V rámci festivalu SCANDI k nám dorazila aj švédsko-talianska dráma Tigre. Životný príbeh mimoriadne talentovaného futbalistu Martina Bengtssona odhaľuje tvrdú povahu súčasného futbalu mimo ihriska.
Na mladého človeka stojaceho na prahu dospelosti číhajú skúšky rovnako prelomové, ako všetky prvé veci v detstve. Prvý krok, prvé slovo, vypadnutý zub. Rozdiel je v tom, že pri prvom dni na internáte a prvom dospeláckom nákupe do vlastnej chladničky už vedľa nás nestoja naši rodičia, aby so všetkým poradili. Týmto začína životná fáza neustáleho striedania sa úspechu s neúspechom. Človek bez kukly zrazu naráža na vonkajší svet a snaží sa nájsť cestičku k snu, ktorý si vybudoval ešte v čase, keď sa o jeho prežitie starali iní.
Téma, akú Tigre odkrývajú, je oveľa obšírnejšia a univerzálnejšia, ako by sa mohlo zdať. Aj ak by vám futbal, rovnako ako mne, nič nehovoril, stále odporúčam dať filmu šancu. O šport ako taký tu totižto nejde. Sotva dospelí ľudia sú v príbehu postavení do situácie, kedy sa musia ozlomkrky šplhať po rebríku driny a učia sa, že občas z neho treba niekoho aj zákerne zhodiť, aby bola ich cesta k úspechu istejšia. To, čo by sa dalo považovať za prirodzený výber najlepších, je tak v skutočnosti hra na podlosť, ktorá by nás mala naučiť ako funguje svet.
Veľa ľudí už spoznalo pocit neschopnosti a menejcennosti v okamihu, keď boli nútení vzdať sa nejakého sna kvôli tomu, že neboli tí vhodní, alebo nemali dostatok talentu, schopností, či vedomostí. Martin Bengtsson bol v inej situácii. Aby si doslova zachránil život, musel sa vzdať niečoho, v čom bol najlepší. V hodine dvanástej si uvedomil, že ktosi sa snaží pripraviť ho o slobodu a ešte mu aj nahovoriť, že je to v jeho vlastnom záujme. Martin našťastie zistil, že svet je pestrejší a nejde v ňom len o góly.
Tvorcovia zdôrazňujú, čo sa z vrcholového športu za posledné desaťročia stalo. Obraz, aký je ľuďom po celom svete vystavovaný na obdiv, v skutočnosti vzniká takým neprirodzeným spôsobom, že to presahuje akékoľvek medze normálnosti. Futbaloví hráči (a nielen oni) sú testovaní ako dostihové kone. Hnaní drilom a vzájomnou nezdravou rivalitou k nadľudským výkonom a ich autority im súčasne vtĺkajú do hláv, že to je to, po čom od malička túžili. Ak o to nestoja, môžu byť ľahko nahradení. Autori viackrát pripodobňujú týchto športovcov k zvieratám, no robia to so všetkou úctou. Tigre sú pre „vlastné dobro“ umiestnené do klietky, aby zostali sústredení na výkon a nič ich pri tom nerozptyľovalo. Keď však začne Martin v úzkostnom stave ryčať ako prasa na porážke, ktoré si je vedomé svojej beznádeje, vystupňuje tým svoje zúfalstvo. Skončiť to môže iba dvoma spôsobmi. Vzdať sa svojho sna, alebo to vzdať úplne.
Predstavte si, aké to je vycestovať do inej krajiny, ktorej jazyk neovládate, žiť medzi ľuďmi, čo vás od počiatku nenávidia, ticho znášať teror trénerov-dozorcov iba preto, aby ste si splnili svoj vytýčený cieľ. Závidím Martinovi jeho odvahu zahodiť za hlavu svoj sen, na ktorom pracoval celý život a nemám potrebu mu niečo vyčítať. Nemyslím si, že je slabší ako ostatní, práve naopak. Preukázal smelosť, k akej iní nikdy nedospejú. Skutočný príbeh Martina Bengtssona odhaľuje vyššie spomínané neľudské praktiky, ktorým sú mladí ľudia vo vrcholovom športe, modelingu a kultúre vystavení. Ak chcú uspieť, musia sa zoceliť. Ale za akú cenu? Lekári kontrolujú ich fyzický stav, každý sval a každý gram. Veľmi dlho však nikoho nezaujímalo psychické zdravie týchto ľudí. Vďaka Martinovi sa to dnes mení.
Uznanie si autori zaslúžia za neopozeraný smer, akým sa so svojím príbehom vydali. Filmy o športe a dosiahnutí víťazstva často skĺznu do vyhĺbenej cesty po predchodcoch. Tu však nejde o typické heroické víťazstvo, ani cestu k nemu. Je skvelé, že sa scenáristi neuchýlili ku klasickej šikane nováčika v štýle bitky na záchodoch. Celý teror pomerne sofistikovane prenášajú do o niečo vyššej sféry. Aj keď prístup „neprihrávam ti, lebo ťa nemám rád“ dokáže pôsobiť detinsky, v skutočnosti je to v prípravke na prvú ligu správny recept, ako niekoho potopiť a sebe tým polepšiť. Určite sa však môže zdať, že film v miestach, kde sa priamo dotýka futbalu, trochu podceňuje diváka a ukazuje mu situácie hodné detskej knižky. Naopak, mimo ihriska je veľmi citlivý a dobre premyslený s výborne pripravenými a dopovedanými motívmi. To sa okrem iného týka aj oslobodzujúceho záveru, kedy budete mať chuť hlavného hrdinu potľapkať po pleci a pri jeho víťaznej pesničke pocítite zvláštne zadosťučinenie, ktoré však neplynie z hrdinovej pomsty, ale len z prostého úsmevu a pocitu vymanenia sa.
Zapamätateľné herecké obsadenie niekoľkokrát prekvapí známejšími tvárami vo vedľajších úlohách (Alfred Enoch – séria Harry Potter, Maurizio Lombardi – Mladý pápež). Ale aj tak zostáva najvýraznejším Erik Enge v hlavnej role, ktorý postave Martina dodal určitú tajomnú chorľavosť, čím u diváka zámerne vzbudí obavy o jeho stav, napriek tomu, že ide o najlepšieho hráča v tíme.
Psychický nátlak, akému hlavná postava čelí na jednej strane odhaľuje jeho životaschopnosť a tendenciu robiť správne rozhodnutia, no zároveň umŕtvuje jeho celoživotné nádeje. Martin pripomína horolezca, ktorého pri výstupe na osemtisícový vrch zasype lavína, no on sa spod nej dokáže vyhrabať na čerstvý vzduch a jediné, po čom teraz túži, je zísť späť dole. Už toho totiž dokázal viac, než mal kedy v pláne.
Povedali mu že ak sa chce vrátiť domov tak len s hanbou, ale on sa vrátil so cťou. V tomto filme sa metafora tigra hryzúceho ruku, ktorá ho kŕmi, nezdá taká nevďačná. Martin sa vzoprel tyranii, čím dosiahol viac, než to, čo si ako malý zaumienil a ako víťaz odchádza zo štadióna sám.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe, IMDB
