„Sme spolu na pódiu 27 rokov! Chodili sme spolu na workshopy hudby, pohybu, tanca a divadla, spolu sme improvizovali. Sme dosť rozdielni, ale zdieľame spolu veľa skúseností,“ hovoria pre náš portál Ana a Marko z Alice in WonderBand. Okrem iného prezradili, že na World Music Festivale v Bratislave zaspievajú aj slovenskú pieseň.
Vypočula som si, okrem iného, vašu interpretáciu bulharskej ľudovej piesne. Dokážete spolu držať tempo, zrýchľovať, spievať paralelne nielen vo vokálnych líniách, ale aj v rôznych metro-rytmických štruktúrach. Ako dobre sa musia hudobníci poznať, aby boli v takej súhre a dobrej koordinácii? Nielen rytmus, ale hovoríme aj o intonácii…
Ana: „Ergen dedo“ je dosť zložité a inšpirovalo nás to používať slová ako rytmický jazyk. Náš aranžmán vychádza z diela Petara Liondeva pre slávny zbor Bulharskej štátnej televízie Le Mystere des Voix Bulgares. Keď sme už túto métu dosiahli, nemohli sme si pomôcť a chceli sme to ozvláštniť niečím, čo by bolo naše, osobné. Zabudovali sme teda rôzne slovné hračky so slabikami vo forme hudobných otázok a odpovedí. Marko robí väčšinou aranžmán pre telové perkusie a ja spev.
Marko: Pamätám si, že to bolo v lete 2019. Práve sme prišli z festivalu Body Rhythm v Hamburgu, kde sme boli na workshope konnakol (umenie spievať bicie nástroje na slabiky v juhoindickej karnatickej hudbe – pozn.red-) Alexa Ostapenka. Myšlienka rytmického jazyka bola dokonalá v kombinácii s textom „e taka, pa taka“ (voľný preklad z bulharčiny „tak to chodí“). Slová sme teda „zabili“ a dostali sme stavebný kameň rytmu. Tieto slabiky, ktoré sa vtedy zdali byť nezmyselnými, sa v umeleckej interpretácii stali zrazu bohatými.
Ana: A je pravda, že teraz sa poznáme viac, ako na začiatku, keď sme sa nepoznali (smiech). Stretli sme sa v roku 1997 počas jedného umeleckého projektu, zamilovali sme sa a vzali sme sa. Náš syn Vid sa narodil v roku 1998, dcéra Alisa v roku 2001. Na scéne sme spolu 27 rokov! Chodili sme spolu na workshopy hudby, pohybu, tanca a divadla, spolu improvizovali. Sme dosť odlišní, ale zdieľame veľa skúseností. Toľko spoločných rokov skutočne pomáha, ale zdieľanie spoločného života znamená, že máme vzájomnú dôveru a porozumenie, ktoré je iné, ako keby sme boli len kolegovia.
Vašou hlavnou myšlienkou hudby, ktorú predvádzate, je nástroj Telo kao (aj my tomu rozumieme, v slovenčine to znie podobne). Je pre vás rytmus najdôležitejším hudobným prvkom vo vašich vystúpeniach?
Ana: Telo ako nástroj je v podstate názov našich workshopov a facebookovej stránky pre publikum generácie X a Y s 26 000 sledovateľmi. Technika, ktorú používame, je body music, čo sú telové perkusie spojené so spevom. Ale náš umelecký prejav je oveľa viac. Ak chcete klásť dôraz na rytmus, ten nájdete aj v tanci, vo vizuáli, pohybe na pódiu, dynamike, réžii koncertu, s rôznymi skladbami, ktoré na seba nadväzujú.
Marko: Radi hráme hudbu a pritom nemyslíme na žánre, tak isto pristupujeme k umeniu ako takému. Nemyslíme na jednotlivé výrazy ako hudba, pohyb, tanec, divadlo, vzdelávanie. To všetko zahŕňa naše vystúpenia.
Ak hovoríme o rytme, musíme hovoriť aj o metrike. Balkánska hudba, ktorá vás inšpiruje, je dobre známa svojimi nepárnymi metrami. Napríklad my sme zvyknutí len na 2, 4, čo je párne, ľahké a pre nás „normálne“ a niekedy 3, nikdy vľak nie 5-dobé metrum, alebo 7, 9… Keď vystupujete také publikum, pre ktoré nie je prirodzené tancovať alebo spievať balkánske metro-rytmické štruktúry, máte nejakú metódu, ako váš koncert začať vnímať a počúvať prirodzene?
Ana: Hudba z Balkánu rozbúcha srdce strednej Európy, to je pravda (smiech). Obaja sa radi necháme prekvapiť hudbou. Keď počujete intro a poznáte zvyšok skladby, uspí vás a nechá vás v zóne pohodlia. Umenie je odvážne, filozofické, núti vás čudovať sa a pýtať sa.
Marko: Som vzdelaním bubeník, takže tie isté staré bežné metriky sa pre mňa stali trochu nudnými. Páči sa mi to však v kombinácii so zvláštnym rytmom. Preto veľmi rád hrám hudbu z Balkánu. Keďže sme hudobníci, ktorí využívajú telo, dupeme a hráme na stehnách a hrudi a spievame, je to pre publikum celkom intímny a osobný zážitok. Existujú len prirodzené zvuky a keď sa ocitnete v publiku, pomyslíte si: „Ó, môj bože, toto je také zložité, toto by som nikdy nedokázal“ a zároveň si myslíte: „toto je také prirodzené, dokáže to každý, aj ja by som to mohol skúsiť“. Hudba hovorí k vášmu telu, k srdcu, cítite to. Ana: Kým vyzveme publikum, aby sa zapojilo do skladieb, ešte predtým spravíme krátky workshop. Podporujeme ich aj prostredníctvom skladieb, aby sa necítili stratení v neznámych vodách zvláštnych beatov! Milujeme naše publikum. Vždy je súčasťou nášho vystúpenia, aj keď s nami hudbu netvoria priamo. No medzi javiskom a sedadlami nie je žiadna bariéra: sme vo všetkom spoločne.
Vo vašich vystúpeniach často využívate aj divadelné prvky. Je vizuálny účinok vašej hudby dôležitý? V akom zmysle?
Ana: Umenie je jedno. V procese ho delíme na rôzne formy, aby sme mali nad jednotlivými prvkami väčšiu kontrolu a naučili sa remeslu, no v konečnom dôsledku je to komplexný, jediný zážitok pre publikum aj pre umelca a jeho tím.
Keď hovoríme o Balkáne, o ktoré hudobné kultúry ide? Zaoberáte sa hudbou Macedónska, Bulharska, Srbska, Rumunska, Albánska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, spievate dokonca aj maďarskú pieseň či tureckú a grécku. Aké sú súvislosti týchto hudobných kultúr s regiónom Balkánu?
Ana: Balkán chápeme v širšom zmysle. Keďže sme sa obaja narodili v bývalej Juhoslávii, chápeme a cítime tento región ako našu vlasť. Nie politicky represívne Srbsko s nacionalistickým postojom. Myslím si, že v tom nie sme sami: väčšina ľudí, ktorí majú širší rozhľad, to cíti rovnako. Hráme piesne z celého regiónu, pretože ide o kultúry, ktoré majú veľa spoločného: názory na život, psychológiu, hodnoty, etiku, náboženstvo, vzdelanie, jedlá, dokonca aj hudbu, melódie; zdieľame jazyk, aj keď si nerozumieme. Toľko slov v srbčine pochádza z maďarčiny, nemčiny alebo turečtiny. Kto dnes môže povedať, že je skutočne z jedného národa? A to platilo pre Balkán aj pred stáročiami, kvôli bublajúcemu kotlu migrácie, vojen, cudzích vlád a síl.
Marko: Môžem vám povedať jednu vec: keď sme boli koncertovať v Gaziantepe v južnom Turecku blízko sýrskych hraníc a vystupovali sme pre utečencov (robili sme spoločný projekt s nemeckými klaunmi bez hraníc), ľudia sa mi v uliciach prihovárali po turecky. Myslím, že je to kvôli mojim silným slovanským génom a blond vlasom (smiech).
(smiech). Áno, to je evidentné. Poďme ešte k Vašim piesňam. Z akých zdrojov čerpáte?
Ana: „RikaTaka, New Balkan Rhythm“ bola vydaná v novembri 2022 nemeckým vydavateľstvom CPL Music. Spievam v 11 jazykoch. Smaozrejme, nehovorím všetkými týmito jazykmi. Mám šťastie na množstvo priateľov, ktorí mi radi pomohli s výslovnosťou a trochu pomohli aj s nápadmi.
Marko: Každá pesnička má iný príbeh. „Bratec kosio“ je chorvátska pieseň, ktorú poznáme už 25 rokov. Keď sme to počuli prvýkrát, naskočila nám husia koža. Vedeli sme, že ju raz spolu budeme interpretovať.
Prepájate tradičný zvuk s moderným. Vo vašej hudbe je cítiť základ, ale vy pridáte niečo, čo je nové. Čo odlišuje pôvodné piesne od vašej interpretácie? Myslím, že nemôžeme hovoriť len o „jednoduchej“ re-interpretácii tradičných piesní, však?
Marko: Toto je záludná otázka. Aká je jednoduchá reinterpretácia? Aký etnomuzikológ nahrával piesne v teréne a potom sa ich učili nové generácie v školách? Čo sa naučíte od svojej babičky ako dieťa? Hudba sa vyvíja. Mám pocit, že je to prirodzený spôsob, no nie jednoduchý.
Ana: Nie sme vyškolení v tradičnej hudbe. Ale tradičná hudba je jedinečná. Cítite korene, ktoré siahajú veľmi hlboko. Cítite životy ľudí, komunity. Cítite vyjadrené kolektívne nevedomie, ako v rozprávkach. Je to také obrovské pole, pot z kosenia poľa trávy alebo pšenice, sladkosť chleba, keď ste veľmi hladní, úsmev milovaného z diaľky, ktorého vám rodina zakazuje vídať a dotýkať sa. A toto všetko a mnohé ďalšie zážitky môžeme odovzdať dnešnému človeku, ktorý je stratený vo virtuálnom svete, je nervózny, plný obáv zo zajtrajšieho dňa. Myslím si, že sa musíme starať o budúcnosť. Ale cítim, že najlepší spôsob, ako to spraviť, je, aby sme žili dneškom a prežívali súčasnosť.
Hlavná energia vo vašej hudbe pochádza z bicích nástrojov a tiež z používania vašich tiel. Aké sú dejiny tejto hudby? Kedy sme to mohli vidieť v histórii?
Marko: Hudba tela je bezpochyby najstarším spôsobom tvorby hudby. A mnoho rôznych tradícií či novších umeleckých prejavov máme v Afrike (step, gumboot – tradičný juhoafrický tanec), Severnej Amerike (hambone, step), v Európe (tanec maďarských Rómov, slovenského či sliezskeho folklóru, kde muži dupú a búchajú na čižmy). Aj na ostrovoch Pheroe existuje forma speváckej a tanečnej hry v kolese s dupaním. Nie som etnomuzikológ, toto som sa naučil len vďaka tomu, že ma táto téma zaujíma.
Vo vašom speve počuť, že používate hlavový register. Aké tóny s ním viete dosiahnuť? Pýtam sa na register preto, lebo vo vašom speve počujeme rôzne farby a jeho silu. Je ovplyvnený váš spev tradičnou hudbou Balkánu?
Ana: Zvedavosť je pre mňa hnacím motorom umenia, takže skúmam všetky možnosti. Nemám akademické vzdelanie, ale chodila som na množstvo speváckych kurzov a workshopy, aby som zdokonalila svoj vokálny prejav. Keď mám dobré dni, myslím, že môj rozsah je okolo troch oktáv. A môj štýl spevu závisí od piesní. Blues a jazz sú moje korene, keďže som túto hudbu spievala a počúvala od detstva. Používam aj „biely hlas“, ako tomu hovoria.
V mnohých skladbách máte stabilnú rytmickú štruktúru, ktorá sa počas skladby nemení. Mení sa však spev, ktorý je variabilný. Dokonca v ňom počujeme aj druhý hlas, ktorý využíva paralelné intervaly. Je to spôsob, ako dostať publikum k interakcii?
Marko: Ak hovoríme o mojom parte, je to spôsob, ako dosiahnuť harmóniu v hudobnom aranžmáne s použitím iba dvoch hlasov a tiel.
Ana: Ale v štúdiu môžete vždy urobiť viac. Mali sme spolupráce s rôznymi spevákmi a muzikantmi. Samozrejme som spievala aj rôzne časti ako sprievod.
Marko: Na pódiu toho v tomto duu viac nezmôžeme. Sú piesne, pri ktorých publikum interaguje a na jeho dirigovanie používame jednoduché signály. Keďže nepoužívame loopery ani iné technické vybavenie, pri zastavení nie je nikto, kto by nás nahradil.
Využíva opakujúca sa rytmická štruktúra aj psychológiu vnímania? Ako zapájate publikum do vášho koncertu?
Ana: Keď pozorne počúvajú a venujú nám pozornosť, už tým sa zapoja (smiech). A tlieskajú spolu.
Marko: Ak máme zvláštne publikum, môžu s nami aj spievať. Je to možné na niektorých akciách, ako je náš festival v Sremski Karlovci New Balkan Rhythm, alebo keď robíme workshop na mieste, kde koncertujeme. Veľká časť publika bola na workshope, takže už vedia, čo majú robiť!
V skladbách pracujete aj s gradáciou. Sú pre vás gradácie účinným prostriedkom ku katarzii? K tomu, aby ste dosiahli silnejší účinok hudby?
Ana: Ak má umenie zmysel, je liečivé. Je to rovnaké pre hudobníka aj pre publikum. Potrebujeme sa tejto myšlienky držať a nájsť vieru a dôveru: v iných ľudí, v komunitu, v seba, v niečo väčšie ako sme my.
Marko: Toto je súčasť komerčnej stránky umenia, však? Viete, ako poskladať všetky časti, aby ste dosiahli ten správny efekt. Ale je to aj niečo iné – to, čo opisuje Ana.
Budete mať koncert na World Music Festival v Bratislave. Aký repertoár ste pre divákov pripravili?
Ana: Tešíme sa na krátky pobyt s Milanosz, vokálnou kapelou, s ktorou nás festival spojil. Zahráme niektoré skladby, ktoré majú v repertoári oni, aj tie, ktoré sme vytvorili my. Máme aj prekvapenie, slovenskú pieseň, ktorú pripravujeme špeciálne pre festival. Príďte si ju vypočuť!
V súčasnosti sa pôvodná hudba rôznych kultúr a regiónov vytráca. Je aj vaším cieľom zachovať tieto skladby?
Ana: Ako už Marko spomenul, jediný spôsob, ako uchovať čokoľvek, je udržať to pri živote. Hudba nepatrí do partitúr, ale do hrdiel a rúk hudobníkov. Ak aj pôvodné piesne „pokazíme“, sme radi, že prežili, aj keď nie sú v „čistom“ stave, ako ho uchováva „polícia ľudu“.
Marko: Ak má umenie a vo všeobecnosti kultúra prežiť, po toľkých škrtoch v rozpočte je to preto, lebo má pre ľudí zmysel. Musíme zosadnúť z vysokého koňa a obrátiť sa na široké publikum. Pretože sú hladní po zmysle, nádeji a podpore.
Pre anglickú verziu rozhovoru kliknite TU
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Titulná foto: Alisa Dinjaški
