Mladý český režisér Albert Hospodářský nám v exkluzívnom rozhovore porozprával o svojom celovečernom hranom debute Brutální vedro, v ktorom skúma emócie a správanie ľudstva v momente, keď čelí možnej prírodnej katastrofe. Snímka sa vyznačuje nie len ťaživou aktuálnosťou, ale aj jedinečným formálnym uchopením. V rozhovore sa dozviete viac o režisérovej inšpirácii, režijnom štýle aj o vplyve osobného života na umeleckú tvorbu.
Svoj film ste osobne uviedli už na viacerých festivaloch v Česku aj na Slovensku. Aké sú reakcie divákov bezprostredne po filme?
V zásade dosť polarizujúce. V každom prípade, film vyvoláva silnú reakciu, buď pozitívnu alebo negatívnu. Málokedy sa stane, že divák po filme zostane v bezemočnom šere a z toho sa teším. Diváci konkrétne reagujú viac na emočný obsah filmu, než na jeho formu. Film pôsobí veľmi osobne a surovo. Je imperfektný skrz naše debutanstvo, čo paradoxne pomáha divákom naladiť sa. Často sa mladí diváci nájdu v hlavnej postave Vincka. Tí straší v hrdinovi zase vidia seba, keď boli mladší alebo svoje deti, ktorým nerozumejú a film im pomáha porozumieť. To by som povedal k pozitívnym reakciám. Pri negatívnych sa ľudia väčšinou uzavrú a vidia film ako plochý experiment bez akéhokoľvek dosahu.
Ja by som sa chcel rozprávať práve o forme, na ktorú sa bežne diváci nepýtajú, ale ešte pred tým by som rád vedel, či ste sa inšpirovali inými filmami, z ktorých plynie podobná nálada. Či už Melancholia, kde hrozí podobná prírodná katastrofa, alebo film Horns, v ktorom sa ľudia správajú pudovo a iracionálne. Dokonca si myslím, že som vo vašom diele zazrel aj Chytilovej Sedmokrásky. Vidím to správne?
Určite je tam množstvo podprahovej inšpirácie, nejaká syntéza všetkých vecí, ktoré mám rád. Myslím si, že je z toho cítiť určitú lynchovskú atmosféru, keďže David Lynch je pre mňa veľmi dôležitý. Čo sa týka Melancholie, od prvej chvíle som si bol vedomý toho, že vznikne zjavná paralela. Mnoho filmov operuje práve s takouto až banálnou myšlienkou hrozby, ktorá spočíva v tom, že sa na Zem rúti vesmírne teleso. My sme to chceli pojať čo najjednoduchšie a vytvoriť z hrozby spojovací bod pre všetky postavy. Určite vám došlo, že film vlastne nie je o katastrofe samotnej, ale o jednoduchom prežívaní dvoch dní, počas ktorých sa príbeh odohráva. Pre nás slnečný fragment predstavuje fyzický obraz spoločnej ľudskej neistoty a úzkosti, na základe ktorej stráca človek kontrolu nad sebou. Je stratený viac, než by bol, keby mu nič nehrozilo, ale zároveň ide o ambivalenciu, ktorá je zreteľná už z úvodných titulkov a má vyvolať neistotu z niečoho zlého, čo sa stať môže a nemusí.
Čo sa týka referencii, s kameramanom Tomášom Uhlíkom sme sa snažili vyvarovať sa ich, aby sme nespadli do jedného konkrétneho štýlu. Tomáš sa preto začal hrabať v rôznych fotografických knihách a napokon sme sa obaja zhodli, že by pre nás mohol byť dobrým zdrojom inšpirácie americký fotograf Alec Soth. Cítili sme, že jeho práca s farbami a situačným výrazom postáv, ktoré si vyberá, zodpovedajú tomu, čo sa nám páči. Neskôr sme objavili ešte priamo filmovú inšpiráciu a ňou je kameraman Fredrick Wenzel, ktorý robil napríklad filmy s Rubenom Östlundom (Vyššia moc, Štvorec, Trojuholník smútku, poz. red.), ale na čo sme sa v rámci jeho práce najviac napojili, bol seriál We Are Who We Are režiséra Lucu Guadagnina.
Poznám filmovú prácu oboch režisérov, ale o seriáli som ešte nepočul.
Ak sa na to niekedy pozriete, všimnete si, že seriál nemá konkrétnu formu. Skôr v ňom ide o hru s temporytmom a dôrazom na detail. Je to surový, nie príliš štylizovaný obraz. Ešte čo sa týka samotného tempa, štýlu rozprávania, vedenia dialógov, spomaľovania sveta a toku času, v tom ma inšpiroval najmä Lynch.
Napriek tomu, že priestor, v ktorom sa vaše postavy pohybujú, vyzerá veľmi reálne a surovo, ide z filmu silný pocit, že sa celý príbeh odohráva v úplne inej realite a nie tej našej. Boli ste pre toto surreálno rozhodnutý od začiatku? Pomáha vám ohýbaná realita lepšie vyjadriť svoje myšlienky a pocity?
Chcel som rozprávať týmto štýlom preto, aby som necítil zodpovednosť za skutočnú realitu, v ktorej všetko funguje komplexne a racionálne a na všetko dianie existujú dôvody. Cítil som, že svoj príbeh by som v takom priestore neustrážil a nemal by som odvahu ho vyrozprávať. Od prvej chvíle som chcel pracovať s istým vykĺbením, ktoré ma inštinktívne baví aj ako diváka. Zároveň ma k tomu viedli aj scény a situácie, ktoré boli doslova magické a ktoré sa nachádzali ešte v prvých verziách scenára. Boli tam vyslovene supernaturálne výjavy, ako levitácia či nadľudská sila, pomocou ktorej Vincek mohol vytiahnuť zo zeme celý strom. Vtedy sme uvažovali nad tým, či náš hrdina je ľudskou bytosťou, alebo je jeho pôvod mimo nášho sveta a učí sa byť človekom a ako pracovať so svojou prílišnou silou. To boli prvé verzie scenára, pri ktorých som cítil, že to tiež ako mladý režisér neutiahnem a nemám na to dosť skúseností. Preto postupne tieto elementy zo scenára vypadli, ale emočný magický pozostatok zostal.
Z vášho rozprávania mám pocit, že celý proces tvorby bol uvedomelý a mali ste nad ním dosť dobrú kontrolu, pritom samotný film pôsobí dojmom, že vznikol skôr na základe asociácií a citového vnímania. Ako to teda bolo?
Spätne to znie, že som nad všetkým mal kontrolu, ale klamal by som, keby som povedal, že to tak bolo (smiech). Moja kontrola nad filmom nebola súvislá. Pomaly som sa pri tvorbe učil, dozvedal sa nové veci, postupne sa toho na mňa nabaľovalo stále viac a viac.
Býva zvykom, že mladý režisér si pred svojím debutom nakrúti päť-šesť krátkych filmov. Ja som nakrútil iba jeden, ktorý bol čiastočne dokumentárny a vznikal pri trojčlennom štábe. Takže som do procesu nakrúcania celovečeráku šiel nepobozkaný veľkou réžiou. To znamená, že som sa učil za pochodu a rozhodnutia, ktoré som robil, boli na začiatku naozaj veľmi intuitívne a až neskôr, za pomoci štábu, dovedené k jasnejšej definícii. Takže to, čo som teraz schopný o filme hovoriť, je skôr sebareflexia.
Jediný kurzor pre mňa bol môj brat, ktorý vo filme hrá hlavnú postavu a v podstate hrá aj určitú parafrázu samého seba v istej fáze svojho života. To bol navigačný zdroj, ktorému som rozumel, a ktorému som mohol dôverovať. Stavba sveta okolo tohto zdroja potom vychádzala z rôznych mojich filmových potrieb a toho, čo mi práve napadlo a čo ma bavilo. Až teraz o tom viem hovoriť ako o komplexnom procese. Sám som sa o tom dozvedal postupom času.
Keby ste mali možnosť diváka naviesť, ako váš film vnímať, urobili by ste to? Alebo ho radšej chcete nechať, aby si film vyložil po svojom?
Určite som za druhú variantu. Od začiatku som zamýšľal urobiť film ako čo najväčší priestor pre rôzne interpretácie, pokiaľ možno aj osobitne v každej situácií, ktorá sa v ňom odohráva. Je to zároveň nebezpečné rozhodnutie, urobiť film, ktorý nie je naratívny, nemá konkrétnu pointu, neponúka odpovede, ale skôr sa snaží navodiť istú súdobú emóciu, ktorú niektorí z nás prežívajú. Išlo nám o to, aby sa divák s touto emóciou identifikoval, prípadne rozviedol dialóg s ďalšími, ktorí to vnímajú podobne alebo úplne odlišne.
Dlho som sa rozhodoval, či poskytnúť kľúč k celému dielu a napokon som sa ho rozhodol do filmu vložiť práve v podobe úvodného textu, ktorý som už spomínal. Cítil som, že tam byť musí, aby som poukázal na dôležitú nejasnosť.
Keď už sme pri emóciách, ktoré film na diváka prenáša, ja som veľmi silno cítil pasivitu, ktorú prežívala hlavná postava. Vincek vlastne nebol schopný reagovať na okolitý svet a postavy, ktoré ho nútili k aktivite. Chceli ste takúto pasivitu u mladých kritizovať, alebo poukázať na ňu ako na dôsledok iného problému?
Asi sa to menilo v procese. Dôležité pre mňa bolo, že to vychádzalo z môjho brata. Film má silný dokumentárny prvok. Cítil som, že chcem urobiť film o svojom bratovi, o kapitole jeho života, ktorá veľmi dobre odzrkadľuje ťažkosti prechodu z mladosti do dospelosti v modernej dobe v našom svete. Došlo mi, že cez túto šialenú pasivitu to možno skvelo predať. Pasivita je pre hlavného hrdinu definujúca a je hlavným znakom celého filmu, viac než nejaké dramatické rozhodnutie. Chcel som ukázať neschopnosť sa otvoriť a napojiť na okolitý svet. Ak sa to hrdinovi občas podarí, je to skôr spontánna, náhodná záležitosť. On nad tým nemá žiadnu kontrolu. Je daný napospas paralýze, ktorú cíti, a o ktorej si myslím, že prevláda v každom z nás v určitej fáze života, kedy je pre nás ťažké vyraziť a nájsť si pevný smer, držať sa ho a dôverovať mu.
A tu sa zastavím, pretože teraz už zachádzam do príliš hlbokých sfér, ktoré v tom filme nie sú, pokiaľ si ich tam divák sám nenájde (úsmev).
O svojom bratovi hovoríte v spojitosti s filmom veľmi často. Hovorili ste o vašom vzťahu aj na Cinematiku pri premiére filmu. Je pre vás táto osobná sféra pri tvorbe zásadná?
Určite! Podstatná súčasť kreatívneho procesu pre mňa je to, aby zasahoval do osobného života, aby to spolu súviselo. Chcem mať možnosť sám seba nejako pomenovať a vyriešiť cez kreatívnu snahu veci, ktorým nerozumiem.
V záverečných titulkoch bolo vaše meno uvedené nie len pri hlavných funkciách, ako réžia a scenár, ale aj pri hudbe. Konkrétne ste tam uvedený aj ako autor textov niektorých piesní. Je to ďalšia vaša kreatívna potreba? Vznikali jednotlivé hudobné motívy priamo pre film?
Áno, takmer všetka hudba, ktorá vo filme zaznie, či už ako diegetická alebo nediegetická, je originálna a jej autorom je skladateľ Jan Tomáš. Rozhodli sme sa pre vlastnú hudbu, lebo sme cítili, že vychýlenej realite v našom filme to pomôže. V súvislosti s týmto sme vymysleli veľa ďalších detailov, ako sú rôzne logá, tričká alebo vlastné cigarety. Bola to veľká radosť, vyvíjať náš vlastný svet. Čo sa týka hudby, napísal som k nej pár textov, keď sme cítili, že to celku neškodí, ale bolo to skôr z núdze, pre nedostatok prostriedkov a ľudí, ale zároveň ma to veľmi bavilo (úsmev).
Plánujete v tomto experimentálnom duchu tvoriť aj ďalšie filmy ?
Čiastočne. Po dokončení Brutálního Vedra som hľadal ďalší materiál, ktorému by som mohol dôverovať. Pravda je taká, že keď si človek uvedomí, aký náročný a zdĺhavý je proces tvorby filmu, tak zistí, že všetko je o čosi komplikovanejšie, než si na začiatku myslel. Takže to trvalo pomerne dlho, kým som našiel niečo, čoho potenciálu som veril. No pred pár mesiacmi som začal písať a stále tomu dôverujem.
Čo sa týka experimentov, myslím, že potrebujem, aby môj ďalší film bol menej osobný a dramaturgicky a dramaticky pevnejší. Potrebujem si teraz udržať určitý odstup a zamyslieť sa nad filmom z viac remeselného hľadiska, aby som sa v rámci režijnej práce priučil zase niečomu inému. Chcem sa pokúsiť poskytnúť výpoveď, ktorá bude všeobecnejšia a chcem mať nad dielom väčšiu kontrolu a udržať si určitý nadhľad. Zároveň si chcem uchovať elementy inakosti a vykĺbenia reality. To sú veci, ktoré mám na filmoch najradšej a nerád by som sa toho vzdal. Mojim cieľom je zachovať si energiu Brutálního vedra, ale vyrozprávať ďalší príbeh univerzálnejším jazykom.
Zhováral sa Matúš Trišč
Autor foto: Marek Szold
