Výnimočný projekt – básne jedného z najvýznamnejšieho maďarského básnika a symfonická hudba. Orchester Opery SND dirigoval Tamás Cseh.
Endre Ady bol maďarský básnik, ktorý bol pre maďarskú literatúru určujúci. Jeho diela sú dodnes jedinečné, oslovujú čitateľov špecifickou, modernou lyrikou. Poet, prozaik, publicista – jeho prvou básnickou zbierkou boli Versek (1899), ďalšími, v ktorých si vyprofiloval svoj unikátny štýl boli Krv a zlato, Na čele mŕtvych či mnohé novely – Desaťmiliónová Kleopatra, Tajomstvo jazera Tilala, Johanini traja muži… Bol hlavnou postavou literárnej moderny v krajine. Inšpiroval sa generáciou francúzskych „prekliatych“ básnikov a symbolizmom, no neskôr písal svojím vlastným, osobitým štýlom. Tento autor nielen obohatil maďarskú literatúru a kultúru, ale jeho dosah je ďaleko širší a hlbší. Svojimi básňami dokázal formovať celé ďalšie generácie – priniesť im poučenia, z ktorých jeho čitatelia ťažia a dokážu sa duchovne obohatiť dodnes.
Rok 2019 bol vyhlásený za pamätný rok tohto maďarského autora, na počesť 100. výročia úmrtia básnika občianske združenie Pre naše mesto zorganizovalo v Dunajskej Strede hudobno-literárny večer, ktorým vzdalo hold jedinečnej poézii Endre Adyho.
Projekt nazvaný Lennek valakié (Patril by som niekomu) pozostáva z recitácie vybraných básní tohto autora a symfonickej hudby, ktorú zložil skladateľ Zoltán Pető. V roku 2022 absolvovali 3 koncerty: v Komárne, Oradea (rumunské mesto – v maďarskom jazyku Nagyvárad, kde Ady istý čas pôsobil) a Dunajskej Strede. V čase vzniku projekt hral pod vedením dirigenta Román Gézu, ktorý viedol orchester Tatabánya Város Szimfonikus Zenekara, no od roku 2022 nastala zmena – ako v dirigentovi, tak i v hráčoch. Práve v tomto roku sa projektu ujal slovenský dirigent Tamás Cseh – známy hráč Orchestra Opery SND, ktorý organizuje aj rôzne komorné koncerty. Ako organizátora podujatí a hráča orchestra ho síce poznáme, rovnako oceňujeme jeho muzikantské kvality, no ako dirigent sa pre nás predstavil v premiére. Projekt mal u publika v zmienených troch mestách obrovský úspech. Aj preto pokračoval v roku 2023 ďalšou trojicou koncertov: v Kráľovskom Chlmci (23.10.), Bratislave (5.11.) a Košiciach – v Dome umenia (6.11.). Ľudia, ktorí sa zaujímajú o maďarskú tvorbu, na meno Ady Endre reagujú ihneď, jeho básne sa vás dotknú, a to priamočiaro útokom na vaše srdce. Jeho vyjadrovacie prostriedky nie sú lapidárne, často sú to obrazy popretkávané symbolmi, no pritom nesmierne zrozumiteľné, ľudské, často aj boľavé, no s veľkou dávkou emocionality, úprimné a to je faktor, ktorý dovoľuje poslucháčovi, aby sa mu stali blízkymi a zároveň boli dekódovateľné.
Práve bratislavský koncert v Dome kultúry Ružinov sme si nenechali ujsť. Blížime sa k 146 výročiu narodenia básnika a jeho dielo je rovnako aktuálne ako pred sto rokmi, zneli úvodné slová v podaní organizátorov. Naša láska, nenávisť a utrpenie zostali rovnaké – toto tvrdenie by sa dalo označiť ako motto celého projektu. Nikdy sa nestane to, že ostaneme ľahostajní voči jeho básňam, jeho verše sa do nás doslova vryjú a zapamätáme si ich na celý život. V jeho básňach sú naše túžby, radosti, naša zraniteľnosť, skrývame sa do jeho sveta poézie, aby sme mohli čeliť (často krutej) realite. Vybrať z jeho básní, ktoré by mali alebo mohli byť zhudobnené, sa javí priam nemožné. A predsa to skladateľ Zoltán Pető dokázal. Aký je kľúč? To, čo osobne prežívame, to, čo sa nás tak hlboko dotýka – a v ušiach skladateľa sa zjavne dokáže pretaviť do hudby, ktorú okamžite počuje, zhudobnil. Napokon, skúste si prečítať niektoré z básní tohto autora, niekde v diaľke sa vám vynorí hudba, ktorú počujete, tóny, ktoré sprevádzajú jeho osobitý štýl písania. Jeho ponímanie je žánrovo pestré – je to hudba, v ktorej nájdete latinsko-americké rytmy, podané súčasnou rečou, no s ostro životaschopnou pulzujúcou rytmikou, rovnako jazz, ale i rockové pasáže či len hlboké výpovede s intímnym klavírom v pianissime. No pritom to nie sú lacné kópie, ktoré ste už kdesi počuli. Jeho štýl je unikátny, rovnako ako Adyho. Títo dvaja sa kdesi vo vesmíre vzácne stretli, aby spoločne napísali symfóniu, ktorá sa dostane priamo do vašej duše.
Lennek valakié – už len názov série koncertov vypovedá, aké osobné sú tieto zhudobnené básne. Za tie roky realizácie projektu, ako to už býva, sa postupne cibril, interpretačne, dramaturgicky. Dnes znie plnohodnotne, presvedčivo, interpretačne sebavedomo. Ide o medzinárodnú hudobnú koprodukciu: maďarských sólistov sprevádza 45-členný orchester Opery Slovenského národného divadla pod vedením spomínaného Tamása Cseha. Mohlo by sa zdať hendikepom, že nie všetci muzikanti ovládajú maďarčinu, naopak. Práve v tom je čaro tohto predstavenia: symbióza hudby a slova, taká rozpoznateľná, priamočiara, mimoriadne muzikálna. Medzi hudbou a slovom vždy existovalo pevné puto, no symfonický orchester, to už je predsa dielo veľkolepé, aj náročné na obsadenie, samozrejme, kompozíciu. Od prvých momentov však máte pocit, že skladateľ bol vedený intuíciou, ktorá v zhudobnení týchto básní zohrávala veľkú rolu. Iste, sú to aj zručnosti a postupy, remeselne dobre spracované party, pre poslucháčov hudba atraktívna – súčasná. Aj to je dôkaz, ako sa dá dnešné umenie, dokonca v prepojením s poéziou, sprostredkovať ľuďom.
Ešte pred tým, ako sa budeme venovať samotnému bratislavskému koncertu, ešte jednu vec treba zdôrazniť. Organizátori poskytli priestor mladým umelcom, ktorí interpretovali básne a úvodné sprievodné slovo. Okrem hovoreného slova to boli aj vokálne party spevákov, takže z umeleckého pohľadu to bolo vyvážené dielo. Kým hudobníci boli hráči slovenského orchestra, na javisku dostala priestor mladá generácia maďarských umelcov: Horváth Loretta z Győru (operná speváčka), Mórocz Virág (speváčka), Tóth Károly (herec pôsobiaci v divadle)a Szebellai Dániel (herec Jókaiho divadla v Komárne). V úvodnom slove sme sa dozvedeli niečo o procese vzniku diela, rovnako o tom, ako muzikanti – napriek tomu, že básňam nerozumeli, dokázali v hudbe stvárniť emócie vyjadrené v básňach.
Úvodnou básňou bola zhudobnená báseň Hepehupás, vén Szilágyban, ktorá skladateľovi trvala zhruba 20 minút, aby ju zhudobnil. Dokonca priznal, že poznal len jej názov a po tom, čo skomponoval hudbu, si prečítal samotné dielo. A prišiel na to, že existuje dokonalá zhoda. V čom je hudba silná, je jej priezračnosť štruktúry a príbehy – hudobné. Napríklad úvodné sólo flauty, ktoré sa následne rozvíja v polyfónii a zaznie viac krát, k poslucháčovi prehovára netradičnou, no pochopiteľnou, silnou melódiou – motívom, ktorý vás ihneď osloví. Zoltán Pető dokáže mimoriadne invenčne pracovať s vrstvami hudby. Dôverne pozná možnosti symfonického orchestra, jeho farby, ale nebojí sa pracovať i s rytmikou. Jeho diela sú nesmierne živé, vždy podčiarkujúce nejaké prvky z inštrumentácie, rytmu, melódií, motívov, ktoré nenechajú poslucháča 45-členný orchester sa pod taktovkou precízneho, presného Tamása Cseha zmenil v dobre fungujúci mechanizmus, ani nie tak podriadený básňam, no pulzujúci svojím vlastným životom.
Cseh nemal typické veľké, rozvláčne gestá dirigenta, nebol ani minimalistický, no v nástupoch a rytmike bol detailný a presný. Je zjavné, že je to muzikant srdcom a dušou, ktorý možno síce zatiaľ nemá vypracované také gestá, aby ste ho obdivovali ako dirigentskú osobnosť, ale s orchestrom rozhodne pracovať vie. Výsledok sme počuli a videli. Členovia orchestra hrali s nadšením a veľkou zaangažovanosťou. Melódie, ktoré zneli v sólových nástrojoch, vyspievali, Cseh ich nechal zaznieť, v rytmike a nástupoch bola cítiť presnosť. Precízne diferencoval aj dynamiku, veľmi presvedčivo cítil gradačné úseky, nechal orchester zaznieť v plnej svojej kráse, ale i vášni. Skladateľ využil bohaté možnosti bicích nástrojov, ktoré zvuku priniesli ďalšie (nielen) rytmické možnosti, ale najmä farebné.
Drevené dychy s opakujúcimi sa motívmi doplnené vokálmi trojice menovaných spevákov, kvalitný synťák umiestnený v strednej časti orchestra, mal majestátne, krásne znejúce party. Pritom to nebola svojbytná symfonická hudba, ale ani nie klasická „sláčiková vata“, ktorú tak dôverne poznáme napríklad z niektorých filmov, len aby vytvorila „křoví“. To vôbec. Orchester vytváral kontrasty, raz znel sugestívne, mohutne, inokedy intímne, skôr komorne. Tento skladateľ veľmi dobre vycítil, kedy a ako má pracovať s hudbou, aby podporila slovo, alebo skôr lepšie povedané, aby sa vzájomne dopĺňali. Nebál sa s kompozíciou pracovať aj vo forme leitmotívu. Bol to typ vyspelej scénickej hudby, jedného prekrásneho, dobre fungujúceho divadla, kde mala práve hudba svojbytnú funkciu.
Za mňa najväčším prekvapením bol recitátor – Szebellai Dániel. Skôr útlejší typ herca disponoval priam ohromujúcim, prekrásne zafarbeným bas-barytónom. To je presne ten typ hlasu, ktorý dokonale sadne týmto básňam. Jeho recitácia sa zmenila na precítené prevedenie básní s pochopením, jeho verše mali bodku a nádych presne na tých miestach, kde to bolo nevyhnutné. Vždy dokázal modifikovať hlasový prejav: raz lyrický, inokedy dramatický, plný clivoty, ale aj radosti. Dániel je mladý umelec, ktorý o zmysle veršov premýšľa – a to je v dnešnej dobe unikát. Ak si myslíme, že mladí ľudia sa básňam nevenujú, presne tento mladý človek bol svetlou, prekrásnou výnimkou.
Tak, ako zaznela v úvode flauta, dokázajúca rozospievať celý orchester, ozval sa následne sólo klavír. Skladateľ pracoval najprv s výrazovými a inštrumentálnymi prvkami úsporne. V introdukcii nechal znieť sólo, aby sa k nemu následne pridal orchester. Občas sme pritom počuli sladko tonálny sprievod, ten však rozvíjal a v hudbe zazneli aj moderné harmonické postupy. Veľký priestor nechával plechovým dychovým nástrojom – trúbky, trombóny, ktoré nielen zafarbili hudbu, ale práve tieto sa stali nositeľmi kontrastnej harmónie. Trio vokalistov odviedlo skvelý výkon. Počuli sme unisono party, ale často i viachlasy, intonačne čisté – je zjavné, že títo speváci sa vedeli vzájomne počúvať a nestali sa ústredným telesom v tento večer. Pod taktovkou Cseha bol dosiahnutý ten vzácny balans orchestra, spevákov, pričom nezanedbal ani vyzdvihnutie multižánrovosti v hudbe. Mne najbližšie boli prvky jazzové, ktoré sa prejavovali nielen v typickej synkopickej rytmike, ale najmä v tonálnych postupoch. Čo je však podstatné – skladateľ ich do diela neimplantoval na silu. Všetka tá rozmanitosť z hudby ako si prirodzene vyplývala. Mi köt ide? mala filozofický charakter – v hudbe svojou tonálnou nejednoznačnosťou priniesla mnoho otázok, temný charakter, začínajúci sa textom o smrti v básni Vér és arany priniesol až rituálne vystupňovanie a náhly záver. Tak šokujúco, ako vedel skladateľ svoje hudobné vízie skončiť v najväčšej gradácii, zrazu zmenil náladu. V ďalšej básni Válasz (Azt, amit más őrülten hajszol. Egy hosszú, kínos életen, A kétség átkos órájában. A sors megadta énnekem. Nem a nyugalmat. Az én lelkem…) využil opakujúci sa rytmický riff, v speve latino-jazz, no tým, že v orchestri dokázal pracovať s jednotlivými skupinami nástrojov, flexibilne menil náladu. Sláčiky zrazu vytvorili drámu k sólo vokálu Tóth Károlya, variabilnosťou pripomínala skladba súčasný muzikál.
Láska? Akoby mohla chýbať. Láttalak a múltkor bola najrozkošnejšou zhudobnenou básňou, ktorá hudbou dokázala vyvolať úsmev na perách nejedného poslucháča. Úvodný sólo fagot, ku ktorému sa pridali ďalšie nástroje vo vtipnom, veselom motíve, zodpovedal nálade básne: Láttalak a multkor, Mosolyogva néztél, Éppen úgy, mint akkor, Mikor megigéztél. Vérpiros ajkaid. Mosolyogni kezdtek; Olyan bájos voltál… Hudba bola doplnená rýchlymi, opakujúcimi sa figúrami v drevených dychoch, svižným tempom a celkovo príjemne veselou náladou, boli akýmsi psychologickým medzníkom v prehliadke tvorby veľkého maďarského autora. Opakované magické slovo „szeretlek” bolo ako povestnou mantrou, ktorá medzi ľudí zrazu prinesie lásku – tak, ako vtedy, pred vyše sto rokmi, aj dnes.
Medzi zhudobnenými básňami boli aj známe diela, ale i menej známe – spoločným menovateľom ich výberu bol zjavne faktor, či v sebe samotné básne obsahujú hudbu. Tak ako úprimnosť a radosť v predchádzajúcej, zrazu na vás padnú ťažké kroky, plač, atmosféra chmúrnej jesene z nasledujúcej. Ťažkopádne akordy klavíra, vysoké kvíliace tóny dychov, znejúce ako tie, o ktorých sa v básni hovorí, ale i následný plač orchestra, statické vokálne trio v melodike minimalizovanej na pár tónov… Tento skladateľ je majster nálady a zachytenia slova v hudbe, ktorú ste priam cítili pod kožou. Ani jazyková bariéra tomu nemohla zabrániť.
Napokon, aj v úvodnom slove organizátori poznamenali, že orchester, aj keď nerozumel básňam, zrazu verne vedel interpretovať hudbu. Hovorili o konkrétnom zážitku Tamása Cseha – básni Félig csókolt csók. Intimita hudby s úvodnými rozloženými akordmi syntezátora, so sólom spevu „Oheň napoly pobozkaného bozku. Žiari pred nami. Večer je chladný. Niekedy bežíme, bežíme s plačom.“ Atmosférou najsilnejšie boli piesne o láske a skladateľ pritom nemusel využiť celý orchester, naopak, vnútornú drámu a krásu dosiahol minimalistickými prostriedkami. Ten jeden motív, rytmicky výrazný, ste si hneď zapamätali, no dokázal s ním pracovať tak dômyselne, že vždy vás bavil. Vystupňoval ho a keď ste mali pocit, že už nemôžu prísť drásavejšie a nešťastnejšie slová o láske, spievané vokálom, objavil sa recitujúci umelec z Komárňanského divadla a basbarytónom ešte viac zaklincoval túto atmosféru. Celkovo 15 zhudobnených básní, v ktorých sa láska skloňovala v rôznych uhloch pohľadu, no vždy bola láskou. Hudobne a slovne bohatá, prekvapivá, nešťastná, krásna. Mne najbližšie jazzová – napríklad aj A mindegy átka, v ktorej sa ozval iba sólo klavír a spevák Tóth Károly. Jeho farba hlasu bola oprostená od operného či muzikálového veľkého hlasu, naopak, blížila sa k jazzovému scatovaniu. S tým, že na scat zneli slová básne. Úžasná ukážka toho, ako sa dá precítiť svet dvoch ľudí, ktorí práve vďaka láske dokážu ísť proti všetkému. Pentatonika v melodike orchestra znela v ďalšej Őrizem a szemed – zobrazenie poetiky tvorcu, pre ktorého bola láska bytostne dôležitá, no zároveň na ňu niekedy nazeral s pesimistickými víziami. Niekedy ste k jeho vnútornému svetu počuli lyrické sólo, kým jedna zo speváčok recitovala, inokedy sa ozývala v orchestri dráma, či intímne klavírne výlety do najviac skrytých zákutí ľudskej duše. Podstatné však je, že to nebol neosobný svet cudzích duší, ale každej jednej, ktorá v ten večer na koncerte bola.
Takmer hodinový program, ktorý sa zrodil z básní Ady Endreho, dokázal jeho dielo znovuoživiť. Želala by som si, aby to neboli len tri koncerty, ale aby sa takéto zmysluplné diela dostali bližšie k ľuďom, na repertoár divadiel, kultúrnych centier v regiónoch – skrátka, ku všetkým, ktorí vedia oceniť poéziu veľkého, nesmrteľného básnika, koexistujúcu s hudbou v takej dychvyrážajúcej, úžasne fungujúcej symbióze.
Zuzana Vachová
Foto: z koncertu v Košiciach v Dome umenia, redakcii poskytol organizátor
