Dve diela plné krásy, smútku a bolestivej osobnej tragédie zazneli v rámci festivalu v podaní Štátnej filharmónie Košice a debutujúcich umelcov.
Celých sedem rokov uchovával v zásuvke svoj Koncert pre husle a orchester č. 1 a mol Dmitrij Šostakovič, ktorý ho písal pre svojho priateľa, jedného z najlepších huslistov všetkých čias – Davida Ojstracha. Správny čas na jeho uvedenie nadišiel až v roku 1955 (Leningradská filharmónia, pod taktovkou Jevgenija Mravinského). Dnes už si aj ťažko vieme predstaviť búrlivú politickú klímu, v ktorej režim odsudzuje prácu takého umelca, akým bol Šostakovič. Čo však dokáže veľmi jasne vypovedať o tejto dobe, je jeho hudba. Skladateľ, ktorý žil v obrovskom strachu, dokázal v hudobných symboloch, inštrumentáciou, hudobnými témami, sarkastickými prvkami, vyjadriť svoj postoj i charakterizovať neľudský sovietsky režim. V jeho diele je žiaľ, irónia, tragickosť prerastajúca v slzy, bolesť a smútok.
Čoraz častejšie sa na dnešných pódiách objavuje dielo poľského autora židovského pôvodu Mieczysława Weinberga, ktorý bol po okupácii Poľska nacistami nútený emigrovať do Moskvy. S Dmitrijom Šostakovičom sa ľudsky aj profesionálne zblížil, umelci sa navzájom podporovali a v tom dobrom slova zmysle sa poľský skladateľ Šostakovičovou tvorbou inšpiroval, Šostakovič zase ich vzájomné priateľstvo podporil niekoľkými citáciami vo svojom diele. Hoci niektoré štúdie sa prikláňajú aj k tomu, že Weinberg toho prevzal od svojho kolegu a priateľa až príliš, iné, naopak, svedčia o unikátnosti jeho hudobnej reči.
Týchto dvoch autorov ponúkla dramaturgia divákom festivalu Allegretto Žilina 2025 (11.4.2025) a koncert deň predtým zaznel aj v košickom Dome umenia. Spojivom dvoch diel – Šostakovičovho Koncertu pre husle a orchester č. 1 a mol, op. 99 a Weinbergovej Symfónie č. 3 h mol, op. 45, neboli len vyššie spomínané súvislosti. Divák akosi v podvedomí vytušil, že voľba tohto programu nie je náhodná a je za ňou aj iný kontext ako len vzájomné priateľstvo skladateľov, ich príbuzné hudobno-výrazové prostriedky, ktorým dominuje smútok, ale zároveň z nich cítiť aj odolnosť. Dialóg týchto dvoch autorov, ktorých tvorba sa ocitla na programe počas jedného večera akoby poukazovala aj na dnešnú dobu a naliehavo, bez slov, sa publika pýtala, či máme vskutku len krátkodobú pamäť alebo len zámerne vytesňujeme niektoré historické udalosti, aby sme pasívne mohli prijať hrozby dnešných reálií.
A pritom všetkom bolo nesmierne zaujímavé sledovať mladých interpretov, ako pochopia a odovzdajú odkaz takých dvoch zásadných diel. Dirigent Felix Mildenberger pôsobí ako hlavný hosťujúci dirigent Filarmonica Teatro Regio di Torino. Na konte má víťazstvo na dirigentskej súťaži Donatella Flick LSO v roku 2018. Dva roky strávil ako asistent dirigenta Londýnskeho symfonického orchestra v úzkej spolupráci so Sirom Simonom Rattlom, pozoruhodná je aj jeho spolupráca s Bernardom Haitinkom. Mildenberger narodený v roku 1990 nemôže ani len pocitovo tušiť, aké to bolo za čias bývalého režimu u nás či v okolitých krajinách, no jeho naštudovanie súvislostí interpretovaných skladieb bolo obdivuhodné. „Skutočnosť, že Weinberg a Šostakovič boli blízki priatelia a ešte pred vydaním si svoje diela navzájom vymenili, hovorí za všetko. Tento autor mal po celý svoj život pocit, že nikam nepatrí. Aj v tom vieme vidieť súvislosť s dnešnou dobou. A pri tom všetkom nesmieme opomenúť, že jeho skladby sú mimoriadne kvalitne spracované, majstrovsky inštrumentované a so silným hudobným výrazom,“ podotkol Mildenberger ešte pred koncertom v rozhovore pre náš portál.
O deväť rokov neskôr narodený, 25-ročný ukrajinský huslista Dmytro Udovychenko získal prvé miesto v poprednej svetovej súťaži Queen Elisabeth Competition a ako víťaz získal husle Stradivarius z roku 1708. Práve so Šostakovičovým husľovým koncertom, ktorý aj v tento večer interpretoval, sa mu podarilo presvedčiť porotu: sólista podľa článkov reflektujúcich jednotlivých interpretov súťaže, dokázal oživiť skladateľa na pódiu so všetkými potrebnými hudobnými prvkami.
Ojstrach charakterizoval prvú časť Nocturne. Moderato ako potlačenie pocitov a druhú Scherzo. Allegro ako démonickú. V druhej vete sa tiež objavuje motív DSCH, ktorý predstavuje samotného Šostakoviča (opakuje sa aj v iných jeho dielach). Emocionálnym jadrom koncertu je tretia časť Passacaglia, ktorá prináša nástojčivú tému a záverečná veta diela je Burlesque. Allegro con brio v symboloch zobrazujúca opustenosť.
V úvodnom Nocturne budoval dirigent napätie v orchestri, nadväzujúc na Udovychenka, ktorý v rozvíjajúcej sa, až nekonečnej melódii, nestratil absolútnu kontrolu nad dynamikou i tempom. V dychových nástrojoch síce miestami chýbala kompaktnosť a niekedy aj čistota tónu, no v koncepcii, ktorá bola zjavne stanovená sólistom, dosiahli huslista i orchester jednotu. Mildenberger ho vnímal veľmi pozorne. Bolo počuteľné, že Udovychenko je s Ojstrachovou verziou detailne oboznámený, no nekopíroval ju. Disponuje veľkou dávkou muzikality a k tomu technickej perfekcionality. Postupne melodickú linku rozvíjal, až kým sa dostal k drásavému crescendu vo vysokých tónoch, no tieto prvky predstavil svojou vlastnou poetikou. Napokon, ako celé dielo. Jeho spomalenia boli triezvejšie, v dynamike nebol až taký kontrastný, vo frázach bola citeľná racionalita.
Interpretácia ukrajinského huslistu bola dychvyrážajúca vo farbe tónu a vo výrazových prvkoch. Od odovzdaného piana, so stupňujúcim sa napätím, dokázal udržať tichý, niekedy až hrozivé pocity vyvolávajúci tón. V jeho prejave sme počuli bolestivú odovzdanosť, ktorá postupne rástla až po expresívnosť prejavu a ťažobnú tragickosť. Prvá časť je náročná na vnímanie, pokiaľ z nej sólista nevytvaruje tieto odlišné výrazové polohy, práve pre jej spomínanú nekonečnú melodickú líniu. Dirigent a sólista však dokázali dať forme obsah a preto bola jedinečná. Medzi pamätné okamihy patril aj jej záver – tichej, intímnej výpovede s harfou, ktorý je v partitúre označený ako morendo. Možno si ju v iných prevedeniach dokážeme zameniť za lyriku (najmä od momentu, kedy nastúpi harfa), no farebnosťou a výrazom dosiahli interpreti presne ten odkaz, ktorý sme chceli počuť. Režim, ktorý chcel u Šostakoviča potlačiť tvorbu, chcel zároveň umlčať jeho myšlienky a emócie – hneď začiatkom ich autor nechal symbolicky umrieť v napätom, mrazivom pianissime.
Skladateľ využíva v diele pomerne úspornú inštrumentáciu – ako v prvej, tak i druhej časti v úvode. Scherzo otvára v kontrastnom tempe i nálade sólista s flautou a basovým klarinetom. V náročnej rytmike a pulzácii dôb sa dirigentovi pracovalo pomerne ťažko, keďže huslista išiel vlastnou líniou. Akoby mu nepostačovalo tempo – prial si svoje vlastné, rýchlejšie (ako inak, je to u mladej generácie moderné). Občas bolo na úkor zreteľnej artikulácie a najmä zachytenia presnej pulzácie v orchestri. Nemecký dirigent túžil mať všetko pod kontrolou a jeho taktovka bola precízna, no predsa sa nezrovnalosti v rytmickej kompaktnosti objavili. Postupným zhustením orchestrálnych partov bol dosiahnutý jednotný zvuk. Presvedčivý bol aj tanečný part s typickými sarkastickými prvkami, ktoré Šostakovič tak rád využíval vo svojich dielach. Ako huslista, tak i dirigent vystihli atmosféru „škľabiaceho sa“ autora, ktorý svoj smiech skrýva pod rúškom „veselej“ tanečnosti. Úsmev, ktorý bol v tej dobe v umení povinný, dôsledkom expresivity vo výraze, napätia, ostentatívneho opakovania motívu (veľmi dobre pripravená Štátna filharmónia Košice) a drsnosti, získal presne tú konotáciu, ktorú skladateľ vo svojej hudbe „skrýval“.
Passacaglia ma už v úvode prekvapila svižnejším tempom (predpísané Andante). Ťažoba a temné farby nemali možnosť dostatočne vyniknúť a stať sa naliehavými a dostatočne vážnymi. Prispel k tomu aj nie najčistejší interpretačný výkon jedného z lesných rohov. Zmenou tempa trioly nadobudli úplne iný charakter Introspektívna introdukcia bola presvedčivá, až keď sa zmiernila dynamika z fortissima do piana. Konečne bolo jednoznačné spoznať emóciu a vnímali sme vnútorne tragický moment diela. Expresívne husľové sólo v piane bolo bolestivé – vrúcnosť a zároveň trúchlivosť emócií ukrajinského interpreta bola mimoriadne presvedčivá. V hre prejavil voľnosť v melodike, nebol to otrocky dodržiavaný zápis, no číry, muzikalitou presiaknutý prejav. Atmosféra, ktorú dokázali hudobníci sprítomniť v úseku pred kadenciou, v triolách huslí, čoraz tichšom hlase, sprevádzanom violončelami, kontrabasmi a tympanmi – to bol pre mňa osobne jeden z najpamätnejších okamihov celého koncertu. Akoby aj ten posledný hlas v zúfalstve stíchol a sotva dokázal vydať hláska.
Kadenciu poňal huslista nielen virtuózne, ale budujúc postupne napätie. Spočiatku bez chvatu, s potrebnými pauzami, dômyselne však rozvíjajúc motív, vedel vytvoriť efekt, akoby sa postupne a nenápadne pridávali nové tóny, variácie a technicky náročné prvky. V gradácii sa prejavila obdivuhodná virtuozita Udovychenka, aj tie najnáročnejšie prvky zvládal s absolútnou sebaistotou a ľahkosťou. Nie každý interpret dokáže zaujať kadenciou – no počas tejto bolo publikum absolútne koncentrované. Nemala totiž v sebe tú akademickosť a klasickú zdržanlivosť, ktorá je pre mnohých (aj skvelých) virtuózov mladej generácie, typická. Huslista ju poňal ako prirodzenú súčasť hudobného diela – nielen technickú performanciu.
Bravúrne tempo, rytmická precíznosť a vyváženosť zvuku orchestra v záverečnej časti Burlesque. Allegro con brio nás utvrdila, že Košičania tomuto dielu venovali maximálnu pozornosť. Jej živelnosť a stupňovanie v Presto, udržali až po záverečný takt.
Felix Mildenberger: Vo Weinbergovej symfónii znie záblesk nádeje, lúč svetla v úplnej tme
Druhým dielom večera bola Symfónia č. 3 h mol, op. 45 Mieczysława Weinberga. Je to hudba plná kontrastov, ktoré sa prejavujú už v prvej vete Allegro. Nádherná melódia vo flaute piccolo a klarinete je doplnená ostinátnym pohybom, ktoré striedavo hrajú skupiny prvých a druhých huslí (neskôr prechádza do viol). Pod taktovkou Mildenbergera sa ozval nádherne vyvážený zvuk a orchester preukázal obrovskú disciplínu. Pri lyrických motívoch, často striedaných dramatickými, sa hosťujúci dirigent prejavil jasným gestom, v pekne klenutej melódii sa ukázala jeho plastickosť rúk. Vďaka nekompromisnému zvýrazneniu drsnejších úsekov, kontrastné dolce pasáže doslova prežiarili symfóniu. Pekne sa vynímalo hobojové sólo, citlivo, spevne prednesené a s postupným zvukovým vrstvením narábal dirigent opatrne. Dbal o zreteľné diferencovanie zvuku a vynesenie ústrednej témy (aj vo flaute znela prekrásne). Prechod do Larga v prvej časti bol brilantný, aj keď mne osobne sa žiadalo túto expresívnu, no pianissimom zahalenú časť zdôrazniť o čosi pomalším tempom. Aj tento úsek však priniesol efekt mrazivej tragédie a hlbokej introspektívnosti. Drevené dychové nástroje (flauty, hoboje, klarinety, fagoty a najmä kontrafagot) ŠFK v tento večer podali vynikajúci výkon – nástupy a sóla boli presvedčivé, presné a precítené.
V druhej časti skladateľ cituje poľskú folklórnu hudbu. V jeho ponímaní je ako vánok, ktorý s ľahkosťou tancuje okolo vás. Úvodný hoboj síce mal v sebe menej želanej ťažkopádnosti, no v sláčikových nástrojoch sa napokon dostavil presne ten efekt, ktorý sme v tejto časti chceli počuť. Precítené pianissimo, akcentácie dôb, tanečnosť a najmä nadstavba, ktorú dirigent pripravil pre poslucháčov, boli v interpretácii obzvlášť cenné. Do detailu prepracovaná, rytmicky presná, dynamicky kontrastná, s premyslenými gradáciami, spevnými sólami, no bez prvkov írečitosti. Tú nahradil nemecký dirigent kultivovanosťou tónu a jemným, decentným frázovaním.
Okrem kadencie v Šostakovičovom husľovom koncerte bol ďalším z najsilnejších momentov tohto večera nárek Adagia. Pomalá veta Weinbergovej symfónie je plná bolesti a utrpenia. Pianissimo sláčikov v úvode bolo mysticky nádherné – pred očami sa nám zhmotnili obaja autori tohto večera. Weinbergova reč je v mnohom priamočiarejšia ako Šostakovičova, ktorá je plná symbolov. Nie však, že by bola simplicitná, naopak. Jej hĺbka a obsah, sila emócií je u oboch autorov príbuzná. Dopriala by som vám počuť tú tému vo violončelách, ich rozprávanie o bôľnom živote a ich postupné utíchnutie. To však nekončilo, ďalšiu líniu výpovede prevzal klarinet s tichými údermi tympanov a harfou. Nádherné diminuendá, v priestore, v pianissime sa rozliehajúce kvintoly klarinetu a dokonale vystavaná gradácia – bol to vrchol symfónie. V momente, keď to ani neočakávame, použil skladateľ jasný akord C dur, ktorý zrazu všetku tú tragédiu a depresie v c mol presvetlil. Predstavoval zároveň pokoj a silu – „Môže to byť aj záblesk nádeje. Lúč svetla v úplnej tme,“ vysvetlil dirigent v rozhovore.
V záverečnej vete Allegro vivace – Moderato – Tempo I Weinberg rozvíja materiál, ktorý sme počuli už v prvej časti. Kantabilná melódia však získala odlišný kontext – práve v tejto rýchlej časti sa poľský autor najviac priblížil k Šostakovičovej poetike. V interpretácii by som si ho dokázala predstaviť aj ako viac expresívnejší a razantnejší na dokonalé dotvorenie obrazu doby. Kruh sa teda uzatvoril – nielen v potvrdením priateľstva dvoch skladateľov žijúcich v temných časoch, ale i dramaturgicky, na tomto výnimočnom koncerte festivalu Allegretto Žilina 2025.
Zuzana Vachová
Foto: Roderik Kučavik
