naplánovali spoločnú stratégiu na budúci rok! Takže odpoveď je: z vôle Božej, určite áno! Určite budeme potrebovať väčšie miesto, keď takto naďalej budeme rásť. Ale to je určite dobrý a veľmi povzbudzujúci „problém“ na riešenie 🙂

Poznámka redakcia: záznam koncertu Bratislava spieva gospel zo Slovenského rozhlasu si môžete pozrieť live dňa 26. decembra o 12:00 na nasledovnom linku: https://www.lifetv.sk/program

Ďakujem za rozhovor!
Zuzana Vachová
Foto: Bratislava spieva gospel, Katarína Haršányová