Dirigent orchestrálnych piesní Mira Žbirku Adrian Kokoš smúti: nedokážem v sebe utíšiť žiaľ…
„Volali sme spolu nedávno… mali sme nahrávať Jesennú lásku ako duet s Adrianou Kučerovou. Veľmi sme sa tešili, my sme sa dokázali naozaj úprimne tešiť z takýchto našich výmyslov,“ spomína s bolesťou pre náš portál dirigent Adrian Kokoš, nerozlučný hudobný, no i ľudský priateľ Miroslava Žbirku – legendy, ktorá nás nečakane opustila 11. novembra vo veku 69 rokov.
Včera zasiahla nielen Slovensko, ale aj Česko smutná správa – navždy odišiel spevák, muzikant, skladateľ, no v prvom rade, výnimočný človek, Miroslav Žbirka. Prežívate to veľmi osobne, pretože pre Vás Miro veľa znamenal… Ako si naňho spomínate ako na muzikanta, speváka, ale najmä človeka?
Miro bol človek, ktorý vedel ako na to!!! Vedel usmerniť, poradiť a keď sa mu niečo nepáčilo, elegantne to pomenoval. Bol veľmi empatický. A čo sa týka spevu, každý koncert, čo sme spolu zažili, išiel naplno, vedel si to poriadne užiť. A čo je pre mňa, ale aj pre mnohých muzikantov (z orchestra) veľmi cenné, aj napriek vyššiemu veku, si nedal transponovať ani jednu svoju pieseň a to ich má riadne vysoko!
Jeho náhly odchod človeka bolí, Vy ste s ním prežili mnoho koncertov, ale aj nekonečne dlhých rozhovorov. O čom boli?
Áno, bolí ma to a veľmi… nedokážem v sebe utíšiť ten žiaľ. Stále sa mi otvárajú ďalšie a ďalšie spomienky, je to veľmi ťažké. S Mirom sme dokázali telefonovať aj dve hodiny, začali sme pracovne, potom sme pokecali o živote, ako to ide, téma o klasickej hudbe bola veľmi populárna… raz to bol Bach, potom Schubert, Beethoven, Mozart, mal neskutočný prehľad a cit správne pomenovať detaily, no a samozrejme The Beatles nesmeli chýbať. A potom sa ohlásila manželka Katka, “Meky, nech už Adriana” (smiech) tieto naše rozhovory mi budú chýbať najviac!
Spomínali ste, že pán Žbirka Vám ešte z nemocnice písal a do poslednej chvíle mal plány, ktoré chcel s Vami realizovať. O aký projekt išlo?
Volali sme spolu nedávno… mali sme nahrávať Jesennú lásku ako duet s Adrianou Kučerovou. So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu som nahral podklad, do ktorého mal Miro s Adrianou nahrať spev. Pieseň mala byť uvedená v rámci charitatívneho galavečera Noc nádejí 4.decembra 2021 na RTVS JEDNOTKE. Veľmi sme sa tešili, my sme sa dokázali naozaj úprimne tešiť z takýchto našich “výmyslov”. Áno, bol slabý, unavený, ale aj tak sme sa dokázali zabaviť na všeličom … a toľko sme ešte chceli stihnúť. “Adrian, dám sa dokopy a ideme ďalej” tak sme sa rozlúčili.
Koľko rokov ste s ním prežili na turné a hrali s ním koncerty, na ktorých zneli v orchestrálnych úpravách jeho piesne pod Vašou taktovou? Ktoré z jeho hitov máte najradšej? Dá sa to vôbec pomenovať? Mne osobne pripadajú všetky pesničky, ktoré spieva Miro Žbirka, výborné a nedá sa označiť, ktoré sú najlepšie…
V roku 2010 sme začali spoločne tvoriť – Slovenské symfonické turné, následne České turné, nahrávanie SYMPHONIC ALBUM, narodeninové koncerty, Letné olympijské hry v Londýne. Každá jedna športová hala bola vypredaná, či sme boli v Bratislave, Košiciach, alebo v Prahe. Symfonický projekt bol stále živý a žiadaný. Keď vyšiel na pódium, v publiku akoby vybuchla sopka! Ľudia ho milovali. Po každom našom koncerte sme si zavolali, aby sme ešte “vychytali” chybičky. Miro bol detailista a profík, chcel svojím fanúšikom dať len to najlepšie. A najobľúbenejšiu Mirovu pieseň? Všetky ich mám rád, nedá sa selektovať. Mám rád MIRA.
Adrian Kokoš: Hudbu nemôžeme oklamať, ani ju podviesť
Sadli ste si hudobne ihneď alebo boli aj chvíle, keď ste nad pesničkami diskutovali, kým sa dostali do tej najlepšej výslednej podoby?
Keď sme mali prvú skúšku s orchestrom (PKO október 2010) boli sme obaja v napätí, nik nevedel ako to zafunguje. Nasledoval prvý koncert v Trnave, bolo to úžasné! Zrodil sa medzi nami krásny, úprimný ľudský vzťah. Stali sme sa kamarátmi. Stál pri mne a bol mi veľkou oporou aj keď som to najviac potreboval a to je pre mňa najviac. Nik mi ho nevynahradí.
Z toho množstva koncertov, ktoré ste spolu absolvovali, na ktoré by ste si teraz spomenuli?
Áno, odohrali sme množstvo koncertov. Veľa zábavy sme si užili, boli sme šťastní. Každý koncert nás inšpiroval k novým výzvam, raz som Mira poprosil, nech urobíme spolu YESTERDAY, zapáčilo sa mu to a pieseň sme hrali už stále, spieval ju autenticky krásne.
Ak by ste mohli, čo by ste mu do neba odkázali?
Nechal si nás tu všetkých len tak, bez rozlúčenia, smútim, plačem, ale viem… Čo bolí, to prebolí a ako by si mi teraz povedal “hlavu hore Adrian” ostávaš navždy so mnou kamarát.
Miro Žbirka síce navždy opustil náš pozemský svet, no my vieme, že jeho umenie – nádherné piesne, tu snami ostanú. Aj orchestrálne verzie, ktoré zneli pod Vašou taktovkou. Ďakujeme Vám za ne! Priniesli ste nimi nový rozmer a kus umenia!
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Adriana Kokoša
