Máme radi životopisné drámy o prelomových vynálezoch, zakladaní svetových značiek, alebo populárnych hudobných kapiel. Máme ich radi, pretože za nimi vždy stojí príbeh génia. S novým filmom Air sa ukazuje, že nemusí zakaždým ísť o osobnosti kráčajúce na hrane sociálneho kolapsu, ani o objavy storočia, ktoré menia milióny ľudských osudov. Dobrá dráma sa dá vystavať aj tam, kde nejde nutne o život. Matt Damon a Ben Affleck znova raz prinášajú silný príbeh, aj keď tentoraz pochádza z menej ambicióznej látky – z topánok.
Minulé leto som v USA spoznal mladého študenta z Mongolska, ktorý si podobne ako ja prišiel do štátov privyrobiť a čo-to pospoznávať. Tento môj kolega si k záveru nášho pracovno-poznávacieho pobytu začal za zarobené peniaze plniť svoj sen. Enormné rozmery jeho sna sa predo mnou postupne odhaľovali s každým ďalším párom nových tenisiek, ktoré si nakupoval a hromadil vo svojej izbe. Tesne pred odchodom domov mal pod posteľou asi tucet krabíc s novými teniskami všetkých značiek. Dokonca si k nim prikúpil aj rôzne príslušenstvo, ktoré malo zabezpečiť, aby sa jeho tenisky pri balení do kufra nezdeformovali. Byť trochu naivnejší, stavil by som sa, že kolega má čo nosiť na nohách až do dôchodku. Svoje topánky však oveľa pravdepodobnejšie vystavil niekam do poličky na obdiv a možno si ich občas aj obuje a vyjde s nimi na terasu v prípade, že vonku neprší, alebo naopak nie je príliš prašno.
Teniskový fetiš nie je nová vec. Už v 80. rokoch (do nich je zasadený aj nový film), v zlatej ére MTV a NBA sa zrodilo vášnivé zberateľstvo športových topánok, ktoré neskôr prerástlo do adorovaného nositeľného umenia. Mladí ľudia si neváhali odložiť bokom svoje prvé výplaty, aby si mohli dovoliť obuť a obliecť to, čo si obúvali a obliekali ich idoly na obaloch časopisov a v televíznych reklamách. Bol to imidž a status čo ponúkali topánky rôznych značiek a v obdobnej forme to tak funguje dodnes.
Možno sa aj vám zdá nápad nakrútiť film o topánkach s A-čkovými Hollywoodskymi hercami trochu pritiahnutý za vlasy. Faktom ale je, že značka Air Jordan je legendou a produktom mimoriadneho obchodníckeho umu – možno s troškou odvahy povedať – až umenia. Práve na to sa sústredili aj filmári. Príbeh o vzniku známych topánok Michaela Jordana naozaj pripomína športovú drámu, v ktorej treba dokázať nemožné a podať nadľudský výkon. Tentoraz však zápas neprebiehal na hracej ploche, ale v pracovniach marketingového oddelenia. Kancelárske drámy sa spravidla vyznačujú vysokou mierou dialógov, ktoré nesú informačný aj dramatický náboj. Aj v tomto prípade to platí na sto percent. O situácii, v akej sa firma Nike v roku 1984 nachádzala aj o začiatkoch hviezdnej kariéry najslávnejšieho basketbalistu sa dozvieme všetko potrebné z úst hlavných hrdinov, ktorí vedú nekonečné rokovania o tom, do čoho a do koho vraziť rozpočet. Rozhovory prinášajú vzrušujúce myšlienkové pochody a zvraty, nekompromisné „biznis hádky“, napätie aj emócie. Na hodnú chvíľu tak zabudnete, že je to stále iba film o topánkach. Všetko je dômyselne nastavené tak, aby bolo cítiť dôležitosť v každej sekunde a v každom slove. A ono to skutočne funguje. Zdá sa, že zruční filmári ako je Ben Afflack vedia vyrobiť umelé syntetické napätie aj tam, kde sa prirodzene nevyskytuje.
Veľký podiel na výslednom dobrom pocite majú nepochybne aj herci. Keby sa v úlohách neobjavili dobre známi matadori, zrejme by to celé vypálilo inak. Matt Damon však už má overené spôsoby, ako si získať obecenstvo. Rokmi si u nás vybudoval návyk na klasicky sympatických postavách, ktoré si občas pýtajú súcit a pochopenie a túto fintu teraz s gráciou využíva. Znova je to muž činu, ktorému nik neverí a preto sme tu my, diváci a diváčky, aby sme ho podržali pri jeho výstupe na horu osudu a aj sa pri tom zabávali na kvalitnom dialógovom pingpongu. Občas mali postavy vykročené k veľkým citátom, dramatickosť príbehu ich postavila do situácií, ktoré si pýtali veľké slová, no nie vždy ich hrdinovia v takej chvíli našli. Napriek tomu, bolo veľmi zábavné a lákavé počúvať ich.
No ani pri všetkej úcte k remeslu, ktoré filmári vo filme Air predviedli sa mi nedarí prehliadnuť plytkosť témy. Tá je zjavná už na prvý pohľad a poviete si: predsa len to musí byť o niečom inom, než len o topánkach. No po zrátaní všetkých činiteľov sa vrátite aj tak k prvému výsledku. Film Air je aj o silnom obchodníckom duchu, o citlivom odhalení talentu a profesionálnej predikcii, no na konci je aj tak iba film o predajnom produkte, ktorý navyše celkom otvorene hovorí o tom, aký je rýchlokvasený a teda výnimočný ničím iným, iba svojou nafúknutou reputáciou. Samotný Jordan sa vo filme takmer neukáže, pričom ide o očividný zámer. Máme si to snáď vysvetliť tak, že naozaj ide len o topánky a nie o to, kto si ich obuje? Možno sa autori takýmto spôsobom snažili tenisky obuť priamo divákovi/diváčke, no pre tých, ktorí svoju obuv nebozkávajú sa naozaj jedná o trochu prehnané modlárstvo. Veď sú to iba topánky, aj keď s dobrou reklamou. Na obranu tvorcov pridám ešte toľko, že skutočné kino nemusí sršať posolstvami. V tomto prípade ide naozaj o zručné filmárstvo, ktoré si treba užiť priamo v čase a priestore, aké kinosála núka, aj keď vo vás po odchode z nej neostane hlbší dojem.
Čo sa týka oblečenia a topánok, som až na pár zakopnutí čestný pragmatik. Topánky pre mňa nie sú viac, než tým, čím naozaj sú. Napriek tomu sa mi do kože milovníkov tenisiek nevžíva ťažko. Zberateľstvo a prisúdenie posvätnosti predmetom, ktoré si prajeme uchovať nepoškodené je záľubou moderného človeka. Niekto si kolektivizuje figúrky, niekto komiksy, poštové známky, DVD s obľúbenými filmami a niekto zasa tenisky (ani neviem, či sa všetky tie tenisky zmestili môjmu mongolskému kolegovi do kufra, zrejme nie). Ak aj medzi takýchto ľudí nepatríte, oplatí sa vám zájsť do kina aspoň na kvalitnú drámu, hoci je len o topánkach.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Continental film
